Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 529/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., V., zastúpenej advokátom JUDr. P. G., M., vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a dediť majetok zaručeného

v , základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 16. decembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2010

doručená sťažnosť Ľ. B., V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základného práva vlastniť majetok a dediť majetok zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. decembra

2009 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že «Dňa... zomrel poručiteľ sťažovateľky,

jej otec J. C.,, naposledy bytom V., po ktorom bolo Štátnym notárstvom v Ž. prejednané

dedičstvo a vydané rozhodnutie, sp. zn. D 1370/79 - 16, zo dňa 21.08.1980. Predmetným

rozhodnutím štátneho notárstva bolo sťažovateľke potvrdené nadobudnutie dedičstva po

poručiteľovi. ...

Dňa 09.02.1999 bolo notárkou, JUDr. A. M., ako súdnym komisárom, v dedičskej

veci po poručiteľovi, J. C., nar. 14.03.1906,..., (ďalej len „poručiteľ“) po prejednaní

novoobjaveného dedičstva, vydané Osvedčenie o dedičstve, pod sp. zn. D 1400/98, Dnot

196/98. Na základe tohto osvedčenia sa nadobúdateľkou dodatočne objaveného dedičstva

stala sťažovateľka. Základom pre prejednanie novoobjaveného dedičstva -nehnuteľností,

nachádzajúcich sa v katastrálnom území V., bol komasačný hárok č. 491 na meno

poručiteľa v 1/3-ine. ...

Pri predmetnom prejednaní novoobjaveného dedičstva však bolo zistené, že časť

nehnuteľného majetku, patriaceho do novoobjaveného dedičstva po poručiteľovi nebude

prejednaná, pretože medzičasom si ho dali, resp. vlastnícke právo k nemu, titulom údajného

vydržania cestou osvedčenia podľa vtedy platného zapísať na list

vlastníctva iní nadobúdatelia.

Sťažovateľka bola z tohto dôvodu nútená v roku 1999 podať žalobu o určenie

podielového spoluvlastníctva k časti novoobjaveného dedičstva, t.j. k nehnuteľnostiam -

pozemkom nachádzajúcim sa v katastrálnom území V., parcelám č. 368, 369, 380/2, 384/3

(ktoré vznikli z pôvodných parciel č. 1301, 1306 a 1307), ktoré v rámci novoobjaveného

dedičstva neboli prejednané, hoci prejednané byť mali. ...

Dňa 23.09.2008 Okresný súd Žilina Rozsudkom sp. zn. -273, žalobný

návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol s odôvodnením, že navrhovateľka

(sťažovateľka) nepreukázala právny titul na nadobudnutie svojho spoluvlastníctva

k žalovaným pozemkom. ...

Odvolaním, zo dňa 07.11.2008, sťažovateľka napadla predmetný rozsudok

prvostupňového súdu, pričom uviedla, že ona nenadobudla vlastnícke právo k žalovaným

parcelám na základe dedenia - pri prejednaní novoobjaveného majetku poručiteľa

zapísaného v kom. hárku č. 491 v kat. úz. V. v roku 1998, len preto, že jej to bolo

znemožnené postupom odporcov, resp. ich právnych predchodcov, ktorí predstierali

splnenie podmienok na vydanie notárskeho osvedčenia o držbe nehnuteľností podľa zák. č.

. Navrhovateľke nezostalo preto nič iné, ako podať predmetnú určovaciu

žalobu aj s návrhom na zrušenie notárskych osvedčení o údajnom vydržaní časti

predmetného novoobjaveného dedičstva -zapísaného v kom. hárku č. 491 kat. úz. V., po jej

právnom predchodcovi - otcovi, resp. poručiteľovi. Avšak návrhom na zrušenie notárskych

osvedčení vydaných podľa v prospech odporcov, resp. ich právnych

predchodcov, N 217/96, NZ 260/96 a N 228/96, , sa súd vôbec nezaoberal, čo ani

nijakým spôsobom nezdôvodnil, a pritom práve riešenie tejto časti návrhu navrhovateľky

malo byť riešené ako prioritné. Na to, aby mohli byť v dedičskom konaní prejednané aj

žalované nehnuteľnosti ako novoobjavené dedičstvo po právnom predchodcovi

navrhovateľky - jej otcovi, bolo potrebné zrušiť predmetné notárske osvedčenia, vydané

podľa , čo žiadala navrhovateľka v tomto konaní, a to v zákonom

stanovenej 10 ročnej lehote - podľa ..

