Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 529/2010
PDF · 210.29 KB
No categories available
II. ÚS 529/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., V., zastúpenej advokátom JUDr. P. G., M., vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a dediť majetok zaručeného
v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 20/2009 zo 16. decembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2010
doručená sťažnosť Ľ. B., V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
základného práva vlastniť majetok a dediť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 20/2009 zo 16. decembra
2009 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že «Dňa... zomrel poručiteľ sťažovateľky,
jej otec J. C.,, naposledy bytom V., po ktorom bolo Štátnym notárstvom v Ž. prejednané
dedičstvo a vydané rozhodnutie, sp. zn. D 1370/79 - 16, zo dňa 21.08.1980. Predmetným
rozhodnutím štátneho notárstva bolo sťažovateľke potvrdené nadobudnutie dedičstva po
poručiteľovi. ...
Dňa 09.02.1999 bolo notárkou, JUDr. A. M., ako súdnym komisárom, v dedičskej
veci po poručiteľovi, J. C., nar. 14.03.1906,..., (ďalej len „poručiteľ“) po prejednaní
novoobjaveného dedičstva, vydané Osvedčenie o dedičstve, pod sp. zn. D 1400/98, Dnot
196/98. Na základe tohto osvedčenia sa nadobúdateľkou dodatočne objaveného dedičstva
stala sťažovateľka. Základom pre prejednanie novoobjaveného dedičstva -nehnuteľností,
nachádzajúcich sa v katastrálnom území V., bol komasačný hárok č. 491 na meno
poručiteľa v 1/3-ine. ...
Pri predmetnom prejednaní novoobjaveného dedičstva však bolo zistené, že časť
nehnuteľného majetku, patriaceho do novoobjaveného dedičstva po poručiteľovi nebude
prejednaná, pretože medzičasom si ho dali, resp. vlastnícke právo k nemu, titulom údajného
vydržania cestou osvedčenia podľa vtedy platného zákona č. 293/1992 Zb. zapísať na list
vlastníctva iní nadobúdatelia.
Sťažovateľka bola z tohto dôvodu nútená v roku 1999 podať žalobu o určenie
podielového spoluvlastníctva k časti novoobjaveného dedičstva, t.j. k nehnuteľnostiam -
pozemkom nachádzajúcim sa v katastrálnom území V., parcelám č. 368, 369, 380/2, 384/3
(ktoré vznikli z pôvodných parciel č. 1301, 1306 a 1307), ktoré v rámci novoobjaveného
dedičstva neboli prejednané, hoci prejednané byť mali. ...
Dňa 23.09.2008 Okresný súd Žilina Rozsudkom sp. zn. 16C/611/1999-273, žalobný
návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol s odôvodnením, že navrhovateľka
(sťažovateľka) nepreukázala právny titul na nadobudnutie svojho spoluvlastníctva
k žalovaným pozemkom. ...
Odvolaním, zo dňa 07.11.2008, sťažovateľka napadla predmetný rozsudok
prvostupňového súdu, pričom uviedla, že ona nenadobudla vlastnícke právo k žalovaným
parcelám na základe dedenia - pri prejednaní novoobjaveného majetku poručiteľa
zapísaného v kom. hárku č. 491 v kat. úz. V. v roku 1998, len preto, že jej to bolo
znemožnené postupom odporcov, resp. ich právnych predchodcov, ktorí predstierali
splnenie podmienok na vydanie notárskeho osvedčenia o držbe nehnuteľností podľa zák. č.
293/1992 Zb.. Navrhovateľke nezostalo preto nič iné, ako podať predmetnú určovaciu
žalobu aj s návrhom na zrušenie notárskych osvedčení o údajnom vydržaní časti
predmetného novoobjaveného dedičstva -zapísaného v kom. hárku č. 491 kat. úz. V., po jej
právnom predchodcovi - otcovi, resp. poručiteľovi. Avšak návrhom na zrušenie notárskych
osvedčení vydaných podľa zák. č. 293/1992 Zb. v prospech odporcov, resp. ich právnych
predchodcov, N 217/96, NZ 260/96 a N 228/96, NZ 281/96, sa súd vôbec nezaoberal, čo ani
nijakým spôsobom nezdôvodnil, a pritom práve riešenie tejto časti návrhu navrhovateľky
malo byť riešené ako prioritné. Na to, aby mohli byť v dedičskom konaní prejednané aj
žalované nehnuteľnosti ako novoobjavené dedičstvo po právnom predchodcovi
navrhovateľky - jej otcovi, bolo potrebné zrušiť predmetné notárske osvedčenia, vydané
podľa zák. č. 293/1992 Zb., čo žiadala navrhovateľka v tomto konaní, a to v zákonom
stanovenej 10 ročnej lehote - podľa zák. č. 293/1992 Zb...
