Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 15/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,

B., vo veciach vedených Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namietala porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu

majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

44 z 29. septembra 2010 a č. k. -28 z 12. októbra 2010, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a sp. zn. Rvp

48/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. januára

2011 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka), ktorými namietala

porušenie práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -44 z 29. septembra 2010 a č. k. 13

CoE 289/2010-28 z 12. októbra 2010.

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmlúv o úvere uzavretých 15. júla 2003 () a 28. novembra 2003

() poskytla fyzickým osobám úvery v sume 398,33 € a 165,97 €, ktoré spolu

s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 13 dvojtýždňových splátkach. Na

zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu v zmluvách dohodnuté, že

splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak

dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu,

ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky,

dostali sa do omeškania so splácaním úveru, čím sa tento stal okamžite splatným.

2.1 Vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. bola 21. júla 2004

notárom spísaná notárska zápisnica podpísaná určeným splnomocneným zástupcom dlžníka

a v ten deň bol podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Súdny exekútor

následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Banská Bystrica 4. augusta

2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Dňa 28. októbra 2009 podal sťažovateľ

návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo udelené poverenie na výkon exekúcie

4. augusta 2004. Okresný súd Banská Bystrica ako vecne a miestne príslušný súd na

rozhodovanie o exekučnej agende v danej veci uznesením č. k. -19

z 28. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň zamietol

návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu podala

sťažovateľka 24. februára 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-44 z 29. septembra 2010 tak, že napadnuté uznesenie prvostupňového

súdu potvrdil.

2.2 Vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. bol postup

sťažovateľky voči dlžníkovi obdobný ako vo veci vedenej pod sp. zn. s tým,

že 13. augusta 2004 bola spísaná notárska zápisnica podpísaná určeným splnomocneným

zástupcom dlžníka. Dňa 27. októbra 2004 bol sťažovateľkou podaný návrh na výkon

exekúcie súdnym exekútorom. Súdny exekútor následne na základe poverenia Okresného

súdu Žiar nad Hronom 26. novembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.

Okresný súd Žiar nad Hronom ako vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej

agende z vlastného podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej

výzvy na vyjadrenie sa účastníkov k návrhu súdu na neprípustnosť vykonávacieho konania

uznesením č. k. -12 z 10. júna 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 29. júna 2010 odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -28 z 12. októbra 2010 tak,

že uznesenie prvostupňového súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo

porušené jej právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na

ochranu majetku zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka v sťažnostiach

podrobne uviedla okolnosti, ktoré podľa jej názoru znamenajú porušenie označených práv.

Za tieto považuje predovšetkým skutočnosť, že došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti konania, keď označené okresné súdy z vlastného podnetu, t. j. bez

podnetu exekútora, sťažovateľky alebo povinného začali konanie o zastavení exekúcie,

pričom pred začatím tohto konania nedali možnosť účastníkom exekučného konania

vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Sťažovateľka namietala aj vykonanie

dokazovania, ku ktorému došlo bez znalosti vôle účastníkov konania, keďže im nebol daný

priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom, resp. možnosť navrhnúť nové dôkazy.

Sťažovateľka taktiež uvádza, že označené okresné súdy, ako aj krajský súd neoznačili

ochraňovaný verejný záujem, ktorý by odôvodňoval začať konanie o zastavení exekúcie.

4. Podľa názoru sťažovateľky v posudzovaných prípadoch došlo k zásahu do jej

práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že označené okresné súdy

exekúciu zastavili, čím znemožnil nútený výkon práva, ktorý jej vznikol na základe zmluvy

o úvere.

5. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre

ľudské práva a ústavného súdu.

6. Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný

súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie práva na spravodlivý proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového

protokolu uzneseniami krajského súdu č. k. -312 z 1. októbra 2010 a č. k.

