Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 424/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. V., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., ktorou

namietal porušenie svojich práv podľa a podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. marca 2009,

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 24. marca 2010, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkami z 24. apríla 2009 a 12. februára 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. V. v celosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 26. mája 2010

doručená sťažnosť J. V. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich práv

podľa (ďalej len ,a“) a podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom

Okresného súdu Humenné (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 13. marca 2009, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej

len ,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. marca

2010, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkami z 24. apríla

2009 a 12. februára 2010.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol a stále je účastníkom

viacerých súdnych konaní, ktoré sa týkajú užívania bytu, v ktorom pôvodne býval so svojou

manželkou, s ktorou bol rozvedený. Okresný súd uznesením z 5. januára 2006

sťažovateľovi zakázal, aby dočasne nevstupoval do predmetného bytu, čo krajský súd

uznesením z 15. februára 2006 potvrdil (,,zákaz nevstupovať“ je pritom právny nezmysel,

pozn.). V následnom konaní o úplné vylúčenie sťažovateľa z užívania bytu okresný súd

rozsudkom z 12. novembra 2007 vylúčil sťažovateľa z užívania bytu až do právoplatného

skončenia konania o zrušenie spoločného nájmu bytu. Krajský súd uznesením zo

17. septembra 2008 rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní okresný súd rozsudkom z 13. marca 2009 napadnutým touto sťažnosťou

opätovne vylúčil sťažovateľa z užívania bytu až do právoplatného skončenia konania

o zrušenie spoločného nájmu bytu. Krajský súd rozsudkom z 24. marca 2010 taktiež

napadnutým touto sťažnosťou rozsudok okresného súdu potvrdil.

3. V konaní o zrušenie spoločného nájmu bytu okresný súd rozsudkom z 24. apríla

2009 zrušil právo spoločného nájmu bytu účastníkov konania, za výlučnú nájomníčku

a členku družstva určil bývalú manželku sťažovateľa, bytovú náhradu sťažovateľovi

nepriznal a zaviazal ho vypratať a odovzdať byt bývalej manželke v lehote do 15 dní od

právoplatnosti rozsudku. Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd

ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu ešte nerozhodol. Krajský súd však uznesením zo

17. decembra 2009 uložil okresnému súdu, aby rozhodol o vzájomnom návrhu sťažovateľa,

ktorým sa tento domáhal určenia, že právo užívať byt patrí len jemu a bývalá manželka je

povinná byt vypratať. Okresný súd rozsudkom z 12. februára 2010 vzájomný návrh

sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ taktiež

odvolanie, o ktorom krajský súd ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu ešte nerozhodol.

4. Podstatné sťažnostné námietky smerujú k poukázaniu na údajné nesprávne právne

posúdenie veci okresným súdom a krajským súdom, keďže sťažovateľ je názoru, že

spoločný nájom bytu manželov je v uvedenom prípade vylúčený, jedine on je členom

družstva a právoplatnosťou rozsudku o rozvode (t. j. 7. februára 2006) právo užívať byt

zostalo len jemu. Ako ďalej uvádza: „Od tohto termínu, bohužiaľ okresný súd a krajský súd

svojimi postupmi a rozhodnutiami, ktoré sú jednoznačne v rozpore s právnym poriadkom

Slovenskej republiky, bránia svojimi prieťahmi v konaniach, aby sťažovateľ mohol reálne

uplatňovať svoje práva voči bytu. Napr. okresný súd o dočasnom vylúčení rozhodol

rozsudkom -140 až dňa 13. 03. 2009 a krajský súd tento rozsudok potvrdil až

po roku, rozsudkom č. k. -158 zo dňa 24. 03. 2010. Ďalej okresný súd zavinil

prieťahy v konaní o zrušení práv spoločníkov nájmu, pretože v rozsudku -78 z

24. 04. 2009 nerozhodol o vzájomnom návrhu, takže dodnes nie je v tejto veci rozhodnuté.

Už vyše štyroch rokov nedokázali rozhodnúť v týchto veciach. Už vyše štyri roky sa

sťažovateľ nemôže zákonným spôsobom domôcť svojich práv.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jeho práva

podľa a dohovoru postupom okresného súdu a krajského

súdu v označených konaniach porušené boli, a aby zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 24. marca 2010 a rozsudok okresného súdu sp. zn. z 13. marca

2009 a vec mu vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov.

