Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 472/2010
PDF · 190.36 KB
No categories available
II. ÚS 472/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. B., K., zastúpeného advokátkou
JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom
Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 2 Cob 150/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola osobne do
podateľne 15. októbra 2010 doručená sťažnosť JUDr. J. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného
Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 Cb 236/2008.
Spoločnosť S., a. s., ako žalobkyňa (ďalej len „žalobkyňa“) sa domáhala od sťažovateľa
zaplatenia sumy 143 074,50 Sk (4 749,24 €). Žalobu odôvodnila tým, že sťažovateľ
odoberal na odbernom mieste v K. zemný plyn mimo určeného plynomera cez prepoj
s meradlom, ktoré nebolo namontované prevádzkovateľom siete, a preto je povinný uhradiť
žalobkyni ako dodávateľovi plynu škodu, ktorú jej neoprávneným odberom spôsobil.
Spôsob výpočtu škody žalobkyňa stanovila odkazom na príslušnú vyhlášku. Sťažovateľ sa
bránil viacerými námietkami. Predovšetkým tvrdil, že v skutočnosti neodoberal
neoprávnene nemeraný plyn, a tým nespôsobil ani škodu. Za odber plynu platil na základe
fakturácie a odpočtov žalobkyne. Za fakturačné obdobie od 19. augusta 2005 do 18. apríla
2006 uhradil na zálohových platbách 84 420 Sk a za fakturačné obdobie od 19. apríla 2006
3
do 18. apríla 2007 sumu 43 230 Sk. Uhradil aj spotrebu plynu vo výške 2 998 mnameranú
18. apríla 2006 plynomerom „s nelegálnym meradlom“, keďže plynomer s legálnym
meradlom vykazoval najmenej od 19. augusta 2005 do 19. apríla 2006 nulovú spotrebu.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na ustanovenie § 59 ods. 2 zákona č. 655/2004 Z. z.
(správne má byť zákon č. 656/2004 Z. z., pozn.) o energetike a o zmene niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o energetike“), podľa ktorého odberateľ,
ktorý neoprávnene odoberal plyn, je povinný uhradiť dodávateľovi plynu,
prevádzkovateľovi prepravnej siete a prevádzkovateľovi distribučnej siete škodu, ak
vznikla. Ďalej namietal, že rekonštrukciu odberného plynového zariadenia vykonali odborne
spôsobilé osoby pod vedením spoločnosti G., s. r. o., ktorá namontovala do objektu dva
plynomery. Žalobkyňa vedela o existencii dvoch plynomerov, svojím súhlasom tento stav
potvrdila a existenciu oboch plynomerov akceptovala. Oba plynomery sa nachádzali vedľa
seba na mieste viditeľnom priamo z ulice. Tvrdil tiež, že zamestnanci žalobkyne porušili
svoje povinnosti podľa ustanovenia § 54 ods. 1 a 3 zákona o energetike, ak pri odpočte
spotreby plynu nevychádzali zo skutočne nameraných údajov o dodávke plynu, ale
z fiktívneho množstva odobratého plynu, ktoré sa objavilo aj vo vyúčtovacej faktúre, a tiež
z dôvodu, že pri pravidelnom odčítaní meradla museli zistiť, že na odbernom mieste sú
namontované dva plynomery, z ktorých iba jeden považovali za legálny, avšak plyn
odpočítavali aj z meradla plynomeru, ktorý neskôr označili za „nelegálny“. V tejto
súvislosti poukázal na bod 9.3 obchodných podmienok, podľa ktorého žiadna zo strán nemá
nárok na náhradu škody, ak nesplnenie povinnosti druhej strany bolo spôsobené jej konaním
alebo nedostatkom súčinnosti, ktorú bola táto strana povinná poskytnúť. Napokon namietal,
že nie je zrejmé, ako dospela žalobkyňa k žalovanej sume, pretože jej výpočet považoval za
nepreskúmateľný.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 26 Cb 236/2008-102 z 3. júla 2009 bolo žalobe
v celom rozsahu vyhovené. Okresný súd považoval za preukázané, že k neoprávnenému
odberu došlo, lebo sťažovateľ odoberal plyn s meradlom (výrobné číslo 5183487), ktoré
nebolo namontované prevádzkovateľom siete. Keďže na tento plynomer bol pripojený
3
spotrebič a pri demontáži vykazoval stav 10 256 m, bol okresný súd toho názoru, že
neoprávneným odberom vznikla žalobkyni škoda. Túto vyčíslila v súlade s ustanovením § 1
vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 155/2005 Z. z., ktorou sa
ustanovuje spôsob výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom plynu. Obranu
sťažovateľa považoval okresný súd za účelovú, a to najmä preto, lebo na tom istom mieste
došlo jednak k riadnemu odberu zemného plynu na základe zmluvy (s „legálnym“
meradlom), ale aj k neoprávnenému odberu plynomerom nenamontovaným
prevádzkovateľom siete (s „nelegálnym“ meradlom), pričom nie je možné zamieňať tieto
vzťahy súbežne existujúce medzi účastníkmi konania v období od 19. apríla 2006 do
16. augusta 2006. Okresný súd uveril tvrdeniam žalobkyne, ktoré uviedla na vysvetlenie
3
rozporu daného tým, že stav plynomeru č. 924275202196 bol 19. augusta 2005 – 16 851 m,
33 3
31. decembra 2005 – 16 851 m, 18. apríla 2006 – 19 849 ma 19. apríla 2006 – 16 851 m.
