Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 437/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. T., správcu konkurznej podstaty úpadcu

obchodnej spoločnosti J., spol. s r. o. v konkurze, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici č. k. -233 zo 7. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. I. T., správcu konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti J.,

spol. s r. o. v konkurze, o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Zhrnutie relevantných skutočností a argumentácia sťažovateľa

Sťažnosťou, ktorá bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) doručená 7. augusta 2009, namietal JUDr. I. T., správca konkurznej podstaty úpadcu

obchodnej spoločnosti J., spol. s r. o. v konkurze (ďalej len „sťažovateľ“), porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústavy“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-233 zo 7. apríla 2009 (ďalej len „namietaný rozsudok“), ktorý súčasne

navrhol zrušiť.

Sťažovateľ je na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. -76

z 29. júna 2006 správcom konkurznej podstaty úpadcu J., spol. s r. o. (ďalej len „úpadca“).

Zo sťažnosti a z rozhodnutí k nej priložených vyplýva, že V. B., A. P., I. P., E. P., D. F.,

A. F., I. K. a J. K. (ďalej len „navrhovatelia“) sa domáhali návrhom podaným 4. augusta

2005 voči úpadcovi ako prenajímateľovi určenia neplatnosti výpovede z nájmu bytov.

Uvedené výpovede boli všetkým navrhovateľom riadne doručené 14. júla 2005.

Vo všetkých prípadoch bolo ich dôvodom to, že navrhovatelia ako nájomcovia mali

sústavne hrubo porušovať svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu, pretože viac ako dva

roky neuhrádzali nájomné za užívanie bytu a podľa vyúčtovania nájomného a úhrad

za plnenie poskytované s užívaním bytu za obdobie rokov 2003 až 2005 boli dlhodobo

v omeškaní. Úpadca ako odporca v konaní pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej

len „okresný súd“) žiadal návrh zamietnuť, pretože navrhovatelia si neplnili svoje

povinnosti platiť nájomné za užívanie bytu. Ďalej namietal nedostatok ich aktívnej

legitimácie, pretože im pre nedodržanie formy dohody o odovzdaní a prevzatí bytu nikdy

nevzniklo právo osobného užívania bytu, a toto sa zároveň nikdy nemohlo v zmysle § 871

ods. 1 zmeniť na nájom. Okresný súd rozsudkom č. k.

-196 z 26. novembra 2008 návrhu vyhovel a určil neplatnosť všetkých

výpovedí z nájmu bytu daných navrhovateľom.

Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že navrhovatelia podali

v súlade s včas návrh na určenie neplatnosti výpovede

z nájmu bytu a odporca nepreukázal, že by nájomcovia neplnili povinnosti vyplývajúce im

z nájomnej zmluvy. Podľa musí byť vo výpovedi

uvedený jej jednoznačný skutkový dôvod, ktorý musí byť nezameniteľný aj preukázaný.

Úpadca v konaní podľa názoru okresného súdu v prvom rade nepreukázal výšku nájmu,

pričom konkrétna výška nebola určená ani právnymi predpismi, ktoré v tej dobe ustanovili

len maximálnu cenu nájmu. Výpovede boli zároveň zmätočné. Uvádzalo sa v nich, že

navrhovatelia si neplnia nielen svoje povinnosti platiť nájomné za obdobie od 7. júla 2003

do 7. júla 2005, ale aj úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri

mesiace. K výpovedi bol ale priložený rozpis predpisu a platieb nájomného len za obdobie

roku 2004 a prvého polroku 2005, a preto nebolo jasné, či výpoveď bola daná len

za neplatenie nájomného alebo aj záloh za služby.

Ďalej okresný súd v rámci skutkových zistení uviedol, že rozsudkom tohto súdu č. k.

