Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 15/2011
PDF · 158.16 KB
No categories available
II. ÚS 15/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,
B., vo veciach vedených Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 47/2011
a sp. zn. Rvp 48/2011, ktorými namietala porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu
majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE 269/2010-
44 z 29. septembra 2010 a č. k. 13 CoE 289/2010-28 z 12. októbra 2010, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 47/2011 a sp. zn. Rvp
48/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 47/2011.
2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. januára
2011 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka), ktorými namietala
porušenie práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE 269/2010-44 z 29. septembra 2010 a č. k. 13
CoE 289/2010-28 z 12. októbra 2010.
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmlúv o úvere uzavretých 15. júla 2003 (Rvp 47/2011) a 28. novembra 2003
(Rvp 48/2011) poskytla fyzickým osobám úvery v sume 398,33 € a 165,97 €, ktoré spolu
s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 13 dvojtýždňových splátkach. Na
zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu v zmluvách dohodnuté, že
splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak
dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu,
ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky,
dostali sa do omeškania so splácaním úveru, čím sa tento stal okamžite splatným.
2.1 Vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 47/2011 bola 21. júla 2004
notárom spísaná notárska zápisnica podpísaná určeným splnomocneným zástupcom dlžníka
a v ten deň bol podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Súdny exekútor
následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Banská Bystrica 4. augusta
2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Dňa 28. októbra 2009 podal sťažovateľ
návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo udelené poverenie na výkon exekúcie
4. augusta 2004. Okresný súd Banská Bystrica ako vecne a miestne príslušný súd na
rozhodovanie o exekučnej agende v danej veci uznesením č. k. 3 Er 1046/2004-19
z 28. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň zamietol
návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka 24. februára 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.
15 CoE 269/2010-44 z 29. septembra 2010 tak, že napadnuté uznesenie prvostupňového
súdu potvrdil.
2.2 Vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 48/2011 bol postup
sťažovateľky voči dlžníkovi obdobný ako vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 47/2011 s tým,
že 13. augusta 2004 bola spísaná notárska zápisnica podpísaná určeným splnomocneným
zástupcom dlžníka. Dňa 27. októbra 2004 bol sťažovateľkou podaný návrh na výkon
exekúcie súdnym exekútorom. Súdny exekútor následne na základe poverenia Okresného
súdu Žiar nad Hronom 26. novembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.
Okresný súd Žiar nad Hronom ako vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej
agende z vlastného podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej
výzvy na vyjadrenie sa účastníkov k návrhu súdu na neprípustnosť vykonávacieho konania
uznesením č. k. 11 Er 1412/2004-12 z 10. júna 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 29. júna 2010 odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 13 CoE 289/2010-28 z 12. októbra 2010 tak,
že uznesenie prvostupňového súdu ako vecne a právne správne potvrdil.
3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo
porušené jej právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na
ochranu majetku zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka v sťažnostiach
podrobne uviedla okolnosti, ktoré podľa jej názoru znamenajú porušenie označených práv.
Za tieto považuje predovšetkým skutočnosť, že došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti konania, keď označené okresné súdy z vlastného podnetu, t. j. bez
podnetu exekútora, sťažovateľky alebo povinného začali konanie o zastavení exekúcie,
pričom pred začatím tohto konania nedali možnosť účastníkom exekučného konania
vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Sťažovateľka namietala aj vykonanie
dokazovania, ku ktorému došlo bez znalosti vôle účastníkov konania, keďže im nebol daný
priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom, resp. možnosť navrhnúť nové dôkazy.
Sťažovateľka taktiež uvádza, že označené okresné súdy, ako aj krajský súd neoznačili
ochraňovaný verejný záujem, ktorý by odôvodňoval začať konanie o zastavení exekúcie.
4. Podľa názoru sťažovateľky v posudzovaných prípadoch došlo k zásahu do jej
práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že označené okresné súdy
exekúciu zastavili, čím znemožnil nútený výkon práva, ktorý jej vznikol na základe zmluvy
o úvere.
5. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva a ústavného súdu.
6. Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný
súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie práva na spravodlivý proces zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového
protokolu uzneseniami krajského súdu č. k. 5 CoE 373/2010-312 z 1. októbra 2010 a č. k.
