Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 444/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. P. D., K., zastúpeného advokátkou JUDr. P. L.,

N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13 Er

19/2006-224 z 10. februára 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 8 CoE

3/2010-386 z 30. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. P. D. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra

2010 doručená sťažnosť Mgr. P. D., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. P. L., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) uznesením Okresného

súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) č. k. -224 z 10. februára 2009 v

spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoE 3/2010-

386 z 30. júna 2010. Za porušovateľa základného práva označil sťažovateľ krajský súd.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi ako povinnému bolo na základe návrhu

oprávnených, maloletého M. a v tom čase maloletej S. (ďalej aj „oprávnení“), zastúpených

zákonnou zástupkyňou MUDr. I. D., vedené exekučné konanie súdnym exekútorom JUDr.

E. V. (ďalej len „súdny exekútor“) na vymoženie dlžného výživného v sume 100 000 Sk za

obdobie apríl 2001 až máj 2005 a bežného výživného vo výške 2 000 Sk mesačne od júna

2005.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 2. apríla 2007, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 17. apríla 2007, bola exekúcia na vymoženie dlžného výživného v sume

100 000 Sk za obdobie apríl 2001 až máj 2005 zastavená.

Dňa 20. mája 2008 nadobudlo právoplatnosť uznesenie okresného súdu, ktorým súd

exekúciu na vymoženie bežného výživného na oprávnenú, toho času plnoletú S. D., zastavil.

Uznesením sp. zn. zo 16. júna 2008 okresný súd na návrh sťažovateľa

exekúciu zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľ aj oprávnení podali proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. V rámci

odvolacieho konania krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na

ďalšie konanie.

Uznesením okresného súdu č. k. -224 z 10. februára 2009 bola

exekúcia na vymoženie bežného výživného na maloletého M. D. počnúc mesiacom jún

2005 a výživného na toho času plnoletú S. D. za obdobie jún 2005 až apríl 2006 zastavená a

nikomu z účastníkov nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Sťažovateľ bol

zaviazaný zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume

58,42 €. Návrh zákonnej zástupkyne oprávnených na uloženie pokuty sťažovateľovi a jeho

právnemu zástupcovi okresný súd zamietol.

Proti výroku o zastavení exekúcie podal odvolanie oprávnený maloletý M. D.

zastúpený zákonnou zástupkyňou. Sťažovateľ podal odvolanie proti výroku, ktorým mu

bola uložená povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu hotových

výdavkov v sume 58,42 €, ako aj proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania.

Uznesením krajského súdu č. k. -386 z 30. júna 2010 bolo uznesenie

okresného súdu potvrdené.

Sťažovateľ v sťažnosti rozsiahlo argumentuje a zdôvodňuje, prečo malo podľa jeho

názoru dôjsť k zastaveniu exekúcie už skôr, a to z úradnej moci (neúčinnosť exekučného

titulu rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 4. novembra 1999), pričom v tejto

súvislosti poukazuje na § 57 ods. 1 písm. b) a § 57 ods. 4 Exekučného poriadku. Sťažovateľ

tvrdí, že «Okresný súd v Nových Zámkoch tak porušil ustanovenia Exekučného poriadku

ako i zásadu „iura novit curia“ a negarantoval právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa 2 hlavy, 7 oddielu SR pretože mal, v zmysle ustanovenia

písm. b) Exekučného poriadku, exekučné konanie zastaviť ex officio teda z úradnej

povinnosti. Okresný súd v Nových Zámkoch to však po celý čas trvania exekučného konania

č. EX 215/2005 neurobil. Protiprávny a nezákonný stav tak trvá už viac ako 5 rokov a to

i napriek niekoľkonásobným sťažnostiam povinného.».

Podľa názoru sťažovateľa výpočet odmeny a náhrady hotových výdavkov súdneho

exekútora v sume 58,42 € nie je v súlade s vyhláškou č. o odmenách

a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „“). V tejto súvislosti

sťažovateľa uvádza, že „Nie je nám tak isto známe, z akého dôvodu použil exekučný súd pri

výpočte trov exekučného konania vyhlášku č. účinnú od 30. 4. 2008, keďže

návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dňa 20. 12. 2005 a teda exekučný súd mal použiť

vyhlášku č. účinnú od 30. 6. 2006. Súdny exekútor, v rozpore s

vyhlášky č. , nezaslal exekučnému súdu časovú špecifikáciu jednotlivých

úkonov exekučnej činnosti a tak exekučný súd nemohol rozhodnúť vo veci v zmysle zákona,

t. j. nemohol posúdiť časové hľadisko vykonaných úkonov v exekučnom konaní...

