Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 444/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť F., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou P., s. r. o., B.,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Ing. V. N., pre namietané porušenie jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a podľa ods.

1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. z 18. júna 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra

2009 faxom a následne 24. septembra 2009 poštou doručená sťažnosť F., B. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou P., s. r. o., B., v mene ktorej koná

advokát JUDr. Ing. V. N., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 18. júna 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«V právnej veci navrhovateľa F. (ďalej len „sťažovateľ“), proti odporcovi S. B., a.s.

(ďalej len „S.“), o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia konaného dňa 18. 8.

2008, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. , bol

sťažovateľovi dňa 24. 7. 2009 doručený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

18. 6. 2009 sp. zn. , ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného

súdu Banská Bystrica zo dňa 3. 3. 2009 a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

Návrhom zo dňa 16. 10. 2008 sa sťažovateľ domáha určenia neplatnosti uznesenia

č. 3, uznesenia č. 4, uznesenia č. 5, uznesenia č. 6 a uznesenia č. 7 mimoriadneho valného

zhromaždenia S. B. konaného dňa 18. 8. 2008...

Sťažovateľ sa domáhal určenia neplatnosti citovaných uznesení z dôvodu, že sú

v rozpore s článkom X ods. 3 a článkom XX ods. 1 písm. k) stanov spoločnosti S. B., pretože

neboli schválené dvojtretinovou väčšinou hlasov prítomných akcionárov, nakoľko

predmetom uznesení valného zhromaždenia je majetok, ktorého užívanie je podmienkou

riadneho plnenia zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme...

Sťažovateľ sa ďalej domáhal určenia neplatnosti citovaných uznesení z dôvodu

zneužívania akcionárskych práv v zmysle . ... V tejto

súvislosti sťažovateľ konštatuje, že rozpor napadnutých uznesení valného zhromaždenia

s neopieral o skutočnosť, že uznesenia valného

zhromaždenia boli prijaté len hlasmi väčšinového akcionára, ale vecnou argumentáciou

rozporu s oprávnenými záujmami akcionárov.

Proti rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 3. 3. 2009 podal sťažovateľ odvolanie zo

dňa 15. 4. 2009. Sťažovateľ poukazoval na nesprávne právne posúdenie výrazu stanov

spoločnosti odporcu „majetok, ktorý je podmienkou riadneho plnenia zmluvy o výkonoch vo

verejnom záujme“ z toho hľadiska, že pre nakladanie s týmto majetkom sa vyžaduje

dvojtretinová väčšina hlasov prítomných akcionárov v zmysle článku X ods. 3 a článku XX

ods. 1 písm. k) stanov S. B. Sťažovateľ ďalej poukazoval na zneužívanie akcionárskych práv

v zmysle z hľadiska netransparentnosti procesu

predaja majetku spoločnosti odporcu na základe prijatých uznesení valného zhromaždenia

a z hľadiska neurčitosti majetku určeného na odpredaj...

Odvolací súd ... podľa názoru sťažovateľa pochybil v tom, že sa ďalej nevysporiadal

so všetkými námietkami sťažovateľa, predovšetkým s námietkou transparentnosti procesu

predaja majetku spoločnosti S. B. na základe napadnutých uznesení valného zhromaždenia

konaného dňa 18. 8. 2008...

Sťažovateľ v odvolaní uviedol, že základným záujmom akcionárov každej akciovej

spoločnosti pri predaji majetku je maximalizácia výnosu z takéhoto predaja. ...

Je preto logické a hlavne v súlade so záujmom každého akcionára, bez ohľadu na to

či je väčšinový alebo menšinový, aby valné zhromaždenie prijalo také uznesenie, ktorým sa

zabezpečí maximalizácia výnosu z tohto predaja. Podľa názoru sťažovateľa

najracionálnejším spôsobom predaja majetku S. B. zabezpečujúcim maximálnu mieru

výnosu je predaj prostredníctvom výberového konania, teda generovanie kupujúceho

v trhovom prostredí. Z tohto hľadiska sú potom napadnuté uznesenia č. 3, 4, 5, 6 a 7

valného zhromaždenia S. B. zo dňa 18.8.2008 neurčité a nejasné, pretože neustanovujú

podmienky za akých sa má nakladanie s majetkom uskutočniť (tieto podmienky nie sú

uvedené ani v materiáloch predložených predstavenstvom na rokovanie valného

zhromaždenia). Uznesenia č. 3, 4, 5 a 6 predovšetkým neustanovujú spôsob výberu

kupujúceho a minimálnu cenu, za ktorú sa má majetok odpredať,... Uznesenie č. 7

neustanovuje potom spôsob výberu veriteľa, ktorý poskytne pôžičku, na zabezpečenie ktorej

sa má majetok odporcu založiť, a ani maximálnu hodnotu majetku určeného na založenie. ...

