Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 436/2010
PDF · 172.66 KB
No categories available
III. ÚS 436/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky, práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II zo 16. januára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 51/2007 a postupom
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.
14 Co 199/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. F. L., CSc., o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2010 doručená sťažnosť Ing. F. L., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), jeho základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) zo 16. januára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 51/2007 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) z 27. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 199/2009.
Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.
25 Cb 261/2000 z 25. júna 2002 potvrdeným rozsudkom krajského súdu sp. zn.
3 Cob 166/2006 z 3. júla 2006 bola určená neplatnosť dohody o postúpení pohľadávky
medzi spoločnosťou B. spol. s. r. o., a spoločnosťou A. spol. s. r. o. (ďalej len
„spoločnosť“), v ktorej je sťažovateľ spoločníkom a zároveň konateľom.
Spoločnosť sa domnievala, že uvedenými rozhodnutiami všeobecných súdov jej
vznikol nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím orgánu verejnej moci, preto
podala na okresnom súde návrh, ktorý odôvodnila tým, že okresný súd, ako aj krajský súd
rozhodnutiami v konaniach vedených pod sp. zn. 25 Cb 261/2000 a sp. zn. 3 Cob 166/2006
prekročili svoju právomoc podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. Okresný súd o nároku spoločnosti rozhodol rozsudkom sp. zn.
13 C 51/2007 z 16. januára 2008, ktorým žalobu spoločnosti zamietol.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že okresný súd
„rozhodnutím vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 261/2000 ako orgán verejnej
moci neprekročil svoju právomoc, pretože o otázke, ktorá bola predmetom sporu, nebol
a nie je podľa zákona oprávnený na rozhodnutie iný orgán verejnej moci...
Pre možnosť uplatnenia práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu navrhovateľom v danom prípade, musí byť splnená zákonná podmienka
uvedená v ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Táto zákonná podmienka splnená nie je,
pretože právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 25. 6. 2002
č. k. 25Cb 261/00-91 v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo dňa 20. 5. 2003
č. k. 25Cb 261/00-107, nebol pre nezákonnosť príslušným orgánom zrušený alebo
zmenený.“.
Napadnutý rozsudok okresného súdu napadla spoločnosť odvolaním, o ktorom
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Co 199/2009 z 27. apríla 2010 tak, že rozsudok
okresného súdu potvrdil.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „Súd prvého stupňa vo veci
dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a s jeho dôvodmi sa v celom
rozsahu stotožňuje aj odvolací súd (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Navrhovateľ žalovaný nárok
založil na právnej konštrukcii, podľa ktorej ak súdne rozhodnutie nadobudne právoplatnosť,
sú ním účastníci a súdy viazané len vo vzťahu k výroku rozhodnutia, ale nie jeho dôvodov. A
keďže podľa jeho názoru dôvody sú nezákonné, pretože súd použil na daný prípad inú
právnu normu ako mohol, prekročil tak svoju právomoc a sú splnené zákonné podmienky na
uplatnenie si nároku na náhradu škody podľa § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.. Súd prvého
stupňa správne uviedol, že súd v spornej veci neprekročil svoju právomoc, pretože ju
rozhodol ako orgán verejnej moci podľa § 7 ods. 1 O.s.p.. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu
2 Obo 290/2005 na ktoré navrhovateľ poukázal, je potrebné uviesť, že navrhovateľ zjavne
nepochopil jeho podstatu. V citovanom rozhodnutí Najvyšší súd SR riešil miestnu
príslušnosť medzi dvoma súdmi, z tohto dôvodu napadnuté rozhodnutie zrušil, a vec vrátil
na nové konanie miestne príslušnému súdu. Aj v prípade použitia nesprávnej právnej normy
na posudzovaný prípad, súd nemohol prekročiť svoju právomoc, ale zakladá to len dôvod
na jeho preskúmanie v rámci riadneho alebo mimoriadneho odvolacieho, resp. dovolacieho
konania. Výrok súdneho rozhodnutia nemožno oddeliť od jeho dôvodov, ktoré vymedzujú
jeho skutkový a právny rámec a sú základom pre podanie opravných prostriedkov.
Navrhovateľ sa mal ochrany svojich práv domáhať všetkými opravnými prostriedkami,
a po ich vyčerpaní musí súdne rozhodnutie v celosti rešpektovať.“
Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil tým, že podľa jeho názoru napadnuté rozsudky
okresného súdu a krajského súdu odporujú zákonu, „pretože súd pri rozhodovaní
o neplatnosti právneho úkonu postupoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka napriek
tomu, že v zmysle § 261, ods.1 Obchodného zákonníka je aplikácia Občianskeho zákonníka
obmedzená na záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé
s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti“.
