Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 461/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť R. H. a R. H., obaja bytom B., zastúpených advokátkou

JUDr. D. Š., B., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa postupom Krajského súdu v

Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajskej prokuratúry v

Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 252/09 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. H. a R. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2010

doručená sťažnosť R. H. a R. H. (ďalej len „sťažovatelia“) pre namietané porušenie ich

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajskej prokuratúry v

Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 252/09.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia doručili Okresnému súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie predbežného opatrenia pred začatím súdneho

konania proti spoločnosti B., s. r. o., B. (ďalej len „odporkyňa“). Sťažovatelia vo svojom

návrhu poukázali na skutočnosť, že ak odporkyňa zriadi záložné právo k bytu, ktorý

užívajú, nebudú môcť voči odporkyni uplatniť svoje predkupné právo v zmysle zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), čím sa

dlhodobo ocitnú v stave právnej neistoty.

Okresný súd o návrhu sťažovateľov rozhodol uznesením sp. zn.

z 21. augusta 2009 tak, že ich návrhu vyhovel a zakázal odporkyni nakladať

s nehnuteľnosťou, ktorú užívajú sťažovatelia, a sťažovateľom uložil, aby do 30 dní odo dňa

tohto uznesenia podali návrh na začatie konania vo veci samej.

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podala odporkyňa odvolanie, v ktorom

uznala, že je obchodnou spoločnosťou s účasťou obce, avšak napriek tomu sa na ňu

nevzťahuje povinnosť previesť do vlastníctva nájomcu byt za regulovanú cenu podľa § 18

ods. 1 až 4 zákona o vlastníctve bytov, pretože podľa jej názoru byt, ktorý užívajú

sťažovatelia, nadobudla v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zákona o vlastníctve bytov.

O podanom odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 30.

septembra 2009, ktorý zmenil rozhodnutie okresného súdu a návrh na vydanie predbežného

opatrenia zamietol. Z toho dôvodu sťažovatelia podali 19. novembra 2009 podľa § 243e

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania.

Krajská prokuratúra oznámením č. k. Kc 252/09-6 z 19. januára 2010 uvedený

podnet odložila z dôvodu, že nebolo zistené porušenie zákona spôsobom, ktorý predpokladá

ustanovenie a nasl. .

Sťažovatelia sú toho názoru, že uvedeným postupom krajského súdu a krajskej

prokuratúry bolo porušené ich „základné právo upravené v Slovenskej

republiky“, a preto žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie označeného práva a

aby im priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 312 €, ako aj náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 398,68 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa pri prerokovaní sťažnosti v prvom rade vysporiadal s nedostatočným

označením základného práva v sťažnosti a v samotnom jej petite, v ktorom ho sťažovatelia

bližšie nešpecifikovali, pričom vychádzajúc z obsahu celej sťažnosti ustálil, že sťažovatelia

namietajú porušenie základného práva podľa .

Zo spisu okresného súdu, z podanej sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 21. augusta 2009 spolu s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 30. septembra 2009 nadobudlo právoplatnosť

16. novembra 2009 a sťažnosť bola ústavnému súdu podaná 9. apríla 2010, z čoho teda

jednoznačne vyplýva, že sťažnosť podľa bola ústavnému súdu podaná

po uplynutí dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľov.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že

sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej , t. j. v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom odmietnutia sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25

ods. 2 ).

Z uvedeného vyplýva, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným

súdom sťažovateľom bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako podali túto sťažnosť,

a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2

).

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa oznámením krajskej prokuratúry č. k.

Kc 252/09-6 z 19. januára 2010 o odložení ich podnetu na podanie mimoriadneho

dovolania.

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené

v ustanoveniach a nasl. . Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide

o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého ako procesného inštitútu patrí výlučne

generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľov, ktoré by bolo možné zahrnúť pod

.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických

osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,

t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a

teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe

generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho

dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (II. ÚS

14/04, , ).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitím práva

generálneho prokurátora podať proti uvedenému uzneseniu krajského súdu mimoriadne

dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva sťažovateľov, keďže

platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľom právo (právny nárok) na vyhovenie ich

podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu (sťažnosti) hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili

sťažovatelia, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti

označenému uzneseniu krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľov podľa , ústavný súd ich sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010