-499 z 2. apríla 2003 bolo nahradené vyhlásenie vôle žalovaného – úpadcu tak,

že ako predávajúci uzatvára s navrhovateľmi zmluvu o prevode vlastníctva presne

označených bytov s príslušenstvom nachádzajúcich sa v B... Na predmetnom rozsudku bola

vyznačená doložka právoplatnosti 29. júla 2003. Tento rozsudok bol následne zrušený

uznesením krajského súdu č. k. -841 z 28. júna 2006 a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Ešte pred zrušením rozsudku okresného súdu však bol 25. júla 2005

povolený Správou katastra B. (ďalej len „správa katastra“) vklad vlastníckeho práva

k predmetným bytom, a to ku dňu podania návrhu na vklad vlastníckeho práva, t. j.

k 14. augustu 2003 a 18. augustu 2003. Uvedené malo význam aj pre právne posúdenie

veci. Okresný súd dospel k záveru, že nielen navrhovatelia sa považovali po podaní návrhov

na vklad vlastníckeho práva za vlastníkov predmetných bytov, ale presvedčenie o ich

vlastníckom práve bolo aj na strane úpadcu, ktorý v predmetnom období požadoval

od navrhovateľov platby do fondu prevádzky, údržby a opráv, teda plnenie povinností, ktoré

navrhovatelia ako nájomníci nemali. V čase, keď im bola doručená výpoveď z nájmu bytu,

boli navyše navrhovatelia zapísaní ako vlastníci bytov v katastri nehnuteľností, pričom ani

pred týmto doručením predmetnej výpovede neboli vyzvaní na úhradu nájomného.

Za týchto okolností považoval okresný súd podanie výpovedí z nájmu bytu zo strany

úpadcu ako prenajímateľa za konanie v rozpore s dobrými mravmi.

Okresný súd sa napokon vyjadril aj k tvrdeniu úpadcu, podľa ktorého navrhovatelia

neboli nájomníkmi bytov, pretože im platne nevznikol nájomný vzťah. Z predložených

dôkazov okresný súd zistil, že navrhovateľom v 1., 3., 4., 7. a 8. rade vznikol nájomný

vzťah podľa na základe rozhodnutí o pridelení bytu

podľa účinného do 1. januára 1992, resp. dohôd o odovzdaní

a prevzatí bytov podľa účinného do 1. januára 1992. Tieto

dohody pritom nemali predpísanú formu a mohli byť uzatvorené aj konkludentne, ako to

bolo aj v prípade navrhovateľov. Táto skutočnosť bola preukázaná evidenčnými listami pre

výpočet úhrady za užívanie, ako aj tým, že uvedené byty boli odovzdané a navrhovatelia ich

užívali. Ostatní navrhovatelia preukázali vznik nájmu bytov evidenčnými listami, ktoré

obsahujú všetky podstatné náležitosti nájomnej zmluvy.

Proti uvedenému prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom

opätovne tvrdil, že navrhovatelia nikdy neboli nájomcami predmetných bytov, a preto sú

výpovede z nájmu bytov neplatným právnym úkonom, a nie je naliehavý právny záujem

na určení ich neplatnosti. Súčasne uviedol, že navrhovatelia v priebehu súdneho konania

potvrdili, že v čase od 1. januára 2004 do 30. júna 2005 neuhrádzali prenajímateľovi

nájomné. Bol teda daný dôvod výpovede v zmysle § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho

zákonníka. Obdobie, ktorého sa neplatenie nájmu týkalo, bolo vo výpovediach vymedzené,

a preto výpovedný dôvod nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Navrhovatelia sa

súčasne nikdy nemohli cítiť ako vlastníci bytov, pretože správa katastra rozhodla o vklade

vlastníckeho práva predmetných bytov v prospech navrhovateľov až 25. júla 2005,

výpovede z nájmov im však boli doručené 14. júla 2005, teda pred právoplatným

rozhodnutím správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k predmetným bytom.

Nikdy sa pritom nestali vlastníkmi bytov zákonným spôsobom, pretože ku vkladu ich

vlastníckeho práva došlo na základe rozsudku, ktorý nikdy nenadobudol právoplatnosť.

