Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 476/2010
PDF · 197.94 KB
No categories available
I. ÚS 476/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť T. P., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou
namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 21 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
5 To 49/2009 z 24. novembra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Tdo 5/2010 z 28. apríla 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. júla 2010
doručené podanie T. P., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorým sa domáhal vyslovenia, že
jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základné právo podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) boli porušené uznesením
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 49/2009 z 24. novembra
2009, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Tdo 5/2010 z 28. apríla 2010.
2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 34/2008 z 27. januára 2009 uznaný vinným
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že «... po tom,
čo v presne nezistený čas kúpil od doposiaľ nezistenej osoby psychotropnú látku -
metamfetamín, túto neoprávnene prechovával do 19.05 hod., dňa 26. októbra 2007 v
pivničných priestoroch, patriacich k bytu č. ..., nachádzajúcom sa v bytovom dome na ul. ...
v T., v mikroténovom vrecku s obsahom 46,45 g metamfetamínu s koncentráciou účinnej
látky 72,9 percent hmotnostných, z ktorého bolo možné pripraviť najmenej 847 obvyklých
jednorazových dávok, v zatavenej injekčnej striekačke s obsahom 1154 mg metamfetamínu s
koncentráciou účinnej látky 73,3 percent hmotnostných, z ktorého bolo možné pripraviť
najmenej 21 obvyklých jednorazových dávok a ktorú dňa 26. októbra 2007 v čase o 19.05
hod. v predmetnej pivnici predal osobe menom M. K., pričom metamfetamín je zaradený
podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach,
psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do druhej skupiny
psychotropných látok a hodnota vyššie uvedeného na „čiernom,, trhu bola vo výške 260
400 Sk.»
Za to bol sťažovateľ odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní desať rokov
so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 5 To 49/2009 z 24. novembra 2009 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“) tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol. Proti uzneseniu krajského súdu podal
sťažovateľ dovolanie, ktoré však bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 5/2010
z 28. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) odmietnuté.
3. Podstata námietok sťažovateľa sa týka nezákonnosti domovej prehliadky, ktorá
bola u neho vykonaná 26. októbra 2007. Sťažovateľ považuje domovú prehliadku za
nezákonnú jednak z dôvodu, že nebola realizovaná bez meškania od vydania príkazu
(11. októbra 2007) na jej vykonanie, zároveň príkaz na domovú prehliadku, ktorý bol
vydaný 11. októbra 2007 považuje za nepreskúmateľný, pretože nebol náležite odôvodnený,
a preto ho považuje za rozhodnutie prezentujúce ľubovôľu. Sťažovateľ tiež poukázal na tú
skutočnosť, že z odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 27. januára 2009 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“), ako aj uznesenia krajského súdu podľa neho vyplýva, že pri
posudzovaní spáchaného skutku súdy vychádzali z § 135 ods. 2 Trestného zákona, ktorého
aplikácia v jeho prípade je zjavne vylúčená. Podľa sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd
porušili jeho základné právo podľa čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy garantujúce nedotknuteľnosť
obydlia, a to v súvislosti s posudzovaním zákonnosti vykonanej domovej prehliadky.
Krajský súd a najvyšší súd zároveň porušili jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že sa
jeho obhajobnou argumentáciou v trestnom konaní právne relevantným spôsobom
nevysporiadali.
4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal
takýto nález:
„Konaním Krajského súdu v Trnave, v trestnej veci sťažovateľa, v súvislosti s
uznesením tohto súdu č. k. 5To 49/2009 zo dňa 24.11.2009 v spojení s konaním Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v súvislosti s uznesením č. k. 6Tdo 5/2010 zo dňa 28.4.2010,
došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k
porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ďalej došlo k porušeniu ústavného práva
sťažovateľa na domovú slobodu podľa čl. 21 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6Tdo 5/2010 zo dňa 28.4.2010
a uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 5To 49/2009 zo dňa 24.11.2009 sa zrušujú a
Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje, aby vo veci znova konal a rozhodol.“
Sťažovateľ zároveň požiadal o náhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi
verejnej moci, ale aj právnickými osobami a fyzickými osobami. Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov vrátane Trestného zákona
a Trestného poriadku. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha
chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane
uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov
(vrátane Trestného zákona a Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo
odmietnuté sťažovateľovo dovolanie proti uzneseniu krajského súdu, a uznesenie krajského
súdu, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti odsudzujúcemu rozsudku okresného
súdu.
8. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods.1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Podstata námietok sťažovateľa, ktoré majú preukázať porušenie jeho práv, spočíva
v tom, že
domová prehliadka nebola vykonaná bez meškania a že príkaz na jej
vykonanie je nepreskúmateľný, pretože nebol náležite odôvodnený,
z odôvodnenia rozsudku okresného súdu (ktorý však sťažnosťou nebol
napadnutý), ako aj uznesenia krajského súdu vyplýva, že pri posudzovaní
spáchaného skutku súdy vychádzali z § 135 ods. 2 Trestného zákona, ktorého
aplikácia je v danom prípade zjavne vylúčená,
súdy sa právne relevantným spôsobom nevysporiadali s jeho obhajobnou
argumentáciou.