Podľa názoru sťažovateľa ak väčšinový akcionár S. B. napadnutými uzneseniami

valného zhromaždenia rozhodol o nakladaní s majetkom spôsobom umožňujúcim konať

predstavenstvu netransparentne, pričom sťažovateľ ako menšinový akcionár proti tomuto

postupu namietal, väčšinový akcionár tak zneužil svoju väčšinu hlasov na valnom

zhromaždení a konal v rozpore s , čo má za následok

neplatnosť všetkých uvedených uznesení valného zhromaždenia. Oprávneným záujmom

sťažovateľa totiž je aj to, aby sa predajom majetku zabezpečil maximálny možný výnos pre

spoločnosť.

Sťažovateľ tiež poukazoval na rozpor napadnutého uznesenia č. 5 s § 176b ods. 1

aj z toho hľadiska, že v predmetnom uznesení absentuje presná

špecifikácia hnuteľného majetku určeného na odpredaj. Uznesenie síce poukazuje na

špecifikáciu hnuteľného majetku uvedenú v prílohe, avšak predstavenstvo v tejto prílohe

bližšie jednotlivé autobusy nešpecifikovalo uvedením príslušných výrobných alebo

evidenčných čísiel autobusov. Nie je pritom podstatné, že S. B. špecifikáciu jednotlivých

autobusov doložila v rámci súdneho konania ako listinný dôkaz do súdneho spisu. Podľa

názoru sťažovateľa iba presná špecifikácia autobusov určených na odpredaj zabezpečí

maximálnu mieru výnosu, pretože nemôže dôjsť k zámene novších autobusov s vyššou

hodnotou so staršími autobusmi s nižšou hodnotou. Z tohto hľadiska je potom napadnuté

uznesenie č. 5 neurčité a nejasné. ...

Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku konštatoval, že sa plne

stotožnil s právnym názorom vysloveným okresným súdom a z toho dôvodu napadnuté

rozhodnutie potvrdil, pričom žalobca ani žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také

okolnosti, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu a jeho právneho posúdenia

tak, ako ho ustálil prvostupňový súd. ...

Odvolací súd sa teda pri odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku dôsledne riadil

ustanovením , avšak podľa názoru sťažovateľa

pochybil v tom, že sa ďalej nevysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa,

predovšetkým s námietkou transparentnosti procesu predaja majetku spoločnosti S. B. na

základe napadnutých uznesení valného zhromaždenia konaného dňa 18.8.2008. ...

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v náleze

sp. zn. riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa vyžaduje,

aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými

skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné

a právne významné...

Krajský súd v Banskej Bystrici však na tieto opakovane vyjadrené právne závery

Ústavného súdu Slovenskej republiky... v odôvodnení svojho rozhodnutia bez akéhokoľvek

zdôvodnenia nebral zreteľ a iba skonštatoval, že žalobca ani žalovaný v odvolaní neuviedol

žiadne také okolnosti, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu a jeho právneho

posúdenia tak, ako ho ustálil prvostupňový súd. Odvolací a ani prvostupňový súd vôbec

neuviedli, prečo otázka transparentnosti predaja majetku spoločnosti S. B. nemá vplyv na

zmenu právneho posúdenia veci, resp. neodôvodnili prečo napadnuté uznesenia valného

zhromaždenia považujú za transparentné.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

18. 6. 2009 sp. zn. bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 , článku 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici postupom a rozsudkom sp. zn.

zo dňa 18. 6. 2009 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé

súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 , článku 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa

