Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 89/2011
PDF · 161.19 KB
No categories available
II. ÚS 89/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť V. S., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr.
M. K., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 50 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod
sp. zn. 3 Tdo 28/2010 a Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 7 To 65/09 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára
2011 doručená sťažnosť V. S., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50
v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Najvyšším súdom
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Tdo 28/2010 a Krajským
súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 To 65/09. Sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 15. februára 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 12 T 101/09 z 30. septembra 2009 bol sťažovateľ uznaný za vinného
zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b) a e) a ods. 2
písm. d) v spojení s § 138 ods. 1 písm. b) a j) Trestného zákona a bol mu za to uložený trest
odňatia slobody v trvaní sedem rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia. Uznesením krajského súdu č. k. 7 To 65/09-599
zo 14. januára 2010 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zamietnuté.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 28/2010 z 10. novembra 2010 bolo dovolanie
sťažovateľa odmietnuté podľa § 348 písm. c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ považuje tak uznesenie najvyššieho súdu, ako aj uznesenie krajského
súdu za nesprávne, pričom však za ďalšieho účastníka konania označil iba najvyšší súd.
Porušenie označených základných práv vidí najmä v tom, že k uznaniu viny došlo na
základe dôkazov, ktoré vzhľadom na nedodržanie zákonných ustanovení nemali byť
podkladom pre rozhodnutie. Jedným z hlavných dôkazov vyhodnotených v jeho neprospech
bola výpoveď bývalej manželky Z. S. (ďalej len „bývalá manželka“), pričom však na jej
prečítanie neboli splnené zákonné podmienky. Trestný poriadok priznáva určitým osobám
právo odoprieť vypovedať ako svedok, pričom o tomto práve musí byť svedok pred každým
výsluchom riadne poučený. V prípade absencie takéhoto poučenia nastupuje sankcia
absolútnej neúčinnosti dôkazu. Ak chce takáto osoba vypovedať, musí výslovne vyhlásiť, že
svoje právo odoprieť výpoveď nevyužíva. Podľa § 263 ods. 4 Trestného poriadku zápisnicu
o výpovedi svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní využil svoje právo odoprieť výpoveď
podľa § 130, možno prečítať len za predpokladu, že bol pred výsluchom, ktorého sa
zápisnica týka, o svojom práve odoprieť výpoveď riadne poučený a výslovne vyhlásil, že
toto právo nevyužíva, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Bývalá
manželka bola vypočutá v prípravnom konaní trikrát, pričom ani raz výslovne nevyhlásila,
že svoje právo odoprieť vypovedať nevyužíva. Pokiaľ na hlavnom pojednávaní toto právo
využila a nevypovedala, je jej výpoveď z prípravného konania ako dôkaz nepoužiteľná.
Okrem toho okresný súd na s. 13 rozsudku uviedol, že na výpovede bývalej manželky
a M. S. z 21. augusta 2008, v ktorých bezprostredne po incidente popísali priebeh udalostí
podstatne inak než v skorších výpovediach, nemohol prihliadnuť, keďže obe svedkyne boli
poučené iba v zmysle § 130 ods. 2 Trestného poriadku, teda nie aj podľa § 130 ods. 1.
Zohľadnil iba výpovede urobené na hlavnom pojednávaní. Pritom výpovede svedkýň
z 21. augusta 2008 boli získané zákonným spôsobom. Nedostatočné alebo neúplné poučenie
svedkýň nespôsobuje ich nezákonnosť iba preto, že vypovedali o tom istom skutku
priaznivejšie v prospech obrany obžalovaného než neskôr na hlavnom pojednávaní. Rozdiel
v poučení svedkýň podľa § 130 ods. 1, resp. ods. 2 Trestného poriadku pre tento konkrétny
prípad nie je podstatný, pretože v osobách svedkýň išlo o manželku a matku sťažovateľa,
pričom žiadna z nich neodoprela výpoveď.
Ďalšie porušenie označených práv vidí sťažovateľ v jednostrannom hodnotení
dôkazov v jeho neprospech, čím bola porušená zásada „in dubio pro reo“. Všeobecný súd
nevyhodnotil jednotlivé výpovede znalcov z odboru psychológie samostatne a v ich
vzájomnej súvislosti. Pri uznaní viny sa priklonil k záverom znalkyne, ktoré vyznievali
výrazne v neprospech sťažovateľa, bez vyhodnotenia záverov ostatných znaleckých
posudkov. Nedostatočne sa prihliadlo aj na nezrovnalosti vo výpovediach svedkov.
Jednotliví svedkovia si nespomínali na všedné skutočnosti, ale so zjavným časovým
odstupom si spomínali na detaily, ktoré v prvotných výpovediach bezprostredne po
konflikte vôbec neuvádzali.