19 CoE 343/2010-36 z 21. septembra 2010, zruší označené uznesenia krajského súdu a veci
vráti krajskému súdu na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie
v sume 1 579,35 € (Rvp 47/2011) a 120,50 € (Rvp 48/2011) a zaviaže krajský súd na
úhradu trov právneho zastúpenia v sume 164,12 € (Rvp 47/2011) a 33,20 € (Rvp 49/2011).
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
8. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...
9. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Predmetom sťažností je namietané porušenie práva na spravodlivý proces
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu č. k. 15 CoE 269/2010-44
z 29. septembra 2010 a č. k. 13 CoE 289/2010-28 z 12. októbra 2010.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
13. Spoločné prerokovanie vecí
13.1 Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
13.2 V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
13.3 Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
13.4 S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 47/2011 a Rvp 48/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť
uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského
súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne
normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode
1 výroku tohto uznesenia.
14. Namietané porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
14.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
14.2 Sťažovateľka namietala, že krajským súdom bolo porušené jej právo
vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým spôsobom, že okresné súdy z vlastného
podnetu začali konanie o zastavení exekúcie, pričom účastníkom exekučného konania
neposkytli priestor vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Takýmto postupom
podľa tvrdení sťažovateľky nahradili vôľu jedného z účastníkov exekúcie na jej úkor, čím
stratila právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolenú vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie a následným začatím núteného výkonu práva exekúciou.
Sťažovateľka ďalej namietala, že okresné súdy ani krajský súd nezdôvodnili, z akých
dôvodov a v danom okamžiku (či pre zmenu zákonných alebo iných podmienok na výkon
exekúcie alebo porušenie povinností exekútorom) začali okresné súdy konanie o zastavení
exekúcie, pričom neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol nadradený
verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov exekučného konania. K porušeniu
označeného práva došlo podľa sťažovateľky aj tým, že okresné súdy a krajský súd v
priebehu konania na zastavenie exekúcie vykonali dokazovanie z vlastného podnetu a bez
znalosti vôle účastníkov konania, pričom súdy týmto nedali priestor na vyjadrenie sa
k vykonaným dôkazom ani možnosť navrhnúť nové dôkazy.
14.3 Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností skúmal, či ochranu
sťažovateľkou namietanému porušeniu práva neposkytujú všeobecné súdy na základe
opravných prostriedkov, ktoré je potrebné považovať za účinné právne prostriedky nápravy.
Z obsahu sťažností a k nim pripojených príloh vyplýva, že v uvedených prípadoch
sťažovateľka pred podaním sťažností ústavnému súdu nevyčerpala všetky právne
prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných
súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti napadnutým uzneseniam krajského
súdu, a to napriek tomu, že sťažovateľkou v sťažnostiach uvádzané dôvody predstavujú
dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa uvedenej právnej normy dovolanie je tiež
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ak teda prvostupňové súdy v exekučných veciach
podľa tvrdenia sťažovateľky neposkytli účastníkom konania možnosť vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom ani im nedali možnosť nové dôkazy, ktoré by zvrátili rozhodnutie
exekúciu zastaviť, navrhnúť, potom exekučné súdy, a teda aj krajský súd napadnutými
uzneseniami odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
14.4 Vzhľadom na to, že sťažovateľka napriek uvedeným skutočnostiam dovolania
v uvedených prípadoch nepodala, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej
právomoci sťažnosti v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich
prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14.5 Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 164/1996
z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.
15. Namietané porušenie práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu
15.1 Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v súvislosti s označenými uzneseniami
krajského súdu vyslovil porušenie práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu a zrušil
tieto rozhodnutia. Z obsahu sťažností vyplýva, že ich podstatou je nesúhlas sťažovateľky
so zastavením konania v exekučných veciach, čím podľa jej názoru bolo porušené jej právo
na ochranu majetku zmysle dodatkového protokolu.
15.2 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
15.3 Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
15.4 Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení
s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých
uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom.
15.5 Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že nebola preukázaná príčinná
súvislosť medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorého
sťažovateľka namieta, a napadnutými uzneseniami krajského súdu, a preto ústavný súd
sťažnosti v tejto časti odmietol ako za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažnostiach rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2011