Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 89/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť V. S., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr.

M. K., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a v spojení s , ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod

sp. zn. a Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára

2011 doručená sťažnosť V. S., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

v spojení s (ďalej len „“), ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Najvyšším súdom

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. a Krajským

súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 15. februára 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 30. septembra 2009 bol sťažovateľ uznaný za vinného

zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b) a e) a ods. 2

písm. d) v spojení s a a bol mu za to uložený trest

odňatia slobody v trvaní sedem rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon

trestu s minimálnym stupňom stráženia. Uznesením krajského súdu č. k. -599

zo 14. januára 2010 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zamietnuté.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 10. novembra 2010 bolo dovolanie

sťažovateľa odmietnuté podľa .

Sťažovateľ považuje tak uznesenie najvyššieho súdu, ako aj uznesenie krajského

súdu za nesprávne, pričom však za ďalšieho účastníka konania označil iba najvyšší súd.

Porušenie označených základných práv vidí najmä v tom, že k uznaniu viny došlo na

základe dôkazov, ktoré vzhľadom na nedodržanie zákonných ustanovení nemali byť

podkladom pre rozhodnutie. Jedným z hlavných dôkazov vyhodnotených v jeho neprospech

bola výpoveď bývalej manželky Z. S. (ďalej len „bývalá manželka“), pričom však na jej

prečítanie neboli splnené zákonné podmienky. priznáva určitým osobám

právo odoprieť vypovedať ako svedok, pričom o tomto práve musí byť svedok pred každým

výsluchom riadne poučený. V prípade absencie takéhoto poučenia nastupuje sankcia

absolútnej neúčinnosti dôkazu. Ak chce takáto osoba vypovedať, musí výslovne vyhlásiť, že

svoje právo odoprieť výpoveď nevyužíva. Podľa zápisnicu

o výpovedi svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní využil svoje právo odoprieť výpoveď

podľa § 130, možno prečítať len za predpokladu, že bol pred výsluchom, ktorého sa

zápisnica týka, o svojom práve odoprieť výpoveď riadne poučený a výslovne vyhlásil, že

toto právo nevyužíva, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Bývalá

manželka bola vypočutá v prípravnom konaní trikrát, pričom ani raz výslovne nevyhlásila,

že svoje právo odoprieť vypovedať nevyužíva. Pokiaľ na hlavnom pojednávaní toto právo

využila a nevypovedala, je jej výpoveď z prípravného konania ako dôkaz nepoužiteľná.

Okrem toho okresný súd na s. 13 rozsudku uviedol, že na výpovede bývalej manželky

a M. S. z 21. augusta 2008, v ktorých bezprostredne po incidente popísali priebeh udalostí

podstatne inak než v skorších výpovediach, nemohol prihliadnuť, keďže obe svedkyne boli

poučené iba v zmysle , teda nie aj podľa .

Zohľadnil iba výpovede urobené na hlavnom pojednávaní. Pritom výpovede svedkýň

z 21. augusta 2008 boli získané zákonným spôsobom. Nedostatočné alebo neúplné poučenie

svedkýň nespôsobuje ich nezákonnosť iba preto, že vypovedali o tom istom skutku

priaznivejšie v prospech obrany obžalovaného než neskôr na hlavnom pojednávaní. Rozdiel

v poučení svedkýň podľa , resp. ods. 2 pre tento konkrétny

prípad nie je podstatný, pretože v osobách svedkýň išlo o manželku a matku sťažovateľa,

pričom žiadna z nich neodoprela výpoveď.

Ďalšie porušenie označených práv vidí sťažovateľ v jednostrannom hodnotení

dôkazov v jeho neprospech, čím bola porušená zásada „in dubio pro reo“. Všeobecný súd

nevyhodnotil jednotlivé výpovede znalcov z odboru psychológie samostatne a v ich

vzájomnej súvislosti. Pri uznaní viny sa priklonil k záverom znalkyne, ktoré vyznievali

výrazne v neprospech sťažovateľa, bez vyhodnotenia záverov ostatných znaleckých

posudkov. Nedostatočne sa prihliadlo aj na nezrovnalosti vo výpovediach svedkov.

Jednotliví svedkovia si nespomínali na všedné skutočnosti, ale so zjavným časovým

odstupom si spomínali na detaily, ktoré v prvotných výpovediach bezprostredne po

konflikte vôbec neuvádzali.

