Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 544/2010
PDF · 228.42 KB
No categories available
II. ÚS 544/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,
B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na pokojné
užívanie majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
16 CoE 189/2010 z 31. augusta 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra
2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva
na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE 189/2010 z 31.
augusta 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 29. januára 2003
sťažovateľka v postavení veriteľa poskytla dlžníkovi (ďalej aj „povinný“) úver v sume
165,97 €, pričom súčasťou tejto zmluvy o úvere bolo aj vyhlásenie dlžníka, že v prípade
jeho omeškania sa so splácaním poskytnutého úveru splnomocňuje v zmluve o úvere už
vopred uvedenú osobu (Mgr. T. K. – ďalej len „splnomocnenec“), aby v jeho mene spísal
notársku zápisnicu o uznaní jeho dlhu s tým, že táto zápisnica bude spôsobilým exekučným
titulom. Keďže sa dlžník omeškal so zaplatením dvoch splátok, Mgr. B. Ž. na základe
substitučnej plnej moci od splnomocnenca, ktorý bol splnomocnený na základe dlžníkom
udeleného splnomocnenia v zmluve o úvere, spísal na notárskom úrade JUDr. O. Ď.
notársku zápisnicu o uznaní jeho dlhu s tým, že túto potom ako exekučný titul predložila
sťažovateľka exekútorovi, ktorý na základe tohto požiadal Okresný súd Lučenec (ďalej len
„okresný súd“ alebo „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti
dlžníkovi. Na základe okresným súdom udeleného poverenia súdny exekútor začal
5. decembra 2003 exekučné konanie, pričom 28. októbra 2009 sťažovateľka bez udania
dôvodu žiadala o zmenu v osobe povereného súdneho exekútora. Na podklade tejto žiadosti
okresný súd preskúmal opodstatnenosť exekučného konania, a teda aj exekučného titulu,
pričom uznesením sp. zn. 19 Er 1693/03 z 24. februára 2010 okresný súd exekučné konanie
vyhlásil za neprípustné, a preto ho zastavil, pričom súčasne zamietol návrh sťažovateľky na
zmenu súdneho exekútora a uložil jej zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy konania. Okresný
súd založil svoje rozhodnutie na konštatovaní o neplatnosti splnomocnenia udeleného
dlžníkom splnomocnencovi priamo v úverovej zmluve, a to z viacerých dôvodov. Jedným z
dôvodov bolo, že toto splnomocnenie na uznanie dlhu bolo dlžníkom udelené
splnomocnencovi ešte v čase, keď jeho dlh z omeškania ešte neexistoval, t. j. dlžník sa
vopred vzdal svojho práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho
prípadnom vzniku ani o jeho výške, takže toto splnomocnenie bolo neurčité a všeobecné.
Okrem uvedeného okresný súd poukázal na to, že splnomocnenec v notárskej zápisnici o
uznaní dlhu sám bez splnomocnenia dlžníkom (t. j. nad rámec splnomocnenia) určil lehotu,
dokedy má byť uznaný dlh dlžníkom zaplatený, pričom v tejto súvislosti sa okresný súd
zaoberal aj splnením zákonnej podmienky uvedenej v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorej zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami
zastúpeného. Vzhľadom na uvedené okresný súd poukázal na skutočnosť, že
splnomocnenec v skutočnosti nehájil záujmy dlžníka, ktorý ho na uznanie dlhu splnomocnil,
ale hájil skôr záujmy sťažovateľky ako veriteľa. Napokon okresný súd konštatoval, že ak je
neplatné splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, tak ani táto
nemôže byť platná, a teda neexistuje spôsobilý exekučný titul, preto exekučné konanie
vyhlásil za neprípustné a zastavil ho.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd, ktorý uznesením sp. zn.
16 CoE 189/2010 z 31. augusta 2010 rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekučného
konania ako vecne správne potvrdil.
Podľa tvrdení sťažovateľky v sťažnosti podanej ústavnému súdu rozhodnutím
krajského súdu bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru, pretože exekučné konanie bolo týmto rozhodnutím krajského súdu
definitívne zastavené bez toho, aby krajský súd zohľadnil, že okresný súd toto exekučné
konanie zastavil až po dodatočnom preskúmaní exekučného titulu, a to aj napriek tomu, že
ho najprv na základe tohto istého exekučného titulu odobril vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Podľa tvrdenia sťažovateľky rozhodnutím
krajského súdu došlo aj k zásahu do jej vlastníckeho práva, pretože zastavením exekučného
konania sa jej uprelo právo na majetok, na ktorý mala legitímny nárok, čím malo byť
porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril
sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať
svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a
legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.
Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký
verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v
tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, keďže návrh na zmenu
exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové skúmanie podmienok na vykonanie
exekúcie, t. j. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania
na zastavenie exekúcie sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto
exekúcie a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný
záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v
exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo
povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované
rovné postavenie, t.j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj
návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.
V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný
záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv
účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez
návrhu.
Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na
zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie
dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným
preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V
priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným
dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho
rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu
oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto
vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy. ...
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie. ...
Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva
pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím
znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom
súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami
Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku
sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať
majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii)
zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.
Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna z
vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme, v
posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia
takým spôsobom, že zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo
štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom
záujme. Podľa názoru sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka
verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie
vymožiteľnosti pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného,
ktorá má svoj základ vo vzťahu súkrornno-právnej povahy. ...
Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému
cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že
zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa
názoru sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom
sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že
prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť
to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky
vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to,
že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí,
podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva.
Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako
veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy,
ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1
Dohovoru.
Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, tak, že
exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a
pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z
článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.
16 CoE 189/2010-31 zo dňa 31. 08. 2010.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16 CoE 189/2010-31 zo dňa
31. 08. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 2242,55 Eur (67559,06 Sk), ktoré mu zaplatí
krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy
právneho zastúpenia v sume 211,48 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za
105,74EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H. ... do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť
s uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoE 189/2010 z 31. augusta 2010, ktorým podľa nej
malo byť zasiahnuté do jej práva na spravodlivý súdny proces tým, že krajský súd
verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez tohto, aby sa
sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej
vlastníckeho práva, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie
oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinného, ktorý
sťažovateľka povinnému poskytla.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
«Krajský súci ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením
§ 212 ods. 1 OSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 OSP
napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako
vecne správne...
Odvolací súd, pri preskúmaní predloženého spisového materiálu sa zaoberal
predovšetkým Notárskou zápisnicou... zo dňa 26. 05. 2003, ktorá v prejednávanej veci
predstavuje exekučný titul. Keďže notárska zápisnica nebola spísaná samotným povinným,
ale splnomocneným advokátom, odvolací súd preskúmal plnomocenstvo obsiahnuté v
Zmluve o úvere č. ..., v časti nazvanej ako „Splnomocnenie“.
Podľa ust. § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi,
v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.
Pretože si účastníci v Zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť
Obchodným zákonníkom, potom podľa § 323 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne
uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase
uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, že pohľadávka veriteľa bola uznania už
premlčaná.
Z citovaného zákonného ustanovenia vypláva, že pre záväzok, ktorý je predmetom
uznania je charakteristická jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že nevyhnutnými
zložkami sú jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu). Týmto úkonom dlžník uznáva svoj
určitý záväzok, čim vlastne potvrdzuje jeho existenciu a platnosť v čase uznania. Zákon na
účinnosť takéhoto uznania predpisuje obligatórne písomnú formu.
V danej veci, v čase udelenia splnomocnenia, ktoré bolo súčasťou zmluvy o úvere bol
predmet záväzku špecifikovaný ako „úver v sume 5.000.- Sk“ a „príslušný poplatok v sume
2.800,- Sk“. Uvedené mal povinný plniť v 13 dvojtýždňových splátkach po 600,- Sk.
Splnomocnením povinný... poveril tretiu osobu - advokáta Mgr. T. K., aby v budúcnosti v
jeho mene uznal záväzok, ktorého výška v tom čase nebola určená a... zmluvným stranám
bola známa výška „poskytnutého úveru“, avšak povinný nemohol mať vedomosť, akú sumu
budú predstavovať napr. trovy právneho zastúpenia, poplatky za spísanie notárskej
zápisnice, úroky z omeškania atď., ktoré taktiež predstavovali súčasť záväzku, ktorý mala v
jeho mene uznať tretia osoba.
Podľa § 574 ods. 2 OZ dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až
v budúcnosti je neplatná.