Krajský súd sa v namietanom rozsudku stotožnil so skutkovým stavom zisteným

prvostupňovým súdom, ako aj s jeho právnymi závermi, na ktoré v zmysle § 219 ods. 2

(ďalej len „OSP“) v celom rozsahu poukázal. Po nahradení

prejavu vôle odporcu uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu boli účastníci konania

viazaní obsahom zmluvy, v zmysle ktorej prešla na navrhovateľov povinnosť zaplatiť

sťažovateľovi kúpnu cenu bytu. Od podania návrhu na vklad vlastníckeho práva k bytom

po rozhodnutí správy katastra o povolení vkladu až do následného zrušenia rozhodnutia

o povolení vkladu boli navrhovatelia podľa názoru krajského súdu dôvodne presvedčení

o tom, že im patrí právna ochrana v tom, že nie sú povinní platiť nájomné za byt, keďže im

vznikla povinnosť vyplatenia kúpnej ceny za byt. Preto platili len platby určené

spoločenstvom vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Práve do tohto obdobia pritom

spadá aj obdobie rokov 2004 a 2005, vo vzťahu ku ktorému tvrdí sťažovateľ porušenie

povinností navrhovateľov. Keďže sťažovateľ nedal súhlas na pokračovanie v konaní,

v ktorom bol nahradený jeho prejav vôle uzatvoriť kúpnu zmluvu o predaji bytov

do vlastníctva navrhovateľom, bol na ich strane naliehavý právny záujem na určení

neplatnosti výpovedí z nájmu bytu, pretože ich postavenie je právne neisté. Z týchto

dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil.

Práve proti tomuto rozsudku krajského súdu smeruje podaná sťažnosť. Sťažovateľ

v nej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

z týchto dôvodov:

V prvom rade nesúhlasil s právnym záverom krajského súdu o existencii nájomného

vzťahu navrhovateľov k predmetným bytom, pretože navrhovatelia v 1., 3., 4., 7. a 8. rade

nijako nepreukázali vznik osobného užívania predmetných bytov a navrhovatelia

v 2., 5. a 6. rade nepreukázali existenciu nájomných zmlúv ani zápisníc potvrdzujúcich

uzavretie nájomných zmlúv. Krajský súd sa v namietanom rozsudku obmedzil len

na konštatovanie, podľa ktorého „to, že navrhovatelia boli nájomcami predmetných bytov,

dosvedčuje fakt, že byty po dlhú dobu užívali, pričom nikdy neboli voči nim vznesené

námietky o tom, že nie sú neoprávnenými užívateľmi bytov vo vzťahu, ku ktorým podal

odporca výpovede z nájmu“. Právny záver o existencii nájomného vzťahu, ktorý bol

založený len na základe faktického užívania bytov, považuje sťažovateľ za zjavne

nedôvodný a nemajúci oporu v platnom práve. Taktiež nesúhlasí so záverom, že

navrhovatelia doložili existenciu nájomného vzťahu „príslušnými dokladmi, na ktoré

správne poukazuje aj súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí a to dohodou o užívaní

bytov, rozhodnutiami o pridelení bytov, ako aj evidenčnými listami vydanými následne

po rozhodnutiach o pridelení bytov“. Vzhľadom na to, že dohody o užívaní bytov

a rozhodnutia o pridelení bytov neboli nikdy v súdnom konaní zo strany navrhovateľov

predložené a ani prvostupňový súd na ne v predchádzajúcom konaní nepoukazoval,

považuje sťažovateľ tvrdenia krajského súdu o existencii neexistujúcich dokumentov, resp.

v predmetnom konaní nikdy nepreložených dokumentov a z nich vyplývajúcich záverov

o vzniku nájomných vzťahov za neodôvodnené a arbitrárne.

Ďalej sťažovateľ nesúhlasil so záverom krajského súdu, že navrhovatelia neboli

v dobe, na ktorú sa vzťahoval dôvod výpovede, povinní platiť nájomné s ohľadom na ich

dôvodné presvedčenie o vlastníctve bytov. Tento argument súvisel s už spomínaným

rozhodnutím okresného súdu, ktorým bola nahradená vôľa úpadcu previesť byty

do vlastníctva navrhovateľov. Napriek tomu, že sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu

odvolanie, bola na rozsudku súdu prvého stupňa vyznačená právoplatnosť a na jeho základe

bol povolený vklad vlastníckeho práva navrhovateľov k bytom. Toto rozhodnutie bolo

následne zrušené ako nezákonné s účinkami ex tunc, a preto neprávoplatné rozhodnutie

okresného súdu o nahradení vôle úpadcu nebolo vkladuschopnou listinou. Podľa názoru

sťažovateľa neprávoplatný rozsudok nemohol nahradiť prejav vôle úpadcu, a navrhovatelia

sa teda nikdy nemohli stať vlastníkmi predmetných bytov. Súdne konanie o nahradení vôle

úpadcu nebolo pritom ani v dobe podania sťažnosti uzavreté.

