Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 38/2011
PDF · 154.29 KB
No categories available
II. ÚS 38/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Z., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. C., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším
súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 201/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára
2011 doručená sťažnosť Ing. P. Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní
vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.
3 Cdo 201/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 7. januára 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 11 C 442/2005 zo 14. novembra 2007 bola sťažovateľovi priznaná
žalovaná suma 47 272,20 Sk spolu s prísl. Uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 75/2008 z 29. októbra 2008 bol rozsudok okresného súdu
zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Ďalším rozsudkom okresného súdu č. k.
11 C 442/2005-184 z 21. októbra 2009 (rešpektujúcim právny názor krajského súdu) bola
žaloba sťažovateľa zamietnutá v celom rozsahu. Následným rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 2 Co 15/2010 zo 14. apríla 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Proti
rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval
z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku a zdôvodnil ho aj ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. b) v spojení s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
tým, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je nedostatočné a zmätočné. Uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 201/2010 z 28. októbra 2010 bolo dovolanie sťažovateľa
odmietnuté, pretože podľa názoru najvyššieho súdu nebolo prípustné. Uznesenie
najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 12. novembra 2010.
Napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených práv
sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru. Porušenie týchto práv vidí sťažovateľ v tom, že
najvyšší súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, ktorý nebol nijako zdôvodnený, ale aj
v tom, že dovolanie považoval za neprípustné.
Sťažovateľ sa v konaní domáhal vyplatenia dlžného nájomného od subjektu,
s ktorým mal uzavretú riadnu nájomnú zmluvu. Okresný súd považoval nárok sťažovateľa
za dôvodný, pričom logicky a správne odôvodnil aj vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného
subjektu. Krajský súd však rozsudok okresného súdu zrušil s tým, že tento sa má opätovne
zaoberať otázkou vecnej pasívnej legitimácie žalovaného subjektu. Svoj právny názor však
nijako neodôvodnil. Následne vydal okresný súd rozsudok, ktorým sťažovateľov nárok
zamietol pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovaného subjektu. Paradoxne však
ostal pri svojom pôvodnom názore a zmenu rozhodnutia odôvodnil iba právnym názorom
krajského súdu, ktorým je viazaný. Vznikla situácia, keď výrok rozsudku a jeho
odôvodnenie boli v zjavnom protiklade. Krajský súd nový rozsudok okresného súdu
potvrdil bez akéhokoľvek vysvetlenia rozporuplnosti odôvodnenia. Neexistencia náležitého
odôvodnenia rozsudkov súdov nižšieho stupňa bola hlavným dôvodom dovolania. Najvyšší
súd sa však touto námietkou vôbec nezaoberal a iba stručne skonštatoval, že odôvodnenie
krajského súdu je dostatočné. Za takýchto okolností je nepochybné, že všeobecné súdy
zamietnutie žaloby vôbec nezdôvodnili.
V súvislosti s namietaným nesprávnym vyhodnotením prípustnosti dovolania
sťažovateľ uvádza, že s prihliadnutím na existujúcu judikatúru (ktorú konkrétne cituje) je
presvedčený, že posúdenie otázky prípustnosti jeho dovolania patrí v tomto špecifickom
prípade do právomoci ústavného súdu. Poukazuje na zmenu zákonnej úpravy prípustnosti
dovolania v súvislosti so skutočnosťou, že do 31. augusta 2005 bolo dovolanie prípustné aj
proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,
ak odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než v skoršom rozsudku,
pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý skoršie rozhodnutie
zrušil. Neprípustnosť dovolania v danom prípade by bola v zjavnom rozpore so zásadou
dvojinštančnosti konania. Nemožno súhlasiť s názorom, podľa ktorého ak okresný súd
zmení svoj pôvodný rozsudok iba na základe právneho názoru krajského súdu a krajský súd
nový rozsudok okresného súdu bez akéhokoľvek odôvodnenia potvrdí, neexistuje už
možnosť dovolania proti takémuto potvrdzujúcemu rozsudku. Ustanovenie § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku jasne uvádza, že dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom. Nedostatočné odôvodnenie rozsudku je procesnou vadou konania, ktorá
má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka konania. Sťažovateľ si
nevie predstaviť, ako mohol najvyšší súd dospieť k záveru, že odôvodnenie rozhodnutí
všeobecných súdov nižšieho stupňa bolo dostatočné.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
3 Cdo 201/2010 s tým, aby bolo uznesenie z 28. októbra 2010 zrušené a vec vrátená na
ďalšie konanie. Domáha sa tiež primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
3 296,54 €, ako aj náhrady trov konania.
