Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)II. ÚS 28/2011
PDF · 186.39 KB
No categories available
II. ÚS 28/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., CSc.,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základného práva vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 30/2009
a jeho rozsudkom z 24. novembra 2009 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 38/2010 a jeho rozsudkom z 5. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. V. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2010
doručená sťažnosť JUDr. V. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 30/2009 a jeho rozsudkom
z 24. novembra 2009 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 38/2010 a jeho rozsudkom z 5. mája 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bola na základe rozsudku
Okresného súdu Bratislava II č. k. 10 C 237/2004-117 z 27. marca 2006, ktorým bol
zmenený rozsudok okresného súdu č. k. P 311/1985-411 z 27. apríla 2001 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 5202/2001 z 13. augusta 2001, uložená
povinnosť platiť odporcovi výživné vo výške 6 000 Sk mesačne. Sťažovateľ návrhom
podaným na okresnom súde 26. januára 2009 navrhol zrušiť svoju vyživovaciu povinnosť
voči odporcovi a zároveň navrhol, aby okresný súd uložil odporcovi povinnosť vrátiť mu
bezdôvodné obohatenie od 1. júla 2008. Okresný súd rozsudkom č. k. 20 C 30/2009-251
z 24. novembra 2009 predmetný návrh sťažovateľa zamietol.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co 38/2010-274 z 5. mája 2010 rozhodol tak, že rozsudok
okresného súdu č. k. 20 C 30/2009-251 z 24. novembra 2009 potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 38/2010-274
z 5. mája 2010, ako aj rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 30/2009-251 z 24. novembra
2009 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj základné právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľ odôvodnil svoje tvrdenia okrem iného takto:
„... Okresný súd sa náležitým spôsobom nezaoberal navrhovanými dôkazmi. Ním
navrhnutý dôkaz nebol riadne vykonaným, keďže súd dôkaz nezabezpečil, nemohol sa k
nemu riadne vyjadriť a súd na základe takto zisteného skutkového stavu predčasne
rozhodol...
Okresný súd si nevyžiadal od odporcu ani výkaz o štúdiu, neskúmal či odporca
vykonáva nejakú zárobkovú činnosť, napriek dôkazom založeným v spise, týkajúcim sa jeho
podnikateľskej činnosti.“
Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti uvádza:
„Okresný súd v Banskej Bystrici aj Krajský súd v Banskej Bystrici svojimi
rozhodnutiami zjavne porušili ľudskú dôstojnosť sťažovateľa a to tým, že rozhodli v rozpore
s dobrými mravmi, keď poskytli právnu ochranu osobe, ktorá si riadne neplnila svoje
študijné povinnosti a namiesto toho vykonávala obchodnú činnosť, ktorú odporca nazval
jednorazovou záležitosťou.
Počas priebehu dokazovania si súd napriek žiadosti navrhovateľa nevyžiadal výkaz
o štúdiu a hodnotenie priebehu štúdia odporcu. Ďalšie vyššie uvedené súdy nehodnotili tú
skutočnosť, že odporca je už osoba, ktorá prekročila vekový limit byť riadnym študentom.
Rozhodnutia súdov sú v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko je tu zjavná podpora
v porušovaní akademických práv a slobôd dospelého mladého človeka, keď sa mu
priznávajú nadpráva, ktoré nemajú oporu v žiadnych právnych predpisoch. Poskytovaním
takýchto výhod oba súdy a škola vytvárali priestor pre neplnenie si riadnych študijných
povinností a neoprávneného majetkového prospechu.“
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo JUDr. V. H. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05.
05. 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 15Co/38/2010 porušené bolo.
2. Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici, Okresného súdu v Banskej Bystrici
bolo porušené základné právo sťažovateľa, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
a to rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05. 05. 2010 č. k. 15 Co/38/2010
a rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 11. 2009, č. k. 20 C/30/2009.
3. Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a Okresného súdu v Banskej Bystrici
bolo porušené základné právo sťažovateľa, podľa čl. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a to rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05. 05. 2010 č. k. 15 Co/38/2010 a rozsudkom Okresného
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 11. 2009, č. k. 20 C/30/2009.
4. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05. 05. 2010 č. k. 15
Co/38/2010 a rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 11. 2009, č. k. 20
C/30/2009 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
5. JUDr. V. H. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v
Banskej Bystrici povinný vyplatiť na účet advokátovi JUDr. M. Š., CSc., advokátska
kancelária B.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd považoval za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s rozdielnym
rozsahom namietaného porušenia označených práv v odôvodnení sťažnosti a v samotnom
návrhu rozhodnutia (petite). Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namietal aj porušenie
ďalších práv, ktoré neboli uvedené v petite. Ústavný súd ustálil predmet tohto konania
podľa petitu, teda tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.
