Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 85/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky a neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. J., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,

B., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5, a , práv podľa

Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 20. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2011 doručená sťažnosť M. J., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 2 (ďalej len „“), práv podľa Listiny

základných práv a slobôd a podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. decembra 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«Je potrebné na tomto mieste uviesť, že väzobné dôvody na mojej strane sú

konštatované dôvodmi väzby podľa , , a tieto

boli založené v dôsledku môjho vzatia do väzby Uznesením sudcu pre prípravné konanie

Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 17/2010 zo dňa

20.2.2010, pričom väzba sa počíta od 16.2.2010.

Zo 16 skutkov, z ktorých som obvinený, sa ma týkajú len 3 a to tie, ktoré sú uvedené

v uznesení o vznesení obvinenia pod bodmi 1,2,7. Podrobne v dôvodoch sťažnosti súdu

uvádzam, že vykonanie navrhovaných dôkazov prokurátorom sa ma nedotýka a neviem

prečo väzobným dôvodom má byť na mojej strane znalecký posudok vyhotovovaný

znaleckou organizáciou a to Výskumným súdnej optiky, ktorý doposiaľ vyhotovený

nebol. O existencii dokazovania takýmto spôsobom som sa dozvedel len z podaného návrhu

prokurátorom na predĺženie väzby. Tak isto nemám vedomosť o žiadnych iných znaleckých

posudkoch, dokonca v počte 26, ako o tom tvrdí prokurátor, ktoré zatiaľ neboli spracované.

Neviem, ako ja sťažovateľ môžem na tieto posudky vplývať spôsobom, aby na mojej strane

trvala kolúzna väzba. Tiež na ďalšie trvanie väzby nemôže mať vplyv analýza znaleckých

posudkov, teda čas, pokiaľ tieto posudky bude študovať a analyzovať vyšetrovateľ, prípadne

dozorový prokurátor. O všetkých takýchto veciach som sa dozvedel až pri výsluchu

spoluobvinených pri výsluchu dňa 13.12.2010. Uvedené som vytýkal súdu prvého stupňa vo

svojom opravnom prostriedku, pretože v rozhodnutí sudcu pre prípravné konanie som

nenašiel žiadnu konkretizáciu dôvodov trvania mojej väzby z jednotlivých väzobných

dôvodov tak, ako tieto pozná . Súd prvého stupňa rozsiahlo na pätnástich

stranách konštatuje rôzne okolnosti námietok iných spoluobvinených a všeobecne

prikláňajúc sa k argumentácii prokurátora hovorí o všetkých obvinených, že je daná

dôvodnosť trestného stíhania, ktorá je podložená vykonaným dokazovaním a dôvody väzby

zostávajú s výnimkou obvineného K. S. nezmenené, pričom hodnotil len ponuku sľubov,

peňažnej záruky, či dohľad probačného a mediačného úradníka na nahradenie väzby,

pokiaľ ide o žiadosti iných obvinených. Jednoducho povedané, z prvostupňového

rozhodnutia sa ja sťažovateľ nemám ako dozvedieť, prečo trvajú na mojej strane dôvody

väzby a to zo všetkých dôvodov, ktoré pozná a prečo sa teda voči mojej

osobe predlžuje väzba do 31.3.2011.

Podobne je to aj s odvolacím rozhodnutím, kde nenachádzam žiadnu argumentáciu

na moje výhrady v tom smere, že rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie nie je vo svojom

odôvodnení individualizované v skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodoch

väzby. Odvolací súd konštatuje len všeobecne a „skupinovo“, že sme boli vzatí do väzby

sudcom pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská

Bystrica cituje zákonné ustanovenia na viac ako dvoch stranách a na

strane 5 a 6 tvrdí, že sudca pre prípravné konanie v odôvodnení napadnutého uznesenia

podrobne a jasne zdôvodnil na základe akých záverov trvajú dôvody väzby u všetkých

obžalovaných (stále sme len obvinení v štádiu prípravného konania) v súčasnosti. Zmieňuje

sa o žiadostiach mojich spoluobvinených, cituje predchádzajúce rozhodnutia o väzbe

týkajúcich sa nutnosti väzby a naviac konštatuje, že „zo skutočností zadokumentovaných

v spise je zrejmé, že dôkazy, ktoré boli doposiaľ zadovážené, nespochybnili dôvodnosť

podozrenia voči všetkým obvineným z toho, že mali spáchať trestnú činnosť tak, ako je to

spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia.“ Týmto konštatovaním súd rozhodujúci o väzbe

sa dostal do pozície, kedy spôsobil pochybnosť o svojom nezaujali. Odvolací súd aj keď

vyjadrujúc sa v polohe dôvodného podozrenia hovorí o tom, že malo dôjsť k spáchaniu

trestnej činnosti v minulosti. Takéto vyjadrenie naznačuje vinu mňa sťažovateľa pred tým,

ako o nej bolo v súlade so zákonom rozhodnuté. V tomto smere poukazujem na rozhodnutie

Ústavného súdu SR č. , v ktorom „Ústavný súd už vyslovil, že prezumpcia

neviny sa neobmedzuje len na trestné konanie, v ktorom sa má rozhodnúť o vine toho, proti

komu sa konanie vedie, ale má širší dosah. Okrem iného vyplýva, že žiadny štátny orgán nie

je oprávnený vysloviť, či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie ešte

pred tým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom“.

