Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 437/2010
PDF · 250.86 KB
No categories available
IV. ÚS 437/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. T., správcu konkurznej podstaty úpadcu
obchodnej spoločnosti J., spol. s r. o. v konkurze, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co/41/2009-233 zo 7. apríla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. I. T., správcu konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti J.,
spol. s r. o. v konkurze, o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Zhrnutie relevantných skutočností a argumentácia sťažovateľa
Sťažnosťou, ktorá bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) doručená 7. augusta 2009, namietal JUDr. I. T., správca konkurznej podstaty úpadcu
obchodnej spoločnosti J., spol. s r. o. v konkurze (ďalej len „sťažovateľ“), porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústavy“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
14 Co/41/2009-233 zo 7. apríla 2009 (ďalej len „namietaný rozsudok“), ktorý súčasne
navrhol zrušiť.
Sťažovateľ je na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 K/15/2006-76
z 29. júna 2006 správcom konkurznej podstaty úpadcu J., spol. s r. o. (ďalej len „úpadca“).
Zo sťažnosti a z rozhodnutí k nej priložených vyplýva, že V. B., A. P., I. P., E. P., D. F.,
A. F., I. K. a J. K. (ďalej len „navrhovatelia“) sa domáhali návrhom podaným 4. augusta
2005 voči úpadcovi ako prenajímateľovi určenia neplatnosti výpovede z nájmu bytov.
Uvedené výpovede boli všetkým navrhovateľom riadne doručené 14. júla 2005.
Vo všetkých prípadoch bolo ich dôvodom to, že navrhovatelia ako nájomcovia mali
sústavne hrubo porušovať svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu, pretože viac ako dva
roky neuhrádzali nájomné za užívanie bytu a podľa vyúčtovania nájomného a úhrad
za plnenie poskytované s užívaním bytu za obdobie rokov 2003 až 2005 boli dlhodobo
v omeškaní. Úpadca ako odporca v konaní pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej
len „okresný súd“) žiadal návrh zamietnuť, pretože navrhovatelia si neplnili svoje
povinnosti platiť nájomné za užívanie bytu. Ďalej namietal nedostatok ich aktívnej
legitimácie, pretože im pre nedodržanie formy dohody o odovzdaní a prevzatí bytu nikdy
nevzniklo právo osobného užívania bytu, a toto sa zároveň nikdy nemohlo v zmysle § 871
ods. 1 Občianskeho zákonníka zmeniť na nájom. Okresný súd rozsudkom č. k.
7 C/114/2005-196 z 26. novembra 2008 návrhu vyhovel a určil neplatnosť všetkých
výpovedí z nájmu bytu daných navrhovateľom.
Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že navrhovatelia podali
v súlade s § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka včas návrh na určenie neplatnosti výpovede
z nájmu bytu a odporca nepreukázal, že by nájomcovia neplnili povinnosti vyplývajúce im
z nájomnej zmluvy. Podľa § 711 ods. 2 Občianskeho zákonníka musí byť vo výpovedi
uvedený jej jednoznačný skutkový dôvod, ktorý musí byť nezameniteľný aj preukázaný.
Úpadca v konaní podľa názoru okresného súdu v prvom rade nepreukázal výšku nájmu,
pričom konkrétna výška nebola určená ani právnymi predpismi, ktoré v tej dobe ustanovili
len maximálnu cenu nájmu. Výpovede boli zároveň zmätočné. Uvádzalo sa v nich, že
navrhovatelia si neplnia nielen svoje povinnosti platiť nájomné za obdobie od 7. júla 2003
do 7. júla 2005, ale aj úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri
mesiace. K výpovedi bol ale priložený rozpis predpisu a platieb nájomného len za obdobie
roku 2004 a prvého polroku 2005, a preto nebolo jasné, či výpoveď bola daná len
za neplatenie nájomného alebo aj záloh za služby.
Ďalej okresný súd v rámci skutkových zistení uviedol, že rozsudkom tohto súdu č. k.
