Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 425/2010
PDF · 167.59 KB
No categories available
IV. ÚS 425/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. M., Č., ktorou namietal porušenie svojich
bližšie neoznačených práv podľa Ústavy Slovenskej republiky, Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom
Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 27/2007 a jeho uznesením z 3.
marca 2008, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Cdo 106/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. A. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 17. septembra
2010 doručené podanie Ing. A. M., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť na
porušenie mojich práv a taktiež nielen na prieťahy v konaní“, ktorou namietal porušenie
svojich bližšie neoznačených práv podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 27/2007 a jeho uznesením z 3. marca
2008, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 106/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2010.
Sťažnosť sťažovateľa v predloženej podobe nespĺňala náležitosti kvalifikovaného
návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 a § 50 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“). V sťažnosti predovšetkým chýbalo presné označenie orgánu
verejnej moci, proti ktorému (ktorým) sťažnosť smeruje, a presné označenie základných
práv alebo slobôd. Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol petit, teda návrh, ako by mal ústavný
súd vo veci rozhodnúť, nepriložil navrhované dôkazy, kópie právoplatných rozhodnutí,
opatrení alebo dôkaz o inom zásahu do jeho základných práv a taktiež splnomocnenie pre
advokáta.
Ústavný súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote 21 dní doplnil podanie v zmysle
ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde o potrebné náležitosti. Uvedené doplnenie
sťažnosti považoval ústavný súd za potrebné aj pre rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa
o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pretože jeho
podanie nebolo dostatočne zrozumiteľné a z jeho obsahu nebolo jasné, v čom má spočívať
porušenie ním označených práv, a či teda nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie jeho
práva na ochranu ústavnosti.
Sťažovateľ reagoval na výzvu podaním zo 7. novembra 2010 „Rvp 6867/2010-2 -
doplnenie podania“, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 11. novembra 2010. Spolu
s podaním sťažovateľ predložil kópiu uznesenia najvyššieho súdu zo 14. júna 2010 sp. zn.
3 Cdo 106/2010, ktorým najvyšší súd konanie o dovolaní sťažovateľa zastavil, kópiu
znaleckého posudku č. 12/2007 vyhotoveného súdnym znalcom PhDr. F., kópiu znaleckého
posudku č. 10/2007 vyhotoveného súdnou znalkyňou Mgr. K. a potvrdenie o jeho osobných,
majetkových a zárobkových pomeroch. Z obsahu podania vyplýva, že týmto podaním
sťažovateľ reagoval na výzvu ústavného súdu z 13. októbra 2010. Ústavný súd po
preštudovaní doručeného podania zistil, že uvedeným podaním, ktoré je naďalej
nezrozumiteľné, sťažovateľ nijakým spôsobom neodstránil vytýkané nedostatky jeho
sťažnosti. Napokon ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej doplnenia ustálil, že sťažovateľ
namieta porušenie čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 23 ods. 1, čl. 36, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50
ods. 2 a 3 ústavy označenými súdmi a v tomto rozsahu posúdil sťažnosť sťažovateľa.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že „Ing. A. M. boli porušené tieto
práva a slobody zlým úradným postupom a rozhodnutím OS v Čadci a NS SR a uznáva mu
náhradu škody v nemajetkovej ujme vo výške 100 000 Eur“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak
ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým právnickým osobám alebo
fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
1. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa
okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 27/2007
Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 27/2007. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 106/2010 zo 14. júna 2010 vyplynulo, že predmetom konania okresného súdu bolo
rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na určenie práva preštudovať trestný spis. Okresný súd
zastavil konanie uznesením č. k. 7 C 27/2007-29 z 3. marca 2008. Krajský súd v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 8 Co 139/2008 z 29. decembra 2008
v odvolacom konaní zrušil toto rozhodnutie okresného súdu. Sťažovateľ s rozhodnutím
odvolacieho súdu nesúhlasil a podal dovolanie, v ktorom vyjadril nespokojnosť
s napadnutým rozhodnutím.
V súvislosti s posudzovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na
subsidiárnu právomoc ústavného súdu, podľa ktorej právomoc ústavného súdu je daná len
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecného súdu. V danom prípade bol oprávnený
o odvolaní sťažovateľa rozhodnúť krajský súd. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd
odmietol túto časť sťažnosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 1246/08,
II. ÚS 13/01, IV. ÚS 69/02) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených základných práv najvyšším súdom
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 106/2010
Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv aj postupom najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 106/2010.
Z priloženého rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 106/2010 zo 14. júna 2010
vyplývalo, že najvyšší súd dovolacie konanie zastavil pre nesplnenie procesnej podmienky
povinného právneho zastúpenia v dovolacom konaní.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 106/2010 zo 14. júna 2010 ďalej
vyplynulo, že okresný súd uznesením č. k. 7 C 27/2007-50 zo 7. apríla 2009 sťažovateľa
poučil, že dovolateľ bez právnického vzdelania musí byť v dovolacom konaní zastúpený
advokátom, a zároveň ho vyzval, aby do 10 dní predložil plnú moc pre dovolacie konanie.
Podľa § 241 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) musí byť
odvolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho
zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Nesplnenie tejto podmienky dovolacieho konania
bráni preskúmaniu dovolaním napadnutého rozhodnutia.
Sťažovateľ požiadal prostredníctvom okresného súdu o ustanovenie zástupcu pre
dovolacie konanie z radov advokátov. Okresný súd uznesením č. k. 7 C/27/2007-74
z 13. októbra 2009 žiadosť sťažovateľa zamietol a krajský súd uznesením sp. zn.
5 Co 63/2010 z 26. februára 2010 odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného
súdu potvrdil.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka
konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného
súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a
rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto návrhy a procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v
súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní toho druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne podľa štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS
340/04).
V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za
potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný
súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do
právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej
vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00),
preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo ak všeobecné
súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo
iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia
všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo
k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery
všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté
právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne
a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou
požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne,
zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,
ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo
slobodami, porušenie ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov
a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za
zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť
sťažnosti znamená, že už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistí žiadnu reálnu
možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred
orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.
Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
skúmal, či nie sú v danej veci splnené zákonom ustanovené podmienky na podanie
dovolania z hľadiska kritérií ustanovených v § 241 ods. 1 OSP. Je zrejmé, že sťažovateľ
túto podmienku nesplnil, a z tohto dôvodu najvyšší súd konanie o dovolaní uznesením sp.
zn. 3 Cdo 106/2010 zo 14. júna 2010 zastavil.
Na základe uvedeného bol podľa názoru ústavného súdu postup najvyššieho súdu
a na jeho základe vydané uznesenie v okolnostiach daného prípadu v súlade s na vec sa
vzťahujúcimi procesnoprávnymi normami (v danom prípade ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku týkajúcimi sa dovolacieho konania). Takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob
v konkrétnom prípade nemohol znamenať porušenie sťažovateľom označených základných
práv. Vzhľadom na to nemožno ani namietané uznesenie kvalifikovať ako také, ktoré by
signalizovalo príčinnú súvislosť postupu najvyššieho súdu s namietaným porušením
označených práv sťažovateľa.
Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa nebol už právny dôvod zaoberať sa jeho
ostatnými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2010