Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 88/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. B., K., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv zaručených a

rozsudkom Okresného súdu Martin z 29. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 30. júna 2010 v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra

2010 doručená sťažnosť Ing. P. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní zaručeného , rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len

„okresný súd“) z 29. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 30. júna 2010 v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v súdnom konaní domáhal

zaplatenia sumy 20 000 Sk s príslušenstvom z titulu nájomnej zmluvy a žiadal priznať

náhradu trov konania.

O žalobe sťažovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom z 29. januára 2010 v konaní

vedenom pod sp. zn. , ktorým čiastočne vyhovel jeho návrhu a vo zvyšku

žalobu zamietol.

Okresný súd svoj výrok, ktorým zamietol uplatnený nárok na istinu v sume 447,69 €,

odôvodnil vo svojom rozsudku tým, že „žalobca (sťažovateľ, pozn.) nereagoval ani

na skutočnosť, že žalovaný znížil svoj dlh v priebehu konania o sumu 10.723,- Sk - teda

355,93 € a v tejto časti žalobu nezobral späť, takže súd vo zvyšku uplatneného nároku,

pokiaľ ide o rozdiel medzi sumou uplatnenou (663,87 €) a sumou priznanou žalobu ako

nedôvodnú zamietol a to jednak preto, že žalovaný v priebehu konania svoj dlh voči

žalobcovi znížil a jednak preto, že vo zvyšku (91,76 €) žaloba dôvodná, vzhľadom na vyššie

uvedené, nebola“.

Ďalej okresný súd k dôvodom zamietnutia nároku na poplatky z omeškania

v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „pokiaľ šlo o nárok žalobcu, na poplatok

z omeškania aj z úhrady za služby spojené s užívaním bytu za apríl, máj a jún 2007, súd

žalobcovi nárok na poplatky z omeškania z týchto súm (po 132,77 €, čiže 4.000,- Sk)

nepriznal a to z toho dôvodu, že žalobca podľa presvedčenia súdu po ukončení nájomného

vzťahu v zmysle nájomnej zmluvy bol oprávnený požadovať úhradu skutočných nákladov

na služby spojené s užívaním bytu od žalovaného za predpokladu, že by ich bol žalovanému

riadne vyúčtoval. Žalobca však v priebehu celého súdneho konania si takúto povinnosť

nesplnil a zistenie skutočných nákladov na tieto služby, ktoré boli žalovanému v rozhodnom

období nájomného vzťahu poskytované zistil až vlastným výpočtom súd a v podstate až súd

vyčíslil dlh žalovaného z tohto titulu, preto podľa presvedčenia súdu žalovaný vzhľadom

na nečinnosť žalobcu nemohol byť v omeškaní s úhradou skutočných nákladov za služby

spojené s užívaním bytu, pretože mu neboli vyúčtované. Pokiaľ žalobca ale uplatňoval

nárok na poplatok z omeškania za omeškanie s úhradou zálohových platieb na tieto úhrady

v priebehu nájomného vzťahu (mesiace apríl, máj, jún 2007) súd takémuto nároku nepriznal

právnu ochranu v zmysle ust. ... Nemôže ísť ťarchu žalovaného

tá skutočnosť, že žalobca dôsledne nerealizujúc svoje práva vo vzťahu k Spoločenstvu

vlastníkov bytov tvrdil, že vyúčtovanie za rok 2007 mu nikdy nebolo zaslané. Preto je podľa

presvedčenia súdu v rozpore s dobrými mravmi, aby žalobca uplatňoval majetkové sankcie

za omeškanie žalovaného s platením zálohových platieb na úhrady za služby spojené

s užívaním bytu, ak sám bol nečinný a po ukončení nájomného vzťahu a v priebehu celého

súdneho konania žalovanému neposkytol informácie ohľadne toho, akým spôsobom jeho

zálohové platby boli zúčtované na úhradu skutočných nákladov a aké tieto skutočné náklady

boli.

Preto aj keď súd žalovaného zaviazal, aby v rámci súdom určenej istiny zaplatil dlh

na úhradách za služby spojené s užívaním bytu, žalobcovi už nárok na poplatok z omeškania

za zálohové platby na tieto úhrady nepriznal.“

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ, ako i odporca

odvolanie. Krajský súd rozsudkom z 30. júna 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu

v celom rozsahu. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že

„po preskúmaní veci dospel k záveru, že výpočet dlhu žalovaného voči žalobcovi zo strany

prvostupňového súdu bol správny, a ako s takým uvedených dôvodoch napadnutého

rozhodnutia sa stotožňuje“.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu podľa proti

napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj krajského súdu navrhol tieto zrušiť

a zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoj nesúhlas s napadnutými rozsudkami

všeobecných súdov a tvrdí, že „k zmene z ústavného postupu na neústavný došlo až

predložením veľmi podivného vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytu za rok 2007

predloženým JUDr. G.“. Uvedené vyúčtovanie považuje za podvrh. Ďalej sťažovateľ v inej

časti sťažnosti uvádza, že „súd si toto vyúčtovanie vyžiadal od firmy, neviem ako na to

prišiel, o ktorej nie je známa jej právna súvislosť s predmetným SVB ako to upravuje zákon

č. a nasl. A to a “.