13 C/53/00-499 z 2. apríla 2003 bolo nahradené vyhlásenie vôle žalovaného – úpadcu tak,
že ako predávajúci uzatvára s navrhovateľmi zmluvu o prevode vlastníctva presne
označených bytov s príslušenstvom nachádzajúcich sa v B... Na predmetnom rozsudku bola
vyznačená doložka právoplatnosti 29. júla 2003. Tento rozsudok bol následne zrušený
uznesením krajského súdu č. k. 15 Co/33/06-841 z 28. júna 2006 a vec bola vrátená
na ďalšie konanie. Ešte pred zrušením rozsudku okresného súdu však bol 25. júla 2005
povolený Správou katastra B. (ďalej len „správa katastra“) vklad vlastníckeho práva
k predmetným bytom, a to ku dňu podania návrhu na vklad vlastníckeho práva, t. j.
k 14. augustu 2003 a 18. augustu 2003. Uvedené malo význam aj pre právne posúdenie
veci. Okresný súd dospel k záveru, že nielen navrhovatelia sa považovali po podaní návrhov
na vklad vlastníckeho práva za vlastníkov predmetných bytov, ale presvedčenie o ich
vlastníckom práve bolo aj na strane úpadcu, ktorý v predmetnom období požadoval
od navrhovateľov platby do fondu prevádzky, údržby a opráv, teda plnenie povinností, ktoré
navrhovatelia ako nájomníci nemali. V čase, keď im bola doručená výpoveď z nájmu bytu,
boli navyše navrhovatelia zapísaní ako vlastníci bytov v katastri nehnuteľností, pričom ani
pred týmto doručením predmetnej výpovede neboli vyzvaní na úhradu nájomného.
Za týchto okolností považoval okresný súd podanie výpovedí z nájmu bytu zo strany
úpadcu ako prenajímateľa za konanie v rozpore s dobrými mravmi.
Okresný súd sa napokon vyjadril aj k tvrdeniu úpadcu, podľa ktorého navrhovatelia
neboli nájomníkmi bytov, pretože im platne nevznikol nájomný vzťah. Z predložených
dôkazov okresný súd zistil, že navrhovateľom v 1., 3., 4., 7. a 8. rade vznikol nájomný
vzťah podľa § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka na základe rozhodnutí o pridelení bytu
podľa § 154 Občianskeho zákonníka účinného do 1. januára 1992, resp. dohôd o odovzdaní
a prevzatí bytov podľa § 155 Občianskeho zákonníka účinného do 1. januára 1992. Tieto
dohody pritom nemali predpísanú formu a mohli byť uzatvorené aj konkludentne, ako to
bolo aj v prípade navrhovateľov. Táto skutočnosť bola preukázaná evidenčnými listami pre
výpočet úhrady za užívanie, ako aj tým, že uvedené byty boli odovzdané a navrhovatelia ich
užívali. Ostatní navrhovatelia preukázali vznik nájmu bytov evidenčnými listami, ktoré
obsahujú všetky podstatné náležitosti nájomnej zmluvy.
Proti uvedenému prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom
opätovne tvrdil, že navrhovatelia nikdy neboli nájomcami predmetných bytov, a preto sú
výpovede z nájmu bytov neplatným právnym úkonom, a nie je naliehavý právny záujem
na určení ich neplatnosti. Súčasne uviedol, že navrhovatelia v priebehu súdneho konania
potvrdili, že v čase od 1. januára 2004 do 30. júna 2005 neuhrádzali prenajímateľovi
nájomné. Bol teda daný dôvod výpovede v zmysle § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho
zákonníka. Obdobie, ktorého sa neplatenie nájmu týkalo, bolo vo výpovediach vymedzené,
a preto výpovedný dôvod nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Navrhovatelia sa
súčasne nikdy nemohli cítiť ako vlastníci bytov, pretože správa katastra rozhodla o vklade
vlastníckeho práva predmetných bytov v prospech navrhovateľov až 25. júla 2005,
výpovede z nájmov im však boli doručené 14. júla 2005, teda pred právoplatným
rozhodnutím správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k predmetným bytom.
Nikdy sa pritom nestali vlastníkmi bytov zákonným spôsobom, pretože ku vkladu ich
vlastníckeho práva došlo na základe rozsudku, ktorý nikdy nenadobudol právoplatnosť.