Ďalej poukazuje na záverečný návrh krajského prokurátora na verejnom zasadnutí

krajského súdu, podľa ktorého nie je celkom presvedčený, či bol skutok správne

kvalifikovaný aj podľa . Navrhol preto krajskému súdu

rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Krajský súd (viazaný

obžalobou) mal v danom prípade návrhu prokurátora vyhovieť, a rešpektovať tak

obžalovaciu zásadu, ako aj zásadu kontradiktórnosti konania.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby bolo uznesenie

najvyššieho súdu z 10. novembra 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa

napokon aj náhrady trov konania.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 10. novembra 2010 vyplýva,

že ním bolo podľa odmietnuté dovolanie sťažovateľa

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 14. januára 2010. Podľa názoru

najvyššieho súdu dovolanie muselo byť odmietnuté preto, že neboli splnené dôvody

dovolania podľa . K dovolacej námietke, podľa ktorej sa na

hlavnom pojednávaní prečítala zápisnica o výsluchu bývalej manželky z prípravného

konania, keďže využila svoje právo nevypovedať, napriek tomu, že na jej čítanie neboli

splnené zákonné podmienky, treba uviesť, že podľa

zápisnicu o výpovedi svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní využil svoje právo odoprieť

výpoveď podľa , možno prečítať len za predpokladu, že bol pred

výsluchom, ktorého sa zápisnica týka, o svojom práve odoprieť výpoveď riadne poučený a

výslovne vyhlásil, že toto právo nevyužíva, ak bol výsluch vykonaný spôsobom

zodpovedajúcim zákonu. Z obsahu zápisníc o výsluchoch bývalej manželky v prípravnom

konaní 10. septembra 2008 a 18. novembra 2008 vyplýva, že pred začiatkom výsluchu bola

riadne poučená podľa a výslovne uviedla, že právo nevypovedať

nevyužíva. Pokiaľ ide o zápisnicu o výsluchu bezprostredne po incidente 21. augusta 2008,

treba poukázať na zistenie okresného súdu, podľa ktorého na túto výpoveď nebolo možné

prihliadnuť vzhľadom na neúplnosť zákonného poučenia, keďže bývalá manželka bola

poučená len podľa , a nie aj podľa . Pokiaľ ide

o právnu kvalifikáciu skutku, túto krajský súd náležite vysvetlil. Ostatné dôvody dovolania

sa týkajú skutkových zistení nižších súdov. Námietka nesprávnosti skutkových zistení,

prípadne nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôže zakladať dovolací

dôvod podľa , keďže tento dôvod dovolania je daný

iba v prípadoch, keď rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku, alebo

na inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

Zo zápisnice o výsluchu svedka (poškodenej Z. S.) vyšetrovateľom 10. septembra

2008 vyplýva, že pred začiatkom výsluchu bola opätovne poučená inter alia podľa § 130

ods. 1 a 2 , pričom uviedla: „Odmietnuť vypovedať nevyužívam.“

Zo zápisnice o konfrontácii medzi obvineným a svedkom pred vyšetrovateľom

z 23. septembra 2008 (konfrontácia medzi sťažovateľom a bývalou manželkou) vyplýva, že

pred začiatkom výsluchu bola bývalá manželka opätovne poučená inter alia podľa § 130

ods. 2 , pričom uviedla: „Svojho práva odmietnuť vypovedať

nevyužíva.“

Zo zápisnice o výsluchu svedka (poškodenej Z. S.) vyšetrovateľom 18. novembra

2008 vyplýva, že pred začiatkom výsluchu bola opätovne poučená inter alia podľa § 130

ods. 1 a 2 , pričom uviedla: „Odmietnuť vypovedať nevyužívam.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a

posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania je

dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Preto ho nemožno považovať za arbitrárne či za

zjavne neodôvodnené. Niet preto dôvodu do záverov najvyššieho súdu zasiahnuť.

V súvislosti s jednotlivými sťažnostnými námietkami treba uviesť nasledujúce:

Z výpovedí bývalej manželky sťažovateľa v prípravnom konaní z 10. septembra 2008

a 18. novembra 2008 je nepochybné, že bola poučená o práve odoprieť vypovedať podľa

, pričom vyhlásila, že právo odmietnuť vypovedať nevyužíva.

