Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 45/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. K.,

Advokátska kancelária, H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 5. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra

2010 doručená sťažnosť Ing. J. J., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 5. augusta 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

vedeného na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“), a to na strane žalovaného.

V uvedenom konaní podľa vyjadrenia sťažovateľa „Žalobca svoj pôvodný žalobný

petit v bode A/;B/ a v bode C/ v súvislosti s prechodom Sk na euro upravil listom z 2.3.2009.

Týmto upresnením však súčasne mení bod B/ žalobného petitu z 11.11.2003 tak, že 13%

úrok z omeškania definuje už ako ročný úrok. V tomto bode žalobca sa snaží pod termínom

upresnenie žalobného petitu o zmenu pôvodného žalobného petitu bez toho, aby navrhol

zmenu žalobného návrhu podľa “.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že okresný súd v tejto súvislosti nepostupoval

v súlade s ustanovením

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) upravujúcim rozhodovanie súdu o pripustení

zmeny návrhu a nevydal v tomto smere žiadne rozhodnutie.

Rozsudkom sp. zn. z 3. marca 2009 okresný súd zaviazal sťažovateľa

„zaplatiť žalobcovi sumu 6.525,64 eur s 13 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 5.947,84

eur od 7.2.2003 do zaplatenia a zo sumy 577,81 eur od 10.4.2003 do zaplatenia“.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré považoval sťažovateľ za „právne

nesprávne“, podal odvolanie, ktorému Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

nevyhovel a svojím rozsudkom sp. zn. z 11. januára 2010 prvostupňové

rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ uvádza, že rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za nezákonné, preto

proti nemu podal dovolanie, v ktorom okrem iného poukázal na to, že „žalobcom upravený

žalobný petit podľa dôkazu č. 1 a tiež rozsudok okresného súdu, ktorý potvrdil krajský súd

robí rozhodnutie vo veci samej zmätočným a teda aj nevykonateľným, nakoľko vo výrokovej

časti rozsudku okresného súdu sa uvádza nie jedna, ale dve istiny v rôznych sumách a to

6.525,64 eur a 6.525,65 eur“.

Najvyšší súd podané dovolanie uznesením sp. zn. z 5. augusta 2010

odmietol. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorej

najvyšší súd uviedol: „K námietke dovolateľa týkajúcej rozdielu medzi výškou celkovo

priznanej sumy 6 525,64 € a výškou súčtu dvoch dielčích súm pri príslušenstve (5 947,84 +

577,81= 6525,65) dovolací súd túto považuje za dôvodnú. Súd prvého stupňa sa pri

počítaní dopustil zrejme nesprávnosti, keď súčet dvoch dielčích súm pri príslušenstve

vypočítal nižší o 0,01 € oproti celkovo priznanej sumy; túto zrejmú nesprávnosť je možné

odstrániť postupom podľa “

Sťažovateľ argumentuje, že tento záver „je nepodložené tvrdenie, nakoľko okresný

súd nič nepočítal a ani mu to zo zákona neprináleží, ale bez toho aby boli splnené

podmienky na zmenu žalobného návrhu žalobcu zo dňa 11.11.2003 - žalobca nepodal návrh

na zmenu žaloby podľa a okresný súd sám svojvoľne bez právne

relevantného rozhodnutia - uznesenia o pripustení zmeny žalobného návrhu zo dňa

11.11.2003 mení žalobný návrh žalobcu zo dňa 11.11.2003. Z uvedeného je zrejmé, že

okresný súd nemá zákonnú možnosť upraviť túto nesprávnosť upraveného žalobného petitu

žalobcu zo dňa 2.3.2009 podľa dôkazu č. 3 postupom podľa , a tým je

právoplatný rozsudok okresného súdu zo dňa 3.3.2009 považujem za nevykonateľný.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej prezentuje názor, že najvyšší súd sa vo svojom

rozhodnutí „vôbec nevysporiadal s tou právne relevantnou skutočnosťou, že žalobný petit

žalobcu zo dňa 11.11.2003 ako aj upravený žalobný petit zo dňa 2.3.2009 podľa dôkazu

č. 2, majú vady podania, dôsledkom čoho zo zákona v prípade, že okresný by vydal totožné

výroky, spôsobilo by to nevykonateľnosť rozhodnutia“. Podľa sťažovateľa «Postup

a následne a rozhodnutie okresného súdu, ktorým svojvoľne upravil žalobné petity žalobcu

z 11.11.2003 a 2.3.2009 v samotnom rozhodnutí, bez toho aby vyzval žalobcu

na odstránenie vád konania ešte pred vydaním uznesenia o ukončení dokazovania vo veci

samej a bez toho, aby som sa ja následne mohol k prípadnému odstráneniu vad podania

-žalobného petitu vyjadriť, podľa môjho názoru je takou závažnou procesnou vadou, ktorá

zakladá zmätočnosť a z uvedeného dôvodu je nepochybné, že dovolací súd mal túto

zmätočnosť vyhodnotiť tak, že sú splnené podmienky pre prípustnosť môjho dovolania

podľa , písm. „f“ , a ďalej ako inú vadu konania aj podľa ust.

písm.“b“ ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci , nakoľko odvolací

súd k tejto zmätočnosti-postupu okresného súdu a jeho rozhodnutiu ohľadom svojvoľne

zmeneného žalobného petitu okresným súdom svoj právny názor nielenže neodôvodnil, ale o

tejto vade konania sa ani nevyjadril vo svojom rozhodnutí zo dňa 11.1.2010 !!!»

