Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 32/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. B., H., ktorou

namietal porušenie svojich základných práv podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1

, ďalej práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 144 ods. 1

a práv podľa a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Žiline

v konaní vedenom pod sp. zn. postupom predsedu vlády Slovenskej republiky

zastupujúceho prezidenta Slovenskej republiky a jeho rozhodnutím o milosti č. 8/99 – 72

z 24. mája 1999, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 17. februára 2004, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. októbra

2006, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

1 Tdo V 14/2007 a jeho uznesením z 30. novembra 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 12. novembra

2010 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa (ďalej len ,a“) a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“) v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl.

141 ods. 1 , ďalej práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“), čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2

a a práv podľa a 3 písm. b), c) a d) dohovoru postupom

Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len ,,krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.

II KO – 006/99 postupom predsedu vlády Slovenskej republiky (ďalej len ,,predseda vlády“)

zastupujúceho prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len ,,prezident“) a jeho rozhodnutím

o milosti č. 8/99 – 72 z 24. mája 1999 (ďalej len ,,rozhodnutie o milosti“), postupom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 17. februára 2004 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“), postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. októbra 2006 (ďalej

len „rozsudok odvolacieho súdu“), postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

aj „dovolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. novembra 2009 (ďalej len „uznesenie dovolacieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že proti sťažovateľovi bolo vedené trestné konanie

a rozsudkom krajského súdu bol uznaný za vinného z trestného činu lúpeže podľa § 234

ods. 1 a 2 písm. a), b) a c) účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len

„“), trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa Trestného

zákona, trestného činu lúpeže podľa a a

vo vzťahu k v štádiu pokusu podľa Trestného

zákona a z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a) a b) a ods. 3 Trestného

zákona. Týmto rozsudkom bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 15 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny, ako aj povinnosť

nahradiť poškodeným spôsobenú škodu.

3. Porušenie označených práv postupom krajskej prokuratúry sťažovateľ vidí v tom,

že ,,... 6. mája 1999 podľa dohody s utajeným a chráneným svedkom P. Ch. zaslala na úrad

predsedu vlády, ktorý v tej dobe zastupoval prezidenta, žiadosť o milosť a tejto doporučila

vyhovieť v plnom rozsahu, aby podľa dohody zabezpečila jeho spoluprácu v trestnom

stíhaní voči mojej osobe, ako aj ostatným spoluobvineným“.

4. Rozhodnutím o milosti malo byť zasiahnuté do jeho označených práv tým, že

,,... touto milosťou prezidenta bolo ovplyvnené celé prípravné konanie, ako aj dokazovanie

pred krajským súdom a aj na odvolacom najvyššom súde a v konečnom dôsledku aj

dovolacie konanie na najvyššom súde“.

5. Krajskému súdu sťažovateľ vytýka celý rad pochybení tak v jeho postupe, ako aj

v rozsudku, ktorým bol uznaný za vinného a odsúdený. Najmä namieta, že mu nebolo

umožnené oboznámiť sa s utajenou časťou spisu, že predsedníčka senátu nebola nezaujatá

a nestranná, že nemal zachované právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a klásť

svedkom otázky, že zápisnice z hlavných pojednávaní boli ex post pozmeňované a že

nemohol zabezpečiť dôkazy vo svoj prospech.

6. Najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu vytýka, že rozhodol na verejnom

zasadnutí 12. októbra 2006 v jeho neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti jeho zvoleného

obhajcu, pričom bola prítomná len náhradná obhajkyňa, o ktorej on sám nemal ani len

vedomosť. Ďalej sťažovateľ spochybňuje nestrannosť a nezaujatosť predsedu senátu

odvolacieho súdu a rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za zjavne neodôvodnené

a arbitrárne.

7. Najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu vytýka, že o jeho dovolaní bolo

rozhodnuté 30. novembra 2009 na neverejnom zasadnutí senátu bez jeho prítomnosti a že

dovolací senát najvyššieho súdu ,,neskúmal dôsledne objektívne hľadisko nestrannosti“

predsedu senátu odvolacieho súdu ani predsedníčky senátu krajského súdu.

8. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti vyhovel,

rozhodol, že postupom označených orgánov boli porušené jeho označené práva, a aby

,,... zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 12.10.2006 a prikázal

najvyššiemu súdu, aby vrátil vec do pôvodného stavu, prepustil okamžite odsúdeného M. K.

na slobodu“. Ďalej žiadal, aby ústavný súd prikázal najvyššiemu súdu, ,,... aby zrušil

rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, aby nariadil pridelenie veci na

objektívne rozhodnutie inému trestnému senátu..., a aby nariadil vylúčiť z trestného spisu

utajenú zložku, v ktorej sa nachádza rozhodnutie o milosti ako aj ďalšie písomnosti

prokuratúry schopné ovplyvniť objektivitu a nestrannosť nového trestného senátu pri jeho

novom dokazovaní pred súdom a jeho rozhodovaní o vine“. Žiadal priznať aj náhradu trov

konania a primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 €.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie

konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom

zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd

skúmal, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

11. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 17. februára 2004 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. októbra 2006

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Lustráciou rozhodovacej činnosti ústavného súdu bolo zistené, že sťažovateľ podal 4. júna

2007 sťažnosť pre namietané porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu aj

najvyššieho súdu, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn.

z 25. októbra 2007 tak, že ju v celosti odmietol pre nedostatok právomoci a zjavnú

neopodstatnenosť. V tejto časti sa teda sťažnosť týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol,

a z uvedeného dôvodu je neprípustná, čo bolo zároveň dôvodom jej odmietnutia.

12. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. novembra 2009

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti ústavný súd skúmal, či je podaná

včas, pretože uznesenie najvyššieho súdu bolo vyhlásené takmer jeden rok pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu. Podľa sťažnosť možno podať

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Keďže k sťažnosti

nebolo v rozpore s pripojené napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, ústavný súd vzhľadom na viazanosť sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde) vychádzal z tvrdení sťažovateľa v nej obsiahnutých. Uznesenie

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu bolo vyhlásené 30. novembra 2009, a keďže proti

nemu zákon nepripúšťa sťažnosť, stalo sa právoplatným a vykonateľným [§ 184 ods. 1

písm. a) v spojení s ]. Podľa vlastných tvrdení sťažovateľa

obsiahnutých v sťažnosti uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu mu bolo

doručené koncom januára 2010. Z uvedených časových súvislostí je bez ďalšieho celkom

zrejmé, že uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť podstatne skôr ako dva

mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, k čomu došlo 10. novembra 2010.

Uvedený záver platí pre uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu aj v prípade, že

by ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti počítal od jeho doručenia sťažovateľovi.

13. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom krajskej prokuratúry

a rozhodnutím o milosti č. 8/99 – 72 z 24. mája 1999

Aj v tomto prípade ústavný súd najskôr skúmal včasnosť podania sťažnosti, keďže

k tvrdeným zásahom označených orgánov došlo v pomerne dlhej dobe pred podaním

sťažnosti na poštovú prepravu. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že o milosti prezidenta a postupe

krajskej prokuratúry, ktoré boli obsahom utajovanej časti trestného spisu, sa dozvedel 5. mája

2010 tak, že do tejto utajovanej časti spisu nahliadol osobne na krajskom súde. Najneskôr

v tento deň mu teda začala plynúť zákonná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Aj v tomto prípade teda možno uzavrieť, že sťažnosť podaná na poštovú prepravu

10. novembra 2010 bola podaná oneskorene.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sťažnosť nemožno považovať za

časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti (napr. ), pričom

ústavný súd rovnako vyslovil, že nedodržanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti je

zákonom ustanoveným dôvodom na jej odmietnutie ako oneskorene podanej

(), a zároveň uviedol, že ide o takú lehotu, ktorú nemožno predĺžiť ani

nemožno odpustiť jej zmeškanie (, ). Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje aj na jednu zo základných zásad práva, ktorou je ,,vigilantibus iuris“, teda

bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, vrátane zachovania lehoty

na podanie sťažnosti pred ústavným súdom. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že

sťažnosť podaná na poštovú prepravu 10. novembra 2010 bola podaná oneskorene

vo vzťahu ku všetkým namietaným postupom a rozhodnutiam označených orgánov,

a preto ju ústavný súd aj vo zvyšnej časti odmietol.

15. Len pre úplnosť ústavný súd dodáva, že sťažovateľ podpísal splnomocnenie

advokátovi o. i. aj na podanie sťažnosti už 30. mája 2007, a teda advokátovi sťažovateľa nič

nebránilo v jeho mene podať sťažnosť tak, aby lehota na jej podanie bola zachovaná.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní,

neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na

to, že sťažnosti by bolo vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011