Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 54/2011
PDF · 175.59 KB
No categories available
II. ÚS 54/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,
B., vo veci namietaného porušenia práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE 56/2009-43 z 30. septembra
2009 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoE 215/2010-57
z 31. augusta 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra
2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE 56/2009
z 30. septembra 2009 (ďalej len „krajský súd“) a uznesením krajského súdu č. k.
16 CoE 215/2010-57 z 31. augusta 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 23. apríla 2004
sťažovateľka v postavení veriteľa poskytla dlžníkovi (ďalej aj „povinný“) úver v sume
398,33 €, pričom súčasťou tejto zmluvy o úvere bolo aj vyhlásenie povinného, že v prípade
omeškania sa so splácaním poskytnutého úveru splnomocňuje v zmluve o úvere už uvedenú
osobu, aby v jej mene spísal notársku zápisnicu o uznaní jej dlhu s tým, že táto zápisnica
bude spôsobilým exekučným titulom. Keďže povinný sa omeškal so zaplatením dvoch
splátok, na základe ním udeleného splnomocnenia splnomocnenému zástupcovi povinného
v zmluve o úvere bola na notárskom úrade 6. novembra 2004 spísaná notárska zápisnica
o uznaní dlhu s tým, že túto potom ako exekučný titul sťažovateľka predložila exekútorovi,
ktorý na základe toho požiadal Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo
„exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému. Na základe
okresným súdom udeleného poverenia súdny exekútor začal exekučné konanie, pričom
podaním z 21. mája 2008 sťažovateľka bez udania dôvodu žiadala o zmenu v osobe
povereného súdneho exekútora. Na podklade tejto žiadosti okresný súd preskúmal
opodstatnenosť exekučného konania, a teda aj exekučného titulu, pričom uznesením sp. zn.
11 Er 532/2005 z 3. februára 2009 exekučné konanie vyhlásil za neprípustné.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 11 Er 532/2005
z 3. februára 2009 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.
14 CoE 56/2009-43 z 30. septembra 2009 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako
vecne a právne správne.
Okresný súd následne uznesením z 13. mája 2010 exekučné konanie zastavil.
Sťažovateľ podal 23. júna 2010 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu. Krajský súd
uznesením z 31. augusta 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu z 13. mája 2010 ako vecne
a právne správne.
Podľa tvrdení sťažovateľky v sťažnosti podanej ústavnému súdu uzneseniami
krajského súdu č. k. 14 CoE 56/2009-43 z 30. septembra 2009 a č. k. 16 CoE 215/2010-57
z 31. augusta 2010 bolo zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, pretože zastavením
exekučného konania sa jej uprelo právo na majetok, na ktorý mala legitímny nárok, čím
malo byť porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva
pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím
znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom
súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami
Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku
sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať
majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii)
zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.
Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna
z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,
v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia
takým spôsobom, že zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo
štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom
záujme. Podľa názoru sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka
verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie
vymožiteľnosti pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného,
ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy.
Pojem verejný záujem je široký a je potrebné ho interpretovať extenzívne. Odňatie
majetku (pozbavenie vlastníckeho práva „deprivation of property“), môže byť vo verejnom
záujem i keď celá spoločnosť priamo tento majetok nevyužíva (rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva vo vecí J.A. Pye (Oxford) Ltd. v. the United Kingdom, § 43). Všeobecné
súdy majú v tomto smere široký priestor na úvahu („margin of appreciation“). Zásah do
pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať spravodlivú rovnováhu
medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany
základných práv jednotlivcov (J.A.Pye (Oxford) v. the United Kingdom, § 46).
Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t.j. či je zásah primeraný sledovanému
cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že
zásah zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu. V prvom rade je potrebné podľa
názoru sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom
sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že
prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť
to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t.j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky
vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to,
že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí,
podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva.
Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako
veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy,
ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1
Dohovoru.
Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci
rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho
zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle
Protokolu 1 Dohovoru.»
Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný rozhodol o jej sťažnosti týmto
nálezom:
„1. Základné právo spoločnosti P., s.r.o. na spravodlivý proces vyplývajúce z článku
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14CoE 56/2009-
43 zo dňa 30.09.2009 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16CoE
215/2010-57 zo dňa 31.08.2010.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14CoE 56/2009-43 zo dňa
30.09.2009 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16CoE 215/2010-57
zo dňa 31.08.2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s.r.o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 3668,67 Eur (110522,36 Sk), ktoré mu zaplatí
krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet
č. 20200034/6500.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s.r.o. trovy
právneho zastúpenia v sume 313,32 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za
156,66 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H., advokáta,,... do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť
s uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 56/2009-43 z 30. septembra 2009, ktorým potvrdil
rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 11 Er 532/2005 z 3. februára 2009, ktorým vyhlásil
exekúciu za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Sťažnosť týkajúcu sa konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn.
14 CoE 56/2009 treba považovať za oneskorene podanú.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.
2. Sťažovateľka namietala, že uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE 215/2010-57
z 31. augusta 2010 bolo zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, keďže týmto rozhodnutím
krajský súd potvrdil zastavenie exekučného konania začatého v prospech oprávnenej
sťažovateľky, čím jej mal uprieť právo na vrátenie majetku od povinného (dlžníka), ktorý
mu sťažovateľka poskytla.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Krajský súd uznesenie č. k. 16 CoE 215/2010-57 z 31. augusta 2010 odôvodnil takto:
„Súd prvého stupňa zastavil exekúciu potom, ako exekúcia bola vyhlásená za
neprípustnú uznesením č. k. 11 Er 532/05 dňa 03. 02. 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 13. 11. 2009 doručením uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
14 CoE 56/2009-43 zo dňa 30. 9. 2009. Krajský súd sa v dôvodoch tohto rozhodnutia
vysporiadal so všetkými námietkami odvolateľa a poukázal na to, že bol správny záver súdu
prvého stupňa, z ktorého vyplýva, že uznať záväzok alebo uznať dlh je iba dlžníkovým
právom, ktoré v budúcnosti môže dlžník realizovať, ale nemusí. Krajský súd vychádzal z ust.
§ 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nikto sa nemôže vzdať svojho práva,
ktoré môže alebo nemusí v budúcnosti vzniknúť. Dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv,
ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Za daného stavu, keď odvolateľ uviedol
do dôvodov odvolacieho návrhu úplne totožné odvolacie námietky, s ktorými sa už raz
krajský súd vyporiadal. Krajský súd v danej odvolacej veci sa s dôvodmi, už raz uvedenými,
v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. Tie isté závery nie je preto
potrebné v tomto rozhodnutí opakovať. Vychádzajúc z uvedeného nebolo dôvodné vyhovieť
odvolaciemu návrhu oprávneného voči uzneseniu, ktorým bola exekúcia zastavená.
Zastavenie exekúcie je len v danom prípade dôsledkom vyhlásenia exekúcie za neprípustnú
(§ 57 ods. 1 písm. g/ EP). Okresný súd vychádzal z dvojfázovosti zastavenia exekúcie, textu
ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) EP, keď najprv vyhlási exekúciu za neprípustnú a až
následne napadnutým uznesením exekúciu zastavil.
Keďže v danej veci okresný súd postupoval v súlade s § 57 ods. 1 písm. g) EP
a neplatnosti právneho úkonu predstavujúceho exekučný titul, krajský súd nemal inú
možnosť, ako uznesenie o zastavení exekúcie ako vecne správne potvrdiť.“
Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu vyplýva stotožnenie sa
krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie
o zastavení exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu (pretože dohoda,
ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná).
Podľa zistenia okresného súdu totiž exekučný titul, ktorým bola v tomto prípade
notárska zápisnica, nebol spôsobilým exekučným titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2
písm. c) Exekučného poriadku v rozhodnom znení.
Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu
preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie
okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno závery krajského súdu považovať za
svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol
mať za následok porušenie základných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného
konania.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu
nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými
ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila
sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu jej bol definitívne
znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla
povinnému, ústavný súd na rámec uvádza, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne
prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho
majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2011