Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 461/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. Č. – Č., J. L., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Ž.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 22. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Č. – Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2010 doručená sťažnosť (doplnená podaním z 18. novembra 2010) M. Č. – Č., J. L. (ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Ž., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva zaručeného v (ďalej len

„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 22. septembra 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že ide o doplnenie sťažovateľovej sťažnosti

z 22. septembra 2010, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa v konaní vedenom Okresným

súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Konanie o

tejto sťažnosti bolo ústavným súdom vedené pod sp. zn. a vo veci bolo

rozhodnuté uznesením z 19. októbra 2010.

Vzhľadom na uvedené bolo podanie sťažovateľa zo 6. novembra 2010 posúdené ako

nové podanie a zaevidované pod novou sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania v pozícii

žalovaného o zaplatenie sumy 9 390,45 € s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod

sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 12. októbra 2009 (ďalej len

„rozsudok z 12. októbra 2009“) žalobe vyhovel a zaviazal sťažovateľa na zaplatenie

žalovanej sumy s príslušenstvom a na náhradu trov konania. Sťažovateľ napadol rozsudok

okresného súdu odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 22. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok z 22. septembra 2010“ alebo

„napadnutý rozsudok“) tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom sa podľa

sťažovateľa „stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa bez akéhokoľvek prijatého

dôvodného záveru, a uvedenia konkrétnych dôvodov, pre ktoré neobstojí podané

odvolanie...“.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že krajský súd „Podriadil cestnú medzinárodnú

prepravu, napriek jej osobitnej úprave samostatnou vyhláškou, pod právnu úpravu

a to napriek tomu, že mal preukázané, že navrhovateľ nemohol

a nikdy ani medzinárodnú prepravu nevykonal, a napriek tomu mu priznal žalovanú

hodnotu za jej vykonanie. Rovnako bez akéhokoľvek zdôvodnenia, činnosť manželky

odporcu, vykonávanú, avšak, v súlade so Živnostenským listom, podriadil manželskému

vzťahu. Takto prijatý právny záver odvolacieho súdu, ktorý v merite rozhodnutia je

v rozpore s právnou úpravou o cestnej medzinárodnej preprave a právnou úpravou

, ktorou sa riadil prvostupňový súd s ktorým právnym záverom sa

odvolací súd stotožnil, je v rozpore s jeho procesným postupom, keď porušil ustanovenia

a jeho stotožnenie sa s rozhodnutím prvostupňového súdu riadne

nezdôvodnil. Neoznačil jeho vzťah, medzi skutkovými zisteniami, úvahami o hodnotených

dôkazov a ním prijatým právnym záverom v rozsudku. Takýmto rozhodnutím bez jeho

riadneho zdôvodnenia odvolací súd porušil princíp riadneho a spravodlivého procesu

vyplývajúci z a nasledujúcich SR a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. Nezávislosť rozhodovania musí byť založená na princípe

riadneho a spravodlivého procesu, ktorý vylučuje ľubovôľu pri rozhodovaní.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe dôvodov uvedených v sťažnosti

rozhodol, že krajský súd porušil jeho základné právo garantované v , ako

aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil rozsudok z 22. septembra 2010 a vrátil vec

krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa

, ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom z 22. septembra

2010, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu z 12. októbra 2009. Podstatou

jeho námietok boli tvrdenia o svojvoľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozsudku, v ktorom

sa krajský súd podľa sťažovateľa bez odôvodnenia stotožnil s právnymi závermi okresného

súdu, pokiaľ tento podriadil právny vzťah, z ktorého si žalobca uplatnil právo na zaplatenie

odplaty za vykonanú prepravu (prepravné) pod ustanovenia ,

a uznanie záväzku manželkou sťažovateľa vyhodnotil ako právny úkon zaväzujúci

sťažovateľa.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd preto vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa

preskúmal, či procesný postup krajského súdu nebol svojvoľný, či mal oporu v zákone a či

jeho rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, na ktorých je založené.