Ďalej žiadal, aby ústavný súd uložil krajskému súdu vec vedenú pod sp. zn. ,

resp. okresnému súdu vec vedenú pod sp. zn. , rozhodnúť bez zbytočných

prieťahov. Bez akéhokoľvek zdôvodnenia žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie

v sume 10 000 € a náhradu trov konania v sume 254,88 €.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ) je rozhodnúť o prijatí

návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred

ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo

veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. marca 2009

8. nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných

práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity

formulovanom v (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmať konanie a rozsudok okresného súdu, pretože

právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním mohli byť porušené, mal

v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ním podaného odvolania.

Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na

jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. marca 2010

9. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej), nie je

zverená len ústavnému súdu ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní

viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie zákonov s a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ).

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

11. Vychádzajúc z týchto kritérií ostalo v právomoci ústavného súdu posúdiť, či

rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým bol

sťažovateľ vylúčený z užívania bytu až do právoplatného skončenia konania o zrušenie

spoločného nájmu bytu, mohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľa.

V odôvodnení rozsudku krajského súdu tento po prepise dôvodov rozsudku okresného súdu,

podstatných dôvodov odvolania a vyjadrenia k nemu na vlastné odôvodnenie rozsudku

uviedol:

,,Súd pri rozhodovaní o návrhu na obmedzenie užívacieho práva bytu podľa § 705a

Obč. zák. dokazovaním podľa občianskeho súdneho konania zisťuje, či je splnená

podmienka fyzického alebo psychického násilia, alebo hrozby takéhoto násilia vo vzťahu k

manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome alebo byte, alebo fyzického

násilia alebo hrozby takýmto násilím vo vzťahu k rozvedenému manželovi ako spoločnému

užívateľovi bytu alebo k blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte. V prípade splnenia

uvedenej podmienky súd vždy vo svojej pôsobnosti hodnotí stav a stupeň narušenia vzťahov

medzi osobami z tohto hľadiska, či sa stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným. Rozhodnutie

o tejto otázke je výsostným oprávnením súdu a bude závislé od okolnosti konkrétneho

prípadu a úvahy súdu. O obmedzení užívacieho práva, ako aj o dĺžke trvania takéhoto

obmedzenia rozhoduje súd s prihliadnutím na záujem zabrániť súčasnej prítomnosti osôb,

ktoré sa dopúšťajú násilia alebo vyhrážajú sa násilím osôb, proti ktorým toto násilie alebo

hrozba násilia smeruje a tiež s prihliadnutím na reálne možnosti uskutočnenia takéhoto

násilia.

Pokiaľ ide o vylúčenie spoluvlastníka z užívania spoločného bytu, ide o výnimočný

zásah a ide tu o krajné riešenie, ktoré prichádza do úvahy vtedy, ak nemožno docieliť

zamedzenie násilia iným spôsobom bez obmedzenia užívacieho práva. Prvostupňový súd na

základe vykonaného dokazovania dospel k právnemu záveru, že je potrebné obmedziť

užívacie právo z uvedených dôvodov, že zo strany odporcu dochádzalo k fyzickému

a psychickému násiliu nielen vo vzťahu k rozvedenej manželke, ale aj vo vzťahu k dcére.

S poukazom na uvedené odvolací súd sa s týmto právnym záverom súdu prvého stupňa

stotožnil.

Ďalší odvolací dôvod zo strany odporcu spočíva v tom, že navrhovateľka nie je

aktívne vecne legitimovaná na podanie takéhoto návrhu a to z tohto dôvodu, že

predmetný byt, v ktorom manželia bývali, patrí odporcovi na základe toho, že tento

získal ešte pred uzavretím manželstva a ide o družstevný byt a užívacie právo patrí

výlučne jemu. Odvolací súd sa dôsledne vysporiadaval aj s týmto odvolacím

dôvodom a dospel k záveru, že ani tento odvolací dôvod zo strany odporcu nie je

dôvodný. V danom prípade došlo k výmene bytu v priebehu trvania manželstva.