Na tom nič nemení skutočnosť, že príslušná veta v znení „Odmietnuť vypovedať

nevyužívam“ nie je úplná, lebo správne mala znieť „Právo odmietnuť vypovedať

nevyužívam.“. Text vyhlásenia manželky sťažovateľa v reakcii na poučenie o práve

odmietnuť vypovedať v zápisnici o konfrontácii z 23. septembra 2008 uvedený formulačný

nedostatok nevykazuje.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ nijako bližšie nekonkretizuje, prečo podľa jeho

názoru vyhlásenia bývalej manželky pri výsluchoch a konfrontácii v prípravnom konaní

nezodpovedajú vo všetkom požiadavke ustanovenia , iba sa

možno domnievať, že pravdepodobne podľa predstáv sťažovateľa je potrebné, aby svedok

po poučení urobil výslovné vyhlásenie o nevyužití práva odoprieť výpoveď tak, že

vyhlásenie musí obsahovať slovo „výslovne“. Vychádza asi z toho, že vyhlásenie by malo

znieť: „Výslovne vyhlasujem, že právo odoprieť vypovedať nevyužívam.“ Vyhlásenie

znejúce „Vyhlasujem, že právo odoprieť vypovedať nevyužívam“ (teda bez slova

„výslovne“) asi nepovažuje za zodpovedajúce zákonným požiadavkám.

Uvedený výklad ustanovenia je celkom

neakceptovateľný. Požiadavke definovanej v tomto ustanovení zodpovedá také vyhlásenie,

zo znenia ktorého výslovne vyplýva, že svedok právo odoprieť vypovedať nevyužíva. Inými

slovami, napr. vyhlásenie v znení „Vypovedať nebudem“, by nebolo dostačujúce, pretože

výslovne nevyjadruje, že svedok právo odoprieť vypovedať nevyužíva.

Pokiaľ sťažovateľ namieta nesprávnosť postupu okresného súdu, ktorý odmietol

prihliadnuť na výpovede bývalej manželky a M. S. z 21. augusta 2008, treba súhlasiť so

závermi krajského súdu a najvyššieho súdu.

Medzi účastníkmi konania je nesporné, že tak bývalá manželka, ako aj M. S. boli

pred výsluchom vykonaným 21. augusta 2008 poučené vyšetrovateľom iba podľa § 130

ods. 2 , nie teda aj podľa .

Podľa prvej vety právo odoprieť výpoveď ako

svedok má príbuzný obvineného v priamom rade, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec,

manžel a druh. Podľa prvej vety svedok je oprávnený

odoprieť vypovedať, ak by výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe,

svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi,

manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých

ujmu by právom pociťoval ako vlastnú ujmu.

Právo odoprieť výpoveď podľa je širšie ako právo

podľa § 130 ods. 2, pretože podľa § 130 ods. 1 svedok má právo odoprieť výpoveď bez

toho, aby musel uviesť akýkoľvek dôvod, a jediným predpokladom je, aby obvinený bol

s ním v takom príbuzenskom, resp. obdobnom pomere, aký toto ustanovenie predpokladá.

Možno urobiť záver, že bývalá manželka a M. S. nemali možnosť kvalifikovane

sa rozhodnúť, či právo odoprieť vypovedať využijú, pretože neboli dostatočne poučené

o svojich právach v tomto smere. Preto treba akceptovať záver všeobecných súdov

o neprípustnosti týchto dôkazov z prípravného konania.

Námietka jednostranného hodnotenia dôkazov v neprospech sťažovateľa je uvedená

iba vo všeobecnej rovine, a to či už v súvislosti so znaleckými závermi, alebo pokiaľ ide

o tvrdené nekonkretizované nezrovnalosti vo výpovediach svedkov. Okrem toho sťažovateľ

v ničom nepopiera správnosť zásadného záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého

ustanovenie nepripúšťa ako dovolací dôvod

námietku nesprávnosti skutkových zistení, resp. hodnotenia vykonaného dokazovania.

Pokiaľ chcel sťažovateľ dosiahnuť, aby správnosť skutkových záverov krajského súdu

preskúmal ústavný súd, potom mal za účastníka konania označiť nielen najvyšší súd, ale aj

krajský súd, čo sa však nestalo.

Rovnako nebolo možné bližšie sa zaoberať námietkou, podľa ktorej malo byť

povinnosťou krajského súdu zrušiť rozsudok okresného súdu a vec vrátiť na ďalšie konanie

z dôvodu, že to požadoval na verejnom zasadnutí krajského súdu intervenujúci prokurátor.

I v tomto prípade je na prekážku skutočnosť, že krajský súd nebol účastníkom konania.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011