Dňa 16.12.2009 Krajský súd v Žiline, Rozsudkom sp. zn. 7Co/20/2009, rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil, keď sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu,
pričom so skutočnosťami, uvedenými v odvolaní sťažovateľky sa nijako nevysporiadal
a argumentačne nijako nezdôvodnil, prečo sa relevantne nezaoberal zásahom do
dedičského práva sťažovateľky konaním odporcov. Naproti tomu tvrdil, že navrhovateľka
(sťažovateľka) nepreukázala titul, na základe ktorého by mala spoluvlastnícke právo
k žalovaným parcelám nadobudnúť prevodom, čo sťažovateľka považuje za absurdné,
pretože v konaní ani nikdy netvrdila, že by mala časť novoobjaveného dedičstva
nadobudnúť „prevodom“. Ďalej krajský súd tvrdil, že sťažovateľka nepreukázala ani jeho
získanie (časti novoobjaveného dedičstva) na základe rozhodnutia štátneho orgánu alebo
na základe dedenia, čo samozrejme sťažovateľka nemohla, lebo žiaden štátny orgán
o novoobjavenom dedičstve rozhodnúť nemohol, nakoľko príslušnosť na prejednanie
a rozhodnutie o ňom bola daná len notárovi, ako súdnemu komisárovi a získanie
predmetnej časti novoobjaveného dedičstva dedením sťažovateľka taktiež nemohla
preukázať, pretože práve z hore uvedených dôvodov k jeho prejednaniu v dodatočnom
dedičskom konaní v roku 1999 nedošlo. Pokiaľ by k prejednaniu uvedenej časti
novoobjaveného dedičstva v dedičskom konaní došlo, odpadol by aj dôvod na podanie
žaloby na súd. ...».
Podľa názoru sťažovateľky skutkové a právne závery krajského súdu sú „zjavne
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné“. Namietaným
rozhodnutím došlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy
a práva podľa dohovoru.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Postupom a Rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7Co/20/2009,
z 16. decembra 2010, základné právo Ľ. B. na dedenie, vlastniť majetok, podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7Co/20/2009, z 16. decembra 2009,
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ľ. B. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume ako bude vyčíslené, ktoré
je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet advokátovi, JUDr. P. G., M., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv
zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 20/2009 a jeho
rozsudkom zo 16. decembra 2009. Podstatou námietok sťažovateľky je odlišné právne
posúdenie veci odvolacím súdom v konaní o odvolaní oproti právnemu názoru, ktorý
zastáva sťažovateľka. Právne závery krajského súdu vyslovené v namietanom rozhodnutí sú
podľa sťažovateľky zjavne arbitrárne a z ústavného hľadiska neudržateľné.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či rozsudok krajského súdu sp. zn.
7 Co 20/2009 zo 16. decembra 2009 je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.
Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdil
rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 611/1999-273 z 23. septembra 2008, okrem iného
vyplýva:
„Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh v celom rozsahu zamietol. ...
Dôvodil, že pokiaľ navrhovateľka žiadala, aby súd určil, že je podielovou
spoluvlastníčkou v podiele 1/3-tine v parcelách KN č. 368, 369, 382 a 384, kat. územia V,
má síce naliehavý právny záujem na takomto určení, na základe ktorého by bolo možno
vykonať príslušný zápis do katastra nehnuteľností, ale pokiaľ žiadala navrhovateľa určiť jej
spoluvlastnícky podiel i k parcele 384/3, ktorá je vlastnícky vedená v katastri nehnuteľnosti
na I. Ž. v polovici a M. Ž. v polovici, na základe nedostatku označenia pasívne
legitimovaných účastníkov konania vo vzťahu k tejto parcele, súd návrh zamietol.
Navrhovateľka, pokiaľ sa jedná o parcelu 384/3, uviedla ako vlastníčku J. S., ktorá bola
pôvodnou vlastníčkou KN parcele č. 384/3, avšak darovacou zmluvou, ktorá bola
zavkladovaná správou katastra pod V 6244/98, nehnuteľnosť darovala M. Ž. v polovici a I.
