Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 444/2010
PDF · 181.53 KB
No categories available
IV. ÚS 444/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. P. D., K., zastúpeného advokátkou JUDr. P. L.,
N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13 Er
19/2006-224 z 10. februára 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 8 CoE
3/2010-386 z 30. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. P. D. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra
2010 doručená sťažnosť Mgr. P. D., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. P. L., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného
súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 Er 19/2006-224 z 10. februára 2009 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoE 3/2010-
386 z 30. júna 2010. Za porušovateľa základného práva označil sťažovateľ krajský súd.
Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi ako povinnému bolo na základe návrhu
oprávnených, maloletého M. a v tom čase maloletej S. (ďalej aj „oprávnení“), zastúpených
zákonnou zástupkyňou MUDr. I. D., vedené exekučné konanie súdnym exekútorom JUDr.
E. V. (ďalej len „súdny exekútor“) na vymoženie dlžného výživného v sume 100 000 Sk za
obdobie apríl 2001 až máj 2005 a bežného výživného vo výške 2 000 Sk mesačne od júna
2005.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 13 Er 19/2006 z 2. apríla 2007, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 17. apríla 2007, bola exekúcia na vymoženie dlžného výživného v sume
100 000 Sk za obdobie apríl 2001 až máj 2005 zastavená.
Dňa 20. mája 2008 nadobudlo právoplatnosť uznesenie okresného súdu, ktorým súd
exekúciu na vymoženie bežného výživného na oprávnenú, toho času plnoletú S. D., zastavil.
Uznesením sp. zn. 13 Er 19/2006 zo 16. júna 2008 okresný súd na návrh sťažovateľa
exekúciu zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.
Sťažovateľ aj oprávnení podali proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. V rámci
odvolacieho konania krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie.
Uznesením okresného súdu č. k. 13 Er 19/2006-224 z 10. februára 2009 bola
exekúcia na vymoženie bežného výživného na maloletého M. D. počnúc mesiacom jún
2005 a výživného na toho času plnoletú S. D. za obdobie jún 2005 až apríl 2006 zastavená a
nikomu z účastníkov nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Sťažovateľ bol
zaviazaný zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume
58,42 €. Návrh zákonnej zástupkyne oprávnených na uloženie pokuty sťažovateľovi a jeho
právnemu zástupcovi okresný súd zamietol.
Proti výroku o zastavení exekúcie podal odvolanie oprávnený maloletý M. D.
zastúpený zákonnou zástupkyňou. Sťažovateľ podal odvolanie proti výroku, ktorým mu
bola uložená povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu hotových
výdavkov v sume 58,42 €, ako aj proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania.
Uznesením krajského súdu č. k. 8 CoE 3/2010-386 z 30. júna 2010 bolo uznesenie
okresného súdu potvrdené.
Sťažovateľ v sťažnosti rozsiahlo argumentuje a zdôvodňuje, prečo malo podľa jeho
názoru dôjsť k zastaveniu exekúcie už skôr, a to z úradnej moci (neúčinnosť exekučného
titulu rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 38/1999 zo 4. novembra 1999), pričom v tejto
súvislosti poukazuje na § 57 ods. 1 písm. b) a § 57 ods. 4 Exekučného poriadku. Sťažovateľ
tvrdí, že «Okresný súd v Nových Zámkoch tak porušil ustanovenia Exekučného poriadku
ako i zásadu „iura novit curia“ a negarantoval právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu podľa 2 hlavy, 7 oddielu Ústavy SR pretože mal, v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1
písm. b) Exekučného poriadku, exekučné konanie zastaviť ex officio teda z úradnej
povinnosti. Okresný súd v Nových Zámkoch to však po celý čas trvania exekučného konania
č. EX 215/2005 neurobil. Protiprávny a nezákonný stav tak trvá už viac ako 5 rokov a to
i napriek niekoľkonásobným sťažnostiam povinného.».
Podľa názoru sťažovateľa výpočet odmeny a náhrady hotových výdavkov súdneho
exekútora v sume 58,42 € nie je v súlade s vyhláškou č. 288/1995 Z. z. o odmenách
a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška č. 288/1995 Z. z.“). V tejto súvislosti
sťažovateľa uvádza, že „Nie je nám tak isto známe, z akého dôvodu použil exekučný súd pri
výpočte trov exekučného konania vyhlášku č. 288/1995 Z. z. účinnú od 30. 4. 2008, keďže
návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dňa 20. 12. 2005 a teda exekučný súd mal použiť
vyhlášku č. 288/1995 Z. z. účinnú od 30. 6. 2006. Súdny exekútor, v rozpore s § 14 ods. 2
vyhlášky č. 288/1995 Z. z., nezaslal exekučnému súdu časovú špecifikáciu jednotlivých
úkonov exekučnej činnosti a tak exekučný súd nemohol rozhodnúť vo veci v zmysle zákona,
t. j. nemohol posúdiť časové hľadisko vykonaných úkonov v exekučnom konaní...
