Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 461/2010
PDF · 175.27 KB
No categories available
I. ÚS 461/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. Č. – Č., J. L., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Ž.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 32/2010
z 22. septembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Č. – Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra
2010 doručená sťažnosť (doplnená podaním z 18. novembra 2010) M. Č. – Č., J. L. (ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Ž., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 41 Cob 32/2010 z 22. septembra 2010.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že ide o doplnenie sťažovateľovej sťažnosti
z 22. septembra 2010, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom Okresným
súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 Cb 428/1997. Konanie o
tejto sťažnosti bolo ústavným súdom vedené pod sp. zn. III. ÚS 391/2010 a vo veci bolo
rozhodnuté uznesením z 19. októbra 2010.
Vzhľadom na uvedené bolo podanie sťažovateľa zo 6. novembra 2010 posúdené ako
nové podanie a zaevidované pod novou sp. zn. Rvp 7263/2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania v pozícii
žalovaného o zaplatenie sumy 9 390,45 € s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod
sp. zn. 8 Cb 428/1997.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 Cb 428/1997 z 12. októbra 2009 (ďalej len
„rozsudok z 12. októbra 2009“) žalobe vyhovel a zaviazal sťažovateľa na zaplatenie
žalovanej sumy s príslušenstvom a na náhradu trov konania. Sťažovateľ napadol rozsudok
okresného súdu odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.
41 Cob 32/2010 z 22. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok z 22. septembra 2010“ alebo
„napadnutý rozsudok“) tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom sa podľa
sťažovateľa „stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa bez akéhokoľvek prijatého
dôvodného záveru, a uvedenia konkrétnych dôvodov, pre ktoré neobstojí podané
odvolanie...“.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že krajský súd „Podriadil cestnú medzinárodnú
prepravu, napriek jej osobitnej úprave samostatnou vyhláškou, pod právnu úpravu
Obchodného zákonníka a to napriek tomu, že mal preukázané, že navrhovateľ nemohol
a nikdy ani medzinárodnú prepravu nevykonal, a napriek tomu mu priznal žalovanú
hodnotu za jej vykonanie. Rovnako bez akéhokoľvek zdôvodnenia, činnosť manželky
odporcu, vykonávanú, avšak, v súlade so Živnostenským listom, podriadil manželskému
vzťahu. Takto prijatý právny záver odvolacieho súdu, ktorý v merite rozhodnutia je
v rozpore s právnou úpravou o cestnej medzinárodnej preprave a právnou úpravou
Obchodného zákonníka, ktorou sa riadil prvostupňový súd s ktorým právnym záverom sa
odvolací súd stotožnil, je v rozpore s jeho procesným postupom, keď porušil ustanovenia
§ 157 ods. 1 OSP a jeho stotožnenie sa s rozhodnutím prvostupňového súdu riadne
nezdôvodnil. Neoznačil jeho vzťah, medzi skutkovými zisteniami, úvahami o hodnotených
dôkazov a ním prijatým právnym záverom v rozsudku. Takýmto rozhodnutím bez jeho
riadneho zdôvodnenia odvolací súd porušil princíp riadneho a spravodlivého procesu
vyplývajúci z čl. 46 a nasledujúcich Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Nezávislosť rozhodovania musí byť založená na princípe
riadneho a spravodlivého procesu, ktorý vylučuje ľubovôľu pri rozhodovaní.“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe dôvodov uvedených v sťažnosti
rozhodol, že krajský súd porušil jeho základné právo garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil rozsudok z 22. septembra 2010 a vrátil vec
krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom z 22. septembra
2010, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu z 12. októbra 2009. Podstatou
jeho námietok boli tvrdenia o svojvoľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozsudku, v ktorom
sa krajský súd podľa sťažovateľa bez odôvodnenia stotožnil s právnymi závermi okresného
súdu, pokiaľ tento podriadil právny vzťah, z ktorého si žalobca uplatnil právo na zaplatenie
odplaty za vykonanú prepravu (prepravné) pod ustanovenia Obchodného zákonníka,
a uznanie záväzku manželkou sťažovateľa vyhodnotil ako právny úkon zaväzujúci
sťažovateľa.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd preto vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa
preskúmal, či procesný postup krajského súdu nebol svojvoľný, či mal oporu v zákone a či
jeho rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, na ktorých je založené.
Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že na základe návrhu žalobcu
na zaplatenie sumy 9 390,45 € okresný súd rozsudkom z 12. októbra 2009 žalobe v celom
rozsahu vyhovel a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi uplatnenú sumu spolu
s príslušenstvom a náhradu trov konania. Žalobca sa domáhal zaplatenia uvedenej sumy na
základe ústnej dohody, ktorej predmetom bolo vykonanie prepravy veci žalobcom pre
sťažovateľa. Okresný súd mal za preukázanú existenciu tejto ústnej dohody, ako aj uznanie
predmetného záväzku manželkou sťažovateľa.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom žiadal, aby krajský súd
rozsudok z 12. októbra 2009 zmenil a žalobu zamietol.
Krajský súd ako súd odvolací v zmysle § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) po preskúmaní veci v celom rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP, keď po
skonštatovaní obsahu rozsudku z 12. októbra 2009 a odvolania sťažovateľa predovšetkým
uviedol: „Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že sporové strany uzavreli ústnu
dohodu, na základe ktorej žalovaný (žalobca, ide o zrejmú nesprávnosť v označení
účastníka, pozn.) vykonal prepravu tovaru vlastným motorovým vozidlom žalobcovi
(žalovanému, pozn.). Za vykonanie prepravy vystavil faktúry v úhrnnej výške 9.390,45 Eur.
Žalovaný cenu prepravy neuhradil a vzniesol námietku premlčania nároku. V konaní
žalobca predložil uznanie záväzku žalovaným, ktoré podpísala jeho manželka p. Č. Okresný
súd na základe uzavretej ústnej dohody o vykonaní prepravy a uznania záväzku žalovaným,
súd žalobe vyhovel v zmysle ust. § 610 Obch. zákonníka s poukazom na ust. § 323 ods. 1.
Obch. zákonníka.
Podľa ust. § 610 Obchodného zákonníka, zmluvou o preprave veci sa dopravca
zaväzuje odosielateľovi, že prepraví vec (zásielku) z určitého miesta (miesto odoslania) do
určitého iného miesta (miesto určenia), a odosielateľ sa zaväzuje zaplatiť mu odplatu
(prepravné).
Zmluva o preprave veci v zmysle Obch. zákonníka zakladá záväzkový vzťah medzi
dopravcom a odosielateľom. Obsahom tohto vzťahu je jednak záväzok dopravcu voči
odosielateľovi prepraviť vec (zásielku) s určitého miesta (miesta odoslania) do určitého
iného miesta (miesta určenia) a jednak záväzok odosielateľa zaplatiť dopravcovi odplatu
(prepravné). Zmluvnými stranami sú odosielateľ a dopravca. Základnými náležitosťami
zmluvy o preprave vecí sú určenie subjektov zmluvného vzťahu (odosielateľa a dopravcu),
určenie veci (zásielky), t. j. predmetu prepravy, údaje o mieste odoslania a údaje o mieste
určenia.
Podľa ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý
záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto
účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
Podľa ust. § 16 Obch. zákonníka, podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho
prevádzkárni, ak nemohla tretia osoba vedieť, že konajúca osoba na to nie je oprávnená.
Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa v tom, že medzi
sporovými stranami existovala ústna dohoda, na základe ktorej žalobca uskutočnil prepravu
tovaru pre žalovaného, za ktorú si žalobca v súlade s ust. § 610 Obch. zákonníka uplatnil
odplatu (prepravné).
Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, ktorý vyhodnotil
uznanie záväzku v súlade s ust. § 323 Obch. zákonníka a z toho dôvodu námietka
žalovaného, že toto uznanie záväzku je právne neúčinné, nie je dôvodná. V konaní bol
vypracovaný znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že uznanie záväzku potvrdila manželka
žalovaného p. Č. a z toho dôvodu neobstojí námietka žalovaného o neurčitosti uznania
záväzku žalovaným. V zmysle ust. § 16 Obch. zákonníka konanie p. Č. v prevádzkárni
žalovaného zaväzuje žalovaného k tomuto uznávaciemu úkonu.“
Z obsahu odôvodnenia rozsudku z 22. septembra 2010 vyplýva, že krajský súd
v podstate prevzal skutkový stav, ako ho ustálil prvostupňový súd, a stotožnil sa aj s jeho
právnymi závermi.