V sťažnosti ďalej tvrdil, že „Okresný súdu Bratislava II, ako i Krajský súd
v Bratislave žalobe vyhoveli (o určenie neplatnosti právneho úkonu, pozn.) s poukazom
na porušenie zákazu konkurencie pri podpise zmluvy.
Z uvedených dôvodov preto právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava II,
č.k. 25Cb 261/00 v spojení s argumentáciou odvolacieho súdu v rozsudku
č.k. 3Cob/166/2006 zo dňa 3.7.2006 odporuje zákonu. Aplikáciou právnej normy, ktorá sa
nevzťahuje na daný prípad súd nerešpektuje zákon, z dôvodu, že v konaní o žalobe
odôvodnenej porušením zákazu konkurencie a dobrých mravov konateľom nebol konateľ
spoločnosti pasívne legitimovaným subjektom. Z uvedeného teda vyplýva, že Okresný súd
a neskôr aj Krajský súd prekročili svoju právomoc rozhodovať vo veci tým, že
nerešpektovali zákonné ustanovenia vzťahujúce sa na prejednávanú vec a svojvoľne
uplatnili takú právnu normu, ktorá pre daný prípad nebola aplikovateľná, tak ako je vyššie
uvedené. Prvostupňový a aj odvolací súd tak neoprávneným spôsobom hrubo zasiahli
prekročením svojej právomoci a právneho rámca do základných práv sťažovateľa, čím mu
spôsobili značnú škodu.“.
V závere sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby o jeho sťažnosti
rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľa a to právo podľa Článku 1 Protokolu č. 1
k Európskemu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na pokojné užívanie
svojho majetku, práva sťažovateľa podľa článku 46, ods. 1 Ústavy SR na prístup
k nezávislému a nestrannému súdu, práva sťažovateľa podľa čl.46, ods. 2 Ústavy SR
domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorým
bol na svojich právach ukrátený, práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR, na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, práva sťažovateľa podľa článku 7
ods. 2 Ústavy SR, práva sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie, práva sťažovateľa podľa
článku 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na účinný
prostriedok nápravy v konaní vedenom pre Okresným súdom Bratislava II,
sp. zn. 13 C 51/2007 a v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave, sp. zn.
14 Co 199/2009 porušené boli.
2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 13 C 51/2007-54
z 16.1.2008 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 14Co/199/2009-123, 1207207608,
z 27.4.2010 a vec im ich na opätovné prejednanie.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. F. L., CSc. primerané finančné
zadosťučinenie v sume 3000,- C (slovom tritisíc eur), ktoré mu sú Krajský súd v Bratislave a
Okresný súd Bratislava II v rovnakom pomere povinní zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. F. L., CSc. náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 303,31 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu
na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J. vedený..., č. ú. ...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ ako fyzická osoba namieta porušenie označených práv postupom
a rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 13 C 51/2007 zo 16. januára 2008 a postupom
a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 14 Co 199/2009 z 27. apríla 2010.
Z obsahu časti sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že účastníkom konania pred
okresným súdom, ako aj krajským súdom, ktorých postup a rozhodnutia sú sťažnosťou
napadnuté, bola spoločnosť A..
Sťažovateľ jednoznačne nebol účastníkom napadnutých konaní a na tom samozrejme
nič nemení, že sťažovateľ je spoločníkom a konateľom spoločnosti.
Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za podanú zjavne
neoprávnenou osobou. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy totiž nepochybne vyplýva, že
aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti majú iba tie osoby (fyzické alebo právnické),
ktorých základné právo alebo sloboda boli porušené. V danom prípade by za takú osobu
bolo možné považovať spoločnosť, ktorá bola účastníkom konania v napadnutých
konaniach pred okresným súdom a krajským súdom.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 56/98) sťažnosť nemôže podať
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie základných práv alebo slobôd
iných osôb, nie svojich, a ak fyzická osoba nebola účastníkom konaní, v ktorých sa vyniesli
rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu napadnuté ústavnou sťažnosťou, nemôže sa
úspešne domáhať zrušenia týchto rozhodnutí (ani) v konaní pred ústavným súdom (m. m.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie
predmetnej sťažnosti a namietaným postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského
súdu jeho označené práva nemohli byť porušené, ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že ju ako podanú zjavne neoprávnenou
osobou odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2010