Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 28/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., CSc.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 v spojení s

a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základného práva vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v

postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 24. novembra 2009 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. V. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2010

doručená sťažnosť JUDr. V. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) v spojení s a v Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom zaručeného v postupom Okresného súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 24. novembra 2009 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. mája 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bola na základe rozsudku

Okresného súdu Bratislava II č. k. -117 z 27. marca 2006, ktorým bol

zmenený rozsudok okresného súdu č. k. -411 z 27. apríla 2001 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. augusta 2001, uložená

povinnosť platiť odporcovi výživné vo výške 6 000 Sk mesačne. Sťažovateľ návrhom

podaným na okresnom súde 26. januára 2009 navrhol zrušiť svoju vyživovaciu povinnosť

voči odporcovi a zároveň navrhol, aby okresný súd uložil odporcovi povinnosť vrátiť mu

bezdôvodné obohatenie od 1. júla 2008. Okresný súd rozsudkom č. k. -251

z 24. novembra 2009 predmetný návrh sťažovateľa zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

krajský súd rozsudkom č. k. -274 z 5. mája 2010 rozhodol tak, že rozsudok

okresného súdu č. k. -251 z 24. novembra 2009 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. -274

z 5. mája 2010, ako aj rozsudkom okresného súdu č. k. -251 z 24. novembra

2009 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v

v spojení s a v listiny, ako aj základné právo vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom zaručené v .

Sťažovateľ odôvodnil svoje tvrdenia okrem iného takto:

„... Okresný súd sa náležitým spôsobom nezaoberal navrhovanými dôkazmi. Ním

navrhnutý dôkaz nebol riadne vykonaným, keďže súd dôkaz nezabezpečil, nemohol sa k

nemu riadne vyjadriť a súd na základe takto zisteného skutkového stavu predčasne

rozhodol...

Okresný súd si nevyžiadal od odporcu ani výkaz o štúdiu, neskúmal či odporca

vykonáva nejakú zárobkovú činnosť, napriek dôkazom založeným v spise, týkajúcim sa jeho

podnikateľskej činnosti.“

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti uvádza:

„Okresný súd v Banskej Bystrici aj Krajský súd v Banskej Bystrici svojimi

rozhodnutiami zjavne porušili ľudskú dôstojnosť sťažovateľa a to tým, že rozhodli v rozpore

s dobrými mravmi, keď poskytli právnu ochranu osobe, ktorá si riadne neplnila svoje

študijné povinnosti a namiesto toho vykonávala obchodnú činnosť, ktorú odporca nazval

jednorazovou záležitosťou.

Počas priebehu dokazovania si súd napriek žiadosti navrhovateľa nevyžiadal výkaz

o štúdiu a hodnotenie priebehu štúdia odporcu. Ďalšie vyššie uvedené súdy nehodnotili tú

skutočnosť, že odporca je už osoba, ktorá prekročila vekový limit byť riadnym študentom.

Rozhodnutia súdov sú v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko je tu zjavná podpora

v porušovaní akademických práv a slobôd dospelého mladého človeka, keď sa mu

priznávajú nadpráva, ktoré nemajú oporu v žiadnych právnych predpisoch. Poskytovaním

takýchto výhod oba súdy a škola vytvárali priestor pre neplnenie si riadnych študijných

povinností a neoprávneného majetkového prospechu.“

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. V. H. na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky v spojení s a

Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05.

05. 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici, Okresného súdu v Banskej Bystrici

bolo porušené základné právo sťažovateľa, podľa ,

a to rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05. 05. 2010 č. k.

a rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 11. 2009, č. k. .

3. Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a Okresného súdu v Banskej Bystrici

bolo porušené základné právo sťažovateľa, podľa , Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a to rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05. 05. 2010 č. k. a rozsudkom Okresného

súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 11. 2009, č. k. .

4. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05. 05. 2010 č. k. 15

a rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 11. 2009, č. k. 20

sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. JUDr. V. H. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v

Banskej Bystrici povinný vyplatiť na účet advokátovi JUDr. M. Š., CSc., advokátska

kancelária B.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd považoval za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s rozdielnym

rozsahom namietaného porušenia označených práv v odôvodnení sťažnosti a v samotnom

návrhu rozhodnutia (petite). Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namietal aj porušenie

ďalších práv, ktoré neboli uvedené v petite. Ústavný súd ustálil predmet tohto konania

podľa petitu, teda tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

1. K namietanému porušeniu základných práv postupom a rozhodnutím

okresného súdu

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že vzhľadom na princíp

subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného

môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých

je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže

domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva

alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho

sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

základných práv, porušenie ktorých sťažovateľ v súvislosti s napádaným postupom

a rozhodnutím okresného súdu č. k. -251 z 24. novembra 2009 namieta, t. j.