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 314/08, IV. ÚS 44/08).
Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
sa zásadne nepovažuje za možné, aby tento súd hodnotil dôkazy vykonané vnútroštátnymi
súdmi, a preto mu ani neprislúcha, aby sa zaoberal skutkovými a právnymi omylmi týchto
súdov, okrem prípadu, že by takéto omyly priamo viedli k porušeniu práv a slobôd
chránených dohovorom (v poslednej dobe napríklad rozsudok Dulaurans v. Francúzsko
z 21. marca 2000). Rovnako ESĽP vo svojej ustálenej judikatúre (napríklad rozsudok
Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) zastáva názor, že súdne rozhodnutia musia
v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, ale rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy veci, a preto musí byť posudzovaný osobitne pre každý
posudzovaný prípad.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že povinnosťou súdu nie je uviesť
v odôvodnení podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania. Odvolacie súdy sa
preto môžu pri nevyhovení odvolaniu obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho
súdu (obdobne II. ÚS 106/05).
Argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti napriek tomu, že bol v konaní pred ústavným
súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, možno označiť za veľmi všeobecnú
a jednoduchú. Sťažovateľ v nej poukázal iba na nesprávnu aplikáciu ustanovení
Obchodného zákonníka všeobecnými súdmi rozhodujúcimi v jeho veci namiesto bližšie
nešpecifikovanej vyhlášky o medzinárodnej cestnej preprave a zároveň namietal nesprávne
právne závery všeobecných súdov týkajúce sa posúdenia uznania záväzku jeho manželkou.
Podľa sťažovateľa mala byť v predmetnej veci aplikovaná vyhláška č. 11/1975 Zb.
ministra zahraničných vecí o Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej
nákladnej doprave (CMR) (ďalej len „Dohovor CMR“), ktorý však nemá vlastné
ustanovenia o uznaní záväzku a jeho dôsledkoch. Všeobecné súdy rozhodujúce v tejto veci,
preto podľa ústavného súdu správne uzavreli, že na posúdenie tejto otázky podstatnej pre
rozhodnutie všeobecných súdov je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného
zákonníka. Záver krajského súdu týkajúci sa platnosti právneho úkonu uznania záväzku
podpísaného manželkou sťažovateľa uzatvorený na základe vykonaného znaleckého
dokazovania, ktorým bola preukázaná pravosť podpisu manželky sťažovateľa, nemožno
podľa ústavného súdu považovať za svojvoľný alebo jednostranný.
Ústavný súd sa stotožňuje s námietkou sťažovateľa, že právny vzťah medzi ním
a žalobcom sa spravuje ustanoveniami Dohovoru CMR, ktorý sa v zmysle čl. 1 tohto
dohovoru vzťahuje na každú zmluvu o preprave zásielok za úplatu cestným vozidlom, ak
miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania leží v dvoch rôznych štátoch,
z nich aspoň jeden je zmluvným štátom Dohovoru CMR. Z napadnutého rozsudku, ako aj
sťažovateľom predložených medzinárodných nákladných listov vyplýva, že v danom
prípade išlo o prepravu tovaru zo Slovenskej republiky, ktorá je členským štátom Dohovoru
CMR (pristúpila k Dohovoru CMR sukcesiou už 28. mája 1993), do zahraničia, a teda
konajúce súdy mali právny vzťah medzi sťažovateľom a žalobcom podriadiť pod
ustanovenia Dohovoru CMR.
Tento záver však vzhľadom na v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodujúcimi
v tejto veci preukázanú existenciu uznania záväzku sťažovateľa, t. j. existenciu žalobcom
uplatnenej pohľadávky, nemohol mať vplyv na samotný výrok napadnutého rozsudku
týkajúci sa merita veci. Z pohľadu materiálnej ochrany práva nesprávne poukázanie na
aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka na daný právny vzťah v rámci odôvodnenia
napadnutého rozsudku vzhľadom na všetky okolnosti tohto prípadu podľa ústavného súdu
nemohlo svojou intenzitou zasiahnuť sťažovateľom označené práva.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2010