Vzhľadom na tú skutočnosť, že súdny exekútor nepredložil exekučnému súdu časovú
špecifikáciu trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti, je možné považovať tak
rozhodnutie Okresného súdu v Nových Zámkoch ako i rozhodnutie Krajského súdu v Nitre
za arbitrárne.“. Sťažovateľ tiež tvrdí, že súdnemu exekútorovi nepatrí odmena za úkon
„vypracovanie schválenie odmeny“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
o nej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa Mgr. P. D., trvale bytom K. na súdnu a inú právnu
ochranu právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Nových Zámkoch č. k.: 13
Er/19/2006-224 zo dňa 10. 2. 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č. k.: 8
CoE/3/2010-386 zo dňa 30. 6. 2010 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k.: 8 CoE/3/2010-386, zo dňa 30. 6. 2010 sa
v časti povinnosti uhradiť trovy súdneho exekútora zrušuje a vec sa vracia na ďalšie
konanie.
3. Sťažovateľovi Mgr. P. D., trvale bytom K. sa priznáva primerané zadosťučinenie v
sume 4000 €, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti nálezu.
4. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť sťažovateľovi Mgr. P. D., trvale bytom K.
náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 125,40 € (za dva úkony právnej pomoci
á 55,49 € plus 2 x režijný paušál á 7,21 €) na účet advokáta, JUDr. P. L., vedený v... do
15 dní od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní považoval za potrebné poukázať na tieto
skutočnosti vyplývajúce zo sťažnosti:
1. Odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 13 Er 19/2006-224
z 10. februára 2009 smerovalo proti výroku o uložení povinnosti zaplatiť súdnemu
exekútorovi odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 58,42 € a proti výroku
o nepriznaní náhrady trov konania. Proti výroku o zastavení exekúcie sťažovateľ odvolanie
nepodal, čo ani neprichádzalo do úvahy, keďže táto časť označeného uznesenia bola v jeho
prospech (týmto výrokom sa vyhovelo jeho návrhu, pozn.). Sťažovateľ síce podal odvolanie
„Proti celému odôvodneniu tohto uznesenia“, avšak odvolanie len proti dôvodom
rozhodnutia podľa § 222 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku prípustné nie je.
2. Najrozsiahlešia časť argumentácie sťažovateľa sa týka samotného rozhodnutia
súdu o zastavení exekúcie, resp. odôvodnenia jeho tvrdenia, že k zastaveniu exekúcie malo
dôjsť už skôr, a to z úradnej moci (neúčinnosť exekučného titulu rozsudku okresného súdu
sp. zn. 8 C 38/1999 zo 4. novembra 1999).
3. Ostatné námietky sťažovateľa sa týkajú tej časti označeného uznesenia okresného
súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu
hotových výdavkov v sume 58,42 €. Napokon to potvrdzuje aj sťažovateľom navrhovaný
petit, v ktorom sa domáha zrušenia uznesenia krajského súdu č. k. 8 CoE 3/2010-386
z 30. júna 2010 len v tej časti, ktorou bol potvrdený výrok uznesenia okresného súdu
č. k. 13 Er 19/2006-224 z 10. februára 2009 o „povinnosti uhradiť trovy súdneho
exekútora“.
4. Žiadna námietka sťažovateľa sa netýka bodu 2 výroku označeného uznesenia
okresného súdu („Žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo“, pozn.), t. j.
rozhodnutia o náhrade trov konania medzi účastníkmi.
Z uvedeného možno usúdiť, že podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že bol označeným uznesením
okresného súdu zaviazaný zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu hotových
výdavkov v sume 58,42 €, čo krajský súd uznesením č. k. 8 CoE 3/2010-386 z 30. júna
2010 potvrdil. Vzhľadom na to sa ústavný súd sústredil pri predbežnom prerokovaní na tie
námietky sťažovateľa, prostredníctvom ktorých spochybňuje ústavnosť namietaného
uznesenia krajského súdu v tej časti, ktorou potvrdil uznesenie okresného súdu o uložení
povinnosti zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume
58,42 €.