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v (v spojení s

ods. 1 ) a v listiny, ako aj základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom zaručeného v , neposkytujú všeobecné súdy na

základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého rozsudku (ale aj postupu, ktorý jeho

vydaniu predchádzal) okresného súdu č. k. -251 z 24. novembra 2009

využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu aj využil, pričom o tomto jeho odvolaní rozhodol

krajský súd rozsudkom č. k. -274 z 5. mája 2010. Krajský súd sa v rozsahu

svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vysporiadať

s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľ uvádza aj v konaní pred

ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu okresného súdu)

už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu základných práv postupom a rozhodnutím

krajského súdu

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 (v spojení s čl. 1 ods. 1)

a v listiny napadnutým postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. mája 2010, ktorým bol rozsudok okresného

súdu z 24. novembra 2009 potvrdený, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozsudku krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu č. k. -274

z 5. mája 2010 okrem iného vyplýva:

„Okresný súd zaujal správny právny záver, že nie sú splnené podmienky pre zrušenie

vyživovacej povinnosti navrhovateľa k odporcovi. Z výsledkov vykonaného dokazovania

nepochybne vyplýva, že odporca je naďalej študentom U. v B. Zo správy tejto univerzity zo

dňa 9. 12. 2009 vyplýva, aký bol priebeh štúdia u odporcu tak, ako to konštatuje aj okresný

súd v dôvodoch rozhodnutia.

... Odporca sa teda štúdiom na vysokej škole sústavne pripravuje na svoje budúce

povolanie. Z písomných správ UMB v B. vyplýva, že bol umožnený prestup odporcovi na iný

odbor. Správu univerzity považuje odvolací súd za dostačujúcu pre posúdenie, či odporca

pokračoval v štúdiu.

... V konaní nebolo preukázané, že by odporca vykonával nejakú podnikateľskú

činnosť, prípadne že by mal príjem z nejakej inej činnosti, ako na to poukazoval

navrhovateľ.

Z listinných dôkazov, ktoré predložil v konaní odporca, vyplýva, že odporca

informoval navrhovateľa a dokonca aj jeho manželku listami, ktoré im zasielal o tom, že

študuje, preto tvrdenia odporcu uvedené v odvolaní, že ho odporca neinformoval o svojom

štúdiu, nezodpovedá skutočnosti.

... odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na zistenia okresného súdu nie je možné

zaujať záver, že by boli dané zákonné dôvody pre zníženie vyživovacej povinnosti

navrhovateľa k odporcovi.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uviedol dôvody,

pre ktoré odvolaniu sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu nevyhovel. Ústavný súd

považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Krajský súd teda v danom prípade neporušil označené základné právo

sťažovateľa nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu, je možné

realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,

v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam.

Osobitnou námietkou sťažovateľa je porušenie jeho práv v dôsledku údajne

„nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu veci“, keďže okresný súd sa údajne

nezaoberal navrhovanými dôkazmi a nevyžiadal si od odporcu výkaz o štúdiu, ktorý by bol

podľa názoru sťažovateľa spôsobilý preukázať prípadnú potrebu zrušenia vyživovacej

povinnosti sťažovateľa voči odporcovi. V predmetnom konaní súdu vidí sťažovateľ

porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

zaručeného v .

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne

podrobne rozoberá dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o potrebe potvrdenia

napadnutého rozsudku okresného súdu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu týkajúceho sa vykonania dôkazov v predmetnej veci okrem iného vyplýva:

„Odvolací súd je toho názoru, že nebolo potrebné, aby si okresný súd vyžiadal od

odporcu výkaz o štúdiu, keďže si vyžiadal správy ohľadne jeho štúdia od univerzity, ktorú

navštevuje a podstatným pre posúdenie, či je dôvod na zrušenie vyživovacej povinnosti

alebo zníženie výživného je tá skutočnosť, či odporca naďalej študuje, a či je alebo nie je

sám sa schopný živiť. V konaní nebolo preukázané, že by odporca bol schopný sám sa živiť

a preto sú dané dôvody pre trvanie vyživovacej povinnosti navrhovateľa k odporcovi.“

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad

krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v v spojení s

a v listiny, ako aj základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom zaručeného v , preto bolo potrebné sťažnosť

v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011