Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 495/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej

advokátom JUDr. J. T., K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

v a uznesením Krajského súdu

v Košiciach č. k. -172 z 29. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a základného práva na zákonného

sudcu zaručeného v uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -172 z 29. apríla 2010 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení žalovanej bola

účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. o určenie platnosti poistnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľkou

a žalobcom R. J., K. Dňa 19. februára 2009 podala sťažovateľka návrh na prerušenie

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. podľa ustanovenia § 109

ods. 1 písm. b) (ďalej len „OSP“) a navrhla, aby okresný

súd postúpil návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Svoj návrh sťažovateľka

odôvodnila nesúladom niektorých ustanovení o poisťovníctve

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o poisťovníctve“), ktoré je potrebné v právnej veci vedenej proti sťažovateľke aplikovať,

s , ako aj so Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva. Sťažovateľka zastáva

názor, že od rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade môže byť závislá samotná

podstata súdneho konania.

Okresný súd uznesením č. k. -153 z 3. novembra 2009 návrh

sťažovateľky na prerušenie konania zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. -172 z 29. apríla 2010

uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky v prípade, ak účastník konania riadne odôvodní svoj

návrh na prerušenie konania podľa a uvedie, v čom vidí

konkrétny nesúlad právneho predpisu s , je povinnosťou konajúceho súdu (nie

možnosťou) konanie prerušiť a postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Postupom a rozhodnutím súdu, ktorým súd potvrdil zamietnutie návrhu sťažovateľa

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a na postúpenie návrhu ústavnému súdu

bola sťažovateľovi ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. ...

Sťažovateľ ako neprivilegovaný subjekt nie je oprávnený sám predložiť na ústavný

súd návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov. ...

Návrh sťažovateľa na prerušenie konania podľa a na

postúpenie návrhu ústavnému súdu na zaujatie stanoviska je v tomto prípade jediným

zákonom ustanoveným postupom, ktorým sa sťažovateľ môže v súlade s

SR domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, v tomto prípade Ústavnom

súde SR, a to predložením návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov súdom

konajúcim v tejto právnej veci.

Vychádzajúc z citovaných článkov SR je možné dospieť k záveru, že postupom

súdu, keď zamietol návrh sťažovateľa na prerušenie konania bola sťažovateľovi, ako

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatie možnosti konať pred súdom vyplynulo aj z nesprávnej ústavno-právne

nekonformnej aplikácie ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho

poriadku. ...

V materiálnom právnom štáte orgán verejnej moci nemá právne postavenie, ktoré

mu vždy ponecháva právo úvahy, či svoju právomoc uplatní, alebo nie. Postavenie orgánu

verejnej moci je súborom práv a povinností a podľa toho má buď právo úvahy, či právomoc

uplatní alebo má povinnosť konať, uplatniť právomoc. ...

Ak navrhovateľ predloží argumentáciu o nesúlade právneho predpisu s ,

zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, všeobecný súd by uplatnil kompetenciu rozhodnúť

o merite ústavného sporu, ktorú nemá, ak by rozhodoval o tom, či uplatnené argumenty

obstoja. V takom prípade by súd mal návrhu účastníka konania vyhovieť a splniť svoju

povinnosť ustanovenú v § 109 ods. 1 písm. b). ...“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

uznesením krajského súdu č. k. -172 z 29. apríla 2010 došlo k porušeniu ňou

označených základných práv zaručených , namietané rozhodnutie zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie. Súčasne žiadala priznať náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv

zaručených v a uznesením krajského súdu č. k.

-172 z 29. apríla 2010, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu

č. k. -153 z 3. novembra 2009 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na

prerušenie konania podľa pre účely predloženia návrhu na

preskúmanie súladu niektorých ustanovení zákona o poisťovníctve s a Zmluvou

o založení Európskeho spoločenstva. Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie, že

nesprávnou interpretáciou došlo k porušeniu jej základných práv

zaručených a .

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

V odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. -172 z 29. apríla 2010 sa

okrem iného uvádza:

„Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa a podľa § 212 ods. 1, 3

bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupom podľa a na

základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od

otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka

veci je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná. V takom prípade postúpi návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie

stanoviska.

Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že

všeobecné súdy nemajú právomoc konať o súlade právnych predpisov, ale prináleží im

právo iniciovať konanie, ak nastane situácia, ktorú predpokladá uvedené ustanovenie. Na

adresu odvolateľky, tvrdiacej, že bolo povinnosťou súdu konanie prerušiť za účelom

vyriešenia rozporu zákona s SR, odvolací súd udáva, že SR v ,

na ktorý nadväzuje , súdu ukladá prerušiť konanie v prípade, ak

sa domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore

s SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou. Je preto nepochybné, že spomenutý

postup súdu je viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru, na prejednávanú vec

i právnu úpravu, ktorej aplikácia prichádza do úvahy. Súd takto potom postupuje len vtedy,

ak dospeje k záveru svedčiacemu o existencii naznačeného rozporu. Potreba tohto postupu

preto nie je daná v prípade, že o ústavnosti zákona má pochybnosti účastník, nie však

prejednávajúci súd. Pokiaľ preto súd rozpor zákona s SR alebo medzinárodnou

zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, nezistí (či už preto, že tento rozpor

neexistuje, alebo preto, že si to neuvedomí) a konanie v zmysle

nepreruší, nejde o vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie súdu vo

veci. Je teda zrejmé, že príslušný sudca by musel prijať osobné (vnútorné) presvedčenie, že

je potrebné takýto návrh predložiť Ústavnému súdu SR.

S poukazom na tieto závery má odvolací súd za to, že pokiaľ súd prvého stupňa

nedospel k záveru o rozpore všeobecne záväzného predpisu s SR, rozhodol

správne, ak návrh na prerušenie konania zamietol.“

Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd založil svoje

rozhodnutie na právnom závere, podľa ktorého povinnosť prerušiť konanie podľa § 109

ods. 1 písm. b) vzniká len vtedy, ak vo veci konajúci súd dospeje k záveru (právnemu

názoru), že právny predpis, ktorý má aplikovať v danej veci, je v rozpore s právnym

predpisom vyššieho stupňa právnej sily. Tento právny záver predstavuje podľa názoru

ústavného súdu ústavne konformný výklad , čo zodpovedá aj jeho

doterajšej judikatúre (napr. právne názory vyjadrené vo veciach vedených pod sp. zn.

alebo sp. zn. , na ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukazuje, ale

ich považuje za nesprávne), ktorú ústavný súd nemá dôvod meniť.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založené uznesenie krajského súdu č. k. -172 z 29. apríla 2010, je z ústavného

hľadiska akceptovateľný, a preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv

sťažovateľky zaručených v a .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010