1. K namietanému porušeniu základných práv postupom a rozhodnutím
okresného súdu
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že vzhľadom na princíp
subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy
môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých
je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže
domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva
alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho
sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
základných práv, porušenie ktorých sťažovateľ v súvislosti s napádaným postupom
a rozhodnutím okresného súdu č. k. 20 C 30/2009-251 z 24. novembra 2009 namieta, t. j.
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (v spojení s čl. 1
ods. 1 ústavy) a v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, neposkytujú všeobecné súdy na
základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania
sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého rozsudku (ale aj postupu, ktorý jeho
vydaniu predchádzal) okresného súdu č. k. 20 C/30/2009-251 z 24. novembra 2009
využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon pred
podaním sťažnosti ústavnému súdu aj využil, pričom o tomto jeho odvolaní rozhodol
krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co 38/2010-274 z 5. mája 2010. Krajský súd sa v rozsahu
svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vysporiadať
s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľ uvádza aj v konaní pred
ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu okresného súdu)
už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základných práv postupom a rozhodnutím
krajského súdu
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 (v spojení s čl. 1 ods. 1)
ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny napadnutým postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 Co 38/2010 a jeho rozsudkom z 5. mája 2010, ktorým bol rozsudok okresného
súdu z 24. novembra 2009 potvrdený, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozsudku krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu č. k. 15 Co 38/2010-274
z 5. mája 2010 okrem iného vyplýva:
„Okresný súd zaujal správny právny záver, že nie sú splnené podmienky pre zrušenie
vyživovacej povinnosti navrhovateľa k odporcovi. Z výsledkov vykonaného dokazovania
nepochybne vyplýva, že odporca je naďalej študentom U. v B. Zo správy tejto univerzity zo
dňa 9. 12. 2009 vyplýva, aký bol priebeh štúdia u odporcu tak, ako to konštatuje aj okresný
súd v dôvodoch rozhodnutia.
... Odporca sa teda štúdiom na vysokej škole sústavne pripravuje na svoje budúce
povolanie. Z písomných správ UMB v B. vyplýva, že bol umožnený prestup odporcovi na iný
odbor. Správu univerzity považuje odvolací súd za dostačujúcu pre posúdenie, či odporca
pokračoval v štúdiu.
... V konaní nebolo preukázané, že by odporca vykonával nejakú podnikateľskú
činnosť, prípadne že by mal príjem z nejakej inej činnosti, ako na to poukazoval
navrhovateľ.
Z listinných dôkazov, ktoré predložil v konaní odporca, vyplýva, že odporca
informoval navrhovateľa a dokonca aj jeho manželku listami, ktoré im zasielal o tom, že
študuje, preto tvrdenia odporcu uvedené v odvolaní, že ho odporca neinformoval o svojom
štúdiu, nezodpovedá skutočnosti.
... odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na zistenia okresného súdu nie je možné
zaujať záver, že by boli dané zákonné dôvody pre zníženie vyživovacej povinnosti
navrhovateľa k odporcovi.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uviedol dôvody,
pre ktoré odvolaniu sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu nevyhovel. Ústavný súd
považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri odôvodňovaní
svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Krajský súd teda v danom prípade neporušil označené základné právo
sťažovateľa nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu, je možné
realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,
v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu
iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam.
Osobitnou námietkou sťažovateľa je porušenie jeho práv v dôsledku údajne
„nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu veci“, keďže okresný súd sa údajne
nezaoberal navrhovanými dôkazmi a nevyžiadal si od odporcu výkaz o štúdiu, ktorý by bol
podľa názoru sťažovateľa spôsobilý preukázať prípadnú potrebu zrušenia vyživovacej
povinnosti sťažovateľa voči odporcovi. V predmetnom konaní súdu vidí sťažovateľ
porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne
podrobne rozoberá dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o potrebe potvrdenia
napadnutého rozsudku okresného súdu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu týkajúceho sa vykonania dôkazov v predmetnej veci okrem iného vyplýva:
„Odvolací súd je toho názoru, že nebolo potrebné, aby si okresný súd vyžiadal od
odporcu výkaz o štúdiu, keďže si vyžiadal správy ohľadne jeho štúdia od univerzity, ktorú
navštevuje a podstatným pre posúdenie, či je dôvod na zrušenie vyživovacej povinnosti
alebo zníženie výživného je tá skutočnosť, či odporca naďalej študuje, a či je alebo nie je
sám sa schopný živiť. V konaní nebolo preukázané, že by odporca bol schopný sám sa živiť
a preto sú dané dôvody pre trvanie vyživovacej povinnosti navrhovateľa k odporcovi.“
Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad
krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1
ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, preto bolo potrebné sťažnosť
v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2011