Ku dňu podania tejto sťažnosti trvá väzba na mojej strane takmer rok. Rozhodne

nemožno považovať túto situáciu a trvanie väzby, ktorá trvá takmer rok, za počiatočné

štádium vyšetrovania i trvania väzby, a to ani s akoukoľvek potrebou a prihliadnutím na

rozsah vyšetrovanej veci a potrebu vykonávania ďalších úkonov. Napokon NS SR

v Uznesení na str. 7 štvrtý odstavec konštatuje a prikláňa sa k názoru sudcu

pre prípravné konanie, že orgány činné v trestnom konaní budú musieť pri vyhodnocovaní

zákonných dôkazov postupovať urýchlene, čo sudca pre prípravné konanie vyjadril tým, že

predĺžil lehotu trvania väzby nie o šesť mesiacov, ako navrhol prokurátor, ale na dobu

podstatne kratšiu, do 31.12.2010. Týmto konštatovaním sudca pre prípravné konanie, s čím

sa stotožnil aj odvolací súd, vyjadril pochybnosti o tom, či orgány činné v trestnom konaní

postupujú pri vyhodnocovaní získaných dôkazov urýchlene, ako sa to vo väzobných veciach

vyžaduje.

... NS SR sa uspokojil s tým, že súd prvého stupňa nedostatočne špecifikoval dôvod

väzby voči mne, ba dokonca sa stotožnil s opakovaním odôvodnenia väzby vo viacerých

predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach a prakticky potvrdil taký spôsob rozhodovania

o väzbe, aký zvolil sudca pre prípravné konanie, keď väzobné dôvody konštatuje na spôsob

kolektívneho posúdenia dôvodov väzby. V druhom rade došlo k porušeniu prezumpcie

neviny vo vzťahu k spravodlivosti trestného konania a v tejto nadväznosti k porušeniu

mojich ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k SR a ods.

1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1/ Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.122010

došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa,

vyplývajúcich z , 2 a 5, , SR a

Listiny základných práv a slobôd, ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1, 2.

2/ Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa

20.12.2010.

3/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť M. J. trovy konania v sume

240,26 Eur, do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. J. G., B.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika a ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neupravuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s čl. 5 ods. 1, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu

splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej

lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa

dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Pozbaviť niekoho osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru možno len „v súlade

s konaním ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej

slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje

na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov

zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 30. marca 1997, § 43).

Základná námietka sťažovateľa spočívala v tvrdení o porušení zákona najvyšším

súdom, pretože ho nedôvodne ponechal vo väzbe.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:

„V prvom rade je potrebné konštatovať, že sudca pre prípravné konanie

v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne a jasne zdôvodnil na základe akých záverov

trvajú dôvody väzby u všetkých obžalovaných v súčasnosti. Predmetné rozhodnutie

korešponduje s predchádzajúcimi vo veci vydanými rozhodnutiami o väzbe, pričom žiadne

podstatné zmeny v uvedených smeroch nenastali. ...

Konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky primárne poukazuje aj na

aktuálnosť skôr publikovaných rozhodnutí súdmi oboch druhov a stupňov v tejto trestnej

veci, a to z hľadísk záverov o nutnosti väzby obvinených. Jedná sa o uznesenie

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, zo 17. februára

2010, sp. zn. 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 8. marca 2010, sp. zn. , uznesenie Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, zo 17. júna 2010, sp. zn. 17/2010, v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júla 2010, sp. zn. ,

uznesenia Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica,

zo 16. augusta 2010 a 20. augusta 2010, sp. zn. 17/2010, v spojení s uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. septembra 2010, sp. zn. ,

uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica,

z 13. októbra 2010, sp. zn. 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 26. októbra 2010, sp. zn. , a napokon uznesenie

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, z 10. novembra

2010, sp. zn. 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo

dňa 1. decembra 2010, sp. zn. .

Zo skutočností zadokumentovaných v spise je zrejmé, že dôkazy, ktoré boli doposiaľ

zadovážené, nespochybnili dôvodnosť podozrenia voči všetkým obvineným z toho, že mali

spáchať trestnú činnosť tak, ako je to spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia.

Dôvodná obava, že prepustením obvinených na slobodu hrozí, že budú pokračovať

v trestnej činnosti, mariť výsledky jej objasňovania a pre hrozbu vysokých trestov sa môžu

stať nedosiahnuteľnými pre účely trestného stíhania, stále trvá.

Čo sa týka dôvodnosti väzby, tak najvyšší súd poukazuje na dôvody napadnutého

uznesenia. Aj v tomto štádiu trestného konania sú u obvinených dané dôvody väzby podľa

§ 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/ (s výnimkou obvineného K. S., u ktorého došlo k zmene

dôvodov väzby), písm. c/ a rovnako neprichádza do úvahy ani ich prepustenie na

slobodu s použitím inštitútov písomného sľubu, peňažnej záruky, resp. dohľadu probačného

a mediačného úradníka.“

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd poukazuje zásadne na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda

súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť

o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Vo väzobných veciach platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby, ako aj jej

dôvodov, prináleží predovšetkým všeobecným súdom. Za tým účelom im patrí skúmať

všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu

odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania

osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov

uvedených v týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností

uvedených v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené

články a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Ústavný súd považuje dôvody uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu za dostatočné

zdôvodnené. Ten sa vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti proti

rozsudku špecializovaného súdu, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol

dôvody, prečo bolo potrebné napadnuté rozhodnutie akceptovať v plnom rozsahu. Jeho

závery preto neboli neodôvodnené alebo zjavne arbitrárne. Vzhľadom na uvedené samotná

skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , , ). K ich porušeniu rozhodnutím

najvyššieho súdu nedošlo.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa , tak ako

to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2011