Dňa 16.12.2009 Krajský súd v Žiline, Rozsudkom sp. zn. , rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil, keď sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu,

pričom so skutočnosťami, uvedenými v odvolaní sťažovateľky sa nijako nevysporiadal

a argumentačne nijako nezdôvodnil, prečo sa relevantne nezaoberal zásahom do

dedičského práva sťažovateľky konaním odporcov. Naproti tomu tvrdil, že navrhovateľka

(sťažovateľka) nepreukázala titul, na základe ktorého by mala spoluvlastnícke právo

k žalovaným parcelám nadobudnúť prevodom, čo sťažovateľka považuje za absurdné,

pretože v konaní ani nikdy netvrdila, že by mala časť novoobjaveného dedičstva

nadobudnúť „prevodom“. Ďalej krajský súd tvrdil, že sťažovateľka nepreukázala ani jeho

získanie (časti novoobjaveného dedičstva) na základe rozhodnutia štátneho orgánu alebo

na základe dedenia, čo samozrejme sťažovateľka nemohla, lebo žiaden štátny orgán

o novoobjavenom dedičstve rozhodnúť nemohol, nakoľko príslušnosť na prejednanie

a rozhodnutie o ňom bola daná len notárovi, ako súdnemu komisárovi a získanie

predmetnej časti novoobjaveného dedičstva dedením sťažovateľka taktiež nemohla

preukázať, pretože práve z hore uvedených dôvodov k jeho prejednaniu v dodatočnom

dedičskom konaní v roku 1999 nedošlo. Pokiaľ by k prejednaniu uvedenej časti

novoobjaveného dedičstva v dedičskom konaní došlo, odpadol by aj dôvod na podanie

žaloby na súd. ...».

Podľa názoru sťažovateľky skutkové a právne závery krajského súdu sú „zjavne

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné“. Namietaným

rozhodnutím došlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa

a práva podľa dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom a Rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. ,

z 16. decembra 2010, základné právo Ľ. B. na dedenie, vlastniť majetok, podľa čl. 20 ods. 1

, na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. , z 16. decembra 2009,

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ľ. B. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume ako bude vyčíslené, ktoré

je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet advokátovi, JUDr. P. G., M., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv

zaručených v a , ako aj práva zaručeného v

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 16. decembra 2009. Podstatou námietok sťažovateľky je odlišné právne

posúdenie veci odvolacím súdom v konaní o odvolaní oproti právnemu názoru, ktorý

zastáva sťažovateľka. Právne závery krajského súdu vyslovené v namietanom rozhodnutí sú

podľa sťažovateľky zjavne arbitrárne a z ústavného hľadiska neudržateľné.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2009 je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.

Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -273 z 23. septembra 2008, okrem iného

vyplýva:

„Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh v celom rozsahu zamietol. ...

Dôvodil, že pokiaľ navrhovateľka žiadala, aby súd určil, že je podielovou

spoluvlastníčkou v podiele 1/3-tine v parcelách KN č. 368, 369, 382 a 384, kat. územia V,

má síce naliehavý právny záujem na takomto určení, na základe ktorého by bolo možno

vykonať príslušný zápis do katastra nehnuteľností, ale pokiaľ žiadala navrhovateľa určiť jej

spoluvlastnícky podiel i k parcele 384/3, ktorá je vlastnícky vedená v katastri nehnuteľnosti

na I. Ž. v polovici a M. Ž. v polovici, na základe nedostatku označenia pasívne

legitimovaných účastníkov konania vo vzťahu k tejto parcele, súd návrh zamietol.

Navrhovateľka, pokiaľ sa jedná o parcelu 384/3, uviedla ako vlastníčku J. S., ktorá bola

pôvodnou vlastníčkou KN parcele č. 384/3, avšak darovacou zmluvou, ktorá bola

zavkladovaná správou katastra pod V 6244/98, nehnuteľnosť darovala M. Ž. v polovici a I.

