Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 444/2010
PDF · 174.42 KB
No categories available
III. ÚS 444/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť F., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou P., s. r. o., B.,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Ing. V. N., pre namietané porušenie jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods.
1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 150/2009 z 18. júna 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra
2009 faxom a následne 24. septembra 2009 poštou doručená sťažnosť F., B. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou P., s. r. o., B., v mene ktorej koná
advokát JUDr. Ing. V. N., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
41 Cob 150/2009 z 18. júna 2009.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«V právnej veci navrhovateľa F. (ďalej len „sťažovateľ“), proti odporcovi S. B., a.s.
(ďalej len „S.“), o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia konaného dňa 18. 8.
2008, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 64Cb 209/2008, bol
sťažovateľovi dňa 24. 7. 2009 doručený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
18. 6. 2009 sp. zn. 41 Cob/150/2009, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného
súdu Banská Bystrica zo dňa 3. 3. 2009 a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.
Návrhom zo dňa 16. 10. 2008 sa sťažovateľ domáha určenia neplatnosti uznesenia
č. 3, uznesenia č. 4, uznesenia č. 5, uznesenia č. 6 a uznesenia č. 7 mimoriadneho valného
zhromaždenia S. B. konaného dňa 18. 8. 2008...
Sťažovateľ sa domáhal určenia neplatnosti citovaných uznesení z dôvodu, že sú
v rozpore s článkom X ods. 3 a článkom XX ods. 1 písm. k) stanov spoločnosti S. B., pretože
neboli schválené dvojtretinovou väčšinou hlasov prítomných akcionárov, nakoľko
predmetom uznesení valného zhromaždenia je majetok, ktorého užívanie je podmienkou
riadneho plnenia zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme...
Sťažovateľ sa ďalej domáhal určenia neplatnosti citovaných uznesení z dôvodu
zneužívania akcionárskych práv v zmysle § 176b ods. 1 Obchodného zákonníka. ... V tejto
súvislosti sťažovateľ konštatuje, že rozpor napadnutých uznesení valného zhromaždenia
s § 176b ods. 1 Obchodného zákonníka neopieral o skutočnosť, že uznesenia valného
zhromaždenia boli prijaté len hlasmi väčšinového akcionára, ale vecnou argumentáciou
rozporu s oprávnenými záujmami akcionárov.
Proti rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 3. 3. 2009 podal sťažovateľ odvolanie zo
dňa 15. 4. 2009. Sťažovateľ poukazoval na nesprávne právne posúdenie výrazu stanov
spoločnosti odporcu „majetok, ktorý je podmienkou riadneho plnenia zmluvy o výkonoch vo
verejnom záujme“ z toho hľadiska, že pre nakladanie s týmto majetkom sa vyžaduje
dvojtretinová väčšina hlasov prítomných akcionárov v zmysle článku X ods. 3 a článku XX
ods. 1 písm. k) stanov S. B. Sťažovateľ ďalej poukazoval na zneužívanie akcionárskych práv
v zmysle § 176b ods. 1 Obchodného zákonníka z hľadiska netransparentnosti procesu
predaja majetku spoločnosti odporcu na základe prijatých uznesení valného zhromaždenia
a z hľadiska neurčitosti majetku určeného na odpredaj...
Odvolací súd ... podľa názoru sťažovateľa pochybil v tom, že sa ďalej nevysporiadal
so všetkými námietkami sťažovateľa, predovšetkým s námietkou transparentnosti procesu
predaja majetku spoločnosti S. B. na základe napadnutých uznesení valného zhromaždenia
konaného dňa 18. 8. 2008...
Sťažovateľ v odvolaní uviedol, že základným záujmom akcionárov každej akciovej
spoločnosti pri predaji majetku je maximalizácia výnosu z takéhoto predaja. ...
Je preto logické a hlavne v súlade so záujmom každého akcionára, bez ohľadu na to
či je väčšinový alebo menšinový, aby valné zhromaždenie prijalo také uznesenie, ktorým sa
zabezpečí maximalizácia výnosu z tohto predaja. Podľa názoru sťažovateľa
najracionálnejším spôsobom predaja majetku S. B. zabezpečujúcim maximálnu mieru
výnosu je predaj prostredníctvom výberového konania, teda generovanie kupujúceho
v trhovom prostredí. Z tohto hľadiska sú potom napadnuté uznesenia č. 3, 4, 5, 6 a 7
valného zhromaždenia S. B. zo dňa 18.8.2008 neurčité a nejasné, pretože neustanovujú
podmienky za akých sa má nakladanie s majetkom uskutočniť (tieto podmienky nie sú
uvedené ani v materiáloch predložených predstavenstvom na rokovanie valného
zhromaždenia). Uznesenia č. 3, 4, 5 a 6 predovšetkým neustanovujú spôsob výberu
kupujúceho a minimálnu cenu, za ktorú sa má majetok odpredať,... Uznesenie č. 7
neustanovuje potom spôsob výberu veriteľa, ktorý poskytne pôžičku, na zabezpečenie ktorej
sa má majetok odporcu založiť, a ani maximálnu hodnotu majetku určeného na založenie. ...