Ž. v polovici. Preto už J. S. nie je pasívne legitimovaná v danom spore. Predmetom konania
sú ďalej nehnuteľnosti zapísané na LV 1431, ako parcela KN 368 a 369, ktorých vlastníci
sú M. C. a M. M., ako právni nástupcovia po V. C. a O. C.. Parcela KN 380/2, zapísaná na
LV č. 1475 kat. územia V., je vo vlastníctve odporcu v 4/ rade, ktorý vlastníctvo nadobudol
na základe darovacej zmluvy medzi M. C., ktorý získal vlastnícke právo na základe
darovacej zmluvy od rodičov O. C. a V. C.,, vlastnícke právo na M. C. bolo vložené
rozhodnutím Okresného úradu v Ž., odboru katastrálneho pod V 1548/97. M. C. na základe
kúpno-predanej zmluvy previedol svoje vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti parcele č.
380/2, zapísanej na LV 1475 na odporcu Ing. T. S., vlastnícke právo ktoré bolo vložené pod
V 4759/99, odborom katastrálnym, Okresného úradu v Ž. Ďalej prvostupňový súd poukázal
na návrh navrhovateľky, ktorá si spoluvlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam -
parceliam v predmete konania, odvodzuje z komasačného hárku 491. Uviedla, že pri
prejednávaní dedičstva po jej právnom predchodcovi J. C. (otcovi) nemohla zahrnúť do
aktív dedičstva aj parcely, ktoré sú predmetom tohto konania, pretože podľa identifikácie už
boli prevedené na iné listy vlastníctva, ktoré tam boli prevedené v rozpore so skutkovým
a právnym stavom. Súd skúmal, či nedošlo k nadobudnutiu jej vlastníckeho práva
vydržaním, avšak neboli splnené podmienky na oprávnenosť držby, pretože navrhovateľka
ani v konaní netvrdila, že by niekedy vo svojom mene ako oprávnená držiteľka, t. j. v dobrej
viere, že jej táto vec patrí, fyzicky užívala, okrem parcely 380/2. Navrhovateľka žiadnu
okolnosť, od ktorej by odvodzovala vlastnícke právo pre seba z titulu vydržania ani
neuviedla. Pokiaľ si navrhovateľka uplatňuje svoj nárok, ako právna nástupkyňa po svojom
otcovi J. C., ktorý podiel odvodzuje od zápisu v komasačnom hárku 491, kde je uvedený ako
spoluvlastník pôvodných komasovaných parciel, z ktorých boli predmetné parcely
vytvorené, súd nemá oprávnenie skúmať spoluvlastnícke právo J. C. k žalovaným parcelám,
ale potencionálne vlastnícke právo navrhovateľky. Navrhovateľka však nie je jedinou
dedičkou po J. C., keďže dedičkou po jej otcovi bola i A. D., ktorá zomrela a zanechala
právnych nástupcov, ako to vyplýva zo spisu Okresného súdu v Žiline, sp. zn.
21D 1960/2005. ...
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka. Navrhla,
aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Poukázala
na to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Poukázala na to, že svoje vlastnícke právo si odvodzuje od svojho právneho
predchodcu - otca J. C., po smrti ktorého nebol v dedičskom konaní prejednaný celý jeho
majetok. Pri dodatočnom prejednaní tohto majetku, ako novoobjaveného, bolo však zistené,
že časť jeho majetku, ktorá je predmetom tohto súdneho konania, už nie je možné prejednať,
nakoľko bolo vydané Osvedčenie o dedičstve konaním pod D 1400/98, Dnot 196/98 zo dňa
9.2.1999, na základe údajného vydržania podľa vtedy platného zákona č. 293/1992 Zb. a
zapísaní na list vlastníctva boli odporcovia. Podstatou veci je, že odporcovia, resp. ich
právni predchodcovia ako podieloví spoluvlastníci žalovaných nehnuteľností podľa údajov
zapísaných v komasačnom hárku 491, kat. územia V., pokiaľ chceli nadobudnúť predmetný
nehnuteľný majetok do výlučného vlastníctva, prichádzal do úvahy postup o zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k spoločnej nehnuteľnosti. K vydaniu
notárskych osvedčení si dali vypracovať geometrický plán v roku 1994, podľa ktorého bola
parcela č. 380 rozdelená na tri parcely s parcelnými číslami 380/2, 380/3, 380/1. To, že
podielovým spoluvlastníkom č. 380 v podiele 1/3-tiny bol J. C., potvrdzujú aj odporcovia
podľa predmetného geometrického plánu z roku 1994. Jedinou právnou skutočnosťou je, že
právny predchodca navrhovateľky zomrel v roku 1979 a okresný súd nepochopil podstatu a
zmätočne argumentoval, že navrhovateľka nepreukázala právny titul na nadobudnutie
spoluvlastníckeho práva k ostatným žalovaným nehnuteľnostiam. Opak je však pravdou,
navrhovateľka titul nadobudla, len nemohol byť realizovaný vzhľadom na vydané notárske
osvedčenia. ...