Krajský súd sa v namietanom rozsudku stotožnil so skutkovým stavom zisteným
prvostupňovým súdom, ako aj s jeho právnymi závermi, na ktoré v zmysle § 219 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v celom rozsahu poukázal. Po nahradení
prejavu vôle odporcu uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu boli účastníci konania
viazaní obsahom zmluvy, v zmysle ktorej prešla na navrhovateľov povinnosť zaplatiť
sťažovateľovi kúpnu cenu bytu. Od podania návrhu na vklad vlastníckeho práva k bytom
po rozhodnutí správy katastra o povolení vkladu až do následného zrušenia rozhodnutia
o povolení vkladu boli navrhovatelia podľa názoru krajského súdu dôvodne presvedčení
o tom, že im patrí právna ochrana v tom, že nie sú povinní platiť nájomné za byt, keďže im
vznikla povinnosť vyplatenia kúpnej ceny za byt. Preto platili len platby určené
spoločenstvom vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Práve do tohto obdobia pritom
spadá aj obdobie rokov 2004 a 2005, vo vzťahu ku ktorému tvrdí sťažovateľ porušenie
povinností navrhovateľov. Keďže sťažovateľ nedal súhlas na pokračovanie v konaní,
v ktorom bol nahradený jeho prejav vôle uzatvoriť kúpnu zmluvu o predaji bytov
do vlastníctva navrhovateľom, bol na ich strane naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti výpovedí z nájmu bytu, pretože ich postavenie je právne neisté. Z týchto
dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil.
Práve proti tomuto rozsudku krajského súdu smeruje podaná sťažnosť. Sťažovateľ
v nej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy z týchto dôvodov:
V prvom rade nesúhlasil s právnym záverom krajského súdu o existencii nájomného
vzťahu navrhovateľov k predmetným bytom, pretože navrhovatelia v 1., 3., 4., 7. a 8. rade
nijako nepreukázali vznik osobného užívania predmetných bytov a navrhovatelia
v 2., 5. a 6. rade nepreukázali existenciu nájomných zmlúv ani zápisníc potvrdzujúcich
uzavretie nájomných zmlúv. Krajský súd sa v namietanom rozsudku obmedzil len
na konštatovanie, podľa ktorého „to, že navrhovatelia boli nájomcami predmetných bytov,
dosvedčuje fakt, že byty po dlhú dobu užívali, pričom nikdy neboli voči nim vznesené
námietky o tom, že nie sú neoprávnenými užívateľmi bytov vo vzťahu, ku ktorým podal
odporca výpovede z nájmu“. Právny záver o existencii nájomného vzťahu, ktorý bol
založený len na základe faktického užívania bytov, považuje sťažovateľ za zjavne
nedôvodný a nemajúci oporu v platnom práve. Taktiež nesúhlasí so záverom, že
navrhovatelia doložili existenciu nájomného vzťahu „príslušnými dokladmi, na ktoré
správne poukazuje aj súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí a to dohodou o užívaní
bytov, rozhodnutiami o pridelení bytov, ako aj evidenčnými listami vydanými následne
po rozhodnutiach o pridelení bytov“. Vzhľadom na to, že dohody o užívaní bytov
a rozhodnutia o pridelení bytov neboli nikdy v súdnom konaní zo strany navrhovateľov
predložené a ani prvostupňový súd na ne v predchádzajúcom konaní nepoukazoval,
považuje sťažovateľ tvrdenia krajského súdu o existencii neexistujúcich dokumentov, resp.
v predmetnom konaní nikdy nepreložených dokumentov a z nich vyplývajúcich záverov
o vzniku nájomných vzťahov za neodôvodnené a arbitrárne.
Ďalej sťažovateľ nesúhlasil so záverom krajského súdu, že navrhovatelia neboli
v dobe, na ktorú sa vzťahoval dôvod výpovede, povinní platiť nájomné s ohľadom na ich
dôvodné presvedčenie o vlastníctve bytov. Tento argument súvisel s už spomínaným
rozhodnutím okresného súdu, ktorým bola nahradená vôľa úpadcu previesť byty
do vlastníctva navrhovateľov. Napriek tomu, že sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu
odvolanie, bola na rozsudku súdu prvého stupňa vyznačená právoplatnosť a na jeho základe
bol povolený vklad vlastníckeho práva navrhovateľov k bytom. Toto rozhodnutie bolo
následne zrušené ako nezákonné s účinkami ex tunc, a preto neprávoplatné rozhodnutie
okresného súdu o nahradení vôle úpadcu nebolo vkladuschopnou listinou. Podľa názoru
sťažovateľa neprávoplatný rozsudok nemohol nahradiť prejav vôle úpadcu, a navrhovatelia
sa teda nikdy nemohli stať vlastníkmi predmetných bytov. Súdne konanie o nahradení vôle
úpadcu nebolo pritom ani v dobe podania sťažnosti uzavreté.
