Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 54/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,

B., vo veci namietaného porušenia práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -43 z 30. septembra

2009 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -57

z 31. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra

2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

z 30. septembra 2009 (ďalej len „krajský súd“) a uznesením krajského súdu č. k.

-57 z 31. augusta 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 23. apríla 2004

sťažovateľka v postavení veriteľa poskytla dlžníkovi (ďalej aj „povinný“) úver v sume

398,33 €, pričom súčasťou tejto zmluvy o úvere bolo aj vyhlásenie povinného, že v prípade

omeškania sa so splácaním poskytnutého úveru splnomocňuje v zmluve o úvere už uvedenú

osobu, aby v jej mene spísal notársku zápisnicu o uznaní jej dlhu s tým, že táto zápisnica

bude spôsobilým exekučným titulom. Keďže povinný sa omeškal so zaplatením dvoch

splátok, na základe ním udeleného splnomocnenia splnomocnenému zástupcovi povinného

v zmluve o úvere bola na notárskom úrade 6. novembra 2004 spísaná notárska zápisnica

o uznaní dlhu s tým, že túto potom ako exekučný titul sťažovateľka predložila exekútorovi,

ktorý na základe toho požiadal Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo

„exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému. Na základe

okresným súdom udeleného poverenia súdny exekútor začal exekučné konanie, pričom

podaním z 21. mája 2008 sťažovateľka bez udania dôvodu žiadala o zmenu v osobe

povereného súdneho exekútora. Na podklade tejto žiadosti okresný súd preskúmal

opodstatnenosť exekučného konania, a teda aj exekučného titulu, pričom uznesením sp. zn.

z 3. februára 2009 exekučné konanie vyhlásil za neprípustné.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 3. februára 2009 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-43 z 30. septembra 2009 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako

vecne a právne správne.

Okresný súd následne uznesením z 13. mája 2010 exekučné konanie zastavil.

Sťažovateľ podal 23. júna 2010 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu. Krajský súd

uznesením z 31. augusta 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu z 13. mája 2010 ako vecne

a právne správne.

Podľa tvrdení sťažovateľky v sťažnosti podanej ústavnému súdu uzneseniami

krajského súdu č. k. -43 z 30. septembra 2009 a č. k. -57

z 31. augusta 2010 bolo zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, pretože zastavením

exekučného konania sa jej uprelo právo na majetok, na ktorý mala legitímny nárok, čím

malo byť porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami

Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku

sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať

majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii)

zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna

z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,

v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia

takým spôsobom, že zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo

štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom

záujme. Podľa názoru sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka

verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie

vymožiteľnosti pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného,

ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy.

Pojem verejný záujem je široký a je potrebné ho interpretovať extenzívne. Odňatie

majetku (pozbavenie vlastníckeho práva „deprivation of property“), môže byť vo verejnom

záujem i keď celá spoločnosť priamo tento majetok nevyužíva (rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva vo vecí J.A. Pye (Oxford) Ltd. v. the United Kingdom, § 43). Všeobecné

súdy majú v tomto smere široký priestor na úvahu („margin of appreciation“). Zásah do

pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať spravodlivú rovnováhu

medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany

základných práv jednotlivcov (J.A.Pye (Oxford) v. the United Kingdom, § 46).

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t.j. či je zásah primeraný sledovanému

cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že

zásah zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu. V prvom rade je potrebné podľa

názoru sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom

sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že

prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť

to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t.j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky

vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to,

že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí,

podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva.

Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako

veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy,

ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1

Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci

rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho

zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle

Protokolu 1 Dohovoru.»

Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný rozhodol o jej sťažnosti týmto

nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti P., s.r.o. na spravodlivý proces vyplývajúce z článku

6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

43 zo dňa 30.09.2009 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16CoE

215/2010-57 zo dňa 31.08.2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -43 zo dňa

30.09.2009 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -57

zo dňa 31.08.2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s.r.o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 3668,67 Eur (110522,36 Sk), ktoré mu zaplatí

krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet

č. 20200034/6500.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s.r.o. trovy

právneho zastúpenia v sume 313,32 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za

156,66 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H., advokáta,,... do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť

s uznesením krajského súdu č. k. -43 z 30. septembra 2009, ktorým potvrdil

rozhodnutie okresného súdu sp. zn. z 3. februára 2009, ktorým vyhlásil

exekúciu za neprípustnú.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažnosť týkajúcu sa konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn.

treba považovať za oneskorene podanú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

2. Sťažovateľka namietala, že uznesením krajského súdu č. k. -57

z 31. augusta 2010 bolo zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, keďže týmto rozhodnutím

krajský súd potvrdil zastavenie exekučného konania začatého v prospech oprávnenej

sťažovateľky, čím jej mal uprieť právo na vrátenie majetku od povinného (dlžníka), ktorý

mu sťažovateľka poskytla.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd uznesenie č. k. -57 z 31. augusta 2010 odôvodnil takto:

„Súd prvého stupňa zastavil exekúciu potom, ako exekúcia bola vyhlásená za

neprípustnú uznesením č. k. dňa 03. 02. 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť

dňa 13. 11. 2009 doručením uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-43 zo dňa 30. 9. 2009. Krajský súd sa v dôvodoch tohto rozhodnutia

vysporiadal so všetkými námietkami odvolateľa a poukázal na to, že bol správny záver súdu

prvého stupňa, z ktorého vyplýva, že uznať záväzok alebo uznať dlh je iba dlžníkovým

právom, ktoré v budúcnosti môže dlžník realizovať, ale nemusí. Krajský súd vychádzal z ust.

, podľa ktorého nikto sa nemôže vzdať svojho práva,

ktoré môže alebo nemusí v budúcnosti vzniknúť. Dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv,

ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Za daného stavu, keď odvolateľ uviedol

do dôvodov odvolacieho návrhu úplne totožné odvolacie námietky, s ktorými sa už raz

krajský súd vyporiadal. Krajský súd v danej odvolacej veci sa s dôvodmi, už raz uvedenými,

v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. Tie isté závery nie je preto

potrebné v tomto rozhodnutí opakovať. Vychádzajúc z uvedeného nebolo dôvodné vyhovieť

odvolaciemu návrhu oprávneného voči uzneseniu, ktorým bola exekúcia zastavená.

Zastavenie exekúcie je len v danom prípade dôsledkom vyhlásenia exekúcie za neprípustnú

(§ 57 ods. 1 písm. g/ EP). Okresný súd vychádzal z dvojfázovosti zastavenia exekúcie, textu

ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) EP, keď najprv vyhlási exekúciu za neprípustnú a až

následne napadnutým uznesením exekúciu zastavil.

Keďže v danej veci okresný súd postupoval v súlade s § 57 ods. 1 písm. g) EP

a neplatnosti právneho úkonu predstavujúceho exekučný titul, krajský súd nemal inú

možnosť, ako uznesenie o zastavení exekúcie ako vecne správne potvrdiť.“

Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu vyplýva stotožnenie sa

krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie

o zastavení exekučného konania založil podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len

„Exekučný poriadok“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu (pretože dohoda,

ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná).

Podľa zistenia okresného súdu totiž exekučný titul, ktorým bola v tomto prípade

notárska zápisnica, nebol spôsobilým exekučným titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2

písm. c) Exekučného poriadku v rozhodnom znení.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie

okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno závery krajského súdu považovať za

svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol

mať za následok porušenie základných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného

konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu

nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými

ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila

sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu jej bol definitívne

znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla

povinnému, ústavný súd na rámec uvádza, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne

prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho

majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011