V postupe najvyššieho súdu, ktorý dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol,

vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva zaručeného .

Na základe uvedeného sťažovateľ v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd

vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

zaručeného uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 5. augusta 2010, toto uznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie, ako aj priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 5. augusta

2010.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

Ťažiskovým argumentom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd sa

vo svojom rozhodnutí pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania správne nevysporiadal

s namietanou procesnou vadou postupu okresného súdu, keď okresný súd dôsledne

neaplikoval ustanovenie a upravujúce povinnosť účastníka konania

odstrániť nedostatky svojho podania na základe výzvy konajúceho súdu, ale v rozpore

s touto právnou úpravou potom, ako žalobca na takúto výzvu v určenej lehote nereagoval,

„svojvoľne upravil žalobné petity žalobcu“. Podľa sťažovateľa mali byť „tieto právne

relevantné skutočnosti“ najvyšším súdom zohľadnené ako dôvod na vyhovenie dovolaniu

sťažovateľa.

Ústavný súd preskúmal predmetné uznesenie najvyššieho súdu, aby zistil, či účinky

výkonu právomoci najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. sú

zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označeného článku , porušenie ktorého namieta.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých pri svojom

rozhodovaní vychádzal:

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 3. marca 2009 zaviazal sťažovateľa

(z titulu jeho povinnosti úhrady nájomného na základe nájomného vzťahu so žalobcom)

na zaplatenie sumy 6 525,64 € s 13 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 5 947,84 €

od 7. februára 2003 do zaplatenia a zo sumy 577,81 € od 10. apríla 2003 do zaplatenia,

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti rozsudku sa sťažovateľ odvolal a o podanom odvolaní rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 11. januára 2010 tak, že predmetný výrok ako vecne

správny potvrdil.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, v ktorom argumentoval:

«Napadnutý rozsudok považujem za nezákonné rozhodnutie podľa § 241 ods. 2, písm. “a“,

“b“ (ďalej len ) nakoľko v konaní došlo k vadám

uvedených v ust. § 237 O.s.o., súčasne ho považujem za rozhodnutie, ktoré nemá oporu

v skutkovom stave-rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej

časti oporu vo vykonanom dokazovaní. A spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

podľa ust. , písm. “c“ ».

Nesprávne právne posúdenie veci videl sťažovateľ v nezákonnom postupe okresného

súdu, ktorý v súvislosti s existenciou nedostatkov podania žalobcu nepostupoval v súlade

s ustanovením a , a potom, ako žalobca na výzvu súdu odstrániť

nedostatky podania nereagoval v určenej lehote, podanie neodmietol, resp. konanie

nezastavil pre nedostatok podmienok konania, ale „svojvoľne upravil žalobné petity

žalobcu“.

Dôvodnosť dovolania oprel sťažovateľ (okrem iného) aj o „zmätočnosť“ výroku

rozsudku okresného súdu, v ktorom sa súčet dvoch dielčích súm istiny uvedených pri

príslušenstve (5 947,84 € + 577,81 €) číselne nezhoduje s uvedenou celkovo priznanou

sumou istiny 6 525,64 €, a na tomto mieste poukázal aj na nesprávne zaokrúhľovanie

celkovo priznanej sumy pri prepočte slovenských korún na eurá.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 5. augusta 2010 o podanom

dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 v spojení s ustanovením

odmietol pre jeho neprípustnosť.

V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že po posúdení včasnosti podania

dovolania preskúmal, či toto smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.

Najvyšší súd skonštatoval, že dovolanie sťažovateľa nesmeruje ani proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený prvostupňový rozsudok (podľa je

dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej), ani proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom by sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vo veci (podľa § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci) a ani proti

rozsudku predvídanému ustanoveniami , podľa ktorých je dovolenie

prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa a odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť

dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ako aj proti

prvostupňovému rozsudku, ktorým prvostupňový súd vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a .

V nadväznosti na tieto závery najvyšší súd uviedol, že prípustnosť dovolania

sťažovateľa by teda bolo možné oprieť len o existenciu niektorej (niektorých) z procesných

vád taxatívne vymedzených ustanovením , pričom povinnosť preskúmať konanie

z uvedeného hľadiska vyplýva pre dovalací súd priamo z ustanovenia .

Najvyšší súd súčasne zdôraznil, že iné procesné vady konania alebo „nesprávnosti

rozhodovania“, aj keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania v zmysle

ustanovenia .