Ďalej poukazuje na záverečný návrh krajského prokurátora na verejnom zasadnutí
krajského súdu, podľa ktorého nie je celkom presvedčený, či bol skutok správne
kvalifikovaný aj podľa § 208 ods. 2 Trestného zákona. Navrhol preto krajskému súdu
rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Krajský súd (viazaný
obžalobou) mal v danom prípade návrhu prokurátora vyhovieť, a rešpektovať tak
obžalovaciu zásadu, ako aj zásadu kontradiktórnosti konania.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn.
3 Tdo 28/2010 a krajským súdom pod sp. zn. 7 To 65/09 s tým, aby bolo uznesenie
najvyššieho súdu z 10. novembra 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa
napokon aj náhrady trov konania.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 28/2010 z 10. novembra 2010 vyplýva,
že ním bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa
proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 To 65/09 zo 14. januára 2010. Podľa názoru
najvyššieho súdu dovolanie muselo byť odmietnuté preto, že neboli splnené dôvody
dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. K dovolacej námietke, podľa ktorej sa na
hlavnom pojednávaní prečítala zápisnica o výsluchu bývalej manželky z prípravného
konania, keďže využila svoje právo nevypovedať, napriek tomu, že na jej čítanie neboli
splnené zákonné podmienky, treba uviesť, že podľa § 263 ods. 4 Trestného poriadku
zápisnicu o výpovedi svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní využil svoje právo odoprieť
výpoveď podľa § 130 Trestného poriadku, možno prečítať len za predpokladu, že bol pred
výsluchom, ktorého sa zápisnica týka, o svojom práve odoprieť výpoveď riadne poučený a
výslovne vyhlásil, že toto právo nevyužíva, ak bol výsluch vykonaný spôsobom
zodpovedajúcim zákonu. Z obsahu zápisníc o výsluchoch bývalej manželky v prípravnom
konaní 10. septembra 2008 a 18. novembra 2008 vyplýva, že pred začiatkom výsluchu bola
riadne poučená podľa § 130 Trestného poriadku a výslovne uviedla, že právo nevypovedať
nevyužíva. Pokiaľ ide o zápisnicu o výsluchu bezprostredne po incidente 21. augusta 2008,
treba poukázať na zistenie okresného súdu, podľa ktorého na túto výpoveď nebolo možné
prihliadnuť vzhľadom na neúplnosť zákonného poučenia, keďže bývalá manželka bola
poučená len podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku, a nie aj podľa § 130 ods. 1. Pokiaľ ide
o právnu kvalifikáciu skutku, túto krajský súd náležite vysvetlil. Ostatné dôvody dovolania
sa týkajú skutkových zistení nižších súdov. Námietka nesprávnosti skutkových zistení,
prípadne nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôže zakladať dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, keďže tento dôvod dovolania je daný
iba v prípadoch, keď rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku, alebo
na inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.
Zo zápisnice o výsluchu svedka (poškodenej Z. S.) vyšetrovateľom 10. septembra
2008 vyplýva, že pred začiatkom výsluchu bola opätovne poučená inter alia podľa § 130
ods. 1 a 2 Trestného poriadku, pričom uviedla: „Odmietnuť vypovedať nevyužívam.“
Zo zápisnice o konfrontácii medzi obvineným a svedkom pred vyšetrovateľom
z 23. septembra 2008 (konfrontácia medzi sťažovateľom a bývalou manželkou) vyplýva, že
pred začiatkom výsluchu bola bývalá manželka opätovne poučená inter alia podľa § 130
ods. 2 Trestného poriadku, pričom uviedla: „Svojho práva odmietnuť vypovedať
nevyužíva.“
Zo zápisnice o výsluchu svedka (poškodenej Z. S.) vyšetrovateľom 18. novembra
2008 vyplýva, že pred začiatkom výsluchu bola opätovne poučená inter alia podľa § 130
ods. 1 a 2 Trestného poriadku, pričom uviedla: „Odmietnuť vypovedať nevyužívam.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a
posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania je
dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Preto ho nemožno považovať za arbitrárne či za
zjavne neodôvodnené. Niet preto dôvodu do záverov najvyššieho súdu zasiahnuť.
V súvislosti s jednotlivými sťažnostnými námietkami treba uviesť nasledujúce:
Z výpovedí bývalej manželky sťažovateľa v prípravnom konaní z 10. septembra 2008
a 18. novembra 2008 je nepochybné, že bola poučená o práve odoprieť vypovedať podľa
§ 130 Trestného poriadku, pričom vyhlásila, že právo odmietnuť vypovedať nevyužíva.
