Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 48/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Š. I., T., toho času vo výkone trestu odňatia slobody,

zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie základného práva na

spravodlivé súdne konanie podľa uznesením

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 13. októbra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. I. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I .

1 . Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

13. decembra 2010 doručená sťažnosť Š. I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 13. októbra 2010 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. júna 2010 uznaný vinným

z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c)

a d) ods. 2 písm. c) v znení neskorších predpisov

a iné, za spáchanie ktorých mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov so

zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia

a zároveň mu bol súdom uložený aj ochranný dohľad v trvaní jedného roka. Na odvolanie

sťažovateľa krajský súd napadnutým rozhodnutím odvolanie ako nedôvodné zamietol.

3. Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sa sťažovateľ bránil podaním

ústavnej sťažnosti, v ktorej dôvodil, že „Súd odoprel sťažovateľovi realizáciu jeho práva na

obhajobu a spravodlivé súdne konanie, keď žiadnym spôsobom nepreveril vierohodnosť

svedkov vypočutých ako utajených. Dokonca súd celkom neprofesionálne tvrdí, že pokiaľ by

pristúpil na návrhy obhajoby, tak by hrozilo, že sa totožnosť svedkov prezradí.“. Svoj

právny názor podporil aj rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorých

vyplýva, že „... rozhodnutie o vine páchateľa nemôže byť založené výlučne a ani prevažne

na výsluchu utajených svedkov (Rozsudok ES pre ĽP Krasniki verzus Česká republika,

rovnako aj Ústavný súd ČR napr. )“. Keďže krajský súd v napadnutom

rozhodnutí „... založil...“ svoj záver o vine sťažovateľa „... na výsluchu utajených svedkov,

čo je v rozpore s vyššie uvedeným“, sťažovateľ sa bránil podaním ústavnej sťažnosti, ktorá

bola doručená ústavnému súdu 13. decembra 2010.

4. Ústavný súd v rámci prípravy veci na predbežné prerokovanie zároveň zistil, že

proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ 5. januára 2011 na

okresnom súde súbežne aj dovolanie, v ktorom ním tvrdené výhrady k postupu krajského

súdu v napadnutom rozhodnutí boli totožné ako v ním podanej ústavnej sťažnosti.

5. Na základe svojej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č. k. zo dňa 13. 10.

2010 o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Topoľčanoch č. k.

zo dňa 21. 6. 2010 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie podľa ...

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. ... sa zrušuje...

3. Sťažovateľ... náhradu trov konania si uplatňuje... (254,88 Eura).“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad

v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa ,

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

9. Jadrom námietok sťažovateľa je skutočnosť, že krajský súd „... založil...“ svoj

záver o jeho vine „... na výsluchu utajených svedkov...“, pričom tomuto jeho postupu

nezodpovedá stabilná rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj na

uplatnenie režimu utajenia identity vypočúvaných svedkov aj v prípravnom konaní, tak aj

v konaní pred súdom neboli splnené zákonom predpokladané podmienky – „V prípravnom

konaní nebol do spisu založený žiadny dôkaz nasvedčujúci opodstatnenosti výsluchu

svedkov v režime utajenia... “, „Z akého dôvodu aj súd na hlavnom pojednávaní vypočúval

svedkov v režime utajenia nie je... známe.“. Sťažovateľ teda namieta porušenie svojho

garantovaného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

postupom orgánov činných v trestnom konaní, ako aj súdov vo svojej trestnej veci so

zdôraznením nedostatkov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, tak v podanej ústavnej

sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu 13. decembra 2010, ako aj v podanom

dovolaní, ktoré bolo doručené okresnému súdu 5. januára 2011 a o ktorom je príslušný

rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

10. Ak sa za tejto situácie sťažovateľ domáha svojho práva jednak na najvyššom

súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,

pretože o ochrane označeného práva, ktorého porušenie namieta, bude najprv rozhodovať

najvyšší súd.

11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne ), že v prípade podania

opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je

ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom

prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo

vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48)

napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj

ďalšími návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju

odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011