-36 z 21. septembra 2010, zruší označené uznesenia krajského súdu a veci

vráti krajskému súdu na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie

v sume 1 579,35 € () a 120,50 € () a zaviaže krajský súd na

úhradu trov právneho zastúpenia v sume 164,12 € () a 33,20 € ().

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej

len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

8. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

9. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Predmetom sťažností je namietané porušenie práva na spravodlivý proces

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1

dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu č. k. -44

z 29. septembra 2010 a č. k. -28 z 12. októbra 2010.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

13. Spoločné prerokovanie vecí

13.1 Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

13.2 V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

13.3 nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

13.4 S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť

uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského

súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne

normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode

1 výroku tohto uznesenia.

14. Namietané porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

14.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14.2 Sťažovateľka namietala, že krajským súdom bolo porušené jej právo

vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým spôsobom, že okresné súdy z vlastného

podnetu začali konanie o zastavení exekúcie, pričom účastníkom exekučného konania

neposkytli priestor vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Takýmto postupom

podľa tvrdení sťažovateľky nahradili vôľu jedného z účastníkov exekúcie na jej úkor, čím

stratila právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolenú vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie a následným začatím núteného výkonu práva exekúciou.

Sťažovateľka ďalej namietala, že okresné súdy ani krajský súd nezdôvodnili, z akých

dôvodov a v danom okamžiku (či pre zmenu zákonných alebo iných podmienok na výkon

exekúcie alebo porušenie povinností exekútorom) začali okresné súdy konanie o zastavení

exekúcie, pričom neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol nadradený

verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov exekučného konania. K porušeniu

označeného práva došlo podľa sťažovateľky aj tým, že okresné súdy a krajský súd v

priebehu konania na zastavenie exekúcie vykonali dokazovanie z vlastného podnetu a bez

znalosti vôle účastníkov konania, pričom súdy týmto nedali priestor na vyjadrenie sa

k vykonaným dôkazom ani možnosť navrhnúť nové dôkazy.

14.3 Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností skúmal, či ochranu

sťažovateľkou namietanému porušeniu práva neposkytujú všeobecné súdy na základe

opravných prostriedkov, ktoré je potrebné považovať za účinné právne prostriedky nápravy.

Z obsahu sťažností a k nim pripojených príloh vyplýva, že v uvedených prípadoch

sťažovateľka pred podaním sťažností ústavnému súdu nevyčerpala všetky právne

prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných

súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti napadnutým uzneseniam krajského

súdu, a to napriek tomu, že sťažovateľkou v sťažnostiach uvádzané dôvody predstavujú

dovolací dôvod podľa . Podľa uvedenej právnej normy dovolanie je tiež

prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ak teda prvostupňové súdy v exekučných veciach

podľa tvrdenia sťažovateľky neposkytli účastníkom konania možnosť vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom ani im nedali možnosť nové dôkazy, ktoré by zvrátili rozhodnutie

exekúciu zastaviť, navrhnúť, potom exekučné súdy, a teda aj krajský súd napadnutými

uzneseniami odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom [ ].

14.4 Vzhľadom na to, že sťažovateľka napriek uvedeným skutočnostiam dovolania

v uvedených prípadoch nepodala, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej

právomoci sťažnosti v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich

prerokovanie podľa .

14.5 Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.

15. Namietané porušenie práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu

15.1 Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v súvislosti s označenými uzneseniami

krajského súdu vyslovil porušenie práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu a zrušil

tieto rozhodnutia. Z obsahu sťažností vyplýva, že ich podstatou je nesúhlas sťažovateľky

so zastavením konania v exekučných veciach, čím podľa jej názoru bolo porušené jej právo

na ochranu majetku zmysle dodatkového protokolu.

15.2 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

15.3 Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

15.4 Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení

s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých

uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu

do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom.

15.5 Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že nebola preukázaná príčinná

súvislosť medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorého

sťažovateľka namieta, a napadnutými uzneseniami krajského súdu, a preto ústavný súd

sťažnosti v tejto časti odmietol ako za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažnostiach rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011