Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 38/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Z., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. C., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2011 doručená sťažnosť Ing. P. Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 7. januára 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 14. novembra 2007 bola sťažovateľovi priznaná

žalovaná suma 47 272,20 Sk spolu s prísl. Uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 29. októbra 2008 bol rozsudok okresného súdu

zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Ďalším rozsudkom okresného súdu č. k.

-184 z 21. októbra 2009 (rešpektujúcim právny názor krajského súdu) bola

žaloba sťažovateľa zamietnutá v celom rozsahu. Následným rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 14. apríla 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Proti

rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval

z ustanovenia a zdôvodnil ho aj ustanovením

v spojení s ustanovením

tým, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je nedostatočné a zmätočné. Uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2010 bolo dovolanie sťažovateľa

odmietnuté, pretože podľa názoru najvyššieho súdu nebolo prípustné. Uznesenie

najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 12. novembra 2010.

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených práv

sťažovateľa podľa a dohovoru. Porušenie týchto práv vidí sťažovateľ v tom, že

najvyšší súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, ktorý nebol nijako zdôvodnený, ale aj

v tom, že dovolanie považoval za neprípustné.

Sťažovateľ sa v konaní domáhal vyplatenia dlžného nájomného od subjektu,

s ktorým mal uzavretú riadnu nájomnú zmluvu. Okresný súd považoval nárok sťažovateľa

za dôvodný, pričom logicky a správne odôvodnil aj vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného

subjektu. Krajský súd však rozsudok okresného súdu zrušil s tým, že tento sa má opätovne

zaoberať otázkou vecnej pasívnej legitimácie žalovaného subjektu. Svoj právny názor však

nijako neodôvodnil. Následne vydal okresný súd rozsudok, ktorým sťažovateľov nárok

zamietol pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovaného subjektu. Paradoxne však

ostal pri svojom pôvodnom názore a zmenu rozhodnutia odôvodnil iba právnym názorom

krajského súdu, ktorým je viazaný. Vznikla situácia, keď výrok rozsudku a jeho

odôvodnenie boli v zjavnom protiklade. Krajský súd nový rozsudok okresného súdu

potvrdil bez akéhokoľvek vysvetlenia rozporuplnosti odôvodnenia. Neexistencia náležitého

odôvodnenia rozsudkov súdov nižšieho stupňa bola hlavným dôvodom dovolania. Najvyšší

súd sa však touto námietkou vôbec nezaoberal a iba stručne skonštatoval, že odôvodnenie

krajského súdu je dostatočné. Za takýchto okolností je nepochybné, že všeobecné súdy

zamietnutie žaloby vôbec nezdôvodnili.

V súvislosti s namietaným nesprávnym vyhodnotením prípustnosti dovolania

sťažovateľ uvádza, že s prihliadnutím na existujúcu judikatúru (ktorú konkrétne cituje) je

presvedčený, že posúdenie otázky prípustnosti jeho dovolania patrí v tomto špecifickom

prípade do právomoci ústavného súdu. Poukazuje na zmenu zákonnej úpravy prípustnosti

dovolania v súvislosti so skutočnosťou, že do 31. augusta 2005 bolo dovolanie prípustné aj

proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,

ak odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než v skoršom rozsudku,

pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý skoršie rozhodnutie

zrušil. Neprípustnosť dovolania v danom prípade by bola v zjavnom rozpore so zásadou

dvojinštančnosti konania. Nemožno súhlasiť s názorom, podľa ktorého ak okresný súd

zmení svoj pôvodný rozsudok iba na základe právneho názoru krajského súdu a krajský súd

nový rozsudok okresného súdu bez akéhokoľvek odôvodnenia potvrdí, neexistuje už

možnosť dovolania proti takémuto potvrdzujúcemu rozsudku. Ustanovenie § 237 písm. f)

jasne uvádza, že dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom. Nedostatočné odôvodnenie rozsudku je procesnou vadou konania, ktorá

má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka konania. Sťažovateľ si

nevie predstaviť, ako mohol najvyšší súd dospieť k záveru, že odôvodnenie rozhodnutí

všeobecných súdov nižšieho stupňa bolo dostatočné.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie z 28. októbra 2010 zrušené a vec vrátená na

ďalšie konanie. Domáha sa tiež primeraného finančného zadosťučinenia vo výške

3 296,54 €, ako aj náhrady trov konania.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -184 z 21. októbra 2009 vyplýva, že

žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ od januára

2001 neposkytoval žalovanému subjektu žiadne plnenia spojené s užívaním nebytových

priestorov špecifikovaných v nájomnej zmluve, pretože žalovaný subjekt tieto priestory

fakticky neužíval. Užíval ich totiž iný subjekt. Keďže žalovaný subjekt nebol od roku 2001

nositeľom povinností, splnenia ktorých sa sťažovateľ domáhal, nevznikla mu ani povinnosť

požadovanú sumu zaplatiť.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -221 zo 14. apríla 2010 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu. Podľa názoru krajského súdu v podanom

odvolaní sťažovateľ namietal posúdenie procesnej otázky, či je označenie žalovaného

subjektu správne, a teda či je vecne pasívne legitimovaný. Označenie účastníka konania

nebolo v priebehu konania namietané. Žalovaný je označený všetkými požadovanými

atribútmi. Nie je potrebné skúmať procesnú otázku a označenie účastníka konania pri

skúmaní, či je žalovaný subjekt v danej veci vecne legitimovaný. Vecná legitimácia vyplýva

totiž z hmotného práva, a nie z procesnoprávnych predpisov. Pri skúmaní veci

z hmotnoprávneho hľadiska je podstatné, že sťažovateľ nepreukázal, že by ním označený