Ďalej sťažovateľ namieta, že vyúčtovanie nie je „správne... bola by v ňom riadne

uvedená adresa predmetného bytu a aj riadna predmetného SVB, bola by podpísaná osobou

a označením firmy, ktorá je oprávnená takéto vyúčtovanie vypracovať a je za správnosť

zodpovedná a obsahovala by jaj ďalšie náležitosti ktoré ustanovuje zákona

Toto všetko tomuto vyúčtovaniu chýba a súdom to ani nebolo požadované aj keď

z nezrovnalosti v dátumoch muselo byť každému jasné, že sa jedná z veľkou

pravdepodobnosťou o vyúčtovanie, ktoré bolo vypracované dodatočne a len pre tento súdny

proces, aby mohlo dôjsť k zmierneniu sankcií pre žalovaného. K porušenie mojich práv

došlo tým, že rozsudok bol dosiahnutý protizákonným konaním (podľa môjho názoru sa

jedná o jasný podvod) osoby ktorá toto vyúčtovanie vypracovala a pritom vedela že

na takúto činnosť nemá oprávnenie. Súd toto všetko musel vedieť a keby bol nestranný

a pristupoval k obidvom stranám súdneho konania rovnako ako mu vyplýva z

nemohol by vydať takýto rozsudok, čím porušil moje práva.

Týmto rozsudkom, boli porušené nasledovné moje práva podľa článkov 46 odst. 1

a 47 odst. 3 SR. A to z nasledovných dôvodov: Tento súd nebol nestranný pretože

neúmerne zvýhodňoval jedného účastníka súdu a to odporcu. Urobil tak napriek tomu, že

od začiatku bolo jasné že táto strana nedodržala právoplatne uzavretú zmluvu a v

konečnom dôsledku túto stranu neúmerne zvýhodnil tým, že v rozpore so zákonom odpustil

penále za neplatené záväzky. Takže ten kto neplatil a porušil zákon vlastne nebol za toto

vôbec potrestaný“.

Sťažovateľ navrhuje, „aby ústavný súd právoplatný rozsudok KS Žilina a OS Martin

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie ktoré nebude v rozpore s SR a základnými

ľudskými právami a slobodami“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa predovšetkým musel vysporiadať s navrhovaným petitom sťažnosti

sťažovateľa, „aby ústavný súd právoplatný rozsudok KS Žilina a OS Martin zrušil a vec

vrátil na ďalšie konanie ktoré nebude v rozpore s SR a základnými ľudskými

právami a slobodami“. Uvedený petit ústavný súd považuje za neúplný, keďže sťažovateľ

doň nezahrnul návrh na autoritatívne vyslovenie porušenia označených základných práv,

hoci z obsahu sťažnosti vyplýva, že dôvodom jeho sťažnosti je práve porušenie jeho

označených základných práv napadnutými rozsudkami. Ústavný súd vychádzajúc z celého

obsahu sťažnosti ustálil predmet tohto konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto

rozhodnutia bez toho, aby sťažovateľa vyzval na odstránenie nedostatkov petitu sťažnosti,

pričom prihliadal na závery, ku ktorým pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel,

a na výrok tohto rozhodnutia.

1. Právomoc ústavného súdu na konanie a rozhodovanie o porušení základného práva

alebo slobody je v zmysle daná iba vtedy, ak ochranu tomuto právu

alebo slobode neposkytujú všeobecné súdy (obdobne ).

Proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie. Ako

z obsahu samotnej sťažnosti nepochybne vyplýva, sťažovateľ toto svoje právo využil.

O podanom odvolaní rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom.

Uvedené skutočnosti vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1

vylučujú právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených

námietkach porušenia označených práv. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej

činnosti ústavného súdu (napr. ). Z princípu subsidiarity v zmysle ustálenej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ochranu základných práv a slobôd poskytujú

predovšetkým všeobecné súdy. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto

právnej ochrany aj zárukou zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (mutatis mutandis ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta

porušenie svojich práv napadnutým rozsudkom okresného súdu, odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

( ) a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní (

) vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ústavný súd poukazuje na

svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný

súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu

nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí

existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v

tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto

porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý

sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu do obsahu základného práva

na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (napríklad ).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že

nezistil nič, čo by signalizovalo prípadné porušenie označených práv sťažovateľa. Krajský

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia stručne zrekapituloval rozhodné skutkové a právne

významné okolnosti prípadu a dospel k záveru, že výpočet dlhu prvostupňového súdu bol

správny, a stotožnil sa aj v dôvodoch napadnutého rozsudku prvostupňového súdu. Ústavný

súd napadnutý rozsudok krajského súdu tak považuje za zrozumiteľný, náležite odôvodnený

a ústavne konformný.

Ústavný súd pripomína, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ).

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o údajnej nesprávnosti vyúčtovania ústavný súd

poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, kde sa uvádza (s. 3

rozsudku, pozn.): „nakoniec súd tento dokument obstaral od správcovskej organizácie V.,

s.r.o. so sídlom v M., ktorá v súčasnosti vykonáva správu predmetného bytového domu.“

Vzhľadom na uvedené a po preskúmaní kópie predmetného vyúčtovania (príloha sťažnosti,

pozn.) ústavný súd konštatuje, že sťažovateľova námietka týkajúca sa nesprávnosti

vyúčtovania je ničím nepodložené tvrdenie a ako takú ju považuje za neopodstatnenú.

Ústavný súd tiež konštatuje, že v postupe napadnutých súdov a aplikácii na vec sa

vzťahujúcich noriem nemožno badať porušenie základného práva na nestranný súd ako

namietal sťažovateľ, keďže napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu jasne poukázal na príslušné ustanovenia právnych predpisov a dôvody,

prečo sťažovateľovi nepriznal nárok na poplatky za omeškanie odporcu s platením

zálohových platieb na úhrady za služby spojené s užívaním bytu.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd žiadosťou

o ustanovenie právneho zástupcu pre sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2011