Sťažovateľ vytýka namietanému rozsudku, že sa v ňom konštatuje dobromyseľnosť

navrhovateľov, hoci tí sa do 25. júla 2005, keď bol povolený vklad vlastníckeho práva v ich

prospech, nemohli ani len domnievať, že sú vlastníkmi, resp. že sa nimi niekedy

v budúcnosti stanú. Preukázateľne totiž vedeli, že rozsudok okresného súdu o nahradení

vôle nebol právoplatný, na čo boli viackrát písomne upozornení zo strany sťažovateľa.

Pokiaľ krajský súd vyvodil záver o vlastníctve navrhovateľov z ich dôvodného presvedčenia

opierajúceho sa o neprávoplatné rozhodnutie súdu o nahradení vôle úpadcu, resp. na základe

nezákonného rozhodnutia o povolení vkladu, ktoré boli s účinkami ex tunc zrušené, je

takýto záver podľa názoru sťažovateľa zjavne arbitrárny. Rovnako arbitrárny je z toho

vyvodený záver o zániku povinnosti navrhovateľov platiť nájomné.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že rozhodnutie krajského súdu nespĺňa

požiadavky zákona kladené na súdne rozhodnutie. Jeho odôvodnenie nie je presvedčivé, je

nejasné, nejednoznačné, rozporuplné a nemá oporu v platnom práve. Krajský súd sa podľa

názoru sťažovateľa nevysporiadal so zásadnými otázkami dôležitými pre správne

rozhodnutie vo veci samej (predbežná otázka existencie nájomných vzťahov navrhovateľov,

otázka zániku povinnosti navrhovateľov platiť nájomné vyplývajúca z ich presvedčenia

o vlastníctve). Obmedzil sa iba na konštatovanie o existencii určitých skutočností bez

akéhokoľvek zdôvodnenia, na základe čoho k takýmto tvrdeniam dospel. Súčasne

sťažovateľ namietal formálne nedostatky písomného vyhotovenia rozhodnutia, keďže toto

podľa neho nebolo podpísané ani jednou z oprávnených osôb, ktoré zákon vypočítava,

a taktiež neobsahuje odtlačok pečiatky súdu ako orgánu, ktorý ho vydal.

II.

Vlastné posúdenie veci

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd predtým, než rozhodne o prípadnom prijatí návrhu na ďalšie konanie,

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa

podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom, pričom skúma, či nie sú dané dôvody brániace

takémuto postupu v zmysle . Podľa tohto ustanovenia

môže ústavný súd uznesením odmietnuť pri predbežnom prerokovaní bez ústneho

pojednávania návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ formuloval dve základné námietky,

na základe ktorých tvrdil porušenie svojho základného práva podľa .

Prvá námietka smeruje proti právnemu záveru o existencii nájomných vzťahov medzi

úpadcom a navrhovateľmi, ktorý podľa sťažovateľa nemal oporu v skutkových zisteniach.

Obsahom druhej námietky bola tvrdená nesprávnosť záveru krajského súdu, že

navrhovatelia boli v období po vydaní prvostupňového rozsudku o nahradení vôle úpadcu

uzatvoriť kúpnu zmluvu o predaji bytov do svojho vlastníctva dôvodne presvedčení, že

nemusia platiť nájomné. Táto skutočnosť bola dôvodom neplatnosti predmetnej výpovede

z nájmu bytu.

Predtým, než ústavný súd pristúpi k posúdeniu jednotlivých námietok sťažovateľa

v danej veci, je nevyhnutné uviesť, že aj keď sťažnosť podľa môže

smerovať len proti rozhodnutiu všeobecného súdu, ktorý v danej veci rozhodoval

v poslednom stupni, preskúmanie prípadného porušenia základného práva sťažovateľa

predpokladá posúdenie celého konania pred všeobecnými súdmi. V danej veci je táto

požiadavka významná aj z toho hľadiska, že krajský súd, ktorý namietaným rozsudkom

rozhodoval o odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, postupoval pri odôvodnení

svojho rozhodnutia v zmysle a vo vzťahu k podstatnej časti námietok

sťažovateľa len skonštatoval správnosť dôvodov uvedených v odôvodnení prvostupňového

rozsudku. V danej veci je preto namieste poukázať na ustálenú judikatúru ústavného súdu,

podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok (porov. , , ).