Sťažovateľ vytýka namietanému rozsudku, že sa v ňom konštatuje dobromyseľnosť
navrhovateľov, hoci tí sa do 25. júla 2005, keď bol povolený vklad vlastníckeho práva v ich
prospech, nemohli ani len domnievať, že sú vlastníkmi, resp. že sa nimi niekedy
v budúcnosti stanú. Preukázateľne totiž vedeli, že rozsudok okresného súdu o nahradení
vôle nebol právoplatný, na čo boli viackrát písomne upozornení zo strany sťažovateľa.
Pokiaľ krajský súd vyvodil záver o vlastníctve navrhovateľov z ich dôvodného presvedčenia
opierajúceho sa o neprávoplatné rozhodnutie súdu o nahradení vôle úpadcu, resp. na základe
nezákonného rozhodnutia o povolení vkladu, ktoré boli s účinkami ex tunc zrušené, je
takýto záver podľa názoru sťažovateľa zjavne arbitrárny. Rovnako arbitrárny je z toho
vyvodený záver o zániku povinnosti navrhovateľov platiť nájomné.
V závere svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že rozhodnutie krajského súdu nespĺňa
požiadavky zákona kladené na súdne rozhodnutie. Jeho odôvodnenie nie je presvedčivé, je
nejasné, nejednoznačné, rozporuplné a nemá oporu v platnom práve. Krajský súd sa podľa
názoru sťažovateľa nevysporiadal so zásadnými otázkami dôležitými pre správne
rozhodnutie vo veci samej (predbežná otázka existencie nájomných vzťahov navrhovateľov,
otázka zániku povinnosti navrhovateľov platiť nájomné vyplývajúca z ich presvedčenia
o vlastníctve). Obmedzil sa iba na konštatovanie o existencii určitých skutočností bez
akéhokoľvek zdôvodnenia, na základe čoho k takýmto tvrdeniam dospel. Súčasne
sťažovateľ namietal formálne nedostatky písomného vyhotovenia rozhodnutia, keďže toto
podľa neho nebolo podpísané ani jednou z oprávnených osôb, ktoré zákon vypočítava,
a taktiež neobsahuje odtlačok pečiatky súdu ako orgánu, ktorý ho vydal.
II.
Vlastné posúdenie veci
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd predtým, než rozhodne o prípadnom prijatí návrhu na ďalšie konanie,
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom, pričom skúma, či nie sú dané dôvody brániace
takémuto postupu v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia
môže ústavný súd uznesením odmietnuť pri predbežnom prerokovaní bez ústneho
pojednávania návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ formuloval dve základné námietky,
na základe ktorých tvrdil porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Prvá námietka smeruje proti právnemu záveru o existencii nájomných vzťahov medzi
úpadcom a navrhovateľmi, ktorý podľa sťažovateľa nemal oporu v skutkových zisteniach.
Obsahom druhej námietky bola tvrdená nesprávnosť záveru krajského súdu, že
navrhovatelia boli v období po vydaní prvostupňového rozsudku o nahradení vôle úpadcu
uzatvoriť kúpnu zmluvu o predaji bytov do svojho vlastníctva dôvodne presvedčení, že
nemusia platiť nájomné. Táto skutočnosť bola dôvodom neplatnosti predmetnej výpovede
z nájmu bytu.
Predtým, než ústavný súd pristúpi k posúdeniu jednotlivých námietok sťažovateľa
v danej veci, je nevyhnutné uviesť, že aj keď sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže
smerovať len proti rozhodnutiu všeobecného súdu, ktorý v danej veci rozhodoval
v poslednom stupni, preskúmanie prípadného porušenia základného práva sťažovateľa
predpokladá posúdenie celého konania pred všeobecnými súdmi. V danej veci je táto
požiadavka významná aj z toho hľadiska, že krajský súd, ktorý namietaným rozsudkom
rozhodoval o odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, postupoval pri odôvodnení
svojho rozhodnutia v zmysle § 219 ods. 2 OSP a vo vzťahu k podstatnej časti námietok
sťažovateľa len skonštatoval správnosť dôvodov uvedených v odôvodnení prvostupňového
rozsudku. V danej veci je preto namieste poukázať na ustálenú judikatúru ústavného súdu,
podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (porov. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, I. ÚS 370/09).
