Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 434/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., I., zastúpenej

advokátom JUDr. Ing. M. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 17. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a 2 (ďalej len „“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. júna 2010 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

Ako vyplynulo zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených, sťažovateľka vystupovala

v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

ako povinná a rozsudkom pre zmeškanie zo 6. novembra 2009 jej bola

uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 22 312,75 € s príslušenstvom.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie 22. apríla

2010, ktorým žiadala, aby krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. zo 17. júna 2010 odmietol odvolanie

sťažovateľky. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „Odvolanie bolo podané

22. apríla 2010, teda po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Z uvedeného dôvodu odvolací

súd v zmysle odvolanie ako oneskorene podané odmietol.“

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že o konaní pred okresným súdom vedenom

pod sp. zn. nevedela až do doručenia upovedomenia o začatí exekúcie,

ktoré jej bolo doručené 12. apríla 2010 „už na správnu adresu“ (k zmene obchodného mena

a sídla sťažovateľky došlo 4. februára 2010, pozn.). Sťažovateľka následne podala

odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 6. novembra 2009,

v ktorom namietala, že v dôsledku nesprávneho doručovania jej bola odňatá možnosť brániť

svoje práva v prebiehajúcom súdnom konaní.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bolo jej

odvolanie odmietnuté pre oneskorenosť, boli porušené jej ústavné práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručené a 2 , pretože neboli dodržané všetky náležitosti

právnej fikcie náhradného doručenia, čo údajne krajský súd nevzal do úvahy pri odmietnutí

jej odvolania.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

takto rozhodol:

„1. Ústavné právo sťažovateľa: M. spol. s r. o. so sídlom I., zapísanej v obchodnom

registri Okresného súdu Bratislava I, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2

bolo porušené uznesením Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn.

zo dňa 17.06.2010.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. -116 zo dňa 17.06.2010.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

937,61-€ (v sume 386,64- € za úkon právnej pomoci za dva úkony právnej pomoci a dva

krát paušálna náhrad a DPH) a zaplatiť ich advokátovi do 30 dní od doručenia

rozhodnutia.“

Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd rozhodol „o odložení právoplatnosti

napadnutého uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

17.06.2010 ako aj o právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu

-83 zo dňa 06.11.2008“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia , , , ,

).

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s rozhodnutím

krajského súdu, ktorý nevzal do úvahy skutočnosť, že z iných konaní vedených

na okresnom súde mala byť súdu známa správna adresa na doručovanie, a preto podľa jej

názoru neboli dodržané všetky náležitosti právnej fikcie náhradného doručovania

ustanovené v v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V dôsledku uvedeného malo údajne dôjsť

k porušeniu jej základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

napadnutým uznesením krajského súdu.

1. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu z hľadiska

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa .

Podľa ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej osobe

na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je

zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch

od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený

konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenie

podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým ustanovenie § 48

ods. 2 , ako aj obsah relevantných dôkazov napadnuté uznesenie krajského súdu treba

považovať aj za vecne správne.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol, že okresný súd doručoval

písomnosti na adresu uvedenú v obchodnom registri, pričom v súdnom konaní sťažovateľka

zmenu doručovacej adresy okresnému súdu neoznámila. Ďalej krajský súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia správne uviedol, že odvolanie podané 22. apríla 2010 bolo podané

oneskorene.

Ústavný súd tu poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), ktorý vyslovil, že „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. rozsudok

EPĽS Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval

na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný

za rozhodujúci.“ (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B).

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade pre účely doručovania

písomností sťažovateľke v rámci aplikácie boli relevantné údaje zapísané

v Obchodnom registri Slovenskej republiky. Ich relevanciu nemohla ovplyvniť námietka

sťažovateľky, že súdu mala byť známa iná adresa sťažovateľky pre doručovanie, ktorú

oznámila vo viacerých konaniach vedených pred tým istým súdom, keďže je neprimerané

očakávať, aby súd zisťoval ďalšiu adresu sťažovateľky pre účely doručovania uvedenú

v iných nesúvisiacich konaniach vedených na tom istom súde. Ústavný súd konštatuje, že

krajský súd v okolnostiach daného prípadu primeraným spôsobom preskúmal správnosť

aplikácie okresným súdom, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia

sa obmedzil len na rozhodujúce fakty pre posúdenie tejto otázky. Odôvodnenie napadnutého

uznesenia tak poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Sťažovateľka ďalej namietala, že v odôvodnení uznesenia je nesprávne označený deň

uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa zistení ústavného súdu je tento údaj

v odôvodnení napadnutého uznesenia skutočne nesprávne uvedený, ale z kontextu celého

odôvodnenia je zrejmé, že ide o zjavnú pisársku chybu. Toto pochybenie krajského súdu

však v konkrétnych reáliách nemohlo mať žiadny vplyv na vecnú správnosť výroku

napadnutého rozhodnutia a ostatných častí jeho odôvodnenia (výsledkom prípadného

opätovného prerokovania a rozhodnutia veci by nebolo iné meritórne rozhodnutie, ale len

oprava dátumu uplynutia lehoty na podanie odvolania), preto podľa názoru ústavného súdu

samo osebe nevyvoláva zásah do sťažovateľkiných práv v takej intenzite, ktorá by

odôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým

rozhodnutím krajského súdu ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd

nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

Ústavný súd z týchto dôvodov považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu

za ústavne konformné a vylučujúce tak možnosť porušenia základného práva sťažovateľky

podľa , preto sťažnosť v tejto časti podľa zákona o ústavnom

súde odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

2. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd vzhľadom na predmet ochrany podľa

uvedeného článku konštatuje zjavnú neopodstatnenosť prima facie, keďže ten

upravuje základné právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Preto ustanovenie nie je priamo aplikovateľné na konkrétny

individuálny prípad sťažovateľky, ktorý prebiehal pred všeobecnými súdmi. Z tohto dôvodu

ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (na odloženie právoplatnosti napadnutého

uznesenia, zrušenie napadnutého uznesenia a pod.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010