Vo vzťahu k časti rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu týkajúcich sa uloženia
povinnosti zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu hotových výdavkov sťažovateľ
v sťažnosti uplatnil tri námietky:
a) nesprávnosť použitia vyhlášky č. 288/1995 Z. z. (jej použitie v nesprávnom znení),
b) rozhodovanie okresného súdu (potvrdené krajským súdom) o odmene a náhrade
hotových výdavkov súdneho exekútora bez toho, aby mal k dispozícii časovú špecifikáciu
trvania jednotlivých úkonov,
c) nedôvodnosť priznania odmeny súdnemu exekútorovi za úkon „vypracovanie
schválenie odmeny“.
Na účely predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spisovú
dokumentáciu z okresného súdu, z ktorej zistil, že žiadnu z námietok týkajúcich sa uloženia
povinnosti zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu hotových výdavkov
uplatnených v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ neuplatnil vo svojom
odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. 13 Er 19/2006-224 z 10. februára 2009 (pozri
č. l. 237 súdneho spisu „Čo sa týka vyčíslených trov exekúcie zo strany exekútora JUDr. E.
V...“, pozn.).
Sťažovateľ v príslušnej časti odvolania najmä uvádza, že „Spochybňujem vyčíslené
trovy exekúcie zo strany súdneho exekútora JUDr. E. V...
- ktoré vôbec nekorešponduje a je v rozpore vyčíslenými trovami konania, resp.
predbežnými trovami exekúcie a ktoré sú uvedené v Upovedomení o začatí exekúcie č. p.:
EX 215/2005 zo dňa 23. 1. 2006 vo výške 21.000,- Sk, čo predpokladám, že by mali byť
minimálne trovy exekúcie.
- ktoré vôbec nekorešponduje s vyčíslenými trovami konania, uvedenými vo výzve na
doplatenie zo dňa 19. 2. 2008 vo výške 1.918,-Sk.“.
V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd konštatuje, že tak zo záhlavia
uznesenia okresného súdu č. k. 13 Er 19/2006-224 z 10. februára 2009, ako aj zo záhlavia
uznesenia krajského súdu č. k. 8 CoE 3/2010-386 z 30. júna 2010 vyplýva, že sťažovateľ
bol v exekučnom konaní zastúpený advokátom.
Po oboznámení sa s obsahom odvolania sťažovateľa proti označenému uzneseniu
okresného súdu doručeného okresnému súdu 3. marca 2009 ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti posudzoval, či meritórnemu preskúmaniu námietok sťažovateľa proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu nebráni nedostatok jeho právomoci. Vychádzal
pritom zo skutočnosti, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy je založená na princípe subsidiarity.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť aj povinnosť
sťažovateľov efektívne uplatniť v konaní pred všeobecnými súdmi alebo v konaní pred
iným orgánom verejnej moci každú námietku na ochranu svojich základných práv, t. j.
povinnosť uplatniť ju (pokiaľ je to možné) ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého v prípade, ak
sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred
ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred
všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,
III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Obdobne vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 284/08
uviedol, že „ak sťažovateľ uplatní určitú námietku až v konaní pred ústavným súdom, hoci
ju mohol predtým uplatniť v konaní pred iným orgánom verejnej moci, nemožno uznať, že
splnil podmienky na vyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy v zmysle § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 100/07). Z toho vyplýva, že právomoc
ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej
uplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ
mohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej
mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto
situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto
námietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.“. Obdobne vo veci
vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 144/2010 ústavný súd uviedol, že jeho právomoc
na preskúmanie uznesenia krajského súdu v rozsahu argumentácie nastolenej v sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená „len za predpokladu, že by námietky sťažovateľa
uplatnené v sťažnosti ústavného súdu boli v porovnateľnom rozsahu obsiahnuté v opravnom
prostriedku sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu, a tým by sa stali predmetom
skúmania krajského súdu a vysporiadania sa s nimi.“.
Z príslušnej časti odvolania sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 13 Er 19/2006-224 z 10. februára 2009 vyplýva, že sťažovateľ námietky uvedené
v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu neuplatnil v odvolacom konaní, čo bráni
ústavnému súdu, aby ich meritórne prerokoval. Povinnosťou ústavného súdu totiž nie je
korigovať nesprávny postup, ktorý sťažovateľ uplatnil pri ochrane svojich práv v konaní
pred všeobecnými súdmi.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosť je potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd poznamenáva, že z jeho
zistení vyplynulo, že zákonná zástupkyňa oprávneného maloletého M. D. podala proti
uzneseniu krajského súdu č. k. 8 CoE 3/2010-386 z 30. júna 2010 dovolanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2010