Ž. v polovici. Preto už J. S. nie je pasívne legitimovaná v danom spore. Predmetom konania

sú ďalej nehnuteľnosti zapísané na LV 1431, ako parcela KN 368 a 369, ktorých vlastníci

sú M. C. a M. M., ako právni nástupcovia po V. C. a O. C.. Parcela KN 380/2, zapísaná na

LV č. 1475 kat. územia V., je vo vlastníctve odporcu v 4/ rade, ktorý vlastníctvo nadobudol

na základe darovacej zmluvy medzi M. C., ktorý získal vlastnícke právo na základe

darovacej zmluvy od rodičov O. C. a V. C.,, vlastnícke právo na M. C. bolo vložené

rozhodnutím Okresného úradu v Ž., odboru katastrálneho pod V 1548/97. M. C. na základe

kúpno-predanej zmluvy previedol svoje vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti parcele č.

380/2, zapísanej na LV 1475 na odporcu Ing. T. S., vlastnícke právo ktoré bolo vložené pod

V 4759/99, odborom katastrálnym, Okresného úradu v Ž. Ďalej prvostupňový súd poukázal

na návrh navrhovateľky, ktorá si spoluvlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam -

parceliam v predmete konania, odvodzuje z komasačného hárku 491. Uviedla, že pri

prejednávaní dedičstva po jej právnom predchodcovi J. C. (otcovi) nemohla zahrnúť do

aktív dedičstva aj parcely, ktoré sú predmetom tohto konania, pretože podľa identifikácie už

boli prevedené na iné listy vlastníctva, ktoré tam boli prevedené v rozpore so skutkovým

a právnym stavom. Súd skúmal, či nedošlo k nadobudnutiu jej vlastníckeho práva

vydržaním, avšak neboli splnené podmienky na oprávnenosť držby, pretože navrhovateľka

ani v konaní netvrdila, že by niekedy vo svojom mene ako oprávnená držiteľka, t. j. v dobrej

viere, že jej táto vec patrí, fyzicky užívala, okrem parcely 380/2. Navrhovateľka žiadnu

okolnosť, od ktorej by odvodzovala vlastnícke právo pre seba z titulu vydržania ani

neuviedla. Pokiaľ si navrhovateľka uplatňuje svoj nárok, ako právna nástupkyňa po svojom

otcovi J. C., ktorý podiel odvodzuje od zápisu v komasačnom hárku 491, kde je uvedený ako

spoluvlastník pôvodných komasovaných parciel, z ktorých boli predmetné parcely

vytvorené, súd nemá oprávnenie skúmať spoluvlastnícke právo J. C. k žalovaným parcelám,

ale potencionálne vlastnícke právo navrhovateľky. Navrhovateľka však nie je jedinou

dedičkou po J. C., keďže dedičkou po jej otcovi bola i A. D., ktorá zomrela a zanechala

právnych nástupcov, ako to vyplýva zo spisu Okresného súdu v Žiline, sp. zn.

. ...

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka. Navrhla,

aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Poukázala

na to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Poukázala na to, že svoje vlastnícke právo si odvodzuje od svojho právneho

predchodcu - otca J. C., po smrti ktorého nebol v dedičskom konaní prejednaný celý jeho

majetok. Pri dodatočnom prejednaní tohto majetku, ako novoobjaveného, bolo však zistené,

že časť jeho majetku, ktorá je predmetom tohto súdneho konania, už nie je možné prejednať,

nakoľko bolo vydané Osvedčenie o dedičstve konaním pod D 1400/98, zo dňa

9.2.1999, na základe údajného vydržania podľa vtedy platného a

zapísaní na list vlastníctva boli odporcovia. Podstatou veci je, že odporcovia, resp. ich

právni predchodcovia ako podieloví spoluvlastníci žalovaných nehnuteľností podľa údajov

zapísaných v komasačnom hárku 491, kat. územia V., pokiaľ chceli nadobudnúť predmetný

nehnuteľný majetok do výlučného vlastníctva, prichádzal do úvahy postup o zrušení

a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k spoločnej nehnuteľnosti. K vydaniu

notárskych osvedčení si dali vypracovať geometrický plán v roku 1994, podľa ktorého bola

parcela č. 380 rozdelená na tri parcely s parcelnými číslami 380/2, 380/3, 380/1. To, že

podielovým spoluvlastníkom č. 380 v podiele bol J. C., potvrdzujú aj odporcovia

podľa predmetného geometrického plánu z roku 1994. Jedinou právnou skutočnosťou je, že

právny predchodca navrhovateľky zomrel v roku 1979 a okresný súd nepochopil podstatu a

zmätočne argumentoval, že navrhovateľka nepreukázala právny titul na nadobudnutie

spoluvlastníckeho práva k ostatným žalovaným nehnuteľnostiam. Opak je však pravdou,

navrhovateľka titul nadobudla, len nemohol byť realizovaný vzhľadom na vydané notárske

osvedčenia. ...

