Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 102/2011
PDF · 170.82 KB
No categories available
II. ÚS 102/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., t. č. vo väzbe Ž., zastúpeného advokátom Mgr. R.
T., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súkromný a rodinný život
zaručeného v čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v čl. 8 ods. 1
a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010
a postupom Ústavu na výkon väzby Žilina a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára
2011 doručená sťažnosť M. M., P., t. č. vo väzbe Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súkromný a rodinný život zaručeného v čl. 16
ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj v čl. 8 ods. 1
a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a tiež
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 T 248/2010 a postupom Ústavu na výkon väzby Žilina (ďalej len „ústav na
výkon väzby“).
Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn.
2 T 248/2010 uznesením z 18. októbra 2010 rozhodol o ponechaní sťažovateľa, ako aj
ďalších jeho spoluobvinených v danej trestnej veci vo väzbe a súčasne zamietol ich žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu, pretože podľa jeho záveru naďalej pretrvávali dôvody,
pre ktoré boli vzatí do väzby, a to dôvodná obava, že budú pôsobiť na svedkov,
spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie,
resp. budú pokračovať v trestnej činnosti. V súvislosti s výkonom predmetnej väzby
sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 6. decembra 2010 „... na predpísanom tlačive Zboru
väzenskej a justičnej stráže požiadal...“ okresný súd o povolenie, aby mohol z väzby
telefonovať svojej družke, pričom 13. decembra 2010 referent Zboru väzenskej a justičnej
stráže sťažovateľovi oznámil, že okresný súd mu telefonovať s družkou „zakázal“.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta: „Zo strany Okresného súdu v
Považskej Bystrici som nebol nijakým spôsobom oboznámený na základe akého zákona a z
akých dôvodov mi bolo zakázané telefonovať mojej družke.“
Podľa sťažovateľa uvedeným postupom okresného súdu malo dôjsť k zásahu do jeho
základného práva a práva na rodinný a súkromný život, pretože podľa jeho názoru žiadne
zákonné ustanovenie nedávalo okresnému súdu oprávnenie, aby mu neumožnil telefonovať
s jemu blízkou osobou, takže podľa sťažovateľa možno postup okresného súdu vyhodnotiť
ako nezákonný, a tým zasahujúci aj do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného
V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Legálnosť a legitímnosť obmedzenia telefonovania obvineného umiestneného
v ústave na výkon väzby v Slovenskej republike stanovená citovanými ustanoveniami zákona
o výkone väzby a Poriadku výkonu väzby spočíva v možnosti počúvania hovoru obvineného
príslušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej „ZVJS“), prípadne aj orgánom
činným v trestnom konaní (ďalej „OČTK“) alebo súdom a obmedzením frekvencie volaní
a dĺžkou hovoru.
Žiaden zákon ani iný všeobecne záväzný právny predpis nedáva súdu možnosť
telefonovanie obvineného zakázať. Práve zákonom stanovená prípustnosť účasti OČTK
alebo súdu pri telefonickom hovore obvineného vylučuje „nevyhnutnosť v demokratickej
spoločnosti“, ktorou by bolo možné takýto zásah do práva na súkromie odôvodniť.
Ak teda obvinený ani nemôže telefonovať bez prítomnosti príslušníka ZVJS a OČTK
alebo súd má možnosť sa tiež telefonovania zúčastniť, zákaz telefonovania nikdy nemožno
označiť za legitímny a nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.
Na telefonovanie má obvinený právo (§ 21 ods. 1 a ods. 2 zákona o výkone väzby
veta prvá), pričom súhlas OČTK alebo súdu, ktorý sa vyžaduje, v podstate slúži na
informovanie OČTK alebo súdu o tom, že sa obvinený takto svojho práva dožaduje a je na
zvážení OČTK alebo súdu, či vydá súhlas, alebo sa bude dožadovať svojej prítomnosti pri
výkone tohto práva obvineného. ...
V tomto prípade ja ako subjekt práva na telefonovanie blízkej osobe (družke) nemám
žiadnu možnosť urobiť si predstavu o svojej právnej situácii, teda z akých dôvodov a na
základe akého zákona mi bolo toto právo úplne odopreté, čo nesporne vytvára stav právnej
neistoty. ...
Pre úplnosť sa žiada dodať, že hoci tlačivo na používanie telefónu obsahuje aj
alternatívu „nesúhlasím“ s používaním telefónu obvineným, toto nekorešponduje so
zmyslom právnej úpravy a so zásadami Dohovoru o prípustnosti zásahu do práva na
súkromie.
Forma tlačiva na používanie telefónu v nijakom prípade nezbavuje súd
zodpovednosti za správny výklad zákona o výkone väzby, pričom tento výklad musí byť v
súlade s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným
zákonom, v tomto prípade s Dohovorom a naň sa vzťahujúcou judikatúrou.»
