Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 47/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. I. – A., G., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. júna 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. I. – A. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta

2010 doručená sťažnosť Ing. V. I. – A., G. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. E. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ zaslal poštou 28. januára 2008

Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) žalobu proti obchodnej spoločnosti A., s. r.

o. (ďalej len „žalovaný“), o zaplatenie sumy 1 165,27 € s príslušenstvom.

Sťažovateľ uviedol, že „svoje právo na zaplatenie odplaty za uvádzanie osív

predmetných odrôd na trh v generácii množenia C1 pochádzajúcich z mojich množiteľských

cyklov som si voči žalovanému uplatnil na základe článku II ods. 4 Zmluvy o výhradnom

práve na zastupovanie, obchodné využívanie a ďalšie množenie odrôd M., K., a. s. na území

Slovenskej republiky zo dňa 02. 01. 1994, ktorú som uzavrel s obchodnou spoločnosťou M.,

K., a. s...

Zmluvu z 02. 01. 1994 poskytovateľ licencie vypovedal listom z 18. 05. 1999 pod

zmeneným obchodným menom H., a. s., K., žalobca túto výpoveď prevzal dňa 9. 05. 1999. ...

Podľa článku V ods. 2 zmluvy z 02. 01. 1994 je výpovedná lehota dvojročná a začína

plynúť odo dňa doručenia výpovede druhej strane. Táto výpovedná lehota teda začala

plynúť dňa 19. 05. 1999 a skončila dňa 19. 05. 2001. Týmto dňom 19. 05. 2001 zaniklo

exkluzívne licenčné právo žalobcovi na obchodné využívanie predmetných odrôd, čo však

neznamená, že mu zaniklo licenčné právo ako také. Žalobcovi sa dňa 20. 05. 2001 výhradné

licenčné právo na obchodné využívanie predmetných odrôd iba zmenilo na nevýhradné

licenčné právo na základe článku V ods. 5 zmluvy 02. 01. 1994, nakoľko mu podľa

uvedeného článku V ods. 5 zmluvy 02. 01. 1994 aj po ukončení platnosti zmluvy 02. 01.

1994 zostalo zachované právo na dokončenie množiteľského cyklu u zastupovaných odrôd,

a to so všetkými právami a povinnosťami vyplývajúcimi z tejto zmluvy, teda aj s právom na

uzatváranie sublicenčných zmlúv a na inkasovanie licenčných poplatkov od sublicencorov

podľa článku II ods. 4 zmluvy 02. 01. 1994. ...

Žalovaná generácia množenia C1 u odrôd Balada a Brea v rámci celého

množiteľského cyklu predstavuje piaty rok tohto množiteľského cyklu a týka sa sezóny

2002/2003.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. septembra 2009 zaviazal

žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu 1 165,27 € s 0,1 % úrokom z omeškania denne od

1. februára 2004 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 874,60 €.

Podľa sťažovateľa súd prvého stupňa rozsudkom vo veci rozhodol na základe

príslušných hmotnoprávnych predpisov z oblasti semenárskeho práva, ktoré upravujú

množiteľský cyklus, pričom dospel k záveru, že žalovaný obchodne využíval v roku 2003

osivá pšenice ozimnej odrôd Brea a Balada v generácii množenia C1, ktorá pochádza

zo sťažovateľových množiteľských cyklov, preto je povinný poskytnúť mu odplatu

(licenčné poplatky alebo náhradu ujmy).

Proti označenému rozsudku okresného súdu sa žalovaný odvolal. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. zo 16. júna 2010 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

tak, že žalobu zamietol a uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť trovy odvolacieho

konania.

Sťažovateľ namieta, že odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa «nevychádzal

zo zákonnej úpravy množiteľského cyklu, ale tento právny pojem si voluntaristicky

nadefinoval tak, že množiteľský cyklus zamenil s generáciou množenia, o čom svedčia

posledné dva riadky na strane 3 jeho rozsudku, v ktorých uvádza, že „pokiaľ ide

o dokončenie množiteľského cyklu predmetných odrôd začatý v roku 2001 a dokončený

v roku 2002.“ (koniec citátu). Odvolací súd teda časovo skrátil 6-ročný množiteľský cyklus

pri obilninách na dobu jedného roka 2001/2002, a to bez poukazu na konkrétny

hmotnoprávny predpis...

Táto zámena uvedených právnych pojmov mala za následok, že rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.».

Sťažovateľ ďalej namieta, že „ak Krajský súd v Nitre pri rozhodovaní o odvolaní bol

toho názoru, že na množiteľský cyklus nie je potrebné použiť tie hmotnoprávne predpisy,

ktoré použil súd prvého stupňa (teda STN 46 0311 Uznávanie osiva a sadiva a výnos

č. -100 v spojení s oznámením č. ), ale má sa použiť iný

hmotnoprávny predpis, ktorý mu umožňuje prijať také odôvodnenie, aké uviedol

v poslednom odseku na strane 3 svojho rozsudku, potom mal podľa

vyzvať žalobcu aj žalovaného, aby sa vyjadrili k ustanoveniu neznámeho hmotnoprávneho

predpisu, ktorý odvolací súd chcel použiť a ktorý upravuje inak terminus technicus

množiteľský cyklus, ako ho upravujú právne predpisy použité súdom prvého stupňa.

Tým, že Krajský súd v Nitre mňa ako žalobcu nevyzval podľa na

vyjadrenie sa k hmotnoprávnemu predpisu, z ktorého pri rozhodovaní o odvolaní vychádzal,

svojim postupom mi odňal možnosť konať pred súdom...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že napadnutým

postupom a rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru.

V nadväznosti na to sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález, ktorým o jeho

sťažnosti takto rozhodne:

„1) Základné ľudské právo na súdnu ochranu Ing. V. I., podnikajúceho pod

obchodným menom Ing. V. I. – A., zaručené v článku 46 ods. 1 SR a základné ľudské

právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, bolo postupom Krajského súdu v Nitre porušené.

2) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok č. k. -339

Krajského súdu v Nitre zo 16. 06. 2010 a vec vracia na ďalšie konanie.

3) Ing. V. I. sa priznáva finančné zadosťučinenie sumou 500,00 €, ktorú je Krajský

súd v Nitre povinný vyplatiť Ing. V. I. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Ing. V. I. priznáva Ústavný súd Slovenskej republiky trovy konania (právneho

zastúpenia) sumou 137,24 €, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť na účet advokáta

JUDr. E. Š. vedený v... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. júna 2010.

Sťažovateľ zároveň ústavnému súdu oznámil, že v predmetnej veci podal tiež dovolanie

podľa z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (6. júla 2010)

ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa . Ústavný súd

v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako

predčasné.

Za daných okolností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní

uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení

s .

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje aj na svoj právny názor (m. m.

napr. , ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa

možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota

na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke

nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2011