Uvedené má význam už pre posúdenie prvej námietky sťažovateľa. Ten vo vzťahu
k otázke existencie nájomných vzťahov medzi úpadcom a navrhovateľmi poukazoval
na záver krajského súdu obsiahnutý v namietanom rozsudku, podľa ktorého tieto vzťahy
vyplývali z faktického užívania bytov. V prvom rade treba uviesť, že sťažovateľ v tomto
bode citoval časť namietaného rozsudku, ktorá ale zhrňovala tvrdenie účastníkov
odvolacieho konania a samotná nebola súčasťou argumentácie krajského súdu. Bez ohľadu
na tento nedostatok jeho argumentácie z namietaného rozsudku vyplýva, že krajský súd sa
existenciou nájomných vzťahov nezaoberal a v tejto otázke sa v plnom rozsahu stotožnil
s príslušným odôvodnením prvostupňového súdu. Okresný súd sa pritom touto otázkou
zaoberal v dostatočnom rozsahu, keď zistil, že navrhovateľom v 1., 3., 4., 7. a 8. rade
vzniklo právo osobného užívania bytu na základe rozhodnutí o pridelení bytu
a konkludentne uzatvorených dohôd o odovzdaní a prevzatí bytu. Takto vzniknuté právo
osobného užívania bytu sa od 1. januára 1992 transformovalo na nájom na základe
§ 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k navrhovateľom v 2., 5. a 6. rade bol
vznik nájomného vzťahu doložený príslušnými evidenčnými listami. Uvedené právne
závery majú oporu v predložených dôkazoch, a nie je daný žiaden dôvod, pre ktorý by bolo
možné považovať v tejto časti namietaný rozsudok krajského súdu, ktorý odkazuje
na právne závery okresného súdu, za arbitrárny.
Ústavný súd preto posúdil druhú z uvedených námietok. Z rozsudku okresného súdu
č. k. 7 C/114/2005-196 z 26. novembra 2008 vyplýva, že existencia dôvodného
presvedčenia navrhovateľov o tom, že nemusia platiť nájomné, nebola jediným dôvodom
neplatnosti výpovede. Okresný súd za takýto dôvod považoval jej neurčitosť, pričom
jedným z nedostatkov bolo pochybenie na strane úpadcu, ktorý neurčil výšku nájomného
v súlade s právnymi predpismi a neoznámil ju navrhovateľom. V konaní pred súdom prvej
inštancie úpadca, resp. sťažovateľ, tiež nepreukázal výšku nájomného. Túto argumentáciu
treba s ohľadom na aplikáciu § 219 ods. 2 OSP považovať aj za súčasť odôvodnenia
namietaného rozsudku krajského súdu, proti ktorej však sťažovateľ svoje námietky
neuplatnil.
