Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 485/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. A., Z., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Z.,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 a práv podľa a ods. 3 písm. b) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 31. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra

2010 doručená sťažnosť R. A., Z., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

, a (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 31. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. júna 2010.

Zo sťažnosti vyplýva:

«Sťažovateľ (ďalej aj „vyžiadaná osoba“) je fyzickou osobou, voči ktorej bol vydaný

štátnym zástupcom Úradu verejnej prokuratúry W. N., Rakúska republika, Európsky

zatýkací rozkaz (ďalej aj „EZR“) zo dňa 16. decembra 2009 sp. zn. 5 St 388/09s, za účelom

jeho vydania do Rakúskej republiky na trestné stíhanie pre trestný čin krádeže vlámaním

a vstupom s priťažujúcimi okolnosťami a pre trestný čin obchodovania s odcudzenými

vozidlami podľa § 127, § 128 ods. 2, § 129, § 130 Tr. zákona Rakúskej republiky.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 31. marca 2010 sp. zn.

podľa o Európskom zatýkacom rozkaze v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o európskom zatýkacom rozkaze“ alebo „zákon“) na

návrh krajského prokurátora v B. zo dňa 1. marca 2010, sp. zn. , rozhodol, že:

Európsky zatýkací rozkaz vydaný štátnym zástupcom W. N. dňa 16. decembra 2009,

pod číslom s, sa vykoná za účelom vydania R. A. na trestné stíhanie.

Vo vzťahu k trestnému činu obchodovania s odcudzenými motorovými vozidlami

vo formulácii Európskeho zatýkacieho rozkazu sa rozhodovať nebude.

Podľa § 27 zákona o európskom zatýkacom rozkaze sa jeho realizácia odkladá do

právoplatného skončenia trestných vecí, vrátane výkonu nepodmienečného trestu odňatia

slobody v prípade jeho uloženia, vedených na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 5 T

112/09, a na Okresnej prokuratúre vo Z. pod sp. zn. . ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako orgán podľa § 21

ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze oprávnený rozhodnúť o podanej sťažnosti,

preskúmal podľa , správnosť výrokov

napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako i konanie

predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia (sp. zn. z 28. júna

2010, pozn.) a rozhodol tak, že

Európsky zatýkací rozkaz zo dňa 16. decembra 2009 sp. zn. vydaný (...)

na R. A. (...) za účelom vydania na trestné stíhanie sa vykoná pre skutky kvalifikované ako

zločin závažnej krádeže spáchanej vlámaním a vstupom s priťažujúcimi okolnosťami podľa

§ 127, § 128 ods. 2, § 129 ods. 1, § 130 štvrtý prípad rakúskeho trestného zákonníka (...)

Podľa o Európskom zatýkacom rozkaze a o zmene

a doplnení niektorých zákonov sa odkladá realizácia jeho výkonu do právoplatného

skončenia trestného stíhania jeho osoby vo veci Okresného súdu Zvolen, sp. zn.

, vrátane výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody v prípade uznania

jeho viny a uloženia tohto trestu. ...

Na základe vyššie opísaných skutočností máme zato, že Krajský súd v Banskej

Bystrici, a rovnako tiež Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v priebehu označeného

konania o návrhu na vykonanie EZR dopustili viacerých závažných pochybení, ktoré

predstavujú taký zásah do základných práv a slobôd sťažovateľa, že nápravy sa domáha

prostredníctvom ústavnej sťažnosti.

Sťažovateľ sa domnieva, že postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a nadväzne

postupom Najvyššieho súdu SR ( ktorý pochybenia krajského súdu odobril ) bolo porušené

jeho základné právo na spravodlivý súdny proces garantované Slovenskej

republiky (ďalej aj „ústava“), ktorého súčasťou je právo na konať pred súdom - čl. 46

ods. 1 , ďalej právo na verejné prerokovanie veci upravené v ,

rovnako právo na obhajobu podľa , konečne právo na spravodlivý súdny

proces, upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej aj „dohovor“), ako aj právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej

obhajoby, zakotvené v čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.

