Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 78/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2011 osobne do podateľne doručená sťažnosť J. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Na základe výzvy ústavného súdu

zo 14. februára 2011 bola sťažnosť doplnená podaním z 25. februára 2011 doručeným

osobne do podateľne ústavného súdu 28. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trebišov

(ďalej len „okresný súd) č. k. -231 z 9. marca 2010 bol sťažovateľ uznaný

vinným zo spáchania zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a 2

písm. c) , pričom mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní troch

rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov spolu

s probačným dohľadom nad jeho správaním v skúšobnej dobe, ako aj trest zákazu činnosti

riadiť motorové vozidlá všetkých druhov v trvaní päť rokov. Uznesením krajského súdu

č. k. -277 z 8. decembra 2010 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku

okresného súdu zamietnuté.

Podľa názoru sťažovateľa nebolo a ani nemohlo byť preukázané naplnenie

subjektívnych a objektívnych pojmových znakov trestného činu kladeného mu za vinu.

Je totiž evidentné, že práve policajt sa dopustil trestného činu zneužívania právomoci

verejného činiteľa, pričom iba vykonštruoval údajný sťažovateľom spáchaný trestný čin

útoku na verejného činiteľa. Všeobecné súdy mu dali za pravdu i napriek tomu, že nebolo

jednoznačne preukázané, aby sťažovateľ takýto trestný čin spáchal. Nič tomu

nenasvedčovalo. Policajt ho evidentne a preukázateľne zastavoval zo vzdialenosti 15-20

metrov, čo je podľa znalca nedostačujúca vzdialenosť na riadne zastavenie pri rýchlosti 60

km/h. Niet divu, že sťažovateľ nemohol zastaviť tam, kde mu to bolo ukázané, a to vyvolalo

u neho paniku. Ak by bol policajt stál v strede vozovky, ako to uvádzal, potom by

sťažovateľovi vytvoril náhlu prekážku, do ktorej by musel nechtiac naraziť. Vypočutí

svedkovia však potvrdili, že policajt stál pri zastavovaní sťažovateľa mimo vozovky.

Poškodený policajt sám uviedol, že keď sťažovateľ prechádzal popri ňom, pridal rýchlosť

a ušiel. Policajt vediac, že to nestačí na to, aby sťažovateľa obvinil zo spáchania zločinu

útoku na verejného činiteľa, potreboval vykonštruovať dokonalý a jasne evidentný trestný

čin, kde by bola vôľa sťažovateľa útočiť na policajta zvýraznená. Preto vymyslel so svojím

kolegom incident pred domom sťažovateľa, podľa ktorého sťažovateľ mal vystúpiť z auta a

policajtom nadávať a vyhrážať sa, že ich vyzlečie z uniforiem a napokon mal udrieť

poškodeného do tváre. Tento incident popiera viacero svedkov, keď uvádzajú, že sťažovateľ

narazil do brány svojho domu a ostal opretý hlavou o volant, pričom asi za 30 sekúnd došli

za ním policajti s policajným vozidlom a so zbraňou v ruke ho vytrhli spoza volantu a

spútali na kapote sťažovateľovho vozidla. Sťažovateľ preto nemal ani čas na to, aby

policajtovi nadával a udrel ho. V skutočnosti by mal byť stíhaný policajt za zneužitie

právomoci verejného činiteľa, keďže vykonštruoval trestný čin, ktorý sťažovateľ nespáchal.

Chcel sťažovateľovi ukázať ako chutí moc, keďže sťažovateľ mu nezastavil, lebo

z objektívnych príčin to nemohol urobiť. Okresný súd dal za pravdu policajtovi bez toho,

aby mal dostatok dôkazov, a to i napriek tomu, že oproti jeho tvrdeniu stoja svedecké

výpovede minimálne siedmich svedkov svedčiacich o opaku. Takéto hodnotenie dôkazov je

v rozpore so zákonom, a „Európskym Dohovorom.“ Krajský súd odobril takýto

rozsudok okresného súdu bez dostatočných zákonných dôvodov.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označeného článku v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo jeho uznesenie z 8. decembra 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

Požaduje tiež finančné zadosťučinenie v sume 70 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia

advokátom v sume 2 000 €. Domáha sa prednostného prerokovania veci ako naliehavej.