Podľa názoru sťažovateľa ak väčšinový akcionár S. B. napadnutými uzneseniami
valného zhromaždenia rozhodol o nakladaní s majetkom spôsobom umožňujúcim konať
predstavenstvu netransparentne, pričom sťažovateľ ako menšinový akcionár proti tomuto
postupu namietal, väčšinový akcionár tak zneužil svoju väčšinu hlasov na valnom
zhromaždení a konal v rozpore s § 176b ods. 1 Obchodného zákonníka, čo má za následok
neplatnosť všetkých uvedených uznesení valného zhromaždenia. Oprávneným záujmom
sťažovateľa totiž je aj to, aby sa predajom majetku zabezpečil maximálny možný výnos pre
spoločnosť.
Sťažovateľ tiež poukazoval na rozpor napadnutého uznesenia č. 5 s § 176b ods. 1
Obchodného zákonníka aj z toho hľadiska, že v predmetnom uznesení absentuje presná
špecifikácia hnuteľného majetku určeného na odpredaj. Uznesenie síce poukazuje na
špecifikáciu hnuteľného majetku uvedenú v prílohe, avšak predstavenstvo v tejto prílohe
bližšie jednotlivé autobusy nešpecifikovalo uvedením príslušných výrobných alebo
evidenčných čísiel autobusov. Nie je pritom podstatné, že S. B. špecifikáciu jednotlivých
autobusov doložila v rámci súdneho konania ako listinný dôkaz do súdneho spisu. Podľa
názoru sťažovateľa iba presná špecifikácia autobusov určených na odpredaj zabezpečí
maximálnu mieru výnosu, pretože nemôže dôjsť k zámene novších autobusov s vyššou
hodnotou so staršími autobusmi s nižšou hodnotou. Z tohto hľadiska je potom napadnuté
uznesenie č. 5 neurčité a nejasné. ...
Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku konštatoval, že sa plne
stotožnil s právnym názorom vysloveným okresným súdom a z toho dôvodu napadnuté
rozhodnutie potvrdil, pričom žalobca ani žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také
okolnosti, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu a jeho právneho posúdenia
tak, ako ho ustálil prvostupňový súd. ...
Odvolací súd sa teda pri odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku dôsledne riadil
ustanovením § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, avšak podľa názoru sťažovateľa
pochybil v tom, že sa ďalej nevysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa,
predovšetkým s námietkou transparentnosti procesu predaja majetku spoločnosti S. B. na
základe napadnutých uznesení valného zhromaždenia konaného dňa 18.8.2008. ...
Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v náleze
sp. zn. I. ÚS 236/06 riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje,
aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné
a právne významné...
Krajský súd v Banskej Bystrici však na tieto opakovane vyjadrené právne závery
Ústavného súdu Slovenskej republiky... v odôvodnení svojho rozhodnutia bez akéhokoľvek
zdôvodnenia nebral zreteľ a iba skonštatoval, že žalobca ani žalovaný v odvolaní neuviedol
žiadne také okolnosti, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu a jeho právneho
posúdenia tak, ako ho ustálil prvostupňový súd. Odvolací a ani prvostupňový súd vôbec
neuviedli, prečo otázka transparentnosti predaja majetku spoločnosti S. B. nemá vplyv na
zmenu právneho posúdenia veci, resp. neodôvodnili prečo napadnuté uznesenia valného
zhromaždenia považujú za transparentné.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
18. 6. 2009 sp. zn. 41 Cob/150/2009 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.»
Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na
ďalšie konanie a vo veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Banskej Bystrici postupom a rozsudkom sp. zn. 41 Cob/150/2009
zo dňa 18. 6. 2009 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé
súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob/150/2009 zo dňa
18. 6. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd
v Banskej Bystrici povinný vyplatiť na účet advokáta ... , do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení zásad spravodlivého
procesu, pretože podľa jeho názoru krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
nereagoval na všetky jeho podstatné námietky, neakceptoval konštantnú judikatúru
ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
apelujúcu na zrozumiteľnosť, korektnosť a ústavnú konformnosť rozhodnutí všeobecných
súdov. Sťažovateľ vyslovil názor, že nedostatočná odôvodnenosť napadnutého rozsudku
krajského súdu spôsobila jeho nepreskúmateľnosť, čo napokon viedlo k znemožneniu jeho
práva ako účastníka konania posúdiť objektivitu, dôvodnosť a zákonnosť napadnutého
rozsudku.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že o návrhu sťažovateľa na určenie
neplatnosti uznesení valného zhromaždenia rozhodol Okresný súd Banská Bystrica (ďalej
len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 64 Cb 209/2008-144 z 3. marca 2009 tak, že ho
zamietol. V rámci odvolacieho konania krajský súd rozsudkom sp. zn. 41 Cob 150/2009
z 18. júna 2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom uviedol
totožné skutočnosti, aké vyplývajú zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Podaným
dovolaním sa sťažovateľ na najvyššom súde domáhal zrušenia rozsudku krajského súdu (aj
rozsudku okresného súdu) z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože podľa jeho názoru mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom.
O dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo 1/2010 zo 7. apríla 2010
tak, že ho odmietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, „že
rozhodnutie súdu prvého stupňa obsahuje podrobné zdôvodnenie všetkých námietok žalobcu
aj žalovaného na 15 stranách, takže treba súhlasiť s odvolacím súdom, že rozhodnutie je
riadne odôvodnené, spĺňa všetky náležitosti rozhodnutia, ktoré vyplývajú z ustanovenia
§ 157 ods. 2 O. s. p.“. Okrem toho najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP,
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Dovolací súd teda konštatoval, že vzhľadom na to, že krajský
súd sa plne stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, mohol postupovať v súlade
s § 219 ods. 2 OSP, pričom prípadné doplnenie dôvodov bolo ponechané na jeho úvahu,
nebolo nutné, keďže Občiansky súdny poriadok ho výslovne nevyžaduje. Okrem toho
najvyšší súd konštatoval, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by svedčali pre záver o tom,
že sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom či už prvého stupňa alebo pred
odvolacím súdom.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní skúmal, či je v jeho právomoci o merite
podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to
predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (obdobne napr.
II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, III. ÚS 365/2010).
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu
základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto
ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa smerovala len proti rozsudku
krajského súdu, pričom aj napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom, sťažnosť nesmerovala, a teda nebola doplnená aj vo vzťahu k záverom
najvyššieho súdu obsiahnutým v uznesení sp. zn. 1 Obdo 1/2010 zo 7. apríla 2010. Pritom
najvyšší súd ako inštančne posledný preskúmaval sťažovateľovu vec. Najvyšší súd síce
dovolanie sťažovateľa odmietol, ale v odôvodnení svojho rozhodnutia reagoval na zásadné
argumenty sťažovateľa obsiahnuté v dovolaní. Pritom šlo o argumenty obsahovo totožné
s tými, ktoré sťažovateľ predniesol v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Vzhľadom na
toto zistenie bolo v okolnostiach daného prípadu pre ústavný súd určujúce preskúmanie
záverov dovolacieho súdu, ktorý v systéme všeobecného súdnictva zaujal k sťažovateľovým
námietkam istý postoj. Ako už ústavný súd uviedol, závery rozhodnutia najvyššieho súdu
sťažovateľ vo svojej sťažnosti nenamietal.
V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité uviesť, že nebol to prílišný
formalizmus, ktorý ho viedol k vyslovenému záveru. Ústavný súd vychádzal z obsahu
uznesenia najvyššieho súdu, ktoré bolo nepochybne prejavom jeho právneho názoru o tom,
z akého dôvodu nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. To znamená, že
spôsob, akým najvyšší súd vybavil dovolanie sťažovateľa (odmietnutie dovolania), nebol
pre ústavný súd smerodajný do tej miery, aby ignoroval podstatu uznesenia najvyššieho
súdu. Ústavný súd bol teda pripravený uplatniť svoju právomoc, ale voči postupu
a rozhodnutiu toho orgánu verejnej moci, ktorý v systéme všeobecného súdnictva
rozhodoval ako posledný a ktorého právne názory vo vzťahu k námietkam sťažovateľa
mohli byť predmetom ústavnej kontroly podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť pre namietané porušenie označených práv
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 41 Cob 150/2009 z 18. júna 2009 (bez toho, aby
sťažovateľ namietal aj rozhodnutie dovolacieho súdu) už na predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08, III. ÚS 117/09).
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2010