Vzhľadom na tú skutočnosť, že súdny exekútor nepredložil exekučnému súdu časovú

špecifikáciu trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti, je možné považovať tak

rozhodnutie Okresného súdu v Nových Zámkoch ako i rozhodnutie Krajského súdu v Nitre

za arbitrárne.“. Sťažovateľ tiež tvrdí, že súdnemu exekútorovi nepatrí odmena za úkon

„vypracovanie schválenie odmeny“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Mgr. P. D., trvale bytom K. na súdnu a inú právnu

ochranu právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Nových Zámkoch č. k.: 13

-224 zo dňa 10. 2. 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č. k.: 8

CoE/3/2010-386 zo dňa 30. 6. 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k.: -386, zo dňa 30. 6. 2010 sa

v časti povinnosti uhradiť trovy súdneho exekútora zrušuje a vec sa vracia na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľovi Mgr. P. D., trvale bytom K. sa priznáva primerané zadosťučinenie v

sume 4000 €, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti nálezu.

4. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť sťažovateľovi Mgr. P. D., trvale bytom K.

náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 125,40 € (za dva úkony právnej pomoci

á 55,49 € plus 2 x režijný paušál á 7,21 €) na účet advokáta, JUDr. P. L., vedený v... do

15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní považoval za potrebné poukázať na tieto

skutočnosti vyplývajúce zo sťažnosti:

1. Odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. -224

z 10. februára 2009 smerovalo proti výroku o uložení povinnosti zaplatiť súdnemu

exekútorovi odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 58,42 € a proti výroku

o nepriznaní náhrady trov konania. Proti výroku o zastavení exekúcie sťažovateľ odvolanie

nepodal, čo ani neprichádzalo do úvahy, keďže táto časť označeného uznesenia bola v jeho

prospech (týmto výrokom sa vyhovelo jeho návrhu, pozn.). Sťažovateľ síce podal odvolanie

„Proti celému odôvodneniu tohto uznesenia“, avšak odvolanie len proti dôvodom

rozhodnutia podľa prípustné nie je.

2. Najrozsiahlešia časť argumentácie sťažovateľa sa týka samotného rozhodnutia

súdu o zastavení exekúcie, resp. odôvodnenia jeho tvrdenia, že k zastaveniu exekúcie malo

dôjsť už skôr, a to z úradnej moci (neúčinnosť exekučného titulu rozsudku okresného súdu

sp. zn. zo 4. novembra 1999).

3. Ostatné námietky sťažovateľa sa týkajú tej časti označeného uznesenia okresného

súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu

hotových výdavkov v sume 58,42 €. Napokon to potvrdzuje aj sťažovateľom navrhovaný

petit, v ktorom sa domáha zrušenia uznesenia krajského súdu č. k. -386

z 30. júna 2010 len v tej časti, ktorou bol potvrdený výrok uznesenia okresného súdu

č. k. -224 z 10. februára 2009 o „povinnosti uhradiť trovy súdneho

exekútora“.

4. Žiadna námietka sťažovateľa sa netýka bodu 2 výroku označeného uznesenia

okresného súdu („Žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo“, pozn.), t. j.

rozhodnutia o náhrade trov konania medzi účastníkmi.

Z uvedeného možno usúdiť, že podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa tým, že bol označeným uznesením

okresného súdu zaviazaný zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu hotových

výdavkov v sume 58,42 €, čo krajský súd uznesením č. k. -386 z 30. júna

2010 potvrdil. Vzhľadom na to sa ústavný súd sústredil pri predbežnom prerokovaní na tie

námietky sťažovateľa, prostredníctvom ktorých spochybňuje ústavnosť namietaného

uznesenia krajského súdu v tej časti, ktorou potvrdil uznesenie okresného súdu o uložení

povinnosti zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume

58,42 €.

