Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 534/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,

B., vo veci namietaného porušenia práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -36 zo 16. júna 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra

2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-36 zo 16. júna 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 23. decembra

2003 sťažovateľka v postavení veriteľa poskytla dlžníkovi (ďalej aj „povinný“) úver v sume

398,33 €, pričom súčasťou tejto zmluvy o úvere bolo aj vyhlásenie povinného, že v prípade

omeškania sa so splácaním poskytnutého úveru splnomocňuje v zmluve o úvere už uvedenú

osobu, aby v jej mene spísal notársku zápisnicu o uznaní jej dlhu s tým, že táto zápisnica

bude spôsobilým exekučným titulom. Keďže povinný sa omeškal so zaplatením dvoch

splátok, na základe ním udeleného splnomocnenia splnomocnenému zástupcovi povinného

v zmluve o úvere bola na notárskom úrade 1. augusta 2004 spísaná notárska zápisnica

o uznaní dlhu s tým, že túto potom ako exekučný titul sťažovateľka predložila exekútorovi,

ktorý na základe toho požiadal Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo

„exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému. Na základe

okresným súdom udeleného poverenia súdny exekútor začal exekučné konanie, pričom

podaním z 28. októbra 2009 sťažovateľka bez udania dôvodu žiadala o zmenu v osobe

povereného súdneho exekútora. Na podklade tejto žiadosti okresný súd preskúmal

opodstatnenosť exekučného konania, a teda aj exekučného titulu, pričom uznesením č. k.

-17 z 8. januára 2010 exekučné konanie vyhlásil za neprípustné, a preto ho

zastavil. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na konštatovaní o neplatnosti

splnomocnenia udeleného povinným splnomocnencovi priamo v úverovej zmluve, a to

z viacerých dôvodov. Jedným z dôvodov bolo, že toto splnomocnenie na uznanie dlhu bolo

povinným udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď jej dlh z omeškania ešte neexistoval,

t. j. povinný sa vopred vzdal svojho práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť

o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške, takže toto splnomocnenie bolo neurčité

a všeobecné. Okrem uvedeného okresný súd poukázal na to, že splnomocnenec v notárskej

zápisnici o uznaní dlhu sám bez splnomocnenia povinným (t. j. nad rámec splnomocnenia)

určil lehotu, dokedy má byť uznaný dlh povinným zaplatený, pričom v tejto súvislosti sa

okresný súd zaoberal aj splnením zákonnej podmienky uvedenej v § 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorej zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore

so záujmami zastúpeného. Vzhľadom na uvedené okresný súd poukázal na skutočnosť, že

splnomocnenec v skutočnosti nehájil záujmy povinného, ktorý ho na uznanie dlhu

splnomocnil, ale hájil skôr záujmy sťažovateľky ako veriteľa. Napokon okresný súd

konštatoval, že ak je neplatné splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná notárska

zápisnica, tak ani táto nemôže byť platná, a teda neexistuje spôsobilý exekučný titul, preto

exekučné konanie vyhlásil za neprípustné a zastavil ho.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu č. k. -17

z 28. decembra 2009 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-36 zo 16. júna 2010 tak, že uznesenie okresného súdu o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú, o zastavení exekučného konania a o zamietnutí návrhu na zmenu

súdneho exekútora ako vecne a právne správne potvrdil.

Podľa tvrdení sťažovateľky v sťažnosti podanej ústavnému súdu uznesením

krajského súdu bolo zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, pretože zastavením exekučného

konania sa jej uprelo právo na majetok, na ktorý mala legitímny nárok, čím malo byť

porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho

vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora (v už

prebiehajúcom exekučnom konaní) a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil plnenie

v prospech sťažovateľa, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok.

Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1

Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.

predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do vlastníckeho práva musí spĺňať,

v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný

sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna

z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,

v posudzovanom prípade, kedy súdy zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že

zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo štandardného obchodno-

právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru

sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je

totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky,

ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy. ...

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému

cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že

zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa

názoru sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom

sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že

prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť

to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky

vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to,

že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí,

podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva.

Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako

veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy,

ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1

Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci

rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho

zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti P., s.r.o. na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo

porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -36 zo dňa

16.06.2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -36 zo dňa

16.06.2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s.r.o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 1 178,09 Eur (35 491,14 Sk), ktoré mu zaplatí

krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy

právneho zastúpenia v sume 135,46 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za

67,73 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H. ... do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť

s uznesením krajského súdu č. k. -36 zo 16. júna 2010, ktorým podľa nej

malo byť zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, keďže týmto rozhodnutím krajský súd

potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania v prospech oprávnenej

sťažovateľky, čím jej mal uprieť právo na vrátenie majetku od povinného (dlžníka), ktorý

mu sťažovateľka poskytla.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd uznesenie č. k. -36 zo 16. júna 2010 odôvodnil takto:

«Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením

a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením

uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú

a následne ju zastavil a vo výroku, ktorým zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho

exekútora podľa ustanovenia a ako vecne správne potvrdil. Vo zvyšnej

časti zostáva uznesenie nedotknuté...

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku možno vykonať

exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je

vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak

povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

V zmysle ustanovenia pri právnom úkone sa

možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom

plnomocenstvo splnomocniteľovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho

oprávnenia.

Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon o ktorý ide,

ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka).

Podľa ustanovenia , neplatný je právny úkon, ktorý

svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým

mravom...

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania , po preskúmaní

uznesenia prvostupňového súdu aplikujúc ustanovenie , sa v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov,

na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.

Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou

skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované

široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok,

ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva

uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému

bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval,

odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok

v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či

vôbec určité významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti

nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez

splnomocnenia povinným navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej

nemohol mať vedomosť. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté

v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca,

správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný súd poukázal aj na rozpor

záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2

, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. Okrem

už konštatovaných vád „udeleného“ plnomocenstva na dôvažok je potrebné spomenúť

i zásadnú skutočnosť, že povinného zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného

zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena

zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej

zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým je

spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude

hájiť záujem povinného ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Už len

všetky tieto skutočnosti, konštatované jednak v napadnutom uznesení, ako aj konštatované

odvolacím súdom, každá sama osebe by mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti

udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli

z neskorších právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene

splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Ak teda

z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho

úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom,

na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by

sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Ani námietka oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného

titulu – notárskej zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom skúmania

exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd uznal exekučný titul

za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, neobstojí.

Povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či existujú

formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Nevyhnutným predpokladom na

vedenie exekúcie voči povinnému je existencia spôsobilého exekučného titulu (§ 41

Exekučného poriadku). Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti (či je

exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne

a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní) skúma exekučný

titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§

44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež na prípadný návrh

povinného na odklad č zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu

skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na

návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené

podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, musí nezákonne vedenú exekúciu aj

bez návrhu zastaviť. Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného

titulu spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho

poriadku a materiálna stránka vykonateľnosti spočíva v dodržaní tých obsahových

náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Podobne ako v prípade

vykonateľnosti súdnych rozhodnutí, tak aj v prípade obsahových náležitostí exekučnej

notárskej zápisnice je nevyhnutné, ak má byť vykonateľná, že tieto musia byť určené

presným a nepochybným spôsobom, teda v tomto zmysle notárska zápisnica musí obsahovať

presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinnosti na

plnenie, presný rozsah a obsah plnenia. Pokiaľ však exekučný súd zistí formálne či

materiálne nedostatky vykonateľnosti exekučného titulu (zistený nedostatok týkajúci sa plnej

moci), majúci za následok absolútnu neplatnosť exekučného titulu, je táto skutočnosť

postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie

je spôsobilým exekučným titulom a následne vysloviť podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku neprístupnosť exekúcie, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno viesť. Potom je nevyhnutné aj návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora

zamietnuť ako bezpredmetný, keďže je tu zákonný dôvod brániaci vedeniu exekúcie a majúci

za následok jej zastavenie.