Krajský súd, ako súd odvolací ... bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia
§ 212 ods. 1 O.s.p. a rozhodnutie okresného súdu vo výroku napadnutom odvolaním ...
potvrdil podľa ust. § 219 O.s.p. z týchto dôvodov:
Predmetom konania v danej právnej veci je návrh navrhovateľky, ktorým sa
domáhala určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou v 1/3-tine parciel 368, 369, 380/2
a 384/3 KN, kat. územia V. Navrhovateľka si svoj návrh odvodzovala od vlastníctva jej
právneho predchodcu J. C., ktorý bol podielovým spoluvlastníkom v podiele 1/3-tiny
k nehnuteľnosti zapísanej v komasačnom hárku 491, kat. územia V. Odvolací súd sa
stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľka nepreukázala titul, na základe
ktorého by mala spoluvlastnícke právo k žalovaným parceliam nadobudnúť prevodom,
a nepreukázala ani jeho získanie na základe rozhodnutia štátneho orgánu, alebo na základe
dedenia. Pokiaľ navrhovateľka uvádzala v konaní, že jej právny predchodca J. C. bol
spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných v komasačnom hárku 491 v podiele 1/3-tiny,
právny záujem na vedení konania by bol daný, ale na iný predmet konania, keď ako tvrdí, že
v katastri nehnuteľnosti sú ako vlastníci jednotlivých parciel zapísané osoby rozdielne od
osoby navrhovateľky a dedičstvo po otcovi nebolo prejednané. V konaní bolo preukázané,
že po nebohom J. C., nie je len navrhovateľka samotná dedičkou, ale má aj sestru A. D.,
ktorá by taktiež mala byť účastníčkou konania s poukazom na ust. § 91 ods. 2 O.s.p.. Medzi
navrhovateľkou a jej sestrou ide o nerozlučné spoločenstvo, t. j. o také spoločenstvo, kde
účastníci majú také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozhodnutie o veci samej musí
vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane. Odvolací súd sa
stotožňuje so záverom a právnym posúdením ohľadne nedostatku označenia pasívne
legitimovaných účastníkov konania vo vzťahu k parcele 384/3, kat. úz. V., vzhľadom na to,
že odporkyňa J. S., darovacou zmluvou previedla vlastnícke právo na M. Ž. v polovici a I. Ž.
v polovici, vlastnícke právo ktoré bolo odvkladované správou katastra pod V 6244/98.
Vzhľadom na to, že už v čase podania návrhu odporkyňa v 3/ rade, nebola vlastníčkou
nehnuteľnosti, nemohla byť ani pasívne legitimovaná. Bolo na navrhovateľke, aby si tieto
okolnosti zistila pred podaním návrhu, návrh ktorý bol podaný vroku 1999.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdil.“
V odôvodnení namietaného rozhodnutia krajský súd uviedol stručné ale výstižné
dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdil. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že konajúce súdy sa nezaoberali jej návrhom
na zrušenie notárskych osvedčení o vydržaní vlastníckeho práva k časti predmetného
novoobjaveného dedičstva, túto ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Zo zapožičaného
spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 611/1999 ústavný súd zistil, že sťažovateľka na základe
výzvy okresného súdu na odstránenie vád podania opravila petit návrhu podaním
doručeným okresnému súdu 30. júla 2004, v ktorom uviedla, že netrvá na navrhovanom
znení petitu v časti, ktorou sa domáhala, aby konajúci súd súčasne zrušil notárske
osvedčenie o vydržaní č. N 217/96 NZ 269/96 z 30. októbra 1996 a č. N 228/96 NZ 281/96
zo 14. novembra 1996. Vzhľadom na dispozičné oprávnenie sťažovateľky, ktorým
vymedzila predmet konania, sa už okresný súd v ďalšom priebehu konania touto časťou
návrhu sťažovateľky nezaoberal.
Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda krajský súd
v danom prípade neporušil žiadny z ústavno-procesných princípov zaručených v čl. 46
a nasl. ústavy, preto v okolnostiach daného prípadu nemohlo dôjsť ani k porušeniu
sťažovateľkou označeného základného práva vlastniť majetok a dediť majetok zaručeného
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
sama osebe nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov všeobecného (v tomto prípade krajského) súdu. Ingerencia ústavného súdu do
výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským
súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2010