Z rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 442/05-184 z 21. októbra 2009 vyplýva, že
žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ od januára
2001 neposkytoval žalovanému subjektu žiadne plnenia spojené s užívaním nebytových
priestorov špecifikovaných v nájomnej zmluve, pretože žalovaný subjekt tieto priestory
fakticky neužíval. Užíval ich totiž iný subjekt. Keďže žalovaný subjekt nebol od roku 2001
nositeľom povinností, splnenia ktorých sa sťažovateľ domáhal, nevznikla mu ani povinnosť
požadovanú sumu zaplatiť.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 15/2010-221 zo 14. apríla 2010 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu. Podľa názoru krajského súdu v podanom
odvolaní sťažovateľ namietal posúdenie procesnej otázky, či je označenie žalovaného
subjektu správne, a teda či je vecne pasívne legitimovaný. Označenie účastníka konania
nebolo v priebehu konania namietané. Žalovaný je označený všetkými požadovanými
atribútmi. Nie je potrebné skúmať procesnú otázku a označenie účastníka konania pri
skúmaní, či je žalovaný subjekt v danej veci vecne legitimovaný. Vecná legitimácia vyplýva
totiž z hmotného práva, a nie z procesnoprávnych predpisov. Pri skúmaní veci
z hmotnoprávneho hľadiska je podstatné, že sťažovateľ nepreukázal, že by ním označený
žalovaný subjekt nebytové priestory v rozhodnom čase užíval.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 201/2010, 3 Cdo 202/2010 z 28. októbra
2010 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského
súdu. Podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade prichádza do úvahy prípustnosť
dovolania iba podľa ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku, keďže ide
o potvrdzujúci rozsudok krajského súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených
v § 238 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku. Vady konania v zmysle § 237 písm. a) až
e) a g) Občianskeho súdneho poriadku v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní
ani nevyšli najavo. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti bolo
potrebné osobitne sa zaoberať otázkou, či krajský súd svojím postupom neodňal
sťažovateľovi možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom [§ 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku] sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa
zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok
znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Takúto
procesnú vadu však najvyšší súd nezistil. Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe
(pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou
smerujúcou k porušeniu ústavou chránených práv. Vzhľadom na námietky sťažovateľa bolo
potrebné vyriešiť otázku, či prípadné nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu
zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
alebo či má za následok iba procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších
stupňov v danej veci treba dospieť k záveru, že právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie
rozsudku porušené nebolo. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu obsahuje nielen stručné
zhrnutie odvolacích námietok, ale aj spôsob, ako sa s nimi krajský súd vysporiadal.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je judikatúrou najvyššieho súdu
považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (teda nie vady konania v zmysle § 237
Občianskeho súdneho poriadku), ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá,
keďže nie je procesnou vadou so znakmi uvedenými v § 237 Občianskeho súdneho
poriadku. Nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľa, podľa ktorého odňať možnosť konať
pred súdmi prichádza do úvahy aj nesprávnym právnym posúdením veci, keďže ustanovenie
§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku odňatie možnosti účastníka konať pred
súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s právnym hodnotením
veci v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súd vo všeobecnosti účastníkovi
neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý
možno úspešne uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, avšak samo osebe nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia, a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. c)
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v danom prípade mohlo byť dovolanie
prípustné iba podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku, keďže išlo o potvrdzujúci
rozsudok krajského súdu, proti ktorému v zásade nie je dovolanie prípustné okrem
niektorých špecifických prípadov definovaných v ustanovení § 238 Občianskeho súdneho
poriadku.
