Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 146/2010
PDF · 220.69 KB
No categories available
IV. ÚS 146/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza o sťažnosti S. Š., D., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 31 T 7/2009
v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 18. septembra 2009, za účasti Okresného súdu
Prešov, takto
rozhodol:
1. Základné práva S. Š. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 31 T 7/2009 v súvislosti
s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu z 18. septembra 2009 p o r u š e n é b o l i .
2 Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť S. Š. trovy konania v sume 238,75 €
(slovom dvestotridsaťosem eur a sedemdesiatpäť centov) na účet jeho právneho zástupcu
JUDr. J. T., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
IV. ÚS 146/2010-24 z 1. apríla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti, v ktorej
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 31 T 7/2009 v súvislosti s nedodržaním požiadavky
neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
z 18. septembra 2009 (ďalej aj „žiadosť o prepustenie z väzby“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Dňa 18. septembra 2009 som podal žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú som
adresoval Okresnému súdu v Prešove, žiadosť bola pridelená sudcovi pre prípravné
konanie, ktorý viedol môj spis sp. zn. 0 Tp/39/2009. O tejto žiadosti doposiaľ nebolo súdom
rozhodnuté... Postupom Okresného súdu v Prešove bolo porušené moje ústavné právo
na osobnú slobodu. Súd nerozhodol v primeranej lehote o mojej žiadosti o prepustenie
z väzby.
Okresný súd v Prešove porušil moje ústavné právo tým, že o mojej žiadosti
nerozhodoval neodkladne...
V mojom konkrétnom prípade sa o mojej žiadosti rozhoduje už temer dva mesiace,
a preto nemožno túto dobu vybavovania žiadosti považovať za primeranú.“
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že
okresný súd porušil jeho označené základné práva, priznal mu finančné zadosťučinenie
v sume 3 000 € a prikázal okresnému súdu prepustiť ho ihneď na slobodu. Zároveň si
uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.
Na výzvu ústavného súdu sa okresný súd vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn.
1 Spr 0 1622/2009 z 23. júla 2010, v ktorom uviedol:
„V predmetnej veci boli zo strany tunajšieho súdu zaslané ústavnému súdu písomné
vyjadrenia, na ktorých v celom rozsahu zotrvávame. Vo veci samej bolo medzičasom
rozhodnuté rozsudkom zo dňa 13. 4. 2010, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným
zo spáchania skutkov kladených mu za vinu a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní
šiestich rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
Zároveň bol obžalovaný prepustený z väzby na slobodu a to dňa 2. 5. 2010, kedy uplynula
maximálna dĺžka väzby obžalovaného.
Dňa 22. 10. 2009 bola pridelená trestná vec obvineného Š. do senátu 31 T s tým, že
už dňa 27. 10. 2009 bol vo veci vytýčený termín verejného zasadnutia na deň 9. 11. 2009,
teda prednostne a urýchlene, keďže úkon bol urobený tretí pracovný deň od pridelenia veci.
Dňa 29. 10. 2009 ospravedlnil JUDr. T., obhajca obvineného, svoju neúčasť na verejnom
zasadnutí, na ktorom sa malo rozhodnúť aj o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby
na slobodu, a len z tohto jediného dôvodu bolo verejné zasadnutie odročené na deň
18. 11. 2009, na ktorom súd rozhodol aj o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie
z väzby na slobodu. Ešte dňa 30. 10. 2009, práve z dôvodu zabezpečenia obhajcu
a zabránenia ďalším prieťahom v konaní, bol obvinenému ustanovený náhradný obhajca.
Je potrebné zdôrazniť, že termíny verejných zasadnutí nariadila predsedníčka senátu
prednostne a urýchlene, pričom v tom čase konala a rozhodovala aj v iných väzobných
veciach. Prieťah od 9. 11. 2009 do 18. 11. 2009 bol jednoznačne spôsobený neprítomnosťou
obhajcu obvineného. Spis mal v tom čase rozsah cca 400 strán, pričom pre rozhodnutie
vo veci bolo potrebné tento naštudovať pre posúdenie materiálnych dôvodov väzby.
