Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 515/2010
PDF · 179.79 KB
No categories available
II. ÚS 515/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť P. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B.,
pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 87/2010 z 19. mája
2010 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 24 C 241/2008 z 23. novembra
2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2010
doručená sťažnosť P. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. F.,
B., pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozhodnutím Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 4 Co 87/2010 z 19. mája
2010 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“ alebo
„prvostupňový súd“) sp. zn. 24 C 241/2008 z 23. novembra 2009.
2. Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ bol
odporcom v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 24 C 241/2008 o určenie, že
nedošlo k prechodu nájmu bytu. Predmetom konania bolo posúdenie splnenia zákonných
podmienok prechodu nájmu bytu po zomrelom nájomcovi – otcovi sťažovateľa. Rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 24 C 241/2008 z 23. novembra 2009 bolo určené, že k prechodu
nájmu bytu nedošlo, sťažovateľovi bolo uložené vypratať predmetný byt bez nároku
na zabezpečenie bytovej náhrady do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a bola mu uložená
povinnosť nahradiť trovy konania.
3. Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 24 C 241/2008 z 23. novembra 2009 podal
sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co/87/2010
z 19. mája 2010 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a sťažovateľovi nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania.
4. Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co/87/2010 z 19. mája
2010 namieta, že napriek skutočnostiam uvedeným v odvolaní sťažovateľa proti rozsudku
prvostupňového súdu „krajský súd dokazovanie nedoplnil, ani vec nevrátil prvostupňovému
súdu na doplnenie dokazovania. Ide o popretie spravodlivosti (denegatio iustitiae). Neboli
predsa splnené zákonné podmienky pre konanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
OSP). Takto bola sťažovateľovi odňatá možnosť pred odvolacím súdom relevantne konať.“.
Ku skutkovému stavu zistenému všeobecnými súdmi sťažovateľ namieta, že „sťažovateľ
konal stále v dobrej viere. Bol evidovaný od r. 1999 ako spolubývajúca osoba a potom ho
Mestská časť B. – P. dokumentárne postavila do pozície jediného legitímneho nájomcu a
tak s ním konala.“.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo P. B., bytom: B., priznané čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd bolo porušené
rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V č. 24 C 241/2008 z 23. 11. 2009 a Krajského
súdu v Bratislave č. 4 Co 87/2010 z 19. 05. 2010.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
č. 4Co 87/2010 z 19. 05.2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava V. a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi P. B., bytom: B., trovy konania… “
II.
1. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
3. V súlade s čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa
čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich
členov.
4. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
5. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol,
prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí
návrhu.
7. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
8. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej
ochrane ustanoví zákon.
11. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
A. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 24 C 241/2008 z 23. novembra 2009
1. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku okresného súdu
sp. zn. 24 C 241/2008 z 23. novembra 2009 odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/87/2010. Sťažovateľ teda využil možnosť podania
riadneho opravného prostriedku proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu.
2. Vo vzťahu k namietanému rozsudku okresného súdu ústavný súd konštatuje, že
vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1
ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie
ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba
nemôže domôcť v inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky. Preto, pokiaľ
je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať
alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom
prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
3. Podľa právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci v konaní
pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú, alebo nie sú splnené ďalšie procesné
podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený nedostatok neodstrániteľnej procesnej
prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu (podobne
sp. zn. PL. ÚS 3/98).
4. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu
okresného súdu sp. zn. 24 C 241/2008 z 23. novembra 2009 odmietol pre nedostatok
právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
B. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 4 Co/87/2010 z 19. mája 2010
1. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že napadnuté rozhodnutie
krajského súdu je arbitrárne, podľa jeho názoru krajský súd nesprávne postupoval, keď
nedoplnil dokazovanie, resp. vec nevrátil prvostupňovému súdu na doplnenie dokazovania
a rozhodol bez nariadenia pojednávania, čím podľa jeho názoru porušil jeho základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny.
2. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
3. Krajský súd sa v rozsudku sp. zn. 4 Co/87/2010 z 19. mája 2010 stotožnil
so závermi prvostupňového súdu. Uviedol, že pre správne posúdenie daného právneho
vzťahu bolo potrebné vyriešenie zásadnej otázky, či medzi nájomníkom predmetného bytu
a sťažovateľom, ktorí boli blízkymi osobami (otec a syn), vznikla spoločná domácnosť,
v ktorej žili v deň smrti nájomcu. Krajský súd uviedol, že závery súdu prvého stupňa, že
sťažovateľ nežil s nájomníkom v spoločnej domácnosti v deň jeho smrti, sú v súlade
s vykonanými dôkazmi, a konštatoval, že sťažovateľ nesplnil zákonné podmienky prechodu
nájmu predmetného bytu po smrti pôvodného nájomcu na seba v zmysle § 706 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Krajský súd vychádzal z dokazovania uskutočneného
prvostupňovým súdom.
4. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
5. Ústavný súd, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou
inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou
práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní
pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní.
Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníka konania (I. ÚS 226/2010).
6. Ústavný súd vo vzťahu k uvedeným námietkam sťažovateľa pripomína, že
preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne
aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané
rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
7. Rozhodnutie krajského súdu bolo založené predovšetkým na záveroch
z vykonaného dokazovania prvostupňového súdu, v rámci ktorého bolo preukázané, že
sťažovateľ v deň smrti nájomcu s týmto nežil v spoločnej domácnosti, a tým nesplnil
zákonom ustanovenú podmienku prechodu nájmu bytu. V rozhodnutí odvolacieho súdu sú
uvedené skutkové okolnosti veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci.
Pokiaľ ide o námietku rozhodovania krajského súdu bez nariadenia pojednávania, krajský
súd svoj postup odôvodnil odkazom na ustanovenie § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“). Krajský súd nepovažoval za potrebné v rámci odvolacieho
konania či už opakovať, alebo doplniť dokazovanie, pretože skutkový stav zistený súdom
prvého stupňa bol z hľadiska dôkaznej situácie dostatočný a taktiež neboli splnené ani
ďalšie podmienky podľa § 214 ods. 1 OSP, ktoré predsedovi senátu odvolacieho súdu
v prípade prejednania odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej obligatórne prikazujú
nariadiť pojednávanie. Krajský súd správne aplikoval § 214 ods. 2 OSP, podľa ktorého
mohol o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Napokon, ako vyplýva
zo znenia tohto zákonného ustanovenia, hlavnou formou odvolacieho konania je konanie
bez nariadenia pojednávania.
8. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nie je
svojvoľné ani arbitrárne, obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli
k potvrdeniu rozsudku prvostupňového súdu. Materiálne právo sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu v predmetnej veci nemohlo byť porušené.
9. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
10. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa
ústavný súd už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2010