Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 542/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,

B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na pokojné

užívanie majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 7. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra

2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva

na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo

7. septembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 10. januára 2005

sťažovateľka v postavení veriteľa poskytla dlžníkovi (ďalej aj „povinný“) úver v sume

663,88 €, pričom súčasťou tejto zmluvy o úvere bolo aj vyhlásenie dlžníka, že v prípade

jeho omeškania sa so splácaním poskytnutého úveru splnomocňuje v zmluve o úvere už

vopred uvedenú osobu (Mgr. T. K. – ďalej len „splnomocnenec“), aby v jeho mene spísal

notársku zápisnicu o uznaní jeho dlhu s tým, že táto zápisnica bude spôsobilým exekučným

titulom. Keďže dlžník sa omeškal so zaplatením dvoch splátok, splnomocnenec na základe

dlžníkom udeleného splnomocnenia v zmluve o úvere spísal na notárskom úrade JUDr. O.

Ď. notársku zápisnicu o uznaní jeho dlhu s tým, že túto potom ako exekučný titul predložila

sťažovateľka exekútorovi, ktorý na základe tohto požiadal Okresný súd Lučenec (ďalej len

„okresný súd“ alebo „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti

dlžníkovi. Na základe okresným súdom udeleného poverenia súdny exekútor začal

25. októbra 2005 exekučné konanie, avšak podaním doručeným okresnému súdu 17. júna

2010 súdny exekútor navrhol vyhlásiť exekúciu za neprípustnú. Na podklade tejto žiadosti

okresný súd preskúmal opodstatnenosť exekučného konania, a teda aj exekučného titulu,

pričom uznesením sp. zn. z 23. júna 2010 okresný súd exekučné konanie

vyhlásil za neprípustné, a preto ho zastavil a sťažovateľke uložil zaplatiť súdnemu

exekútorovi trovy konania. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na konštatovaní

o neplatnosti splnomocnenia udeleného dlžníkom splnomocnencovi priamo v úverovej

zmluve, a to z viacerých dôvodov. Jedným z dôvodov bolo, že toto splnomocnenie na

uznanie dlhu bolo dlžníkom udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď jeho dlh z

omeškania ešte neexistoval, t. j. dlžník sa vopred vzdal svojho práva na uznanie dlhu v čase,

keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške, takže toto

splnomocnenie bolo neurčité a všeobecné. Okrem uvedeného okresný súd poukázal na to, že

splnomocnenec v notárskej zápisnici o uznaní dlhu sám bez splnomocnenia dlžníkom (t. j.

nad rámec splnomocnenia) určil lehotu, dokedy má byť uznaný dlh dlžníkom zaplatený,

pričom v tejto súvislosti sa okresný súd zaoberal aj splnením zákonnej podmienky uvedenej

v , podľa ktorej zastupovať iného nemôže ten, záujmy

ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Vzhľadom na uvedené okresný súd

poukázal na skutočnosť, že splnomocnenec v skutočnosti nehájil záujmy dlžníka, ktorý ho

na uznanie dlhu splnomocnil, ale hájil skôr záujmy sťažovateľky ako veriteľa. Napokon

okresný súd konštatoval, že ak je neplatné splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná

notárska zápisnica, tak ani táto nemôže byť platná, a teda neexistuje spôsobilý exekučný

titul, preto exekučné konanie vyhlásil za neprípustné a zastavil ho.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd, ktorý uznesením sp. zn.

zo 7. septembra 2010 rozhodnutie okresného súdu o zastavení

exekučného konania ako vecne správne potvrdil.

Podľa tvrdení sťažovateľky v sťažnosti podanej ústavnému súdu rozhodnutím

krajského súdu bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6

ods. 1 dohovoru, pretože exekučné konanie bolo týmto rozhodnutím krajského súdu

definitívne zastavené bez toho, aby krajský súd zohľadnil, že okresný súd toto exekučné

konanie zastavil až po dodatočnom preskúmaní exekučného titulu, a to aj napriek tomu, že

ho najprv na základe tohto istého exekučného titulu odobril vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Podľa tvrdenia sťažovateľky rozhodnutím

krajského súdu došlo aj k zásahu do jej vlastníckeho práva, pretože zastavením exekučného

konania sa jej uprelo právo na majetok, na ktorý mala legitímny nárok, čím malo byť

porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať

svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Okresný súd z podnetu exekútora zahájil konanie smerujúce k vyhláseniu exekúcie za

neprípustnú, pričom pred zahájením tohto konania ani v jeho priebehu neposkytol priestor

účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o neprípustnosti exekúcie

a jej následnému zastaveniu.

Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia

predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä

predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonal dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal

priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť

navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie, t. j. vyhlásiť

exekúciu za neprípustnú a následne zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným

porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a

možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy. ...

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie. ...

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami

Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku

sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať

majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii)

zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna

z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,

v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia

takým spôsobom, že zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo

štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom

záujme. Podľa názoru sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka

verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie

vymožiteľnosti pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného,

ktorá má svoj základ vo vzťahu súkrornno-právnej povahy. ...

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému

cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že

zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa

názoru sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom

sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že

prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť

to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky

vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to,

že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí,

podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva.

Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako

veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy,

ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1

Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, tak, že

exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a

pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z

článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

-28 zo dňa 07. 09. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -28 zo dňa

07. 09. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 916,5 Eur (27610,48 Sk), ktoré mu zaplatí

krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy

právneho zastúpenia v sume 116,78 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za

58,39 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H. ... do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť

s uznesením krajského súdu sp. zn. zo 7. septembra 2010, ktorým podľa

nej malo byť zasiahnuté do jej práva na spravodlivý súdny proces tým, že krajský súd

verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez tohto, aby sa

sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej

vlastníckeho práva, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie

oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinného, ktorý

sťažovateľka povinnému poskytla.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Krajský súd ako súd odvolací, preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 212

ods. 1 a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením

uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju

zastavil podľa ustanovenia ods. I a 2 ako vecne správne potvrdil. ...

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku možno vykonať

exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je

vyznačená oprávnená osoba a povinnú osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak

povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

V zmysle ustanovenia pri právnom úkone sa

možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom

plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho

oprávnenia.

Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide,

ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka).

Podľa ustanovenia , neplatný je právny úkon, ktorý

svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým

mravom.

Z obsahu zmluvy o úvere... uzatvorenej dňa 10. 01. 2005 medzi oprávneným

a povinným, okrem iného vyplýva, že povinný ako dlžník splnomocňuje advokáta Mgr. T. K.

na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j., aby v jeho mene uznal záväzok z

úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstvu. Z predloženej notárskej zápisnice,

ako exekučného titulu vyplýva, že táto bola spísaná dňa 22. 05. 2005 na Notárskom úrade

JUDr. O. Ď. so sídlom v P. s tým, že Mgr. T. K., konajúci na základe plnej moci za dlžníka -

povinného, požiadal o spísanie notárskej zápisnice a to osvedčenia o vyhlásení účastníka o

uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa a

súhlase s exekúciou podľa Na základe splnomocnenia

vyhlásil, že povinný uzavrel zmluvu a úvere, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo

výške 20 000,- Sk. Za povinného vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške

29 433,- Sk. pričom táto suma sa bude úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne

od 07. 03. 2005 do zaplatenia. Celý dlh pozostáva z istiny nesplateného úveru, poplatku z

úveru, trov právneho zastúpenia a trov spísania notárskej zápisnice. Zároveň vyhlásil, že

dlh splatí do 16. 06. 2005, ako aj to, že súhlasí s exekúciou.

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania, po preskúmaní uznesenia

prvostupňového súdu aplikujúc ustanovenie , sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov, na

podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol, pričom nad rámec odôvodnenia

prvostupňovým súdom uvádza i ďalšie skutočnosti.

Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou

skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované

široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok,

ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva

uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému

bolo už vtom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval,

odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v

budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či určité

právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti

nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez

splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej

nemohol mať vedomosť. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v

zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne

ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný súd poukázal aj na rozpor záujmov

povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2

, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. Zmluvná

voľnosť povinného pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bolo zjavne obmedzená

natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho zástupcu vyplývajúcej a

zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o

jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný

predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného

ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Už len všetky tieto skutočnosti,

konštatované jednak v napadnutom uznesení, ako aj konštatované odvolacím sudom, každá

sama osebe by mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného

plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli z neskorších

právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa

nadobudnúť právne účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Ak teda z neplatne udelené

plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkone v mene povinného,

ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by

oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci

exekúcie domáhať.

Ani námietka oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného

titulu - notárskej zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom skúmania

exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd uznal exekučný titul

za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, neobstojí.

Povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či existujú

formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Nevyhnutným predpokladom na

vedenie exekúcie voči povinnému je existencia spôsobilého exekučného titulu (§ 41

exekučného poriadku). Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti (či je

exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne

n formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní) skúma exekučný

titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§

44), na pripadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež na prípadný návrh

povinného na odklad či zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu

skúmať exekučný titul počas celého exekučného konaniu (t. j. v každom štádiu konania na

návrh účastníka konania alebo aj bez. návrhu). Pokiaľ však exekučný súd zistí formálne či

materiálne nedostatky vykonateľnosti exekučného titulu (zistený nedostatok týkajúci sa plnej

moci), majúci za následok absolútnu neplatnosť exekučného titulu, je táto skutočnosť

postačujúca pre jednoznačný záver súdu. že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie

je spôsobilým exekučným titulom a následne vysloviť podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku neprípustnosť exekúcie, pretože je tu iný dôvod brániaci vedeniu

exekúcie a majúci za následok jej zastavenie. Potom je nevyhnutné aj návrh oprávneného

na zmenu súdneho exekútora zamietnuť ako bezpredmetný, keďže je tu zákonný dôvod

brániaci vedeniu exekúcie a majúci za následok jej zastavenie.»

Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu vyplýva stotožnenie sa

krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie

o zastavení exekučného konania založil podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len

„Exekučný poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu

z dôvodu zistenia, že tento odporuje zákonu. Podľa zistenia exekučného súdu totiž

exekučný titul, ktorým bola v tomto prípade notárska zápisnica, nebol spôsobilým

exekučným titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v

rozhodnom znení, a to z viacerých dôvodov.

Podľa exekučného súdu notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný

titul bola síce spísaná v mene povinného splnomocnenom na podklade splnomocnenia

udeleného mu povinným, avšak toto splnomocnenie nespĺňalo základnú požiadavku podľa

(podľa ktorého splnomocnencom nemôže byť ten, koho

záujmy sú v rozpore so záujmami splnomocniteľa, pričom v danom prípade splnomocnenec

nielenže uznal záväzok povinného, ale bez splnomocnenia, resp. nad jeho rámec určil

povinnému aj lehotu na jeho splnenie, čím konal bez splnomocnenia a v rozpore

so záujmami povinného), a keďže zmluva o úvere bola medzi sťažovateľkou a povinným

uzavretá podľa , tak splnomocnenie udelené povinným nespĺňalo ani

požiadavku podľa (podľa ktorej môže byť uznaný iba

v čase uznania existujúci určitý, čo do výšky, záväzok, pričom v čase udelenia

splnomocnenia povinným, ktoré bolo súčasťou už samotnej zmluvy o úvere, nebolo a ani

nemohlo byť zrejmé, či v budúcnosti povinnému z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške).

Obrana sťažovateľky proti rozhodnutiu exekučného súdu obsiahnutá v jej odvolaní

proti tomuto rozhodnutiu bola založená predovšetkým na tvrdení, že preskúmaním

exekučného titulu z hmotno-právneho hľadiska konal exekučný súd nad rámec oprávnení

daných mu Exekučným poriadkom, a tiež na tvrdení, že exekučný súd preskúmaval

exekučný titul potom, ako ho už raz právoplatne preskúmal, pričom ho odobril tým, že

exekútorovi už raz udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného

titulu.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal

v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu,

s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, nielen v štádiu konania pred udelením

poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného

konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno tak závery exekučného súdu, ako ani závery

krajského súdu považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení

Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie základných práv

sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Sťažovateľka svoju argumentáciu (tak pred krajským súdom, ako aj pred ústavným

súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania,

odvádza zrejme z doslovného znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

v rozhodnom znení, podľa ktorého „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí

exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41

ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu

so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný poriadok v rozhodnom

znení na inom mieste než v citovanom § 44 ods. 2 vyslovene neupravoval povinnosť alebo

právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, sťažovateľka

zrejme dospela k presvedčeniu, že exekučný súd po vydaní poverenia na vykonanie

exekúcie nemá už viac právo ani povinnosť skúmať zákonnosť exekučného titulu, na

základe ktorého bolo toto poverenie vydané.

Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé

ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda

v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení

exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu

exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom

zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44

ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného

poriadku v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už

začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od

preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne

zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby sa exekučný

titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení],

alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je

podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo

neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak

v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne

zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú

exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno

vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento

zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa

exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3

Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im

exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia

existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom

exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1

Exekučného poriadku v rozhodnom znení).

Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v rozhodnom znení pojednával

o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už so zákonom

hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa názoru

ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska

príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako

to namieta sťažovateľka.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu

nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda ani k porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 1

dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými

ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila

sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu jej bol definitívne

znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla

povinnému, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne

prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho

majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010