Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 48/2011
PDF · 144.36 KB
No categories available
I. ÚS 48/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Š. I., T., toho času vo výkone trestu odňatia slobody,
zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie základného práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 To/47/2010 z 13. októbra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. I. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I .
1 . Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola
13. decembra 2010 doručená sťažnosť Š. I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 7 To/47/2010 z 13. októbra 2010 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T/62/2009 z 21. júna 2010 uznaný vinným
z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,
jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c)
a d) ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
a iné, za spáchanie ktorých mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov so
zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia
a zároveň mu bol súdom uložený aj ochranný dohľad v trvaní jedného roka. Na odvolanie
sťažovateľa krajský súd napadnutým rozhodnutím odvolanie ako nedôvodné zamietol.
3. Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sa sťažovateľ bránil podaním
ústavnej sťažnosti, v ktorej dôvodil, že „Súd odoprel sťažovateľovi realizáciu jeho práva na
obhajobu a spravodlivé súdne konanie, keď žiadnym spôsobom nepreveril vierohodnosť
svedkov vypočutých ako utajených. Dokonca súd celkom neprofesionálne tvrdí, že pokiaľ by
pristúpil na návrhy obhajoby, tak by hrozilo, že sa totožnosť svedkov prezradí.“. Svoj
právny názor podporil aj rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorých
vyplýva, že „... rozhodnutie o vine páchateľa nemôže byť založené výlučne a ani prevažne
na výsluchu utajených svedkov (Rozsudok ES pre ĽP Krasniki verzus Česká republika,
rovnako aj Ústavný súd ČR napr. III. ÚS 499/04)“. Keďže krajský súd v napadnutom
rozhodnutí „... založil...“ svoj záver o vine sťažovateľa „... na výsluchu utajených svedkov,
čo je v rozpore s vyššie uvedeným“, sťažovateľ sa bránil podaním ústavnej sťažnosti, ktorá
bola doručená ústavnému súdu 13. decembra 2010.
4. Ústavný súd v rámci prípravy veci na predbežné prerokovanie zároveň zistil, že
proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ 5. januára 2011 na
okresnom súde súbežne aj dovolanie, v ktorom ním tvrdené výhrady k postupu krajského
súdu v napadnutom rozhodnutí boli totožné ako v ním podanej ústavnej sťažnosti.
5. Na základe svojej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„1. Konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č. k. 7 To/47/2010 zo dňa 13. 10.
2010 o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Topoľčanoch č. k.
1 T/62/2009 zo dňa 21. 6. 2010 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 7 To/47/2010... sa zrušuje...
3. Sťažovateľ... náhradu trov konania si uplatňuje... (254,88 Eura).“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad
v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,
sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava
alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Jadrom námietok sťažovateľa je skutočnosť, že krajský súd „... založil...“ svoj
záver o jeho vine „... na výsluchu utajených svedkov...“, pričom tomuto jeho postupu
nezodpovedá stabilná rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj na
uplatnenie režimu utajenia identity vypočúvaných svedkov aj v prípravnom konaní, tak aj
v konaní pred súdom neboli splnené zákonom predpokladané podmienky – „V prípravnom
konaní nebol do spisu založený žiadny dôkaz nasvedčujúci opodstatnenosti výsluchu
svedkov v režime utajenia... “, „Z akého dôvodu aj súd na hlavnom pojednávaní vypočúval
svedkov v režime utajenia nie je... známe.“. Sťažovateľ teda namieta porušenie svojho
ústavou garantovaného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom orgánov činných v trestnom konaní, ako aj súdov vo svojej trestnej veci so
zdôraznením nedostatkov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, tak v podanej ústavnej
sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu 13. decembra 2010, ako aj v podanom
dovolaní, ktoré bolo doručené okresnému súdu 5. januára 2011 a o ktorom je príslušný
rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
10. Ak sa za tejto situácie sťažovateľ domáha svojho práva jednak na najvyššom
súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,
pretože o ochrane označeného práva, ktorého porušenie namieta, bude najprv rozhodovať
najvyšší súd.
11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania
opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je
ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom
prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo
vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48)
napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2011