Podľa sťažovateľa do jeho práva na súkromný a rodinný život, ako aj do práva na
súdnu a inú právnu ochranu bolo zasiahnuté aj postupom ústavu na výkon väzby, ktorý má
dohliadať a niesť zodpovednosť za dôsledné uplatnenie zákonom garantovaných práv
obvineného.
V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:
„Je vecou Ústavu na výkon väzby zabezpečiť uplatnenie práva obvineného na
telefonovanie blízkej osobe podľa § 21 ods. 1 zákona o výkone väzby veta prvá.
Keďže vyjadrenie súdu, že nesúhlasí s telefonovaním obvineného, nie je procesným
rozhodnutím, takýmto stanoviskom nie je Ústav na výkon väzby viazaný a nemôže sa
zbavovať zodpovednosti za nenaplnenie práva obvineného odkazom na takéto zamietavé
stanovisko súdu.
Ústav na výkon väzby ako realizátor práv obvinených podľa zákona o výkone väzby
je pri výkone svojej činnosti viazaný platnými a účinnými právnymi predpismi, ktoré je
povinný vykladať ústavne konformným spôsobom tak, aby nedochádzalo k porušovaniu
základných práv obvinených.“
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Okresný súd Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010
postupom a rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo sťažovateľa na súkromný a rodinný život
podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 a ods. 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa
telefonovať v prítomnosti príslušníka zboru družke.
2. Ústav na výkon väzby Žilina postupom a rozhodnutím porušil základné právo
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo
sťažovateľa na súkromný a rodinný život podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa telefonovať v prítomnosti príslušníka
zboru družke.
3. Okresnému súdu Považská Bystrica sa zakazuje pokračovať v porušovaní
označených základných práv sťažovateľa.
4. Ústavu na výkon väzby Žilina sa zakazuje pokračovať v porušovaní označených
základných práv sťažovateľa.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 10 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd
Považská Bystrica, a peňažnú sumu vo výške 5 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť Ustav na
výkon väzby Žilina, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Okresný súd Považská Bystrica a Ustav na výkon väzby Žilina sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom B. do 15
dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základných práv a práv
na ochranu súkromného a rodinného života zaručených v čl. 16 ods. 1 a v čl. 19 ods. 2
ústavy, ako aj v čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a tiež o porušení jeho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010 a postupom ústavu na výkon väzby, k porušeniu ktorých
malo dôjsť v dôsledku toho, že nebolo vyhovené jeho žiadosti telefonovať z výkonu väzby
jeho družke.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Inými slovami, ak na ochranu označených práv je sťažovateľ podľa osobitných
právnych predpisov oprávnený využiť iné opravné prostriedky, ktoré pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpal, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom
prerokovaní odmietne pre neprípustnosť.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či na ochranu tých
práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, mal aj iné prostriedky predstavujúce účinné
právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Podľa § 2a ods. 1 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“) počas výkonu väzby je obvinený obmedzený
najmä vo výkone práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobody pohybu a pobytu,
zachovania listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, práva
slobodnej voľby povolania, práva na slobodné užívanie majetku a práva slobodne sa
zhromažďovať a združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo v iných združeniach.
Podľa § 21 ods. 1 zákona o výkone väzby obvinený má právo dvakrát za mesiac
v prítomnosti príslušníka zboru telefonovať 15 minút v čase určenom v ústavnom poriadku
prostredníctvom telefónneho automatu umiestneného v ústave. Pritom sa vyžaduje
predchádzajúci súhlas orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, ktorý si môže pri
udelení súhlasu vyhradiť svoju prítomnosť pri telefonovaní; to neplatí pre telefonovanie
obvineného s obhajcom. Obvinený môže s obhajcom telefonovať aj častejšie ako dvakrát za
mesiac.
Podľa § 59 zákona o výkone väzby dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave
vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu.
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa
vykonáva väzba, trest odňatia slobody, disciplinárne tresty vojakov, ochranné liečenie,
ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova na základe rozhodnutia súdu,
ako aj v celách policajného zaistenia, boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu
alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody
a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade sťažovateľ mal možnosť domáhať sa
preskúmania ním namietaného postupu okresného súdu, ako aj postupu ústavu na výkon
väzby využitím podnetu adresovaného prokurátorovi príslušnej okresnej prokuratúry
vykonávajúcej dozor nad zákonnosťou výkonu väzby, avšak využitie tohto účinného
prostriedku nápravy namietaného porušenia označených práv sťažovateľ pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu nepreukázal.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci iných orgánov verejnej moci, ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd
o tejto časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2011