Krajský súd, ako súd odvolací ... bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214

ods. 2 ) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia

a rozhodnutie okresného súdu vo výroku napadnutom odvolaním ...

potvrdil podľa ust. z týchto dôvodov:

Predmetom konania v danej právnej veci je návrh navrhovateľky, ktorým sa

domáhala určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou v 1/3-tine parciel 368, 369, 380/2

a 384/3 KN, kat. územia V. Navrhovateľka si svoj návrh odvodzovala od vlastníctva jej

právneho predchodcu J. C., ktorý bol podielovým spoluvlastníkom v podiele

k nehnuteľnosti zapísanej v komasačnom hárku 491, kat. územia V. Odvolací súd sa

stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľka nepreukázala titul, na základe

ktorého by mala spoluvlastnícke právo k žalovaným parceliam nadobudnúť prevodom,

a nepreukázala ani jeho získanie na základe rozhodnutia štátneho orgánu, alebo na základe

dedenia. Pokiaľ navrhovateľka uvádzala v konaní, že jej právny predchodca J. C. bol

spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných v komasačnom hárku 491 v podiele ,

právny záujem na vedení konania by bol daný, ale na iný predmet konania, keď ako tvrdí, že

v katastri nehnuteľnosti sú ako vlastníci jednotlivých parciel zapísané osoby rozdielne od

osoby navrhovateľky a dedičstvo po otcovi nebolo prejednané. V konaní bolo preukázané,

že po nebohom J. C., nie je len navrhovateľka samotná dedičkou, ale má aj sestru A. D.,

ktorá by taktiež mala byť účastníčkou konania s poukazom na ust. . Medzi

navrhovateľkou a jej sestrou ide o nerozlučné spoločenstvo, t. j. o také spoločenstvo, kde

účastníci majú také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozhodnutie o veci samej musí

vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane. Odvolací súd sa

stotožňuje so záverom a právnym posúdením ohľadne nedostatku označenia pasívne

legitimovaných účastníkov konania vo vzťahu k parcele 384/3, kat. úz. V., vzhľadom na to,

že odporkyňa J. S., darovacou zmluvou previedla vlastnícke právo na M. Ž. v polovici a I. Ž.

v polovici, vlastnícke právo ktoré bolo odvkladované správou katastra pod V 6244/98.

Vzhľadom na to, že už v čase podania návrhu odporkyňa v 3/ rade, nebola vlastníčkou

nehnuteľnosti, nemohla byť ani pasívne legitimovaná. Bolo na navrhovateľke, aby si tieto

okolnosti zistila pred podaním návrhu, návrh ktorý bol podaný vroku 1999.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil.“

V odôvodnení namietaného rozhodnutia krajský súd uviedol stručné ale výstižné

dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že konajúce súdy sa nezaoberali jej návrhom

na zrušenie notárskych osvedčení o vydržaní vlastníckeho práva k časti predmetného

novoobjaveného dedičstva, túto ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Zo zapožičaného

spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že sťažovateľka na základe

výzvy okresného súdu na odstránenie vád podania opravila petit návrhu podaním

doručeným okresnému súdu 30. júla 2004, v ktorom uviedla, že netrvá na navrhovanom

znení petitu v časti, ktorou sa domáhala, aby konajúci súd súčasne zrušil notárske

osvedčenie o vydržaní č. N 217/96 NZ 269/96 z 30. októbra 1996 a č. N 228/96 NZ 281/96

zo 14. novembra 1996. Vzhľadom na dispozičné oprávnenie sťažovateľky, ktorým

vymedzila predmet konania, sa už okresný súd v ďalšom priebehu konania touto časťou

návrhu sťažovateľky nezaoberal.

Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda krajský súd

v danom prípade neporušil žiadny z ústavno-procesných princípov zaručených v čl. 46

a nasl. , preto v okolnostiach daného prípadu nemohlo dôjsť ani k porušeniu

sťažovateľkou označeného základného práva vlastniť majetok a dediť majetok zaručeného

v .

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

sama osebe nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov všeobecného (v tomto prípade krajského) súdu. Ingerencia ústavného súdu do

výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010