Vo vzťahu k samotnému záveru všeobecných súdov o existencii dôvodného
presvedčenia navrhovateľov, že nie sú povinní platiť nájomné potom, ako okresný súd
svojím rozsudkom rozhodol o nahradení vôle úpadcu uzavrieť kúpnu zmluvu o predaji
bytov navrhovateľom, ústavný súd uvádza, že v danej veci treba bližšie poukázať
na odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov. Okresný súd v odôvodnení prvostupňového
rozsudku dospel k záveru, že dôvodom neplatnosti výpovede bol jej rozpor s dobrými
mravmi, pretože po uvedenom rozsudku o nahradení vôle úpadcu sa nielen navrhovatelia
považovali za vlastníkov, ale za vlastníkov ich považoval aj úpadca. Ako dodal uvedený súd
vo svojom rozsudku, „po rozhodnutí Okresného súdu Banská Bystrica..., ktorým bola
nahradená vôľa predávajúceho na uzavretie kúpnych zmlúv k bytom... a po podaní návrhov
na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, jednoznačne bolo preukázané, že tak
spoločnosť J. spol. s r. o., ako aj navrhovatelia mali za to, že navrhovatelia sú vlastníkmi
predmetných bytov, a preto im zanikla povinnosť platiť nájomné, vyplýva to aj z listu
spoločnosti J. spol. s r. o., v ktorom žiada, aby uhrádzali príspevok do fondu prevádzky,
údržby a opráv, pričom túto povinnosť ako nájomcovia by nemali“. Tento záver krajský súd
vo svojom rozhodnutí nijako nespochybnil, ale uviedol, že „po nahradení prejavu vôle
odporcu uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu boli účastníci konania viazaní obsahom
zmluvy, v zmysle ktorej prešla na navrhovateľov povinnosť zaplatiť odporcovi kúpnu cenu
bytu. Od podania návrhu na vklad vlastníckeho práva k bytom... až do následného zrušenia
rozhodnutia o povolení vkladu boli navrhovatelia dôvodne presvedčení o tom, že im patrí
právna ochrana v tom, že nie sú povinní platiť nájom bytu, keďže im vznikla povinnosť
vyplatenia kúpnej ceny za byt.“. Tým došlo k určitému posunu v argumentácii súdov,
pretože okresný súd sa vo svojom rozhodnutí nevyjadril k otázke, či neprávoplatným
rozsudkom došlo skutočne k nahradeniu prejavu vôle, ale vychádzal zo súhlasného konania
oboch strán a z toho vyplývajúceho rozporu s dobrými mravmi.
Za uvedených okolností sa ústavný súd musel vysporiadať s otázkou, či v dôsledku
uvedeného posunu a z neho vyplývajúceho presvedčenia navrhovateľov o ich vlastníckom
práve mohlo dôjsť k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa. Dospel pritom
k záveru, že to tak za daných okolností nie je. Ústavný súd pritom v danom prípade
nehodnotil predmetný záver krajského súdu o dôsledkoch uvedeného rozsudku, ale vzal
do úvahy, že okresný súd vo svojej argumentácii vychádzal z konkludentného uznania
zmluvy o predaji predmetných bytov navrhovateľom zo strany úpadcu. Aj keď táto
skutočnosť sama osebe nepostačuje na záver o platnosti príslušnej kúpnej zmluvy a nebola
by schopná nahradiť nedostatočný prejav vôle úpadcu v dôsledku neprávoplatného
rozsudku, bola dostatočným dôvodom na vyslovenie nesúladu výpovede s dobrými mravmi.
Keďže uvedený posun nijakým spôsobom nepopiera uvedený záver, ku ktorému dospel
okresný súd, treba ho v zmysle § 219 ods. 2 OSP považovať aj za záver krajského súdu.
Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa preto možno uzavrieť, že rozhodným na jej
posúdenie bol záver o rozpore výpovede s dobrými mravmi, ktorý ústavný súd nepovažuje
za arbitrárny a nepresvedčivý. Súčasne je v danej veci rozhodné aj to, že predmetný dôvod
výpovede nebol jediným, a teda aj v prípade, že by ho v rovine zákonného rámca nebolo
možné považovať za dostatočný, z hľadiska celkového výsledku konania pred všeobecnými
súdmi by takéto posúdenie nemalo význam. Za týchto okolností ústavný súd dospel
k záveru, že sťažnosť bola aj v tomto bode zjavne neopodstatnená.
V závere ústavný súd konštatuje, že v danej veci nebol daný žiadny iný dôvod, pre
ktorý by bolo možné konštatovať namietanú rozpornosť, nepresvedčivosť či arbitrárnosť
namietaného rozsudku. Za takéto nedostatky pritom neuznal ani sťažovateľom vyčítané
formálne vady rozsudku, ktoré podľa názoru ústavného súdu predovšetkým nedosahujú
ústavnoprávnu relevanciu, a navyše, sťažovateľ ako účastník konania mal možnosť vyvinúť
aktivitu a požiadať občianskoprávnu kanceláriu krajského súdu o odstránenie namietaných
nedostatkov písomného vyhotovenia namietaného rozsudku.
Zo všetkých uvedených dôvodov preto ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je
zjavne neopodstatnená, a rozhodol tak, že ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o návrhu na zrušenie namietaného
rozsudku stratilo opodstatnenie, preto sa ním ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2010