9. Ústavný súd sa prvotne zaoberal otázkou, či odôvodnenia napadnutých uznesení
krajského súdu a najvyššieho súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi
zo sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Odôvodnenie uznesenia krajského súdu stručne, jasne a zrozumiteľne objasňuje, na
základe akých dokazovaním preukázaných skutočností dospel krajský súd k záveru, že
odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu nebolo dôvodné. Z odôvodnenia
zároveň vyplýva, že krajský súd ako súd odvolací preskúmal aj správnosť postupu konania,
ktoré predchádzalo rozhodnutiu okresného súdu, teda vrátane vykonanej domovej
prehliadky. Skutočnosť, že krajský súd výslovne a podrobne neodôvodnil, prečo považoval
postup v trestnom konaní, ktorého súčasťou bola aj domová prehliadka, za správny
a zákonný, nespôsobuje ústavnú neudržateľnosť uznesenia krajského súdu, ktorá by si
vyžadovala korekciu zo strany ústavného súdu. Navyše, podľa stabilnej judikatúry
ústavného súdu právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, avšak odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument
sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa musí vysporiadať
s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (II. ÚS 44/03, II. ÚS 78/05).
Najvyšší súd sa v odôvodnení uznesenia podrobne zaoberal každým z dôvodov
podaného dovolania, ktoré sťažovateľ podal z dôvodov § 371 ods. 1 písm. c), g) a i)
Trestného poriadku. Najvyšší súd starostlivo prihliadol na argumentáciu sťažovateľa
a odôvodnil svoje rozhodnutie vo vzťahu ku všetkým sťažovateľom uplatneným dôvodom
dovolania. Namietanú nezákonnosť vykonanej domovej prehliadky sťažovateľ uplatnil ako
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Najvyšší súd dostatočne
a právne korektne odôvodnil, prečo v prípade sťažovateľa nebolo možné hovoriť
o nezákonnosti domovej prehliadky, a preto nemohol byť ani naplnený tento uplatnený
dôvod dovolania.
Najvyšší súd sa zaoberal aj ďalším dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného zákona. Sťažovateľ vytýkal krajskému súdu nesprávnu aplikáciu § 135 ods. 2
Trestného zákona, ktorej sa dopustil krajský súd v odôvodnení uznesenia z 24. novembra
2009. V odôvodnení predmetného uznesenia totiž krajský súd ku kvalifikovanej skutkovej
podstate k ods. 2 písm. e) Trestného zákona [§ 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e)
Trestného zákona] použil nesprávne ustanovenie § 135 ods. 2 Trestného zákona, ktoré
sa však vzťahuje iba na prechovávanie omamných látok pre vlastnú potrebu (§ 171
Trestného zákona), kde množstvo prechovávanej omamnej látky zodpovedá najviac
desaťnásobku obvykle jednorazovej dávky. Najvyšší súd poukázal na rozsudok okresného
súdu, ktorý v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ u seba prechovával omamnú
látku metamfetamín v množstve najmenej 847 obvyklých jednorazových dávok, ktorých
hodnota predstavovala najmenej 260 400 Sk. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ naplnil
znak podľa § 125 ods. 1 Trestného zákona, a tým aj kvalifikovanú skutkovú podstatu
obzvlášť závažného zločinu podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného
zákona. Najvyšší súd preto konštatoval, že krajský súd skutočne v odôvodnení uznesenia
pochybil, no správne vyhodnotil, že uvedené pochybenie krajského súdu nemalo vplyv
na zhoršenie postavenia sťažovateľa, pretože krajský súd nemenil rozhodnutie okresného
súdu.
Najvyšší súd dal sťažovateľovi v napadnutom uznesení podrobnú odpoveď na to,
prečo nebol splnený ani jeden z dôvodov dovolania, ktoré sťažovateľ uplatnil, pričom
poukázal aj na prípady, kedy by tieto dôvody dovolania naplnené boli. Odôvodnenie
uznesenia najvyššieho súdu nevykazuje všeobecný charakter, naopak, najvyšší súd pozorne
reagoval na konkrétne dovolacie námietky sťažovateľa a jeho závery sú logickým a ústavne
konformným výkladom relevantnej právnej úpravy. Najvyšší súd konštatoval, že vzhľadom
na absenciu dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku dovolanie odmietol podľa
§ 382 písm. c) Trestného poriadku.
10. Podľa ústavného súdu nemožno uznesenie najvyššieho súdu v žiadnom prípade
považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto niet príčinnej súvislosti medzi
týmto uznesením, prípadne konaním najvyššieho súdu a tvrdeným porušením základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Uznesenie krajského súdu
sa stručne, no výstižne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadalo s odvolacou
argumentáciou sťažovateľa. Pochybenie, ktorého sa krajský súd dopustil v odôvodnení
uznesenia tým, že použil nesprávne § 135 ods. 2 Trestného zákona namiesto § 125 ods. 1
Trestného zákona, bolo po podaní dovolania najvyšším súdom konštatované a správne
posúdené.
11. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal aj vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy. Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je
dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Podľa čl. 21 ods. 2 ústavy domová
prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným konaním, a to na písomný a odôvodnený
príkaz sudcu. Spôsob vykonania domovej prehliadky ustanoví zákon.
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že domová prehliadka nebola vykonaná bez
meškania a že príkaz na jej vykonanie je nepreskúmateľný, pretože nebol náležite
odôvodnený. Túto námietku uplatnil sťažovateľ tiež v podanom odvolaní a následne
v dovolaní. Krajský súd preto pri rozhodovaní o odvolaní a následne najvyšší súd
preskúmali zákonnosť vykonanej domovej prehliadky. Vykonaná domová prehliadka bola
vyhodnotená ako zákonná, pričom najmä najvyšší súd v uznesení svoje stanovisko k tejto
námietke podrobne objasnil. Ústavný súd preto nemá dôvod pochybovať o tomto závere
najvyššieho súdu v súvislosti s vykonanou domovou prehliadkou.
12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je
v celom rozsahu zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
13. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, a to návrhu na zrušenie uznesenia
najvyššieho súdu a uznesenia krajského súdu a vrátení veci na nové konanie, ako
aj o náhrade trov konania, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2010