žalovaný subjekt nebytové priestory v rozhodnom čase užíval.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , z 28. októbra

2010 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského

súdu. Podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade prichádza do úvahy prípustnosť

dovolania iba podľa ustanovenia , keďže ide

o potvrdzujúci rozsudok krajského súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených

v a . Vady konania v zmysle až

e) a g) v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní

ani nevyšli najavo. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti bolo

potrebné osobitne sa zaoberať otázkou, či krajský súd svojím postupom neodňal

sťažovateľovi možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom [§ 237

písm. f) ] sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa

zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok

znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Takúto

procesnú vadu však najvyšší súd nezistil. Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe

(pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou

smerujúcou k porušeniu chránených práv. Vzhľadom na námietky sťažovateľa bolo

potrebné vyriešiť otázku, či prípadné nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu

zakladá procesnú vadu konania v zmysle

alebo či má za následok iba procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)

. Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších

stupňov v danej veci treba dospieť k záveru, že právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie

rozsudku porušené nebolo. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu obsahuje nielen stručné

zhrnutie odvolacích námietok, ale aj spôsob, ako sa s nimi krajský súd vysporiadal.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je judikatúrou najvyššieho súdu

považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b) (teda nie vady konania v zmysle

), ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá,

keďže nie je procesnou vadou so znakmi uvedenými v § 237 Občianskeho súdneho

poriadku. Nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľa, podľa ktorého odňať možnosť konať

pred súdmi prichádza do úvahy aj nesprávnym právnym posúdením veci, keďže ustanovenie

odňatie možnosti účastníka konať pred

súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s právnym hodnotením

veci v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súd vo všeobecnosti účastníkovi

neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý

možno úspešne uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, avšak samo osebe nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia, a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. c)

.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v danom prípade mohlo byť dovolanie

prípustné iba podľa , keďže išlo o potvrdzujúci

rozsudok krajského súdu, proti ktorému v zásade nie je dovolanie prípustné okrem

niektorých špecifických prípadov definovaných v ustanovení § 238 Občianskeho súdneho

poriadku.

Pre lepšie pochopenie veci treba konštatovať, že prípustnosť dovolania podľa § 237

je podľa ustáleného výkladu najvyššieho súdu konštruovaná

tak, že dovolanie podané podľa tohto ustanovenia sa považuje za prípustné len vtedy,

ak 1. dovolateľ v ňom tvrdí existenciu niektorej z vád uvedených pod písmenom a) až g)

a 2. najvyšší súd považuje vytýkanú vadu za danú, resp. preukázanú. Inak povedané, hoci je

v dovolaní tvrdená existencia niektorej z uvedených vád, pokiaľ nie je v skutočnosti daná,

považuje sa dovolanie nie za nedôvodné, ale za neprípustné.

V danom prípade sťažovateľ v podanom dovolaní namietal, že postupom krajského

súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku tým, že rozsudok krajského súdu nebol dostatočným a zákonu

zodpovedajúcim spôsobom zdôvodnený. Najvyšší súd dospel primárne k záveru, že

prípadné nedostatky odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nemožno podradiť pod

ustanovenie , teda že táto vada neznamená

odňatie možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd je toho názoru, že nedostatočné

odôvodnenie treba považovať za inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)

za predpokladu, že malo za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Takáto iná vada konania však sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania.

Najvyšší súd alternatívne dospel aj k záveru, podľa ktorého rozsudky všeobecných súdov

boli dostatočným spôsobom odôvodnené, čo (inak povedané) znamená, že uplatnená

námietka sťažovateľa vecne nie je dôvodná.

Podľa názoru ústavného súdu treba závery najvyššieho súdu považovať za ústavne

konformné a v nijakom prípade ich nemožno hodnotiť ako arbitrárne či zjavne

neodôvodnené.

Hoci (ako sa zdá) nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu jednotné

posudzovanie otázky, či nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, a tým jeho

nepreskúmateľnosť treba považovať iba za inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)

alebo za odňatie možnosti konať pred súdom podľa

písm. f) (na rozdiel od judikátov citovaných najvyšším

súdom podľa uznesenia sp. zn. „... nepreskúmateľnosť rozhodnutia

odvolacieho súdu je… vadou konania, ktorou sa odníma účastníkovi možnosť riadne konať

pred súdom, pričom existencia tejto vady zakladá dôvodnosť dovolania a jej dôsledkom je

vo všeobecnosti zrušenie rozhodnutia vydaného v konaní ňou postihnutom.“), podstatné je,

že tak rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu dostatočne jasným

a zrozumiteľným spôsobom vysvetľujú, prečo bolo potrebné považovať žalobu sťažovateľa

za nedôvodnú. Z odôvodnenia je nepochybné, že podľa názoru všeobecných súdov mal

sťažovateľ nárok požadovať odplatu za užívanie svojich nehnuteľností nie od žalovaného

subjektu, ale od iného subjektu, ktorý nehnuteľnosti v kritickom období reálne užíval.

Z tohto dôvodu všeobecné súdy nepovažovali žalovaný subjekt za vecne pasívne

legitimovaný.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že aj keby nedostatky odôvodnenia

rozsudku zakladali prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku, muselo by sa dovolanie považovať za neprípustné preto, lebo uplatnená námietka

nedostatočného odôvodnenia rozsudku vecne neobstojí.

Ústavný súd nemohol na základe podanej sťažnosti skúmať správnosť meritórneho

právneho názoru okresného súdu a krajského súdu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie

žalovaného subjektu, pretože sťažovateľ proti konaniu vedenému krajským súdom a proti

jeho rozsudku nepodal sťažnosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011