Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 425/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. M., Č., ktorou namietal porušenie svojich

bližšie neoznačených práv podľa , Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom

Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3.

marca 2008, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. júna 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 17. septembra

2010 doručené podanie Ing. A. M., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť na

porušenie mojich práv a taktiež nielen na prieťahy v konaní“, ktorou namietal porušenie

svojich bližšie neoznačených práv podľa (ďalej len „“),

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. marca

2008, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. júna 2010.

Sťažnosť sťažovateľa v predloženej podobe nespĺňala náležitosti kvalifikovaného

návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 a § 50 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“). V sťažnosti predovšetkým chýbalo presné označenie orgánu

verejnej moci, proti ktorému (ktorým) sťažnosť smeruje, a presné označenie základných

práv alebo slobôd. Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol petit, teda návrh, ako by mal ústavný

súd vo veci rozhodnúť, nepriložil navrhované dôkazy, kópie právoplatných rozhodnutí,

opatrení alebo dôkaz o inom zásahu do jeho základných práv a taktiež splnomocnenie pre

advokáta.

Ústavný súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote 21 dní doplnil podanie v zmysle

ustanovení a o potrebné náležitosti. Uvedené doplnenie

sťažnosti považoval ústavný súd za potrebné aj pre rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa

o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pretože jeho

podanie nebolo dostatočne zrozumiteľné a z jeho obsahu nebolo jasné, v čom má spočívať

porušenie ním označených práv, a či teda nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie jeho

práva na ochranu ústavnosti.

Sťažovateľ reagoval na výzvu podaním zo 7. novembra 2010 „Rvp 6867/2010-2 -

doplnenie podania“, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 11. novembra 2010. Spolu

s podaním sťažovateľ predložil kópiu uznesenia najvyššieho súdu zo 14. júna 2010 sp. zn.

, ktorým najvyšší súd konanie o dovolaní sťažovateľa zastavil, kópiu

znaleckého posudku č. 12/2007 vyhotoveného súdnym znalcom PhDr. F., kópiu znaleckého

posudku č. 10/2007 vyhotoveného súdnou znalkyňou Mgr. K. a potvrdenie o jeho osobných,

majetkových a zárobkových pomeroch. Z obsahu podania vyplýva, že týmto podaním

sťažovateľ reagoval na výzvu ústavného súdu z 13. októbra 2010. Ústavný súd po

preštudovaní doručeného podania zistil, že uvedeným podaním, ktoré je naďalej

nezrozumiteľné, sťažovateľ nijakým spôsobom neodstránil vytýkané nedostatky jeho

sťažnosti. Napokon ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej doplnenia ustálil, že sťažovateľ

namieta porušenie čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 23 ods. 1, čl. 36, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 2 a 3 označenými súdmi a v tomto rozsahu posúdil sťažnosť sťažovateľa.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že „Ing. A. M. boli porušené tieto

práva a slobody zlým úradným postupom a rozhodnutím OS v Čadci a NS SR a uznáva mu

náhradu škody v nemajetkovej ujme vo výške 100 000 Eur“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým právnickým osobám alebo

fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

1. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa

okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. júna 2010 vyplynulo, že predmetom konania okresného súdu bolo

rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na určenie práva preštudovať trestný spis. Okresný súd

zastavil konanie uznesením č. k. -29 z 3. marca 2008. Krajský súd v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. z 29. decembra 2008

v odvolacom konaní zrušil toto rozhodnutie okresného súdu. Sťažovateľ s rozhodnutím

odvolacieho súdu nesúhlasil a podal dovolanie, v ktorom vyjadril nespokojnosť

s napadnutým rozhodnutím.

V súvislosti s posudzovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na

subsidiárnu právomoc ústavného súdu, podľa ktorej právomoc ústavného súdu je daná len

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecného súdu. V danom prípade bol oprávnený

o odvolaní sťažovateľa rozhodnúť krajský súd. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd

odmietol túto časť sťažnosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) podľa pre nedostatok

svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených základných práv najvyšším súdom

v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv aj postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z priloženého rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. júna 2010

vyplývalo, že najvyšší súd dovolacie konanie zastavil pre nesplnenie procesnej podmienky

povinného právneho zastúpenia v dovolacom konaní.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. júna 2010 ďalej

vyplynulo, že okresný súd uznesením č. k. -50 zo 7. apríla 2009 sťažovateľa

poučil, že dovolateľ bez právnického vzdelania musí byť v dovolacom konaní zastúpený

advokátom, a zároveň ho vyzval, aby do 10 dní predložil plnú moc pre dovolacie konanie.

Podľa (ďalej aj „OSP“) musí byť

odvolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho

zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Nesplnenie tejto podmienky dovolacieho konania

bráni preskúmaniu dovolaním napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľ požiadal prostredníctvom okresného súdu o ustanovenie zástupcu pre

dovolacie konanie z radov advokátov. Okresný súd uznesením č. k. -74

z 13. októbra 2009 žiadosť sťažovateľa zamietol a krajský súd uznesením sp. zn.

z 26. februára 2010 odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného

súdu potvrdil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka

konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného

súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a

rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto návrhy a procesné

úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v

súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní toho druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne podľa štádia civilného procesu (, , IV. ÚS

340/04).

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za

potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ) alebo ak všeobecné

súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo

iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia

všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo

k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery

všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté

právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne

a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ). Ústavnoprávnou

požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne,

zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo

slobodami, porušenie ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov

a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za

zjavne neopodstatnené podľa . Zjavná neopodstatnenosť

sťažnosti znamená, že už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistí žiadnu reálnu

možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred

orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

skúmal, či nie sú v danej veci splnené zákonom ustanovené podmienky na podanie

dovolania z hľadiska kritérií ustanovených v . Je zrejmé, že sťažovateľ

túto podmienku nesplnil, a z tohto dôvodu najvyšší súd konanie o dovolaní uznesením sp.

zn. zo 14. júna 2010 zastavil.

Na základe uvedeného bol podľa názoru ústavného súdu postup najvyššieho súdu

a na jeho základe vydané uznesenie v okolnostiach daného prípadu v súlade s na vec sa

vzťahujúcimi procesnoprávnymi normami (v danom prípade ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku týkajúcimi sa dovolacieho konania). Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať porušenie sťažovateľom označených základných

práv. Vzhľadom na to nemožno ani namietané uznesenie kvalifikovať ako také, ktoré by

signalizovalo príčinnú súvislosť postupu najvyššieho súdu s namietaným porušením

označených práv sťažovateľa.

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa nebol už právny dôvod zaoberať sa jeho

ostatnými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010