Podľa akceptovaného vysvetlenia vo vyúčtovacej faktúre za obdobie od 19. augusta 2005 do
18. apríla 2006 bola spotreba stanovená odhadom pre neprístupnosť odberného miesta, čo
preukazuje aj skutočnosť, že sa na nehnuteľnosti v danom období realizovali rekonštrukčné
práce. S poukazom na vyúčtovaciu faktúru za obdobie od 19. apríla 2006 do 18. apríla 2007
a v nej uvedené dáta odpočtov stavu plynomeru, na montážny list meradla zo 16. augusta
2006 a na zápisy zo 16. augusta 2006, 28. augusta 2006 a 4. septembra 2006 dospel okresný
súd k názoru, že žalobkyňa neporušila svoje povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 54
zákona o energetike. Navyše, sťažovateľ nepreukázal, akú konkrétnu povinnosť
vyplývajúcu zo zmluvy a právnych predpisov mala žalobkyňa porušiť a kedy k tomu malo
dôjsť.
Sťažovateľ v podanom odvolaní namietal, že v priebehu konania opakovane
poukazoval na to, že pracovníci žalobkyne postupovali v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1
a 3 zákona o energetike, ak pri odpočte spotreby plynu nevychádzali zo skutočne
nameraných údajov, ale z fiktívneho množstva odobratého plynu, ktoré sa objavilo aj
vo vyúčtovacej faktúre, pričom je nepochybné, že meradlo č. 924275202196 nemohlo
3
18. apríla 2006 vykazovať spotrebu 19 849 m, keď v čase demontáže meradla 16. augusta
3
2006 vykazovalo stav 16 851 m, čo znamená, že odpočítavali plyn aj z meradla, ktoré
neskôr označili za „nelegálne“. Ďalej uviedol, že žalobkyni nevznikla škoda, lebo
sťažovateľ platil za odber plynu na základe fakturácie a odpočtov, pričom zaplatil za celý
odber, teda aj za odber cez nelegálny plynomer, pretože plynomer s legálnym meradlom
nevykazoval od 1. apríla 2005 žiadnu spotrebu, a odber plynu bol preto zabezpečovaný iba
cez plynomer s nelegálnym meradlom. Preto nie je správny záver, podľa ktorého vykonal
platby iba za odber cez legálny plynomer a za odber cez nelegálny plynomer nezaplatil.