Uznať záväzok... je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať môže, ale aj
nemusí. Záleží to od povahy okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V zmysle citovaného...
nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže... v budúcnosti. Takáto dohoda je
neplatná podľa § 39 OZ. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť je právom, ktoré v čase
uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy
o splnomocnení nebola známa výška záväzku nemohol povinný realizovať svoje právo dlh
uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Preto je
splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere neplatným právnym úkonom. ...
Keďže v prejednávanej veci riadny exekučný titul nie je daný, pričom na podmienku
existencie a trvania exekučného titulu súd prihliada v každej fáze exekučného konania, súd
prvého stupňa postupoval správne, keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Odvolací súd preto uznesenie okresného súdu v tejto časti potvrdil ako vecne správne.»
Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu vyplýva stotožnenie sa
krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie
o zastavení exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len
„Exekučný poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu
z dôvodu zistenia, že tento odporuje zákonu. Podľa zistenia exekučného súdu totiž
exekučný titul, ktorým bola v tomto prípade notárska zápisnica, nebol spôsobilým
exekučným titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v
rozhodnom znení, a to z viacerých dôvodov.
Podľa exekučného súdu notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný
titul bola síce spísaná v mene povinného splnomocnenom na podklade splnomocnenia
udeleného mu povinným, avšak toto splnomocnenie nespĺňalo základnú požiadavku podľa
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého splnomocnencom nemôže byť ten, koho
záujmy sú v rozpore so záujmami splnomocniteľa, pričom v danom prípade splnomocnenec
nielenže uznal záväzok povinného, ale bez splnomocnenia, resp. nad jeho rámec určil
povinnému aj lehotu na jeho splnenie, čím konal bez splnomocnenia a v rozpore
so záujmami povinného), a keďže zmluva o úvere bola medzi sťažovateľkou a povinným
uzavretá podľa Obchodného zákonníka, tak splnomocnenie udelené povinným nespĺňalo ani
požiadavku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka (podľa ktorej môže byť uznaný iba
v čase uznania existujúci určitý, čo do výšky, záväzok, pričom v čase udelenia
splnomocnenia povinným, ktoré bolo súčasťou už samotnej zmluvy o úvere, nebolo a ani
nemohlo byť zrejmé, či v budúcnosti povinnému z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške).
Obrana sťažovateľky proti rozhodnutiu exekučného súdu obsiahnutá v jej odvolaní
proti tomuto rozhodnutiu bola založená predovšetkým na tvrdení, že preskúmaním
exekučného titulu z hmotno-právneho hľadiska konal exekučný súd nad rámec oprávnení
daných mu Exekučným poriadkom, a tiež na tvrdení, že exekučný súd preskúmaval
exekučný titul potom, ako ho už raz právoplatne preskúmal, pričom ho odobril tým, že
exekútorovi už raz udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného
titulu.
Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal
v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu,
s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo
preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, nielen v štádiu konania pred udelením
poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného
konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno tak závery exekučného súdu, ako ani závery
krajského súdu považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení
Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie základných práv
sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.
Sťažovateľka svoju argumentáciu (tak pred krajským súdom, ako aj pred ústavným
súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania,
odvádza zrejme z doslovného znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v rozhodnom znení, podľa ktorého „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný
poriadok v rozhodnom znení na inom mieste než v citovanom § 44 ods. 2 vyslovene
neupravoval povinnosť alebo právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu
so zákonom, sťažovateľka zrejme dospela k presvedčeniu, že exekučný súd po vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie nemá už viac právo ani povinnosť skúmať zákonnosť
exekučného titulu, na základe ktorého bolo toto poverenie vydané.
Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé
ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda
v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení
exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom
zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného
poriadku v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už
začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od
preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne
zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby sa exekučný
titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení],
alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je
podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo
neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak
v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne
zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú
exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento
zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa
exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3
Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im
exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).
Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom
exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1
Exekučného poriadku v rozhodnom znení).
Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v rozhodnom znení pojednával
o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už so zákonom
hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa
názoru ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska
príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako
to namieta sťažovateľka.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu
nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda ani k porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými
ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila
sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu jej bol definitívne
znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla
povinnému, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne
prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho
majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2010