Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 26/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. M., K., zastúpenej advokátom Mgr. P. K., Ž., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.

-145 z 3. septembra 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra

2010 doručená sťažnosť P. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -145 z 3. septembra 2009 a žiadala vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľky P. M. na súdnu ochranu upravené v Čl. 46 ods. 1

postupom Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn. bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 23. 02. 2006 (správne

zrejme č. k. -145 z 3. septembra 2009, pozn.) sa zrušuje a vec sa vracia

Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke P. M. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 650 € ktoré jej

je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Sťažovateľke P. M. sa priznáva náhrada trov konania v sume uvedenej v

písomnom vyhotovení rozhodnutia, ktorú jej je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť

k rukám Mgr. P. K., advokáta, Ž. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a spisu Okresného súdu Čadca (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. , ktorý ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania

o sťažnosti sťažovateľky, sťažovateľka sa v tomto konaní ako žalobkyňa domáhala proti

žalovaným P. K. a P. K. (ďalej len „žalovaní“) určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti –

2

parc. č. 8876/4 TPP o výmere 960 mv k. ú. K. Tvrdila, že v roku 1942 došlo k reálnej

deľbe nehnuteľnosti (PKN parc. č. 8876) medzi jej pôvodnými pozemnoknižnými

spoluvlastníkmi, ktorú všetci rešpektovali a akceptovali. Napriek tomu sú na LV č. 397,

2

k. ú. K., na ktorom je vedená parc. č. 8876/4 TPP o výmere 960 m, ktorá vznikla z PKN

parc. č. 8876 jej reálnou deľbou, zapísaní ako vlastníci žalovaní.

Okresný súd rozsudkom č. k. -79 z 2. mája 2005 žalobu sťažovateľky

zamietol a zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovaným trovy konania. Žalobu sťažovateľky

zamietol s poukazom na (ďalej len „OSP“)

z dôvodu, že žalobkyňa neoznačila na strane žalovaných úplný okruh účastníkov konania,

pretože na strane žalovaných ako účastníkov konania neoznačila aj všetkých pôvodných

pozemnoknižných spoluvlastníkov, resp. ich právnych nástupcov.

Krajský súd tento rozsudok potvrdil ako vecne správny rozsudkom č. k.

-103 z 23. februára 2006, zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovaným trovy

konania a samostatným výrokom pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie.

Na dovolanie sťažovateľky bol však rozsudok krajského súdu zrušený uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. januára 2009 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd svoje

rozhodnutie odôvodnil tým, že odvolací súd v napadnutom rozsudku založil prípustnosť

dovolania pre účely preskúmania správnosti rozhodnutia v otázke, ktorú ale sám

nezodpovedal, preto ju nemožno posúdiť, či a ako ju riešil, akými úvahami sa riadil

a k akým záverom dospel.

Krajský súd znova vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -145

z 3. septembra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil

a sťažovateľku zaviazal nahradiť žalovaným trovy odvolacieho konania.

Rozsudok okresného súdu č. k. -79 z 2. mája 2005 v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. -145 z 3. septembra 2009 nadobudol právoplatnosť

26. októbra 2009.

Sťažovateľka proti tomuto rozsudku podala dovolanie 24. novembra 2009, ktoré

najvyšší súd uznesením č. k. -168 odmietol. Toto rozhodnutie najvyššieho

súdu nadobudlo právoplatnosť 5. augusta 2010 (doručením sťažovateľke).