Uvedené má význam už pre posúdenie prvej námietky sťažovateľa. Ten vo vzťahu

k otázke existencie nájomných vzťahov medzi úpadcom a navrhovateľmi poukazoval

na záver krajského súdu obsiahnutý v namietanom rozsudku, podľa ktorého tieto vzťahy

vyplývali z faktického užívania bytov. V prvom rade treba uviesť, že sťažovateľ v tomto

bode citoval časť namietaného rozsudku, ktorá ale zhrňovala tvrdenie účastníkov

odvolacieho konania a samotná nebola súčasťou argumentácie krajského súdu. Bez ohľadu

na tento nedostatok jeho argumentácie z namietaného rozsudku vyplýva, že krajský súd sa

existenciou nájomných vzťahov nezaoberal a v tejto otázke sa v plnom rozsahu stotožnil

s príslušným odôvodnením prvostupňového súdu. Okresný súd sa pritom touto otázkou

zaoberal v dostatočnom rozsahu, keď zistil, že navrhovateľom v 1., 3., 4., 7. a 8. rade

vzniklo právo osobného užívania bytu na základe rozhodnutí o pridelení bytu

a konkludentne uzatvorených dohôd o odovzdaní a prevzatí bytu. Takto vzniknuté právo

osobného užívania bytu sa od 1. januára 1992 transformovalo na nájom na základe

. Vo vzťahu k navrhovateľom v 2., 5. a 6. rade bol

vznik nájomného vzťahu doložený príslušnými evidenčnými listami. Uvedené právne

závery majú oporu v predložených dôkazoch, a nie je daný žiaden dôvod, pre ktorý by bolo

možné považovať v tejto časti namietaný rozsudok krajského súdu, ktorý odkazuje

na právne závery okresného súdu, za arbitrárny.

Ústavný súd preto posúdil druhú z uvedených námietok. Z rozsudku okresného súdu

č. k. -196 z 26. novembra 2008 vyplýva, že existencia dôvodného

presvedčenia navrhovateľov o tom, že nemusia platiť nájomné, nebola jediným dôvodom

neplatnosti výpovede. Okresný súd za takýto dôvod považoval jej neurčitosť, pričom

jedným z nedostatkov bolo pochybenie na strane úpadcu, ktorý neurčil výšku nájomného

v súlade s právnymi predpismi a neoznámil ju navrhovateľom. V konaní pred súdom prvej

inštancie úpadca, resp. sťažovateľ, tiež nepreukázal výšku nájomného. Túto argumentáciu

treba s ohľadom na aplikáciu považovať aj za súčasť odôvodnenia

namietaného rozsudku krajského súdu, proti ktorej však sťažovateľ svoje námietky

neuplatnil.

Vo vzťahu k samotnému záveru všeobecných súdov o existencii dôvodného

presvedčenia navrhovateľov, že nie sú povinní platiť nájomné potom, ako okresný súd

svojím rozsudkom rozhodol o nahradení vôle úpadcu uzavrieť kúpnu zmluvu o predaji

bytov navrhovateľom, ústavný súd uvádza, že v danej veci treba bližšie poukázať

na odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov. Okresný súd v odôvodnení prvostupňového

rozsudku dospel k záveru, že dôvodom neplatnosti výpovede bol jej rozpor s dobrými

mravmi, pretože po uvedenom rozsudku o nahradení vôle úpadcu sa nielen navrhovatelia

považovali za vlastníkov, ale za vlastníkov ich považoval aj úpadca. Ako dodal uvedený súd

vo svojom rozsudku, „po rozhodnutí Okresného súdu Banská Bystrica..., ktorým bola

nahradená vôľa predávajúceho na uzavretie kúpnych zmlúv k bytom... a po podaní návrhov

na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, jednoznačne bolo preukázané, že tak

spoločnosť J. spol. s r. o., ako aj navrhovatelia mali za to, že navrhovatelia sú vlastníkmi

predmetných bytov, a preto im zanikla povinnosť platiť nájomné, vyplýva to aj z listu

spoločnosti J. spol. s r. o., v ktorom žiada, aby uhrádzali príspevok do fondu prevádzky,