Ako už bolo vyššie konštatované, sťažovateľ si uplatnil, aby sa o (ne)vykonaní

európskeho zatýkacieho rozkazu rozhodlo na verejnom zasadnutí, avšak konajúci súd

predvolal a upovedomil vyžiadanú osobu a jej právneho zástupcu spôsobom,

nerešpektujúcim , ktorý im garantuje minimálnu lehotu na prípravu

obhajoby - t.j. 5 pracovných dní. V uvedenom konaní sťažovateľ vzhľadúva predovšetkým

porušenie , podľa ktorého „ obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý

čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu“, rovnako tak aj čl. 6 ods. 3 písm. b) v zmysle ktorého každý, kto je obvinený

z trestného činu má „právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby.“

Máme za to, že konanie, v ktorom obvinenému, resp. jeho právnemu zástupcovi nie je

poskytnutá primeraná doba na prípravu obhajoby, a nie je ani doručený návrh na

rozhodnutie o vykonaní EZR, nespĺňa atribúty spravodlivého procesu. ...

Neúplnosť a nejasnosť formuláru EZR, rovnako absencia zákonného ustanovenia,

skutkovej podstaty a právnej kvalifikácie trestného činu krádeže, chýbajúce vysvetlenie

ustanovení § 127, § 128 ods. 2, § 129 ods. 1, § 130 štvrtý prípad rakúskeho trestného

zákonníka (či sa tieto týkajú trestného činu krádeže alebo obchodovania s odcudzenými

vozidlami), tiež absenciu vymedzenia miery údajnej účasti sťažovateľa na uvedených

skutkoch, či absenciu kategórie stíhaného trestného činu štátom pôvodu v právnej úprave

EZR, pokladáme za porušenie práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a dohovoru. Máme taktiež za to, že EZR a všetky rozhodnutia naň

nadväzujúce musia okrem iného obsahovať, resp. presne vymedzovať skutky (trestné činy ),

ktorých sa týkajú tak, aby obvinený (vyžiadaná osoba) vedel, aké skutočnosti sa mu kladú za

vinu. Dôkladné a úplné splnenie a dodržanie všetkých obsahových náležitostí a podmienok

EZR zo strany štátu pôvodu (Rakúskej republiky) je o to dôležitejšie, že k tomuto dokumentu

štát pôvodu v rámci vykonávacieho konania nepripája vyšetrovací spis a sťažovateľ tak

nemá možnosť poznať a zistiť dôvody, zákonnosť a opodstatnenosť trestného stíhania

a svojho obvinenia štátom pôvodu.

Vychádzajúc z hierarchie právnych noriem, je zrejmé, že Slovenskej

republiky a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd sú normami vyššej

právnej sily vo vzťahu k zákonu o európskom zatýkacom rozkaze (tento navyše nijakým

spôsobom nevylučuje aplikáciu jednotlivých ustanovení dohovoru). Nemožno sa preto

stotožniť s postupom najvyššieho súdu ani krajského súdu, keď vo vzťahu k sťažovateľovi

nerešpektovali jeho základné práva a slobody garantované tak , ako aj dohovorom.

Z opísaného postupu a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR totiž vyplýva, že tento priznal

sťažovateľovi v konaní o vykonanie EZR menej práv než mu priznávajú a garantujú

dohovor (teda predpisy vyššej právnej sily), pričom takéto zúženie práv považujeme za

neprípustné a protiústavné.

Zastávame názor, že aj v konaní o vykonanie EZR vrátane konania o sťažnosti voči

rozhodnutiu o vykonaní takéhoto rozkazu súdy aj v rámci skúmania dôvodov pre

odmietnutie vykonania rozkazu musia skúmať a prihliadať na dodržanie základných práv

vyžiadanej osoby, v opačnom prípade by sa jednalo o arbitrárny postup bez rešpektovania

ľudských slobôd a základných práv. Tento názor opierame aj skutočnosť, že európsky

zatýkací rozkaz má na území Slovenskej republiky rovnaké účinky ako príkaz na zatknutie

podľa ( veta druhá o európskom

zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Akceptácia postupu

a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v danej veci by znamenala, že sa v rámci právneho

poriadku Slovenskej republiky zavádzajú prinajmenšom dve kategórie obvinených s nie

rovnakým statusom a rozsahom práv, a to na strane jednej obvinený, na ktorého bol vydaný

príkaz na zatknutie podľa a na strane druhej obvinený, v prípade

ktorého bol vydaný európsky zatýkací rozkaz podľa o európskom

zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V tejto súvislosti je na mieste pripomenúť, že v zmysle ust. § 1 ods. 2 veta prvá

zákona o európskom zatýkacom „na konanie podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia

, ak nie je ďalej ustanovené inak.“»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1. Právo sťažovateľa R. A. na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je právo

konať pred súdom podľa , ďalej právo na verejné

prerokovanie veci podľa a právo na obhajobu

podľa , tiež právo sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, zakotvené v čl. 6

ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli konaním a

rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.

porušené.

2. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31. marca 2010,

spis. zn.. a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. júna

2010, spis. zn. a vec sa v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Banskej

Bystrici, aby o nej znovu konal a rozhodol.

Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia, zdvorilo žiadame Ústavný súd, aby

navrhovateľovi v prípade úspechu v konaní priznal právo na náhradu trov právneho

zastupovania ním zvoleným právnym zástupcom, JUDr. J. K., advokátom... za 2 (dva) úkony

právnej pomoci vo výške 303,30 eur...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv aj postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. . Ústavný súd však konštatuje, že vzhľadom na

princíp subsidiarity zakotvený v nie je príslušný na preskúmanie

postupu krajského súdu v konaní sp. zn. v zmysle namietaného porušenia

označeného práva na spravodlivé súdne konanie, pretože sťažovateľ mal k dispozícii účinný

opravný prostriedok, ktorý mu zákon poskytuje na ochranu jeho práv podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a na použitie ktorého bol oprávnený podľa osobitných predpisov. Takýmto

opravným prostriedkom bolo odvolanie podľa príslušných ustanovení

proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorému predchádzalo namietané konanie. Sťažovateľ

napokon tak aj postupoval a o tomto postupe a rozhodnutí rozhodoval najvyšší súd.

Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaní teda v tomto prípade (vzhľadom na

princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd časť sťažnosti

sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím a postupom krajského súdu, po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktorého ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z hľadiska

ústavného neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:

„Z obsahu sťažnosti vyplýva, že vyžiadaná osoba R. A. v prvom rade brojí proti

vadám konania, ktorých sa dopustil súd prvého stupňa a následne uplatnil aj dôvody

uvedené vo vyššie citovanom ustanovení v znení

neskorších predpisov. Možno súhlasiť s výhradami sťažovateľa proti postupu krajského

súdu, ktorý nedoručil sťažovateľovi spolu s predvolaním na verejné zasadnutie aj návrh

krajského prokurátora na rozhodnutie o vykonaní Európskeho zatýkacieho rozkazu

a obhajcovi ho doručil až na verejnom zasadnutí. V tejto súvislosti však považuje najvyšší

súd za potrebné uviesť, že dôvody sťažnosti týkajúce sa procesného postupu súdu stoja

mimo prípustných dôvodov odmietnutia vykonania Európskeho zatýkacieho rozkazu, pre

ktoré možno podať sťažnosť. V prípade, že by sťažovateľ obmedzil svoju sťažnosť iba na

procesný postup krajského súdu, musel by najvyšší súd postupovať v zmysle § 193 ods. 1

písm. a/ a takúto sťažnosť zamietnuť ako neprípustnú.

V posudzovanej veci však R. A. oprel svoju sťažnosť aj o dôvody uvedené v § 14 ods.

1 písm. e/, písm. h/ vyššie citovaného v znení neskorších zmien, a

tak sa musel najvyšší súd zaoberať vecou aj z meritórneho hľadiska. Ako dôvod na

odmietnutie vykonania Európskeho zatýkacieho rozkazu R. A. uvádzal, že je pre ten istý

skutok stíhaný v Slovenskej republike, resp. sa týka skutkov, ktoré sa považujú čiastočne

alebo v celom rozsahu za spáchané na území Slovenskej republiky.

Najvyšší súd z obsahu predloženého spisu zistil, že vyšetrovateľ Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Úradu justičnej a kriminálnej polície vo Z. vydal

23. decembra 2009, pod ČVS : ORP-355/OEK-ZV-2009, podľa ,

uznesenie, ktorým začal trestné stíhanie R. A. pre zločin legalizácie príjmu z trestnej

činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a/, písm. b/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. ...

Neobstojí ani ďalšia námietka vyžiadanej osoby, že Európsky zatýkací rozkaz sa týka

skutkov, ktoré mali byť čiastočne alebo v celom rozsahu spáchané na území Slovenskej

republiky ( ).