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že na základe návrhu žalobcu

na zaplatenie sumy 9 390,45 € okresný súd rozsudkom z 12. októbra 2009 žalobe v celom

rozsahu vyhovel a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi uplatnenú sumu spolu

s príslušenstvom a náhradu trov konania. Žalobca sa domáhal zaplatenia uvedenej sumy na

základe ústnej dohody, ktorej predmetom bolo vykonanie prepravy veci žalobcom pre

sťažovateľa. Okresný súd mal za preukázanú existenciu tejto ústnej dohody, ako aj uznanie

predmetného záväzku manželkou sťažovateľa.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom žiadal, aby krajský súd

rozsudok z 12. októbra 2009 zmenil a žalobu zamietol.

Krajský súd ako súd odvolací v zmysle

(ďalej len „OSP“) po preskúmaní veci v celom rozsahu podľa napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa , keď po

skonštatovaní obsahu rozsudku z 12. októbra 2009 a odvolania sťažovateľa predovšetkým

uviedol: „Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že sporové strany uzavreli ústnu

dohodu, na základe ktorej žalovaný (žalobca, ide o zrejmú nesprávnosť v označení

účastníka, pozn.) vykonal prepravu tovaru vlastným motorovým vozidlom žalobcovi

(žalovanému, pozn.). Za vykonanie prepravy vystavil faktúry v úhrnnej výške 9.390,45 Eur.

Žalovaný cenu prepravy neuhradil a vzniesol námietku premlčania nároku. V konaní

žalobca predložil uznanie záväzku žalovaným, ktoré podpísala jeho manželka p. Č. Okresný

súd na základe uzavretej ústnej dohody o vykonaní prepravy a uznania záväzku žalovaným,

súd žalobe vyhovel v zmysle ust. § 610 Obch. zákonníka s poukazom na ust. § 323 ods. 1.

Obch. zákonníka.

Podľa ust. , zmluvou o preprave veci sa dopravca

zaväzuje odosielateľovi, že prepraví vec (zásielku) z určitého miesta (miesto odoslania) do

určitého iného miesta (miesto určenia), a odosielateľ sa zaväzuje zaplatiť mu odplatu

(prepravné).

Zmluva o preprave veci v zmysle Obch. zákonníka zakladá záväzkový vzťah medzi

dopravcom a odosielateľom. Obsahom tohto vzťahu je jednak záväzok dopravcu voči

odosielateľovi prepraviť vec (zásielku) s určitého miesta (miesta odoslania) do určitého

iného miesta (miesta určenia) a jednak záväzok odosielateľa zaplatiť dopravcovi odplatu

(prepravné). Zmluvnými stranami sú odosielateľ a dopravca. Základnými náležitosťami

zmluvy o preprave vecí sú určenie subjektov zmluvného vzťahu (odosielateľa a dopravcu),

určenie veci (zásielky), t. j. predmetu prepravy, údaje o mieste odoslania a údaje o mieste

určenia.

Podľa ust. , ak niekto písomne uzná svoj určitý

záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto

účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Podľa ust. § 16 Obch. zákonníka, podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho

prevádzkárni, ak nemohla tretia osoba vedieť, že konajúca osoba na to nie je oprávnená.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa v tom, že medzi

sporovými stranami existovala ústna dohoda, na základe ktorej žalobca uskutočnil prepravu

tovaru pre žalovaného, za ktorú si žalobca v súlade s ust. § 610 Obch. zákonníka uplatnil

odplatu (prepravné).

Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, ktorý vyhodnotil

uznanie záväzku v súlade s ust. § 323 Obch. zákonníka a z toho dôvodu námietka

žalovaného, že toto uznanie záväzku je právne neúčinné, nie je dôvodná. V konaní bol

vypracovaný znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že uznanie záväzku potvrdila manželka

žalovaného p. Č. a z toho dôvodu neobstojí námietka žalovaného o neurčitosti uznania

záväzku žalovaným. V zmysle ust. § 16 Obch. zákonníka konanie p. Č. v prevádzkárni