Podaním zo 17. augusta 2010 sa sťažovateľka obrátila na generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) s podnetom na podanie

mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 3. septembra 2009, ktorý generálny prokurátor vybavil prípisom č. k. VI/1 Pz 762/10-6

z 5. októbra 2010 tak, že jej podnet ako nedôvodný odmietol, pretože sa stotožnil s dôvodmi

rozsudku krajského súdu. Prípis generálneho prokurátora č. k. VI/1 Pz 762/10-6 z 5. októbra

2010 bol sťažovateľke doručený 11. októbra 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, ktorá smerovala proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 3. septembra 2009, namietala, že týmto rozsudkom

bolo porušené je základné právo na súdnu ochranu podľa z dôvodu, že

rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený a právny názor, na ktorom je

založený, je nesprávny. Meritom veci sa súdy vôbec nezaoberali napriek tomu, že okruh

účastníkov bol podľa názoru sťažovateľky úplný, pretože reálna deľba nebola nikdy medzi

bývalými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi sporná a podľa existujúcej judikatúry reálna

deľba založila priame vlastnícke právo k nehnuteľnosti, resp. jej časti, ktorá ňou vznikla.

Ak by mala sťažovateľka žalovať aj iné osoby než tie, ktoré sú aktuálne zapísané ako

spoluvlastníci nehnuteľnosti, nemohla by mať vo vzťahu k nim naliehavý právny záujem na

požadovanom určení. Podľa názoru sťažovateľky o situáciu podľa nejde

v prípade určovacej žaloby, pretože rozsudok vydaný v konaní o takejto žalobe nemá

všeobecnú záväznosť, ale je rozhodnutím, ktoré rieši spornú otázku len vo vzťahu medzi

účastníkmi konania. Krajský súd konal o žalobe sťažovateľky inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, a preto porušil jej základné právo na spravodlivé súdne

konanie podľa .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa sťažnosť

možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta

odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom krajského súdu č. k.

-145 z 3. septembra 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. októbra 2009.

Proti tomuto rozsudku však sťažovateľka podala dovolanie a najvyšší súd o ňom rozhodol

uznesením č. k. -168, ktoré bolo sťažovateľke doručené 5. augusta 2010.

Podľa názoru ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti je daná právomoc ústavného súdu až

po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za

zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu (mutatis mutandis ,

; porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol.

verzus Česká republika a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného

súdu Českej republiky vo zv. 29, uznesenie č. 3 a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti proti rozsudku

krajského súdu č. k. -145 z 3. septembra 2009, ktorý nadobudol

právoplatnosť 26. októbra 2009, nemohla začať plynúť predo dňom doručenia uznesenia

najvyššieho súdu č. k. -168, ktoré jej bolo doručené 5. augusta 2010.

Sťažovateľka uviedla, že generálny prokurátor vybavil jej podnet na podanie

mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 3. septembra 2009 prípisom č. k. VI/1 Pz 762/10-6 z 5. októbra 2010, ktorý jej bol

doručený 11. októbra 2010. Z uvedeného (ako aj z obsahu sťažnosti) vyplýva, že

sťažovateľka zrejme považuje podanie podnetu generálnemu prokurátorovi na podanie

mimoriadneho dovolania za právny prostriedok ochrany, ktorý jej zákon na ochranu jej

základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý treba vyčerpať v zmysle § 53 ods. 1

predtým, ako podá sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že podanie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania

adresované generálnemu prokurátorovi nezakladá podnecovateľovi (v danom prípade

sťažovateľovi) právny nárok na podanie mimoriadneho dovolania generálnym

prokurátorom, nemožno ho podľa názoru ústavného súdu považovať za právny prostriedok

ochrany základných práv a slobôd podľa , ktorý treba

vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (napr. ).

Lehota na podanie sťažnosti proti označenému rozsudku krajského súdu začala preto

sťažovateľke plynúť najneskôr 5. augusta 2010 (doručením uznesenia najvyššieho súdu č. k.

-168, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté), a nie až doručením

prípisu č. k. VI/1 Pz 762/10-6 z 5. októbra 2010, ktorým bol vybavený jej podnet na podanie

mimoriadneho dovolania.

Sťažovateľka doručila sťažnosť ústavnému súdu 29. novembra 2010, hoci lehota

uvedená v uplynula sťažovateľke najneskôr 5. októbra

2010.

Keďže sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť smerujúcu proti označenému

rozsudku krajského súdu zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, ústavný súd ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

, a to z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011