Podľa zistenia najvyššieho súdu všetky skutky uvedené v Európskom zatýkacom

rozkaze boli spáchané výlučne na území Rakúska, pričom R. A. je v rozkaze označený ako

jeden z páchateľov. Z jeho strany ide o ničím nepodložené námietky, cieľom ktorých je

zmariť jeho vydanie do cudziny za účelom jeho trestného stíhania. Súd prvého stupňa

v prejednávanej veci vykonal všetky nevyhnutné procesné úkony potrebné pre vyslovenie

záveru o tom, či možno rozhodnúť o vykonaní Európskeho zatýkacieho rozkazu a správne

konštatoval, že v posudzovanom prípade nie je daná žiadna z okolností predpokladaných vo

vyššie citovanom ustanovení § 14, ktorá by bránila rozhodnutiu, že sa Európsky zatýkací

rozkaz vykoná.

R. A. bol totiž vyžiadaný za účelom realizácie trestného stíhania pre trestný čin, ktorý

je aj podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu (Slovenskej republiky) trestným činom.

Podľa názoru najvyššieho súdu Európsky zatýkací rozkaz aj po obsahovej stránke obsahuje

všetky náležitosti uvedené v o Európskom zatýkacom rozkaze

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý zákon vychádza z Rámcového rozhodnutia

Rady Európy z 13. júna 2002.

Na druhej strane treba súhlasiť s námietkou vyžiadanej osoby, že rozhodnutie súdu

prvého stupňa je vzhľadom na znenie druhej vety napadnutého uznesenia, zmätočné. Súd

prvého stupňa opomenul, že ide o špeciálnu právnu úpravu, ktorá má zjednodušiť postup

orgánov činných v trestnom konaní medzi členskými štátmi Európskej únie pri vydávaní

odsúdených osôb alebo osôb podozrivých z trestnej činnosti. V tejto súvislosti je potrebné

pripomenúť, že Európsky zatýkací rozkaz sa vydáva pre skutok, ktorý je podľa právneho

poriadku štátu pôvodu trestným činom, a horná hranica trestu odňatia slobody, ktorý sa

môže uložiť pre tento trestný čin, je podľa právneho poriadku štátu pôvodu najmenej jeden

rok (§ 4 ods. 2).

Pritom z ustanovenia § 21 vyššie citovaného zákona vyplýva, že súd má iba dve

možnosti, ako rozhodnúť o návrhu prokurátora o vykonaní Európskeho zatýkacieho

rozkazu, buď rozhodne, že sa Európsky zatýkací rozkaz vykoná alebo rozhodne, že sa

Európsky zatýkací rozkaz nevykoná. V každom prípade však súd musí o návrhu rozhodnúť.

Nie je možné, ako to urobil súd prvého stupňa, vyhlásiť, že vo vzťahu k trestnému činu

obchodovania s odcudzenými motorovými vozidlami sa rozhodovať nebude.

Podľa § 27 vyššie citovaného zákona súd alebo prokuratúra, ktoré rozhodovali

o vykonaní Európskeho zatýkacieho rozkazu, môžu rozhodnúť o odklade jeho realizácie, ak

sa voči osobe vedie na území Slovenskej republiky trestné stíhanie alebo osoba vykonáva

alebo má vykonať trest odňatia slobody pre iný trestný čin ako ten, ktorý bol uvedený

v Európskom zatýkacom rozkaze. V prípadoch uvedených v § 26 rozhodne o odklade

minister spravodlivosti. Vo svojom rozhodnutí uvedie, dokedy sa realizácia odkladá.

Ako už bolo vyššie uvedené proti R. A. sa vedie na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn.

, trestné stíhanie pre iný jeho úmyselný trestný čin. Trestná vec nie je ani do

konania neverejného zasadnutia najvyššieho súdu skončená, hoci bol vo veci viackrát

stanovený termín hlavného pojednávania. Podľa zistenia najvyššieho súdu v tejto veci

Okresný súd Zvolen určil nový termín hlavného pojednávania až na 21. septembra 2010.

Trestné stíhanie R. A. vedené v Slovenskej republike má prednosť pred výkonom

Európskeho zatýkacieho rozkazu, pretože je v záujme Slovenskej republiky, aby sa jeho

trestné konanie ukončilo čo najskôr bez akýchkoľvek objektívnych alebo subjektívnych

prieťahov. Za danej situácie v prípade R. A. existuje dôvod pre odloženie realizácie

vykonania Európskeho zatýkacieho rozkazu, a preto i najvyšší súd podľa § 27 odložil výkon

Európskeho zatýkacieho rozkazu do právoplatného skončenia trestnej veci vedenej proti

menovanému na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. .“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľ so skutkovými a hodnotením a následne

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom skutkových a právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia súdu do takejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,

v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad najvyšším súdom takého nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako

zjavne neopodstatnenú v tomto smere odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2010