Neobstojí ani tvrdenie o tom, že cena za odber zemného plynu na základe zmluvy
s legálnym meradlom bola riadne vyúčtovaná a že tento odber bol nameraný do 16. augusta
2006 plynomerom č. 924275202196, pretože jednak tento plynomer nevykazoval spotrebu
3
2 998 m, ktoré množstvo sa objavilo aj vo vyúčtovacej faktúre, a okrem toho aj tu platia už
uvedené dôvody. Nie je tiež pravdou, že riadny odpočet plynu nemohol byť vykonaný pre
neprístupnosť odberného miesta a že preto mala byť spotreba za obdobie od 19. augusta
2005 do 18. apríla 2006 stanovená odhadom, pretože oba plynomery boli a aj v súčasnosti
sú umiestnené vo viditeľnom otvore spodnej časti nehnuteľnosti asi 40 cm od povrchu
chodníka. Preto pri odčítaní nie je potrebné vojsť do suterénnych častí domu, ale odčítanie
je možné vykonať aj priamo z ulice. Napokon zdôraznil, že dve odberné miesta boli
vytvorené s vedomím a súhlasom žalobkyne, keďže jej pracovníci museli mať vedomosť
o tom, že sú tam dva plynomery, pričom meradlo č. 924275202196 prinajmenšom od
19. augusta 2005 nevykazuje žiadnu spotrebu a druhé neidentifikovateľné meradlo vykazuje
spotrebu, resp. je v činnosti. Napriek tomu žalobkyňa neprijala žiadne opatrenia na
zabránenie vzniku škody, čím porušila ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka a § 376
Obchodného zákonníka. Opakovane pritom poukázal aj na ustanovenie bode 9.3
obchodných podmienok.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 150/2009-148 z 8. júla 2010 bol rozsudok
okresného súdu potvrdený. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
rozsudku okresného súdu.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudok krajského súdu nedáva jasné a zrozumiteľné
odpovede na podstatné otázky položené sťažovateľom v podanom odvolaní. Konkrétne sa
žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej nie je pravdou, že
riadny odpočet plynu nemohol byť vykonaný pre neprístupnosť odberného miesta. Tvrdenie
okresného súdu o tom, že cena za odber plynu na základe zmluvy s legálnym meradlom
bola riadne vyúčtovaná a že tento odber bol nameraný do 16. augusta 2006, je v rozpore
3
so skutočnosťou jednak preto, že plynomer spotrebu 2 998 muvedenú vo vyúčtovacej
faktúre nevykazoval, ale aj z dôvodu, že od 19. augusta 2005 do 18. apríla 2006
nevykazoval vôbec žiadnu spotrebu. Ďalej sa krajský súd nevysporiadal so skutočnosťou, že
žalobkyňa neurobila žiadne opatrenia na zabránenie vzniku škody, hoci o vytvorení
a existencii dvoch odberných miest vedela. Pracovníci žalobkyne porušili svoje povinnosti
najmä tým, že nevykonávali riadny odpočet plynu, resp. vykonávali odpočet aj z plynomeru,
ktorý neskôr označili za plynomer s nelegálnym meradlom. Krajský súd sa dôsledne
nevysporiadal ani s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého žalobkyni nevznikla škoda, lebo
sťažovateľ zaplatil za celý odber, teda aj za odber cez nelegálny plynomer. V tejto súvislosti
dáva sťažovateľ do pozornosti, že v celom konaní nebolo preukázané, že by stav plynomeru
s nelegálnym meradlom v čase jeho namontovania bol 0 (nula). Je teda zrejmé, že krajský
súd sa nezaoberal argumentáciou sťažovateľa. V opačnom prípade by dospel určite k inému
rozhodnutiu. Z rozsudku nemožno zistiť, z akého dôvodu sa sťažovateľ vo svojej
argumentácii mýlil a naopak, prečo by argumentácia žalobkyne mala obstáť aj po
zohľadnení argumentov sťažovateľa. Z týchto dôvodov došlo k porušeniu označených práv,
pričom rozsudok krajského súdu je podľa sťažovateľa arbitrárny.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
2 Cob 150/2009 s tým, aby bol rozsudok z 8. júla 2010 zrušený a vec vrátená na ďalšie
konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou vo výške 342,24 €.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 150/2009-148 z 8. júla 2010 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 26 Cb 236/2008-102 z 3. júla 2009.
Sťažovateľ v podanom odvolaní namietal neúplné zistenie skutkového stavu veci, nesprávne
skutkové zistenia, ako aj nesprávne právne posúdenie veci. Žalobkyňa vo vyjadrení
k odvolaniu uviedla, že obrana sťažovateľa v konaní je zameraná na plynomer
č. 924275202196, hoci odber týmto meradlom nie je predmetom sporu. Sťažovateľ zamieňa
zmluvný vzťah medzi ním a dodávateľom plynu a zákonný zodpovednostný vzťah medzi
ním a prevádzkovateľom distribučnej siete. Kým dodávateľom plynu je S., a. s.,
prevádzkovateľom distribučnej siete je žalobkyňa (teda odlišná právnická osoba, pozn.).