Pre lepšie pochopenie veci treba konštatovať, že prípustnosť dovolania podľa § 237
Občianskeho súdneho poriadku je podľa ustáleného výkladu najvyššieho súdu konštruovaná
tak, že dovolanie podané podľa tohto ustanovenia sa považuje za prípustné len vtedy,
ak 1. dovolateľ v ňom tvrdí existenciu niektorej z vád uvedených pod písmenom a) až g)
a 2. najvyšší súd považuje vytýkanú vadu za danú, resp. preukázanú. Inak povedané, hoci je
v dovolaní tvrdená existencia niektorej z uvedených vád, pokiaľ nie je v skutočnosti daná,
považuje sa dovolanie nie za nedôvodné, ale za neprípustné.
V danom prípade sťažovateľ v podanom dovolaní namietal, že postupom krajského
súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku tým, že rozsudok krajského súdu nebol dostatočným a zákonu
zodpovedajúcim spôsobom zdôvodnený. Najvyšší súd dospel primárne k záveru, že
prípadné nedostatky odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nemožno podradiť pod
ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, teda že táto vada neznamená
odňatie možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd je toho názoru, že nedostatočné
odôvodnenie treba považovať za inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku za predpokladu, že malo za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Takáto iná vada konania však sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania.
Najvyšší súd alternatívne dospel aj k záveru, podľa ktorého rozsudky všeobecných súdov
boli dostatočným spôsobom odôvodnené, čo (inak povedané) znamená, že uplatnená
námietka sťažovateľa vecne nie je dôvodná.
Podľa názoru ústavného súdu treba závery najvyššieho súdu považovať za ústavne
konformné a v nijakom prípade ich nemožno hodnotiť ako arbitrárne či zjavne
neodôvodnené.
Hoci (ako sa zdá) nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu jednotné
posudzovanie otázky, či nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, a tým jeho
nepreskúmateľnosť treba považovať iba za inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku alebo za odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (na rozdiel od judikátov citovaných najvyšším
súdom podľa uznesenia sp. zn. 5 Cdo 210/2009 „... nepreskúmateľnosť rozhodnutia
odvolacieho súdu je… vadou konania, ktorou sa odníma účastníkovi možnosť riadne konať
pred súdom, pričom existencia tejto vady zakladá dôvodnosť dovolania a jej dôsledkom je
vo všeobecnosti zrušenie rozhodnutia vydaného v konaní ňou postihnutom.“), podstatné je,
že tak rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu dostatočne jasným
a zrozumiteľným spôsobom vysvetľujú, prečo bolo potrebné považovať žalobu sťažovateľa
za nedôvodnú. Z odôvodnenia je nepochybné, že podľa názoru všeobecných súdov mal
sťažovateľ nárok požadovať odplatu za užívanie svojich nehnuteľností nie od žalovaného
subjektu, ale od iného subjektu, ktorý nehnuteľnosti v kritickom období reálne užíval.
Z tohto dôvodu všeobecné súdy nepovažovali žalovaný subjekt za vecne pasívne
legitimovaný.
Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že aj keby nedostatky odôvodnenia
rozsudku zakladali prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku, muselo by sa dovolanie považovať za neprípustné preto, lebo uplatnená námietka
nedostatočného odôvodnenia rozsudku vecne neobstojí.
Ústavný súd nemohol na základe podanej sťažnosti skúmať správnosť meritórneho
právneho názoru okresného súdu a krajského súdu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie
žalovaného subjektu, pretože sťažovateľ proti konaniu vedenému krajským súdom a proti
jeho rozsudku nepodal sťažnosť.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2011