Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 47/2011
PDF · 157.97 KB
No categories available
IV. ÚS 47/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. I. – A., G., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š., B.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 238/2009
a jeho rozsudkom zo 16. júna 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. V. I. – A. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta
2010 doručená sťažnosť Ing. V. I. – A., G. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. E. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 238/2009
a jeho rozsudkom zo 16. júna 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ zaslal poštou 28. januára 2008
Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) žalobu proti obchodnej spoločnosti A., s. r.
o. (ďalej len „žalovaný“), o zaplatenie sumy 1 165,27 € s príslušenstvom.
Sťažovateľ uviedol, že „svoje právo na zaplatenie odplaty za uvádzanie osív
predmetných odrôd na trh v generácii množenia C1 pochádzajúcich z mojich množiteľských
cyklov som si voči žalovanému uplatnil na základe článku II ods. 4 Zmluvy o výhradnom
práve na zastupovanie, obchodné využívanie a ďalšie množenie odrôd M., K., a. s. na území
Slovenskej republiky zo dňa 02. 01. 1994, ktorú som uzavrel s obchodnou spoločnosťou M.,
K., a. s...
Zmluvu z 02. 01. 1994 poskytovateľ licencie vypovedal listom z 18. 05. 1999 pod
zmeneným obchodným menom H., a. s., K., žalobca túto výpoveď prevzal dňa 9. 05. 1999. ...
Podľa článku V ods. 2 zmluvy z 02. 01. 1994 je výpovedná lehota dvojročná a začína
plynúť odo dňa doručenia výpovede druhej strane. Táto výpovedná lehota teda začala
plynúť dňa 19. 05. 1999 a skončila dňa 19. 05. 2001. Týmto dňom 19. 05. 2001 zaniklo
exkluzívne licenčné právo žalobcovi na obchodné využívanie predmetných odrôd, čo však
neznamená, že mu zaniklo licenčné právo ako také. Žalobcovi sa dňa 20. 05. 2001 výhradné
licenčné právo na obchodné využívanie predmetných odrôd iba zmenilo na nevýhradné
licenčné právo na základe článku V ods. 5 zmluvy 02. 01. 1994, nakoľko mu podľa
uvedeného článku V ods. 5 zmluvy 02. 01. 1994 aj po ukončení platnosti zmluvy 02. 01.
1994 zostalo zachované právo na dokončenie množiteľského cyklu u zastupovaných odrôd,
a to so všetkými právami a povinnosťami vyplývajúcimi z tejto zmluvy, teda aj s právom na
uzatváranie sublicenčných zmlúv a na inkasovanie licenčných poplatkov od sublicencorov
podľa článku II ods. 4 zmluvy 02. 01. 1994. ...
Žalovaná generácia množenia C1 u odrôd Balada a Brea v rámci celého
množiteľského cyklu predstavuje piaty rok tohto množiteľského cyklu a týka sa sezóny
2002/2003.“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 31 Cb 37/2008 z 21. septembra 2009 zaviazal
žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu 1 165,27 € s 0,1 % úrokom z omeškania denne od
1. februára 2004 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 874,60 €.
Podľa sťažovateľa súd prvého stupňa rozsudkom vo veci rozhodol na základe
príslušných hmotnoprávnych predpisov z oblasti semenárskeho práva, ktoré upravujú
množiteľský cyklus, pričom dospel k záveru, že žalovaný obchodne využíval v roku 2003
osivá pšenice ozimnej odrôd Brea a Balada v generácii množenia C1, ktorá pochádza
zo sťažovateľových množiteľských cyklov, preto je povinný poskytnúť mu odplatu
(licenčné poplatky alebo náhradu ujmy).
Proti označenému rozsudku okresného súdu sa žalovaný odvolal. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 15 Cob 238/2009 zo 16. júna 2010 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa
tak, že žalobu zamietol a uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť trovy odvolacieho
konania.
Sťažovateľ namieta, že odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa «nevychádzal
zo zákonnej úpravy množiteľského cyklu, ale tento právny pojem si voluntaristicky
nadefinoval tak, že množiteľský cyklus zamenil s generáciou množenia, o čom svedčia
posledné dva riadky na strane 3 jeho rozsudku, v ktorých uvádza, že „pokiaľ ide
o dokončenie množiteľského cyklu predmetných odrôd začatý v roku 2001 a dokončený
v roku 2002.“ (koniec citátu). Odvolací súd teda časovo skrátil 6-ročný množiteľský cyklus
pri obilninách na dobu jedného roka 2001/2002, a to bez poukazu na konkrétny
hmotnoprávny predpis...
Táto zámena uvedených právnych pojmov mala za následok, že rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.».
Sťažovateľ ďalej namieta, že „ak Krajský súd v Nitre pri rozhodovaní o odvolaní bol
toho názoru, že na množiteľský cyklus nie je potrebné použiť tie hmotnoprávne predpisy,
ktoré použil súd prvého stupňa (teda STN 46 0311 Uznávanie osiva a sadiva a výnos
č. 2366/2001-100 v spojení s oznámením č. 531/2001 Z. z.), ale má sa použiť iný
hmotnoprávny predpis, ktorý mu umožňuje prijať také odôvodnenie, aké uviedol
v poslednom odseku na strane 3 svojho rozsudku, potom mal podľa § 213 ods. 2 O. s. p.
vyzvať žalobcu aj žalovaného, aby sa vyjadrili k ustanoveniu neznámeho hmotnoprávneho
predpisu, ktorý odvolací súd chcel použiť a ktorý upravuje inak terminus technicus
množiteľský cyklus, ako ho upravujú právne predpisy použité súdom prvého stupňa.
Tým, že Krajský súd v Nitre mňa ako žalobcu nevyzval podľa § 213 ods. 2 O. s. p. na
vyjadrenie sa k hmotnoprávnemu predpisu, z ktorého pri rozhodovaní o odvolaní vychádzal,
svojim postupom mi odňal možnosť konať pred súdom...“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že napadnutým
postupom a rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V nadväznosti na to sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález, ktorým o jeho
sťažnosti takto rozhodne:
„1) Základné ľudské právo na súdnu ochranu Ing. V. I., podnikajúceho pod
obchodným menom Ing. V. I. – A., zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a základné ľudské
právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, bolo postupom Krajského súdu v Nitre porušené.
2) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok č. k. 15 Cob/238/2009-339
Krajského súdu v Nitre zo 16. 06. 2010 a vec vracia na ďalšie konanie.
3) Ing. V. I. sa priznáva finančné zadosťučinenie sumou 500,00 €, ktorú je Krajský
súd v Nitre povinný vyplatiť Ing. V. I. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4) Ing. V. I. priznáva Ústavný súd Slovenskej republiky trovy konania (právneho
zastúpenia) sumou 137,24 €, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť na účet advokáta
JUDr. E. Š. vedený v... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 238/2009 a jeho rozsudkom zo 16. júna 2010.
Sťažovateľ zároveň ústavnému súdu oznámil, že v predmetnej veci podal tiež dovolanie
podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva, že
právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv
a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (6. júla 2010)
ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd
v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa
ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci
mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp
právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho
súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno
považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako
predčasné.
Za daných okolností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní
uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení
s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje aj na svoj právny názor (m. m.
napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 184/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota
na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2011