Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 41/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., T., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Trenčíne sp. zn. z 22. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra

2010 doručená sťažnosť R. Č., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

P. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v

(ďalej len „“), základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22.

júla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca sa návrhom na začatie

konania (žalobou) domáhal na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“) proti J. H.,

T. (ďalej len „žalovaný“), náhrady škody na zdraví. Toto konanie bolo okresným súdom

vedené pod sp. zn. .

Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil tým, že ako zamestnanec žalovaného utrpel

24. septembra 1999 pri vykonávaní stavebných prác pádom z lodžie budovy na zemský

povrch pracovný úraz, pre ktorý sa stal ochrnutým a je schopný pohybovať sa iba pomocou

invalidného vozíka. Sťažovateľ svoj škodový nárok oprel najmä o protokol Inšpektorátu

bezpečnosti práce T. č. ŤPU – 19/99/ITN z 28. októbra 1999, podľa ktorého zisteným

nedostatkom na strane žalovaného v príčinnej súvislosti s úrazom bolo to, že žalovaný

„... nezabezpečil ochranu pracovníkov proti pádu z výšky, čo je v rozpore s § 8 ods. 1

písm. b/ v nadväznosti na vyhl. SUBP a SBÚ

č. “, pričom na strane sťažovateľa neboli zistené žiadne nedostatky.

Okresný súd o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 2. novembra 2009, tak že žalobu zamietol v celom rozsahu.

Okresný súd svoje skutkové zistenia založil okrem iného prevažne na obsahu

dodatku k protokolu Inšpektorátu bezpečnosti práce T. č. ŤPU – 19/99/ITN1 z 12. júla

2000, v ktorom sa konštatuje, že na strane žalovaného ako zamestnávateľa neboli zistené

nedostatky, ktoré by boli v príčinnej súvislosti s daným pracovným úrazom, ale práve

naopak, boli zistené nedostatky na strane sťažovateľa, ktoré boli v príčinnej súvislosti

s touto udalosťou, a to v tomto rozsahu:

„1/ zamestnanec svojvoľne zmenil bezpečnostné a ochranné zariadenie tým, že

odstránil umelú prekážku - zábranu, ktorá rozdeľovala lodžiu na priestor určený pre

bezpečný pohyb pracovníkov - pravá strana lodžie a na ľavú časť, na ktorej sa nepracovalo

a o čom postihnutý vedel. Odstránenie zábrany je v rozpore s § 4 ods. 1 písm. b/ Zák. č.

v nadväznosti na vyhl. č. SÚBP a SBÚ č.

2/ zamestnanec použil na zvyšovanie miesta práce drevenú kozu nebezpečným

spôsobom , ktorý spôsobil stratu jej stability. Uvedené zvyšovanie miesta práce je v rozpore

s v nadväznosti na vyhl. č. SÚBP a

SBÚ č. ...“

Z vykonaného dokazovania dospel okresný súd k záveru, že jedinou príčinou vzniku

pracovného úrazu bolo zavinené protiprávne konanie sťažovateľa, a preto sa žalovaný svojej

objektívnej zodpovednosti za tento pracovný úraz zbavil v celom rozsahu.

Sťažovateľ podal v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 2. novembra 2009.

V odvolaní sťažovateľ najmä namietal, že žalovaný nepreukázal prevedenie školenia

zamestnancov na práce vo výške s ohľadom na konkrétne vykonávanú prácu, vypracovanie

technologických a pracovných postupov na práce vrátane pokynov na použitie ochranných

pracovných prostriedkov s ohľadom na konkrétne vykonávanú prácu, určenie a pridelenie

ochranných pracovných prostriedkov, obzvlášť prostriedkov na zabezpečenie proti pádu,

a tiež ani kontrolu ochranných pracovných prostriedkov v intervaloch určených

v technologickom postupe.

Sťažovateľ ďalej namietal, že dva kusy drevených kôz nemôžu predstavovať

dostatočné zabezpečenie proti pádu, pretože tieto sú v prvom rade stavebnou pomôckou

určenou na samotný výkon prác.

V tejto súvislosti poukazoval aj na ustanovenia § 40, § 48 a § 50 ods. 1 vyhlášky

Slovenského úradu bezpečnosti práce a Slovenského banského úradu č.

o bezpečnosti práce a technických zariadení pri stavebných prácach.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ bol toho názoru, že okresný súd nedostatočne

zistil skutkový stav veci, dôsledkom čoho vec aj nesprávne právne posúdil, a preto žiadal,

aby krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 22. júla 2010 tak, že rozsudok okresného súdu sp. zn. z 2. novembra 2009

ako vecne správny potvrdil. Tento rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť

27. augusta 2010.