V danom prípade išlo o povinnú obhajobu, z ktorého dôvodu nebolo možné konať bez
prítomnosti obhajcu. Navyše v prípade, ak by súd schválil dohodu o vine a treste,
obvinenému by bol ihneď nariadený výkon trestu odňatia slobody v trvaní 5 rokov.
Uzatvorenie dohody o vine a treste pritom inicioval práve obvinený prostredníctvom svojho
obhajcu, ktorí teraz namietajú porušenie práva na osobnú slobodu. V priebehu ďalšieho
konania si obžalovaný zvolil a odvolal spolu troch obhajcov.“
Ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na zaujatie stanoviska
k vyjadreniu okresného súdu. Obsahom jeho stanoviska z 9. augusta 2010 bolo okrem
súhlasu sťažovateľa s upustením od verejného pojednávania v konaní o jeho sťažnosti
aj toto vyjadrenie:
„K námietke Okresného súdu v Prešove, že prieťahy v konaní od 9. novembra 2009
do 18. novembra 2009 spôsobil môj obhajca, uvádzam, že s tým nemôžem súhlasiť. Môj
obhajca sa riadne a včas ospravedlnil z verejného zasadnutia vytýčeného na 9. novembra
2009, a to podaním na súd už 29. októbra 2009. Bolo by porušením môjho práva
na obhajobu, ak by som nemohol mať na verejnom zasadnutí svojho obhajcu. Ja som
nezadal žiadnu príčinu súdu, aby o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
rozhodoval po tak dlhú dobu.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
31 T 7/2009 o jeho žiadosti o prepustenie z väzby došlo k porušeniu jeho základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
V zmysle § 2 ods. 6 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súdy sú
povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene.
Požiadavku neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje
výslovne § 79 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého má obvinený právo kedykoľvek
žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti
nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie
sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej
žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený,
ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď
rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa základného práva na osobnú slobodu je
obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene
rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (obdobne
napr. III. ÚS 7/00). Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou
urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď sa
jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa
všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú
požiadavke rýchlosti (obdobne napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný
súd konštatuje, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby
v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne.
Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca
na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne
(m. m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05, III. ÚS 345/06).
Zo súvisiaceho súdneho spisu (vyžiadaných fotokópií jeho časti) vyplýva, že
sťažovateľ podal 18. septembra 2009 na Okresnej prokuratúre Prešov (ďalej len „okresná
prokuratúra“) žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Keďže prokurátor predmetnej
žiadosti nevyhovel, predložil ju 29. septembra 2009 okresnému súdu. Sudca pre prípravné
konanie 13. októbra 2009 nariadil výsluch sťažovateľa na 22. október 2009, keď bol
aj vypočutý, avšak o žiadosti o prepustenie z väzby nerozhodol, pretože tým istým dňom
prestal byť zákonným sudcom v predmetnej veci, pretože okresnému súdu bol podaný návrh
na schválenie dohody o vine a treste. Zákonná sudkyňa 27. októbra 2009 nariadila termín
verejného zasadnutia v konaní o dohode o vine a treste a zároveň na rozhodnutie o jeho
sťažnosti o prepustenie z väzby na 9. november 2009. Z nariadeného termínu verejného
zasadnutia sa však obhajca sťažovateľa ospravedlnil pre kolíziu termínov pojednávaní
a požiadal o jeho odročenie. Zákonná sudkyňa preto nariadila nový termín verejného
zasadnutia na 18. november 2009 a zároveň sťažovateľovi ustanovila náhradného obhajcu.
Dňa 18. novembra 2009 bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá.
Predmetné uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené 26. novembra 2009
a jeho obhajcovi 1. decembra 2009.