K platnosti dohody o výmene bytu sa vyžaduje písomná forma. Ak je vymieňaný byt

v spoločnom nájme, účastníkmi dohody musia byť všetci spolunájomníci, t.j. obaja

manželia. O výmene bytu člena SBD sa musí spísať písomná dohoda, ktorá musí

obsahovať aj vyhlásenie účastníkov o prevode členských práv a povinností a dohodu

o vzájomnom majetkovom vyrovnaní. Dohodu schvaľuje predstavenstvo družstva.

Uskutočnením výmeny zaniká užívacie právo k vymieňanému bytu. Schválením

výmeny sa však len zakladá nárok na uzavretie dohody o odovzdaní a prevzatí bytu

a teda samotným uskutočnením výmeny ešte nevzniká právo osobného užívania

bytu. Dohodu o výmene bytu možno uskutočniť až dňom, keď nadobudne

právoplatnosť rozhodnutie posledného z týchto orgánov. Ak dôjde k výmene

družstevného bytu, ku ktorému manželom vzniklo právo spoločného užívania, ale nevzniklo

právo spoločného členstva v bytovom družstve za iný družstevný byt, vzniká už so vznikom

práva spoločného užívania k novému vymenenému bytu manželom aj právo spoločného

členstva. To isté platí, ak manželom vznikne za trvania manželstva právo osobného užívania

k družstevnému bytu v dôsledku prevodu členských práv a povinností na jedného z nich

alebo v dôsledku pripadnutia členského podielu jednému z nich dedením.

S poukazom na uvedené odvolací súd má za to, že tento byt nepatrí iba odporcovi. Je

pravda, že odporca nadobudol stabilizačný družstevný byt v čase pred uzavretím

manželstva, avšak po uzavretí manželstva došlo k výmene družstevného bytu a tým, že došlo

k výmene družstevnému bytu, k tomuto vymenenému družstevnému bytu majú obaja

manželia právo spoločného členstva a tiež aj právo osobného užívania družstevného bytu

v dôsledku prevodu členských práv a povinností na oboch manželov. V stanovách

stavebného bytového družstva B v čl. 44 je upravený zánik práva

osobného užívania družstevného bytu. Právo osobného užívania družstevného bytu

zaniká podľa bodu 1 písm. b/ písomnou dohodou medzi družstvom a členom, t.j.

užívateľom družstevného bytu dňom určeným v dohode. Zánik práva osobného

užívania k prvému bytu č. 13 došlo na základe dohody a ďalšou dohodou, ktorá bola

uzavretá medzi stavebným bytovým družstvom a bývalými manželmi došlo k dohode

o spoločnom užívaní vymeneného bytu obom manželom a zároveň vzniklo aj právo

spoločného členstva a právo spoločného užívania k uvedenému bytu. Vzhľadom na uvedené

odvolací súd potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.“

12. V odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozsudku sa krajský súd zrozumiteľným

a dostatočným spôsobom vysporiadal tak s dôvodmi, pre ktoré je možné v zmysle § 705a

vylúčiť sťažovateľa z užívania bytu, ako aj otázkou vzniku

a existencie spoločného členstva manželov v družstve a práva spoločného užívania

k uvedenému bytu. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho

právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade nemohol porušiť jeho označené práva. Krajský

súd dal sťažovateľovi v napadnutom rozsudku podrobnú odpoveď na to, prečo v jeho veci

boli splnené zákonné podmienky na jeho dočasné vylúčenie z užívania bytu a prečo

navrhovateľka (bývalá manželka) bola aktívne legitimovaná na podanie takéhoto návrhu.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nevykazuje všeobecný charakter a primeraným

spôsobom reaguje na všetky odvolacie námietky sťažovateľa.

13. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (m. m. ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu

takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkami z 24. apríla 2009 a 12. februára 2010

14. Aj v tomto prípade platí (rovnako ako v bode 8 odôvodnenia tohto uznesenia), že

ústavný súd nemal právomoc preskúmať toto konanie a rozsudky okresného súdu, pretože

právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré nimi mohli byť porušené mal

v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ním podaných odvolaní. Ako

uviedol sťažovateľ v sťažnosti, tak proti rozsudku z 24. apríla 2009, ako aj proti rozsudku

z 12. februára 2010 podal odvolanie, o ktorých ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu

nebolo odvolacím súdom rozhodnuté. Právomoc krajského súdu poskytnúť sťažovateľovi

ochranu pred prípadným porušením označených práv týmito rozsudkami okresného súdu

pritom vylučuje právomoc ústavného súdu, čo viedlo k odmietnutiu sťažnosti v tejto časti

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

resp. v primeranej lehote postupom okresného súdu v označených konaniach

15. Podľa stabilizovanej a konštantnej judikatúry ústavného súdu ochrana

označenému základnému právu sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak

v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Podstatou, účelom

a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej

neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom

súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo

(napr. , , , ). Ak v čase, keď došla sťažnosť

ústavnému súdu, nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (napr. , , ). Z obsahu sťažnosti

a pripojených príloh vyplýva, že konanie okresného súdu o vylúčenie sťažovateľa

z užívania bytu sa na tomto súde skončilo vyhlásením rozsudku z 13. marca 2009. Konanie

o zrušenie práva spoločného nájmu bytu prebiehalo na okresnom súde do 12. februára 2010,

keď tento vyhlásil rozsudok, ktorým zamietol vzájomný návrh sťažovateľa. Z uvedeného

vyplýva, že okresný súd už v čase uplatnenia ochrany označených práv sťažovateľom

prostredníctvom sťažnosti podanej ústavnému súdu (26. mája 2010) nemohol porušovať

jeho označené práva, pretože už vo veci nekonal a vec sa nachádzala na krajskom súde ako

odvolacom súde (zrušenie práva spoločného nájmu bytu), resp. bola už právoplatne

skončená (vylúčenie z užívania bytu). Ak už teda v čase podania sťažnosti okresný súd vo

veci sťažovateľa nekonal, nemohol ani porušovať jeho základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote.

K namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

resp. v primeranej lehote postupom krajského súdu v označených konaniach

16. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie veci

v primeranej lehote, ústavný súd vždy skúma, či sťažovateľ využil v súlade s § 53 ods. 1

všetky právne prostriedky na ochranu týchto práv. Takto skúma, či

boli využité právne prostriedky, ktoré sťažovateľovi na ochranu týchto práv poskytuje

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanoveniach

§ 62 až § 68 (napr. , ). Sťažnosť účastníka konania predsedovi

súdu sa podľa uvedených ustanovení môže týkať aj porušovania práva na verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z obsahu sťažnosti (ktorým je ústavný súd

podľa viazaný) nevyplýva, že by sťažovateľ pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu postupoval vo vzťahu ku krajskému súdu tak, ako mu to

umožňovali tieto zákonné ustanovenia. Absencia tvrdenia sťažovateľa o podaní sťažnosti

predsedovi krajského súdu, ako aj absencia preukázania jej podania umožňujú ústavnému

súdu urobiť záver o tom, že sťažovateľ nevyužil tento právny prostriedok na ochranu svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote). Ak

sa sťažovateľ domnieval, že nečinnosťou krajského súdu v jeho právnej veci boli

porušované jeho práva, mohol (a mal) ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využiť

iný právny prostriedok ochrany svojich práv, a to sťažnosť predsedovi tohto súdu. Túto totiž

podľa opakovane vyslovovaného právneho názoru ústavného súdu možno považovať za

účinný prostriedok ochrany tých práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu

ochranu, ako aj so základným právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(napr. ). Účelom tejto sťažnosti je totiž okrem iného aj odstránenie zistených

nedostatkov (v prípade ak boli zistené), pričom predseda súdu má zákonnú možnosť prijať

a zabezpečiť vykonanie adekvátnych opatrení na ich odstránenie. Nevyčerpanie tejto

zákonnej možnosti sťažovateľom má za následok odmietnutie jeho sťažnosti v časti

smerujúcej proti namietanému postupu krajského súdu pre neprípustnosť.

17. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej

predbežnom prerokovaní podľa v celosti odmietol.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (zrušenie rozudkov krajského súdu a okresného súdu, primerané finančné

zadosťučinenie a náhrada trov konania), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd

sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010