Sťažovateľ porušenie ním označených práv zaručených a dohovorom

odôvodňuje okrem iného takto:

«Prvostupňový i druhostupňový súd nedostatočne vyhodnotil jednotlivé skutkové

okolnosti a na tom základe dospel k nesprávnym právnym záverom. Taktiež neboli vykonané

všetky navrhované dôkazy. ...

Dôkazom tohto tvrdenia sú predovšetkým prvotné zistenia štátneho dozoru nad

BOZP, ktorý konštatoval, že zamestnávateľ nezabezpečil ochranu pracovníkov proti pádu z

výšky.

... Poukázal aj na vyhlášky č. podľa ktorej, z vyplýva, že

„Dodávateľ montážnych prác musí vypracovať technologický postup montáže ním

montovaných stavebných i technologických konštrukcií...“ ako aj nasledujúcich odsekov. ...

Ak by zodpovedný zamestnávateľ mal vypracovaný technologický postup prác,

použitia pracovného náradia a ochranných pracovných pomôcok v zmysle právnej úpravy

spolu s kvalifikovaným zaškolením zamestnancov, potom by k pracovnému úrazu nedošlo.

... Nemôže preto obstáť tvrdenie podľa nového protokolu /ITN/1 zo dňa

12. 7. 2000, bod 1), že zamestnanec svojvoľne zmenil bezpečnostné a ochranné zariadenie

tým, že umele odstránil umelú prekážku - zábranu... o ktorej nebol nijakým spôsobom

poučený! V konkrétnom prípade ide o drevenú kozu ako stavebná pomôcka určená na výkon

prác...

... Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a

spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na

spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje

rozhodnutia odôvodniť ( ), spôsobom

zakotveným v ustanovení .

... Rozhodnutím Krajského súdu Trenčín bol nedostatočne zistený skutkový stav veci

a neboli súčasne vykonané ďalšie potrebné dôkazy, na základe čoho došlo aj k

nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, tiež nesprávne aplikované platné právne predpisy,

v dôsledku čoho bola sťažovateľova žaloba zamietnutá.

... Prvostupňový i druhostupňový súd odôvodnil svoje rozhodnutie neudržateľnou

argumentáciou pri rozhodovaní sa riadil neprávnym právnym názorom, v dôsledku čoho

bolo vydané nesprávne rozhodnutie, ktorým bolo zasiahnuté do práva na spravodlivé

prejednanie veci. Postup súdov pri interpretácii a aplikácii práva bol zjavne svojvoľný,

účelový a arbitrárny.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„I. Krajský súd Trenčín rozsudkom zo dňa 22. júla 2010, sp. zn. -178

porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. I

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa na ochranu

vlastníctva podľa článku 20 ods. 1 .

II. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. júla 2010, sp. zn.

-178 zrušuje a vec sa v tejto Časti vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov

konania... vo výške 149,23 € do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. P. H. ...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok

zaručeného , základného práva na súdnu ochranu zaručeného

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 22. júla 2010.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie

označených základných práv zaručených v a a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 22. júla 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 2. novembra 2009, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. z 22. júla 2010 okrem

iného vyplýva:

„Krajský súd preskúmal vec podľa bez nariadenia pojednávania

podľa a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné ako

vecne správny podľa potvrdiť.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli

v odvolaní navrhovateľom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými

i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si odvolací súd osvojil aj dôvody

napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje ( ).

Navrhovateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli

privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia odvolací súd dodáva.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady škody, ktorá mu mala

vzniknúť ako následok úrazu, ktorý utrpel dňa 24. 09. 1999 pri výkone práce, u odporcu.

V predmetnej veci mali povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť a im zodpovedajúce

bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v otázke základu nároku - ako vyplýva z ust. § 190 -

- navrhovateľ pri preukazovaní, či utrpel pracovný úraz, či mu

vznikla škoda a či je daný vzťah príčinnej súvislosti medzi touto škodou a pracovným

úrazom, a odporca pri preukázaní, či sa zodpovednosti za škodu z pracovného úrazu

navrhovateľ zbavil celkom alebo aspoň sčasti. Dôkazná povinnosť teda zaťažuje oboch

účastníkov povinnosti preukázať celkom iné skutočnosti. Navrhovateľ v konaní preukázal,

že pracovný úraz, v dôsledku ktorého mu vznikla škoda, utrpel a rovnako bola preukázaná

príčinná súvislosť medzi škodou a pracovným úrazom. Avšak rovnako odporca preukázal

v konaní zbavenie sa zodpovednosti za túto škodu.