Vo vzťahu k časti rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu týkajúcich sa uloženia

povinnosti zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu hotových výdavkov sťažovateľ

v sťažnosti uplatnil tri námietky:

a) nesprávnosť použitia vyhlášky č. (jej použitie v nesprávnom znení),

b) rozhodovanie okresného súdu (potvrdené krajským súdom) o odmene a náhrade

hotových výdavkov súdneho exekútora bez toho, aby mal k dispozícii časovú špecifikáciu

trvania jednotlivých úkonov,

c) nedôvodnosť priznania odmeny súdnemu exekútorovi za úkon „vypracovanie

schválenie odmeny“.

Na účely predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spisovú

dokumentáciu z okresného súdu, z ktorej zistil, že žiadnu z námietok týkajúcich sa uloženia

povinnosti zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu hotových výdavkov

uplatnených v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ neuplatnil vo svojom

odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. -224 z 10. februára 2009 (pozri

č. l. 237 súdneho spisu „Čo sa týka vyčíslených trov exekúcie zo strany exekútora JUDr. E.

V...“, pozn.).

Sťažovateľ v príslušnej časti odvolania najmä uvádza, že „Spochybňujem vyčíslené

trovy exekúcie zo strany súdneho exekútora JUDr. E. V...

- ktoré vôbec nekorešponduje a je v rozpore vyčíslenými trovami konania, resp.

predbežnými trovami exekúcie a ktoré sú uvedené v Upovedomení o začatí exekúcie č. p.:

EX 215/2005 zo dňa 23. 1. 2006 vo výške 21.000,- Sk, čo predpokladám, že by mali byť

minimálne trovy exekúcie.

- ktoré vôbec nekorešponduje s vyčíslenými trovami konania, uvedenými vo výzve na

doplatenie zo dňa 19. 2. 2008 vo výške 1.918,-Sk.“.

V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd konštatuje, že tak zo záhlavia

uznesenia okresného súdu č. k. -224 z 10. februára 2009, ako aj zo záhlavia

uznesenia krajského súdu č. k. -386 z 30. júna 2010 vyplýva, že sťažovateľ

bol v exekučnom konaní zastúpený advokátom.

Po oboznámení sa s obsahom odvolania sťažovateľa proti označenému uzneseniu

okresného súdu doručeného okresnému súdu 3. marca 2009 ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti posudzoval, či meritórnemu preskúmaniu námietok sťažovateľa proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu nebráni nedostatok jeho právomoci. Vychádzal

pritom zo skutočnosti, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

je založená na princípe subsidiarity.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť aj povinnosť

sťažovateľov efektívne uplatniť v konaní pred všeobecnými súdmi alebo v konaní pred

iným orgánom verejnej moci každú námietku na ochranu svojich základných práv, t. j.

povinnosť uplatniť ju (pokiaľ je to možné) ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého v prípade, ak

sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred

ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred

všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (,

, ). Obdobne vo veci vedenej pod sp. zn.

uviedol, že „ak sťažovateľ uplatní určitú námietku až v konaní pred ústavným súdom, hoci

ju mohol predtým uplatniť v konaní pred iným orgánom verejnej moci, nemožno uznať, že

splnil podmienky na vyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy v zmysle § 53

ods. 1 (m. m. ). Z toho vyplýva, že právomoc

ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej

uplatnením v konaní o sťažnosti podľa v prípade, ak ju sťažovateľ

mohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej

mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto

situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto

námietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.“. Obdobne vo veci

vedenej pod sp. zn. ústavný súd uviedol, že jeho právomoc

na preskúmanie uznesenia krajského súdu v rozsahu argumentácie nastolenej v sťažnosti

podľa je založená „len za predpokladu, že by námietky sťažovateľa

uplatnené v sťažnosti ústavného súdu boli v porovnateľnom rozsahu obsiahnuté v opravnom

prostriedku sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu, a tým by sa stali predmetom

skúmania krajského súdu a vysporiadania sa s nimi.“.

Z príslušnej časti odvolania sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -224 z 10. februára 2009 vyplýva, že sťažovateľ námietky uvedené

v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu neuplatnil v odvolacom konaní, čo bráni

ústavnému súdu, aby ich meritórne prerokoval. Povinnosťou ústavného súdu totiž nie je

korigovať nesprávny postup, ktorý sťažovateľ uplatnil pri ochrane svojich práv v konaní

pred všeobecnými súdmi.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

sťažnosť je potrebné podľa odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd poznamenáva, že z jeho

zistení vyplynulo, že zákonná zástupkyňa oprávneného maloletého M. D. podala proti

uzneseniu krajského súdu č. k. -386 z 30. júna 2010 dovolanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010