Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 495/2010
PDF · 151.47 KB
No categories available
II. ÚS 495/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej
advokátom JUDr. J. T., K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených
v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu
v Košiciach č. k. 1 Co 26/2010-172 z 29. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na zákonného
sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 1 Co 26/2010-172 z 29. apríla 2010 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení žalovanej bola
účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 37 C 159/2008 o určenie platnosti poistnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľkou
a žalobcom R. J., K. Dňa 19. februára 2009 podala sťažovateľka návrh na prerušenie
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 37 C 159/2008 podľa ustanovenia § 109
ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a navrhla, aby okresný
súd postúpil návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Svoj návrh sťažovateľka
odôvodnila nesúladom niektorých ustanovení zákona č. 8/2008 Z. z. o poisťovníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o poisťovníctve“), ktoré je potrebné v právnej veci vedenej proti sťažovateľke aplikovať,
s ústavou, ako aj so Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva. Sťažovateľka zastáva
názor, že od rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade môže byť závislá samotná
podstata súdneho konania.
Okresný súd uznesením č. k. 37 C 159/2008-153 z 3. novembra 2009 návrh
sťažovateľky na prerušenie konania zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podala
sťažovateľka odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 1 Co 26/2010-172 z 29. apríla 2010
uznesenie okresného súdu potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky v prípade, ak účastník konania riadne odôvodní svoj
návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a uvedie, v čom vidí
konkrétny nesúlad právneho predpisu s ústavou, je povinnosťou konajúceho súdu (nie
možnosťou) konanie prerušiť a postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Postupom a rozhodnutím súdu, ktorým súd potvrdil zamietnutie návrhu sťažovateľa
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a na postúpenie návrhu ústavnému súdu
bola sťažovateľovi ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. ...
Sťažovateľ ako neprivilegovaný subjekt nie je oprávnený sám predložiť na ústavný
súd návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov. ...
Návrh sťažovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a na
postúpenie návrhu ústavnému súdu na zaujatie stanoviska je v tomto prípade jediným
zákonom ustanoveným postupom, ktorým sa sťažovateľ môže v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, v tomto prípade Ústavnom
súde SR, a to predložením návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov súdom
konajúcim v tejto právnej veci.
Vychádzajúc z citovaných článkov Ústavy SR je možné dospieť k záveru, že postupom
súdu, keď zamietol návrh sťažovateľa na prerušenie konania bola sťažovateľovi, ako
účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.
Odňatie možnosti konať pred súdom vyplynulo aj z nesprávnej ústavno-právne
nekonformnej aplikácie ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho
poriadku. ...
V materiálnom právnom štáte orgán verejnej moci nemá právne postavenie, ktoré
mu vždy ponecháva právo úvahy, či svoju právomoc uplatní, alebo nie. Postavenie orgánu
verejnej moci je súborom práv a povinností a podľa toho má buď právo úvahy, či právomoc
uplatní alebo má povinnosť konať, uplatniť právomoc. ...
Ak navrhovateľ predloží argumentáciu o nesúlade právneho predpisu s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, všeobecný súd by uplatnil kompetenciu rozhodnúť
o merite ústavného sporu, ktorú nemá, ak by rozhodoval o tom, či uplatnené argumenty
obstoja. V takom prípade by súd mal návrhu účastníka konania vyhovieť a splniť svoju
povinnosť ustanovenú v § 109 ods. 1 písm. b). ...“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
uznesením krajského súdu č. k. 1 Co 26/2010-172 z 29. apríla 2010 došlo k porušeniu ňou
označených základných práv zaručených ústavou, namietané rozhodnutie zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie. Súčasne žiadala priznať náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k.
1 Co 26/2010-172 z 29. apríla 2010, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu
č. k. 37 C 159/2008-153 z 3. novembra 2009 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP pre účely predloženia návrhu na
preskúmanie súladu niektorých ustanovení zákona o poisťovníctve s ústavou a Zmluvou
o založení Európskeho spoločenstva. Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie, že
nesprávnou interpretáciou § 109 ods. 1 písm. b) OSP došlo k porušeniu jej základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
V odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. 1 Co 26/2010-172 z 29. apríla 2010 sa
okrem iného uvádza:
„Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa a podľa § 212 ods. 1, 3
O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na
základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od
otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred
rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka
veci je v rozpore s Ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná. V takom prípade postúpi návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie
stanoviska.
Z citovaného zákonného ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. je zrejmé, že
všeobecné súdy nemajú právomoc konať o súlade právnych predpisov, ale prináleží im
právo iniciovať konanie, ak nastane situácia, ktorú predpokladá uvedené ustanovenie. Na
adresu odvolateľky, tvrdiacej, že bolo povinnosťou súdu konanie prerušiť za účelom
vyriešenia rozporu zákona s Ústavou SR, odvolací súd udáva, že Ústava SR v čl. 144 ods. 3,
na ktorý nadväzuje § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., súdu ukladá prerušiť konanie v prípade, ak
sa domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore
s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou. Je preto nepochybné, že spomenutý
postup súdu je viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru, na prejednávanú vec
i právnu úpravu, ktorej aplikácia prichádza do úvahy. Súd takto potom postupuje len vtedy,
ak dospeje k záveru svedčiacemu o existencii naznačeného rozporu. Potreba tohto postupu
preto nie je daná v prípade, že o ústavnosti zákona má pochybnosti účastník, nie však
prejednávajúci súd. Pokiaľ preto súd rozpor zákona s ústavou SR alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, nezistí (či už preto, že tento rozpor
neexistuje, alebo preto, že si to neuvedomí) a konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
nepreruší, nejde o vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie súdu vo
veci. Je teda zrejmé, že príslušný sudca by musel prijať osobné (vnútorné) presvedčenie, že
je potrebné takýto návrh predložiť Ústavnému súdu SR.
S poukazom na tieto závery má odvolací súd za to, že pokiaľ súd prvého stupňa
nedospel k záveru o rozpore všeobecne záväzného predpisu s Ústavou SR, rozhodol
správne, ak návrh na prerušenie konania zamietol.“
Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd založil svoje
rozhodnutie na právnom závere, podľa ktorého povinnosť prerušiť konanie podľa § 109
ods. 1 písm. b) OSP vzniká len vtedy, ak vo veci konajúci súd dospeje k záveru (právnemu
názoru), že právny predpis, ktorý má aplikovať v danej veci, je v rozpore s právnym
predpisom vyššieho stupňa právnej sily. Tento právny záver predstavuje podľa názoru
ústavného súdu ústavne konformný výklad § 109 ods. 1 písm. b) OSP, čo zodpovedá aj jeho
doterajšej judikatúre (napr. právne názory vyjadrené vo veciach vedených pod sp. zn.
PL. ÚS 20/06 alebo sp. zn. III. ÚS 99/08, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukazuje, ale
ich považuje za nesprávne), ktorú ústavný súd nemá dôvod meniť.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je
založené uznesenie krajského súdu č. k. 1 Co 26/2010-172 z 29. apríla 2010, je z ústavného
hľadiska akceptovateľný, a preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv
sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2010