Odvolací súd právnu otázku, či sa odporca zbavil svojej zodpovednosti za škodu

vzniknutú navrhovateľovi pracovným úrazom ( )

posúdil rovnako ako súd prvého stupňa.

Na základe výsledkov vykonaného dokazovania okresný súd správne vyvodil, že

odporca sa v celom rozsahu zodpovednosti za pracovný úraz zbavil, lebo preukázal

liberačné dôvody uvedené v ust. a jedinou príčinou

vzniku úrazu bolo zavinené protiprávne konanie navrhovateľa.

Medzi základné povinnosti zamestnanca patrí dodržiavanie právnych predpisov

a ostatných predpisov vzťahujúcich sa na nim vykonávanú prácu, dbať pri práci o svoju

bezpečnosť a zdravie a o bezpečnosť a zdravie osôb, ktorých sa ich činnosť týka. Tieto

povinnosti zamestnancovi ukladal v ust. . Ak si zamestnanec tieto

základné povinnosti neplní, dôsledky takého konania zamestnanca majú vplyv aj na

posudzovanie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze, alebo pri

chorobe z povolania. V konaní o náhradu škody z pracovného úrazu má žalovaný

zamestnávateľ povinnosť tvrdiť a preukázať, že škoda bola spôsobená tým, že postihnutý

zamestnanec svojim zavinením porušil právne predpisy, alebo ostatné predpisy na zaistenie

bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany

zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a

dodržiavanie sa sústavne vyžadovalo a kontrolovalo a že porušenie týchto predpisov bolo

jedinou príčinou škody.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že odporca v konaní predložil dôkazné

prostriedky na preukázanie liberačného dôvodu v zmysle § 191 ods. 1 písm. a) Zákonníka

práce, ako aj označil dôkazné prostriedky (listiny, výsluch svedkov) na ich preukázanie.

Po preskúmaní veci odvolací súd sa stotožnil aj s obsahom vyjadrenia odporcu v tom

smere, že v konaní bolo preukázané, že škoda vznikla navrhovateľovi tým, že tento svojim

vlastným zavinením porušil konkrétne právne a iné predpisy na zaistenie bezpečnosti a

ochrany zdravia pri práci, ako aj pokyny navrhovateľa ako zamestnávateľa, na zaistenie

bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, s ktorými bol riadne oboznámený a ktorých znalosť

a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali. Zo strany odporcu nešlo len o

dovolávanie sa všeobecných ustanovení, podľa ktorých si má každý počínať tak, aby

neohrozoval svoje zdravie a zdravie iných v zmysle 65/1965

Zb. v znení neskorších predpisov, platnom v čase vzniku pracovného úrazu. Na strane

navrhovateľa boli zistené nedostatky, ktoré boli v príčinnej súvislosti s jeho úrazom a ktoré

spočívali v tom, že tento svojvoľne zmenil bezpečnostné a ochranné zariadenie tým, že

odstránil umelú zábranu, ktorá zamedzovala vstup na ľavú časť lodžie, na ktorej sa

nepracovalo, o čom navrhovateľ vedel a túto dokonca použil na výkon pracovnej činnosti

nebezpečným spôsobom, čím porušil ustanovenia právnych predpisov o bezpečnosti a

ochrane zdravia pri práci, porušil pokyny zamestnávateľa a rovnako porušil ustanovenie

. Z týchto dôvodov nieje uplatnený nárok

navrhovateľa na náhradu škody voči odporcovi z titulu pracovnoprávnej zodpovednosti

odporcu ako zamestnávateľa za škodu spôsobenú navrhovateľovi pracovným úrazom

opodstatnený.

V rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania a navyše aj s vyjadreniami

samotného navrhovateľa, ktorý sa sťažoval na ustavičné školenia o bezpečnosti a ochrane

zdravia pri práci je tvrdenie navrhovateľa o tom, že odporca znalosť a dodržiavanie

predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci nevyžadoval a

nekontroloval. Rovnako z vykonaného dokazovania, a to z výsluchu svedkov vyplynulo, že

odporca denne kontroloval dodržiavanie predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany

zdravia pri práci a aj priamo na stavbe. Okresný súd správne prihliadal v rámci

vykonaného dokazovania aj na závery zo šetrenia pracovného úrazu orgánmi bezpečnosti

práce, pretože išlo o konkrétne zistenia odborného orgánu, ktorý sa posúdením príčin

predmetného pracovného úrazu zaoberal v rámci svojich právomocí v čase bezprostredne

nasledujúcom po vzniku pracovného úrazu.

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa

potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo

sťažovateľa nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011