Najvyšší súd skonštatoval, že vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. a) až

e) a g) v dovolaní označené neboli a neboli zistené ani po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, preto prípustnosť dovolania o tieto ustanovenia oprieť

nemožno.

Následne pristúpil k posúdeniu existencie sťažovateľom výslovne označenej

procesnej vady podľa ustanovenia (účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom). V prvom rade najvyšší súd formuloval

interpretáciu relevantného ustanovenia a uviedol, že odňatie možnosti

konať pred súdom predstavuje taký procesne chybný postup súdu spočívajúci v porušení

zákona či iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý má za následok

znemožnenie realizácie procesných práv účastníka konania, ktorými v zmysle Občianskeho

súdneho poriadku ako účastník konania disponuje. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí

konštatoval, že z obsahu spisového materiálu nezistil, že by konanie okresného súdu alebo

krajského súdu bolo postihnuté takouto procesnou vadou znemožňujúcou sťažovateľovi

realizáciu jeho procesných práv.

Následne v tomto smere (a súčasne v kontexte argumentácie predostretej v sťažnosti

podanej ústavnému súdu) prezentoval najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia tieto

konkrétne závery:

„Pokiaľ žalovaný zastáva názor o nesprávnom postupe súdu prvého stupňa po tom,

čo zistil, že žalobca nedoplnil návrh na začatie konanie a neodstránil podmienky konania

v lehote určenej súdom, keď mal podanie odmietnuť, resp. konanie zastaviť a nie vo veci

meritórne rozhodnúť, ktorú nesprávnosť neodstránil ani odvolací súd, podľa obsahu možno

vyvodiť, že namieta inú vadu konania podľa Z hľadiska tejto tzv.

inej vady konania treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti

tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného

dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Vada tejto povahy je síce

relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní,

sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda

konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté

procesnou vadou v zmysle (pozn.: dovolací súd napadnuté

rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť

dovolania v zmysle

K námietke dovolateľa týkajúcej rozdielu medzi výškou celkovo priznanej sumy

6 525,64 € a výškou súčtu dvoch dielčích súm pri príslušenstve (5 947,84 + 577,81 =

6 525,65 €) dovolací súd túto považuje za dôvodnú. Súd prvého stupňa sa pri počítaní

dopustil zrejmej nesprávnosti, keď súčet dvoch dielčích súm pri príslušenstve vypočítal nižší

o 0,01 € oproti celkovo priznanej sumy; túto zrejmú nesprávnosť je možné odstrániť

postupom podľa “

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto

čiastkovým záverom:

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí posúdil prípustnosť sťažovateľom podaného

dovolania, keď v prvom rade interpretoval relevantnú právnu úpravu [zákonom definované

podmienky (prípady) prípustnosti dovolania– a , a ] .

V úvode skonštatoval neprípustnosť dovolania z hľadiska ustanovení § 238 ods. 1, 2

a 3 a až e) a .

Následne posúdil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia , ktorú

výslovne ako dovolací dôvod označil v podanom dovolaní sťažovateľ. Najvyšší súd náležite

predostrel výklad predmetného ustanovenia a na jeho základe vyvrátil argumentáciu

sťažovateľa (totožnú s tou, ktorú sťažovateľ poskytol v sťažnosti podanej ústavnému súdu)

o danosti označenej procesnej vady (odňatie možnosti konať pred súdom), ktorú opieral

sťažovateľ o námietku nezákonného postupu (postup v rozpore s ustanoveniami )

okresného súdu v súvislosti s nedostatkami podania žalobcu. Najvyšší súd vyvodil právny

záver, že takto sťažovateľom prezentovanú námietku by bolo možné podľa jej obsahu

kvalifikovať ako námietku „inej vady“ [predvídanej ustanovením § 241 ods. 2 písm. b)

], ktorú síce možno skúmať ako „relevantný dovolací dôvod“, ale len v spojení

s procesne prípustným dovolaním, pretože sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá.

Najvyšší súd preto skonštatoval, že v sťažovateľom popísanej skutkovej situácii

nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa .

V závere sa stručne vyjadril aj k námietke chyby v počítaní a uvedený nedostatok

rozhodnutia prvostupňového súdu kvalifikoval ako zrejmú nesprávnosť konvalidovateľnú

mimo rámca opravných konaní postupom podľa , podľa ktorého súd kedykoľvek

aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti

a o oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že v rámci výkonu svojej

právomoci sa najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 5. ugusta 2010 vysporiadal

s podstatnými námietkami sťažovateľa v náležitom rozsahu a jeho relevantným

konštatovaniam predchádzal racionálny, a teda ústavne konformný výklad dotknutej právnej

úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na

odmietnutie dovolania sťažovateľa. Rozhodnutie najvyššieho súdu teda zodpovedá limitom

garancií , ktorého porušenie sťažovateľ namietal.

V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo

posudzovať, či námietkam sťažovateľa podaným prostredníctvom dovolania malo, alebo

nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie

o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti spočívajúcu predovšetkým v ústavne konformnom

výklade dotknutej právnej úpravy.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2011