18. 6. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd

v Banskej Bystrici povinný vyplatiť na účet advokáta ... , do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení zásad spravodlivého

procesu, pretože podľa jeho názoru krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

nereagoval na všetky jeho podstatné námietky, neakceptoval konštantnú judikatúru

ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

apelujúcu na zrozumiteľnosť, korektnosť a ústavnú konformnosť rozhodnutí všeobecných

súdov. Sťažovateľ vyslovil názor, že nedostatočná odôvodnenosť napadnutého rozsudku

krajského súdu spôsobila jeho nepreskúmateľnosť, čo napokon viedlo k znemožneniu jeho

práva ako účastníka konania posúdiť objektivitu, dôvodnosť a zákonnosť napadnutého

rozsudku.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že o návrhu sťažovateľa na určenie

neplatnosti uznesení valného zhromaždenia rozhodol Okresný súd Banská Bystrica (ďalej

len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -144 z 3. marca 2009 tak, že ho

zamietol. V rámci odvolacieho konania krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 18. júna 2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom uviedol

totožné skutočnosti, aké vyplývajú zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Podaným

dovolaním sa sťažovateľ na najvyššom súde domáhal zrušenia rozsudku krajského súdu (aj

rozsudku okresného súdu) z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože podľa jeho názoru mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom.

O dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 7. apríla 2010

tak, že ho odmietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, „že

rozhodnutie súdu prvého stupňa obsahuje podrobné zdôvodnenie všetkých námietok žalobcu

aj žalovaného na 15 stranách, takže treba súhlasiť s odvolacím súdom, že rozhodnutie je

riadne odôvodnené, spĺňa všetky náležitosti rozhodnutia, ktoré vyplývajú z ustanovenia

“. Okrem toho najvyšší súd poukázal na ustanovenie ,

podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody. Dovolací súd teda konštatoval, že vzhľadom na to, že krajský

súd sa plne stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, mohol postupovať v súlade

s , pričom prípadné doplnenie dôvodov bolo ponechané na jeho úvahu,

nebolo nutné, keďže ho výslovne nevyžaduje. Okrem toho

najvyšší súd konštatoval, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by svedčali pre záver o tom,

že sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom či už prvého stupňa alebo pred

odvolacím súdom.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní skúmal, či je v jeho právomoci o merite

podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to

predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (obdobne napr.

, , ).

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu

základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto

ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa smerovala len proti rozsudku

krajského súdu, pričom aj napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom, sťažnosť nesmerovala, a teda nebola doplnená aj vo vzťahu k záverom

najvyššieho súdu obsiahnutým v uznesení sp. zn. zo 7. apríla 2010. Pritom

najvyšší súd ako inštančne posledný preskúmaval sťažovateľovu vec. Najvyšší súd síce

dovolanie sťažovateľa odmietol, ale v odôvodnení svojho rozhodnutia reagoval na zásadné

argumenty sťažovateľa obsiahnuté v dovolaní. Pritom šlo o argumenty obsahovo totožné

s tými, ktoré sťažovateľ predniesol v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Vzhľadom na

toto zistenie bolo v okolnostiach daného prípadu pre ústavný súd určujúce preskúmanie

záverov dovolacieho súdu, ktorý v systéme všeobecného súdnictva zaujal k sťažovateľovým

námietkam istý postoj. Ako už ústavný súd uviedol, závery rozhodnutia najvyššieho súdu

sťažovateľ vo svojej sťažnosti nenamietal.

V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité uviesť, že nebol to prílišný

formalizmus, ktorý ho viedol k vyslovenému záveru. Ústavný súd vychádzal z obsahu

uznesenia najvyššieho súdu, ktoré bolo nepochybne prejavom jeho právneho názoru o tom,

z akého dôvodu nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. To znamená, že

spôsob, akým najvyšší súd vybavil dovolanie sťažovateľa (odmietnutie dovolania), nebol

pre ústavný súd smerodajný do tej miery, aby ignoroval podstatu uznesenia najvyššieho

súdu. Ústavný súd bol teda pripravený uplatniť svoju právomoc, ale voči postupu

a rozhodnutiu toho orgánu verejnej moci, ktorý v systéme všeobecného súdnictva

rozhodoval ako posledný a ktorého právne názory vo vzťahu k námietkam sťažovateľa

mohli byť predmetom ústavnej kontroly podľa .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť pre namietané porušenie označených práv

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. júna 2009 (bez toho, aby

sťažovateľ namietal aj rozhodnutie dovolacieho súdu) už na predbežnom prerokovaní podľa

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(obdobne napr. , , , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010