Napokon požaduje odložiť vykonateľnosť uznesenia krajského súdu až do „právoplatného

rozhodnutia všeobecného súdu“.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -277 z 8. decembra 2010 vyplýva, že

ním bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 9. marca 2010. Skutok, za ktorý bol sťažovateľ uznaný vinným, znel takto:

„Dňa 20. 2. 2008 okolo 16.25 hod. na H. ul. pred rodinným domom č. 66 v obci K.,

počas dopravno-bezpečnostnej akcie bol zastavovaný členom policajnej hliadky OO PZ

K. A. M., ktorý ho zastavoval bezpečnostným terčíkom počas riadenia osobného

motorového vozidla Suzuki Baleno, (...), pričom na tento pokyn nereagoval, pridal plyn

a pokračoval priamo v jazde na A. M. stojaceho v strede jazdného pruhu, a ktorý v snahe

vyhnúť sa hroziacej zrážke s vozidlom obvineného uskočil ku krajnici a následne o

prenasledovaní obvineného policajnou hliadkou na ich služobnom vozidle obvinený

nezvládol riadenie svojho vozidla, ktorým narazil do oplotenia rodinného domu č. 318 na

C. ulici v obci K. a po vystúpení zo svojho vozidla fyzicky napadol člena policajnej hliadky

A. M. tak, že ho udrel do oblasti tváre, avšak zranenia mu nespôsobil.“

Podľa názoru krajského súdu skutkové zistenia okresného súdu majú plne oporu vo

vykonaných dôkazoch, na ktoré sa okresný súd v odôvodnení rozsudku odvolal a sú veľmi

podrobne rozobrané. Okresný súd vykonal všetky dostupné a potrebné dôkazy, a to tak

výsluchom sťažovateľa, ako aj poškodeného A. M. a svedkov C., S., B., M. a V., K., T., K.,

K., B., T., mal. K. a mal. M. Vykonal tiež vyšetrovací pokus, ako aj listinné dôkazy.

Okresný súd v súlade s ustanoveniami § 165 ods. 1, § 167 a § 168 ods. 1 Trestného

poriadku riadne, logicky a presvedčivo vyložil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané,

o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia pri rozhodovaní oprel a akými úvahami sa spravoval

pri hodnotení vykonaných dôkazov tak jednotlivo, ako i vo vzájomných súvislostiach.

Krajský súd tak nemal pochybnosti o správnosti skutkového výroku rozsudku okresného

súdu. Vykonaným dokazovaním bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že sa

sťažovateľ dopustil žalovaného skutku, ktorý sa stal tak, ako to je uvedené vo výroku

rozsudku okresného súdu. Obhajobné tvrdenia sťažovateľa tvoriace podstatnú časť jeho

obrany (poukazujúce najmä na porušenia služobných predpisov zo strany policajnej

hliadky) sú obštrukčného charakteru a sú pochopiteľne motivované snahou vyhnúť sa

trestnej zodpovednosti za spáchanie žalovaného skutku. Je právne neakceptovateľná

odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd nekriticky prevzal skutkové

a právne závery obžaloby. V opačnom prípade by totiž porušil ustanovenie § 278 ods. 1

, lebo súd môže rozhodovať iba o skutku uvedenom v obžalobe.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávanie.

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej všeobecné súdy nesprávne

vyhodnotili vykonané dokazovanie a v dôsledku toho dospeli k nesprávnym skutkovým

záverom zhodným s obžalobou. To znamená, že jadrom sťažnosti je namietaná správnosť

a úplnosť zisteného skutku.

Vzhľadom na takto koncipovanú sťažnosť ústavný súd predovšetkým konštatuje, že

vychádzajúc z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) časti vety za bodkočiarkou Trestného

poriadku sťažovateľove námietky by nemohli byť prípustnými dôvodmi dovolania, keďže

správnosť a úplnosť zisteného skutku by dovolací súd nemohol skúmať a meniť. Preto treba

prisvedčiť sťažovateľovi v tom, že vyčerpal všetky jemu dostupné účinné právne

prostriedky ochrany označeného základného práva. Zároveň to znamená, že vo veci je daná

právomoc ústavného súdu.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným

zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv. Za porušenie

základného práva nemožno považovať neúspech v konaní pred všeobecným súdom

().

Možno konštatovať, že všeobecné súdy po veľmi rozsiahlom dokazovaní dospeli ku

zásadne odlišným skutkovým a právnym záverom, než akými sa obhajoval sťažovateľ.

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je veľmi podrobné a vyčerpávajúce.

V žiadnom prípade ho preto nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľ s týmito závermi nesúhlasí, nemôže znamenať porušenie

označeného základného práva. Preto niet dôvodu na to, aby ústavný súd do záverov

všeobecných súdov zasiahol.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2011