žalovaného zaväzuje žalovaného k tomuto uznávaciemu úkonu.“

Z obsahu odôvodnenia rozsudku z 22. septembra 2010 vyplýva, že krajský súd

v podstate prevzal skutkový stav, ako ho ustálil prvostupňový súd, a stotožnil sa aj s jeho

právnymi závermi.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

sa zásadne nepovažuje za možné, aby tento súd hodnotil dôkazy vykonané vnútroštátnymi

súdmi, a preto mu ani neprislúcha, aby sa zaoberal skutkovými a právnymi omylmi týchto

súdov, okrem prípadu, že by takéto omyly priamo viedli k porušeniu práv a slobôd

chránených dohovorom (v poslednej dobe napríklad rozsudok Dulaurans v. Francúzsko

z 21. marca 2000). Rovnako ESĽP vo svojej ustálenej judikatúre (napríklad rozsudok

Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) zastáva názor, že súdne rozhodnutia musia

v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, ale rozsah tejto povinnosti sa

môže meniť podľa povahy veci, a preto musí byť posudzovaný osobitne pre každý

posudzovaný prípad.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že povinnosťou súdu nie je uviesť

v odôvodnení podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania. Odvolacie súdy sa

preto môžu pri nevyhovení odvolaniu obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho

súdu (obdobne ).

Argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti napriek tomu, že bol v konaní pred ústavným

súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, možno označiť za veľmi všeobecnú

a jednoduchú. Sťažovateľ v nej poukázal iba na nesprávnu aplikáciu ustanovení

všeobecnými súdmi rozhodujúcimi v jeho veci namiesto bližšie

nešpecifikovanej vyhlášky o medzinárodnej cestnej preprave a zároveň namietal nesprávne

právne závery všeobecných súdov týkajúce sa posúdenia uznania záväzku jeho manželkou.

Podľa sťažovateľa mala byť v predmetnej veci aplikovaná

ministra zahraničných vecí o Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej

nákladnej doprave (CMR) (ďalej len „Dohovor CMR“), ktorý však nemá vlastné

ustanovenia o uznaní záväzku a jeho dôsledkoch. Všeobecné súdy rozhodujúce v tejto veci,

preto podľa ústavného súdu správne uzavreli, že na posúdenie tejto otázky podstatnej pre

rozhodnutie všeobecných súdov je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného

zákonníka. Záver krajského súdu týkajúci sa platnosti právneho úkonu uznania záväzku

podpísaného manželkou sťažovateľa uzatvorený na základe vykonaného znaleckého

dokazovania, ktorým bola preukázaná pravosť podpisu manželky sťažovateľa, nemožno

podľa ústavného súdu považovať za svojvoľný alebo jednostranný.

Ústavný súd sa stotožňuje s námietkou sťažovateľa, že právny vzťah medzi ním

a žalobcom sa spravuje ustanoveniami Dohovoru CMR, ktorý sa v zmysle čl. 1 tohto

dohovoru vzťahuje na každú zmluvu o preprave zásielok za úplatu cestným vozidlom, ak

miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania leží v dvoch rôznych štátoch,

z nich aspoň jeden je zmluvným štátom Dohovoru CMR. Z napadnutého rozsudku, ako aj

sťažovateľom predložených medzinárodných nákladných listov vyplýva, že v danom

prípade išlo o prepravu tovaru zo Slovenskej republiky, ktorá je členským štátom Dohovoru

CMR (pristúpila k Dohovoru CMR sukcesiou už 28. mája 1993), do zahraničia, a teda

konajúce súdy mali právny vzťah medzi sťažovateľom a žalobcom podriadiť pod

ustanovenia Dohovoru CMR.

Tento záver však vzhľadom na v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodujúcimi

v tejto veci preukázanú existenciu uznania záväzku sťažovateľa, t. j. existenciu žalobcom

uplatnenej pohľadávky, nemohol mať vplyv na samotný výrok napadnutého rozsudku

týkajúci sa merita veci. Z pohľadu materiálnej ochrany práva nesprávne poukázanie na

aplikáciu ustanovení na daný právny vzťah v rámci odôvodnenia

napadnutého rozsudku vzhľadom na všetky okolnosti tohto prípadu podľa ústavného súdu

nemohlo svojou intenzitou zasiahnuť sťažovateľom označené práva.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol podľa

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2010