Zákonný vzťah so žalobkyňou vznikol sťažovateľovi z titulu neoprávneného odberu plynu
meradlom, ktoré nebolo namontované prevádzkovateľom distribučnej siete. Preto
odvolávky sťažovateľa na zmluvu uzatvorenú s dodávateľom plynu sú právne irelevantné.
Vytvorenie technických podmienok na existenciu viacerých odberných miest nemožno
stotožňovať s legálnym odberom, ku ktorému dochádza až po namontovaní meradla
prevádzkovateľom distribučnej siete. Ak sa sťažovateľ domnieva, že sú nezrovnalosti
vo faktúrach za dodávku plynu, je to potrebné riešiť s dodávateľom plynu, ktorý faktúry
vystavil, čo však s týmto sporom nesúvisí. Podľa názoru krajského súdu okresný súd
správne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil a správne rozhodol. Správne je
konštatovanie, že na odbernom mieste došlo k riadnemu odberu zemného plynu na základe
zmluvy, ale aj k neoprávnenému odberu plynomerom nenamontovaným prevádzkovateľom
siete, pričom nie je možné zamieňať tieto súbežne existujúce právne vzťahy. Keďže došlo
k neoprávnenému odberu plynomerom, ktorý nebol namontovaný prevádzkovateľom siete,
v zmysle § 59 ods. 1 písm. d) zákona o energetike je sťažovateľ povinný nahradiť žalobkyni
vzniknutú škodu. Pokiaľ ide o výšku uplatnenej škody, táto bola vypočítaná v súlade
s platnou právnou úpravou, pričom jednotlivé položky výpočtu boli preukázané. Ostatné
námietky sťažovateľa sa týkajú fakturácie na základe odpočtu meradla č. 924275202196
a nesúvisia s predmetom tohto sporu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Hoci rozsah sťažovateľom uplatnených námietok je širší, z praktického hľadiska sa
zdá, že za rozhodujúcu treba považovať tú jeho námietku, podľa ktorej žalobkyni škoda
nevznikla, lebo sťažovateľovi v skutočnosti bola vyúčtovaná spotreba plynu tak cez legálny,
ako aj cez nelegálny plynomer, pričom fakturované čiastky sťažovateľ aj uhradil. Inými
slovami, podľa názoru sťažovateľa požaduje od neho žalobkyňa nahradiť škodu, ktorá
v skutočnosti nevznikla.
Uvedená obrana sťažovateľa smeruje vlastne k tomu, aby došlo k akémusi
vzájomnému započítaniu nárokov, keďže sťažovateľ (pokiaľ by mal byť zodpovedný za
uplatňovaný nárok žalobkyne) by mal mať zároveň nárok na vrátenie preplatku svojich
úhrad, ktoré poskytol na základe riadnych vyúčtovaní, keďže podľa neho vyúčtovaná mu
bola celá spotreba plynu, teda aj tvrdený nelegálny odber.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia krajského súdu, podľa
ktorej ide o súbežné nároky z legálneho a nelegálneho odberu plynu, ktoré nemožno
zamieňať, sa javí ako presvedčivá a logická. Ako to vyplýva z vyjadrenia žalobkyne,
zo strany sťažovateľa ide o dva právne vzťahy, keďže sťažovateľ bol jednak v zmluvnom
vzťahu s dodávateľom plynu (subjektom odlišným od žalobkyne) a okrem toho v zákonnom
vzťahu so žalobkyňou ako prevádzkovateľom siete z titulu nelegálneho odberu plynu.
Vzájomne započítať v rámci súdneho konania možno iba nároky účastníkov konania. Práve
preto sťažovateľ nemohol úspešne požadovať, aby došlo k započítaniu jeho nároku na
vrátenie časti platieb za zmluvnú dodávku plynu od dodávateľa plynu na vyrovnanie jeho
dlhu voči žalobkyni z titulu nezákonného odberu plynu. Sťažovateľovi však nič nebráni
v tom, aby prípadný údajný preplatok z titulu zmluvného zákonného odberu plynu od
dodávateľa plynu vymáhal.
Vo svetle uvedených skutočností nemožno argumentáciu krajského súdu považovať
ani za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú. Preto ani niet príčiny na to, aby ústavný
súd do rozsudku krajského súdu zasiahol.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2010