Ústavný súd v súlade so svojou stabilnou judikatúrou (napr. II. ÚS 96/08) pripomína,
že do lehoty rozhodovania okresným súdom o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
nezahrnul dobu rozhodovania na okresnej prokuratúre, t. j. dobu od 18. septembra 2009,
keď sťažovateľ podal okresnej prokuratúre žiadosť, do 29. septembra 2009, keď okresná
prokuratúra doručila túto žiadosť okresnému súdu. Ústavný súd konštatuje, že nemožno
na ťarchu okresného súdu pričítať lehotu, počas ktorej bola žiadosť sťažovateľa vo výlučnej
dispozícii okresnej prokuratúry.
Ústavný súd konštatuje, že od predloženia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu (29. september 2009) po doručenie zamietajúceho uznesenia sťažovateľovi
(26. november 2009), resp. jeho obhajcovi (1. december 2009) uplynula doba 59 dní. Táto
doba zahŕňala predloženie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu okresnému súdu,
výsluch sťažovateľa, rozhodnutie okresného súdu, písomné vyhotovenie a expedovanie
rozhodnutia, ako aj jeho následné doručenie sťažovateľovi a jeho obhajcovi.
Sám sťažovateľ však oddialil rozhodnutie o svojej žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu, pretože jeho obhajca požiadal okresný súd o odročenie nariadeného termínu
verejného zasadnutia (pre kolíziu termínov), čomu okresný súd z dôvodu zachovania práv
sťažovateľa na obhajobu vyhovel a nariadil iný termín. Aby sa okresný súd vyhol ďalším
eventuálnym prieťahom, ustanovil sťažovateľovi náhradného obhajcu.
Napriek uvedenému však ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu
v namietanom konaní nespĺňal požiadavku neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania
o žiadosti o prepustenie z väzby tak, ako vyplývajú z Trestného poriadku, ako
aj zostabilizovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a z konštantnej (už
citovanej) judikatúry ústavného súdu, pretože rozhodovanie o žiadosti trvalo okresnému
súdu viac ako 8 týždňov (59 dní).
S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že okresný súd pri rozhodovaní
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 18. septembra 2009 porušil svojím postupom
v konaní vedenom pod sp. zn. 31 T 7/2009 jeho základné právo na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, pretože lehotu, v ktorej o žiadosti rozhodol, je potrebné hodnotiť
ako neprimerane dlhú a nezlučiteľnú s obsahom sťažovateľom označeného základného
práva.
Ústavný súd preto vyslovil, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom
pod sp. zn. 31 T 7/2009 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €,
pretože zdĺhavosť rozhodovania okresného súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu považuje za vážny zásah do jeho základného práva na osobnú slobodu.
Ústavný súd vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, nie v nepodstatnej miere
aj s prihliadnutím na to, že aj samotný sťažovateľ, resp. jeho obhajca, spôsobili predĺženie
rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, považuje pre sťažovateľa
za dostatočnú satisfakciu vyslovenie porušenia jeho označeného základného práva, a preto
nevyhovel jeho návrhu a nepriznal mu finančné zadosťučinenie.
V súvislosti s požiadavkou sťažovateľa, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu
prepustiť ho z väzby na slobodu, ústavný súd uvádza, že zo súvisiaceho spisového materiálu
vyplýva, že sťažovateľ bol 2. mája 2010 prepustený z väzby na slobodu. Z tohto dôvodu sa
rozhodovanie o tejto časti návrhu sťažovateľa stalo bezpredmetným. Navyše, vyslovenie
porušenia označeného základného práva v spojitosti s nedodržaním požiadavky
neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezakladá právo
sťažovateľa byť prepustený z väzby na slobodu.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom JUDr. J. T., ktoré si advokát vyčíslil a uplatnil v sume 238,75 €.
Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania sťažovateľa je nižšia ako suma
vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške,
a preto ústavný súd priznal právnemu zástupcovi náhradu trov právneho zastupovania
sťažovateľa v požadovanej sume.
Priznanú náhradu trov právneho zastupovania je okresný súd povinný zaplatiť na
účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2010