Na tom nič nemení skutočnosť, že príslušná veta v znení „Odmietnuť vypovedať
nevyužívam“ nie je úplná, lebo správne mala znieť „Právo odmietnuť vypovedať
nevyužívam.“. Text vyhlásenia manželky sťažovateľa v reakcii na poučenie o práve
odmietnuť vypovedať v zápisnici o konfrontácii z 23. septembra 2008 uvedený formulačný
nedostatok nevykazuje.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ nijako bližšie nekonkretizuje, prečo podľa jeho
názoru vyhlásenia bývalej manželky pri výsluchoch a konfrontácii v prípravnom konaní
nezodpovedajú vo všetkom požiadavke ustanovenia § 263 ods. 4 Trestného poriadku, iba sa
možno domnievať, že pravdepodobne podľa predstáv sťažovateľa je potrebné, aby svedok
po poučení urobil výslovné vyhlásenie o nevyužití práva odoprieť výpoveď tak, že
vyhlásenie musí obsahovať slovo „výslovne“. Vychádza asi z toho, že vyhlásenie by malo
znieť: „Výslovne vyhlasujem, že právo odoprieť vypovedať nevyužívam.“ Vyhlásenie
znejúce „Vyhlasujem, že právo odoprieť vypovedať nevyužívam“ (teda bez slova
„výslovne“) asi nepovažuje za zodpovedajúce zákonným požiadavkám.
Uvedený výklad ustanovenia § 263 ods. 4 Trestného poriadku je celkom
neakceptovateľný. Požiadavke definovanej v tomto ustanovení zodpovedá také vyhlásenie,
zo znenia ktorého výslovne vyplýva, že svedok právo odoprieť vypovedať nevyužíva. Inými
slovami, napr. vyhlásenie v znení „Vypovedať nebudem“, by nebolo dostačujúce, pretože
výslovne nevyjadruje, že svedok právo odoprieť vypovedať nevyužíva.
Pokiaľ sťažovateľ namieta nesprávnosť postupu okresného súdu, ktorý odmietol
prihliadnuť na výpovede bývalej manželky a M. S. z 21. augusta 2008, treba súhlasiť so
závermi krajského súdu a najvyššieho súdu.
Medzi účastníkmi konania je nesporné, že tak bývalá manželka, ako aj M. S. boli
pred výsluchom vykonaným 21. augusta 2008 poučené vyšetrovateľom iba podľa § 130
ods. 2 Trestného poriadku, nie teda aj podľa § 130 ods. 1 Trestného poriadku.
Podľa § 130 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku právo odoprieť výpoveď ako
svedok má príbuzný obvineného v priamom rade, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec,
manžel a druh. Podľa § 130 ods. 2 prvej vety Trestného poriadku svedok je oprávnený
odoprieť vypovedať, ak by výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe,
svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi,
manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých
ujmu by právom pociťoval ako vlastnú ujmu.
Právo odoprieť výpoveď podľa § 130 ods. 1 Trestného poriadku je širšie ako právo
podľa § 130 ods. 2, pretože podľa § 130 ods. 1 svedok má právo odoprieť výpoveď bez
toho, aby musel uviesť akýkoľvek dôvod, a jediným predpokladom je, aby obvinený bol
s ním v takom príbuzenskom, resp. obdobnom pomere, aký toto ustanovenie predpokladá.
Možno urobiť záver, že bývalá manželka a M. S. nemali možnosť kvalifikovane
sa rozhodnúť, či právo odoprieť vypovedať využijú, pretože neboli dostatočne poučené
o svojich právach v tomto smere. Preto treba akceptovať záver všeobecných súdov
o neprípustnosti týchto dôkazov z prípravného konania.
Námietka jednostranného hodnotenia dôkazov v neprospech sťažovateľa je uvedená
iba vo všeobecnej rovine, a to či už v súvislosti so znaleckými závermi, alebo pokiaľ ide
o tvrdené nekonkretizované nezrovnalosti vo výpovediach svedkov. Okrem toho sťažovateľ
v ničom nepopiera správnosť zásadného záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého
ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nepripúšťa ako dovolací dôvod
námietku nesprávnosti skutkových zistení, resp. hodnotenia vykonaného dokazovania.
Pokiaľ chcel sťažovateľ dosiahnuť, aby správnosť skutkových záverov krajského súdu
preskúmal ústavný súd, potom mal za účastníka konania označiť nielen najvyšší súd, ale aj
krajský súd, čo sa však nestalo.
Rovnako nebolo možné bližšie sa zaoberať námietkou, podľa ktorej malo byť
povinnosťou krajského súdu zrušiť rozsudok okresného súdu a vec vrátiť na ďalšie konanie
z dôvodu, že to požadoval na verejnom zasadnutí krajského súdu intervenujúci prokurátor.
I v tomto prípade je na prekážku skutočnosť, že krajský súd nebol účastníkom konania.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2011