údržby a opráv, pričom túto povinnosť ako nájomcovia by nemali“. Tento záver krajský súd

vo svojom rozhodnutí nijako nespochybnil, ale uviedol, že „po nahradení prejavu vôle

odporcu uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu boli účastníci konania viazaní obsahom

zmluvy, v zmysle ktorej prešla na navrhovateľov povinnosť zaplatiť odporcovi kúpnu cenu

bytu. Od podania návrhu na vklad vlastníckeho práva k bytom... až do následného zrušenia

rozhodnutia o povolení vkladu boli navrhovatelia dôvodne presvedčení o tom, že im patrí

právna ochrana v tom, že nie sú povinní platiť nájom bytu, keďže im vznikla povinnosť

vyplatenia kúpnej ceny za byt.“. Tým došlo k určitému posunu v argumentácii súdov,

pretože okresný súd sa vo svojom rozhodnutí nevyjadril k otázke, či neprávoplatným

rozsudkom došlo skutočne k nahradeniu prejavu vôle, ale vychádzal zo súhlasného konania

oboch strán a z toho vyplývajúceho rozporu s dobrými mravmi.

Za uvedených okolností sa ústavný súd musel vysporiadať s otázkou, či v dôsledku

uvedeného posunu a z neho vyplývajúceho presvedčenia navrhovateľov o ich vlastníckom

práve mohlo dôjsť k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa. Dospel pritom

k záveru, že to tak za daných okolností nie je. Ústavný súd pritom v danom prípade

nehodnotil predmetný záver krajského súdu o dôsledkoch uvedeného rozsudku, ale vzal

do úvahy, že okresný súd vo svojej argumentácii vychádzal z konkludentného uznania

zmluvy o predaji predmetných bytov navrhovateľom zo strany úpadcu. Aj keď táto

skutočnosť sama osebe nepostačuje na záver o platnosti príslušnej kúpnej zmluvy a nebola

by schopná nahradiť nedostatočný prejav vôle úpadcu v dôsledku neprávoplatného

rozsudku, bola dostatočným dôvodom na vyslovenie nesúladu výpovede s dobrými mravmi.

Keďže uvedený posun nijakým spôsobom nepopiera uvedený záver, ku ktorému dospel

okresný súd, treba ho v zmysle považovať aj za záver krajského súdu.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa preto možno uzavrieť, že rozhodným na jej

posúdenie bol záver o rozpore výpovede s dobrými mravmi, ktorý ústavný súd nepovažuje

za arbitrárny a nepresvedčivý. Súčasne je v danej veci rozhodné aj to, že predmetný dôvod

výpovede nebol jediným, a teda aj v prípade, že by ho v rovine zákonného rámca nebolo

možné považovať za dostatočný, z hľadiska celkového výsledku konania pred všeobecnými

súdmi by takéto posúdenie nemalo význam. Za týchto okolností ústavný súd dospel

k záveru, že sťažnosť bola aj v tomto bode zjavne neopodstatnená.

V závere ústavný súd konštatuje, že v danej veci nebol daný žiadny iný dôvod, pre

ktorý by bolo možné konštatovať namietanú rozpornosť, nepresvedčivosť či arbitrárnosť

namietaného rozsudku. Za takéto nedostatky pritom neuznal ani sťažovateľom vyčítané

formálne vady rozsudku, ktoré podľa názoru ústavného súdu predovšetkým nedosahujú

ústavnoprávnu relevanciu, a navyše, sťažovateľ ako účastník konania mal možnosť vyvinúť

aktivitu a požiadať občianskoprávnu kanceláriu krajského súdu o odstránenie namietaných

nedostatkov písomného vyhotovenia namietaného rozsudku.

Zo všetkých uvedených dôvodov preto ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je

zjavne neopodstatnená, a rozhodol tak, že ju podľa

odmietol.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o návrhu na zrušenie namietaného

rozsudku stratilo opodstatnenie, preto sa ním ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010