Odvolací súd preto uznesenie exekučného súdu vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a následne ju zastavil a vo výroku, ktorým zamietol návrh oprávneného na

zmenu súdneho exekútora podľa ustanovenia a ako vecne správne

potvrdil. Vo zvyšnej, odvolaním nenapadnutej časti, zostáva uznesenie okresného súdu

nedotknuté.»

Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu vyplýva stotožnenie sa

krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie

o zastavení exekučného konania založil podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len

„Exekučný poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu

z dôvodu zistenia, že odporuje zákonu. Podľa zistenia exekučného súdu totiž exekučný titul,

ktorým bola v tomto prípade notárska zápisnica, nebol spôsobilým exekučným titulom

v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v rozhodnom znení, a to

z viacerých dôvodov.

Podľa exekučného súdu notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný

titul bola síce spísaná v mene povinného splnomocnencom na podklade splnomocnenia

udeleného mu povinným, avšak toto splnomocnenie nespĺňalo základnú požiadavku podľa

(podľa ktorého splnomocnencom nemôže byť ten, koho

záujmy sú v rozpore so záujmami splnomocniteľa, pričom v danom prípade splnomocnenec

nielenže uznal záväzok povinného, ale bez splnomocnenia, resp. nad jeho rámec určil

povinnému aj lehotu na jeho splnenie, čím konal bez splnomocnenia a v rozpore

so záujmami povinného), a keďže zmluva o úvere bola medzi sťažovateľkou a povinným

uzavretá podľa , tak splnomocnenie udelené povinným nespĺňalo ani

požiadavku podľa (podľa ktorej môže byť uznaný iba

v čase uznania existujúci určitý, čo do výšky, záväzok, pričom v čase udelenia

splnomocnenia povinným, ktoré bolo súčasťou už samotnej zmluvy o úvere, nebolo a ani

nemohlo byť zrejmé, či v budúcnosti povinnému z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške).

Obrana sťažovateľky proti rozhodnutiu exekučného súdu obsiahnutá v jej odvolaní

proti tomuto rozhodnutiu bola založená predovšetkým na tvrdení, že preskúmaním

exekučného titulu z hmotno-právneho hľadiska konal exekučný súd nad rámec oprávnení

daných mu Exekučným poriadkom, a tiež na tvrdení, že exekučný súd preskúmaval

exekučný titul potom, ako ho už raz právoplatne preskúmal, pričom ho odobril tým, že

exekútorovi už raz udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného

titulu.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal

v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu,

s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, nielen v štádiu konania pred udelením

poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného

konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno závery exekučného súdu ani závery

krajského súdu považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení

Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie základných práv

sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Sťažovateľka svoju argumentáciu (tak pred krajským súdom, ako aj pred ústavným

súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania,

odvádza zrejme z doslovného znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

v rozhodnom znení, podľa ktorého „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí

exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41

ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu

so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný poriadok v rozhodnom

znení na inom mieste ako v citovanom § 44 ods. 2 vyslovene neupravoval povinnosť alebo

právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, sťažovateľka

zrejme dospela k presvedčeniu, že exekučný súd po vydaní poverenia na vykonanie

exekúcie nemá už viac právo ani povinnosť skúmať zákonnosť exekučného titulu, na

základe ktorého bolo toto poverenie vydané.

Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé

ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda

v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení

exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu

exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom

zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44

ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného

poriadku v rozhodnom znení vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už

začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od

preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne

zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný

titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení],

alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je

podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo

neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak

v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne

zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú

exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno

vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento

zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa

exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3

Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im

exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia

existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom

exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1

Exekučného poriadku v rozhodnom znení).

Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v rozhodnom znení pojednával

o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už so zákonom

hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa

názoru ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska

príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako

to namieta sťažovateľka.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu

nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými

ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila

sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu jej bol definitívne

znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla

povinnému, ústavný súd na rámec uvádza, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne

prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho

majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010