Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 105/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., a. s., P., zastúpenej JUDr. R. B.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. k. -43 z 12. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., a. s., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., a. s., P. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.

-43 z 12. júla 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala žalobu najvyššiemu súdu, v ktorej

namietala nečinnosť Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj „daňové

riaditeľstvo“) podľa (ďalej aj „OSP“). Uvedenou

žalobou sa domáhala, aby najvyšší súd uložil daňovému riaditeľstvu „povinnosť konať

a vydať rozhodnutie správneho orgánu vo veci daňových kontrol vedených pod číselnými

označeniami...“. Sťažovateľka sa domnieva, že daňové riaditeľstvo postupovalo nezákonne,

pretože „bez vážneho dôvodu nekonal[o] spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom“.

Sťažovateľka poukázala na to, že daňové riaditeľstvo ako žalovaný správny orgán je

„vo vzťahu k predmetným daňovým kontrolám povinný vydať platobné výmery, avšak

v dôsledku uplynutia premlčacej lehoty nevyrubiť... [sťažovateľke] daň.

... Žalovaný konal v rozpore so zákonom ustanovenými základnými zásadami

daňového konania a ust. § 44 ods. 4 a 6 Zákona o správe daní a poplatkov, čím sa

jednoznačne a preukázateľne dopustil nezákonného postupu spočívajúceho v nečinnosti, t. j.

Žalovaný... bez vážneho dôvodu nekonal spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom.

Je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že v dôsledku nečinnosti spočívajúcej v nevydaní

platobného výmeru, Žalobca nemôže využiť všetky právne prostriedky obrany, ktoré mu

priznáva ust. § 46 Zákona o správe daní a poplatkov.

V tejto súvislosti Žalobca poukázal na právnu teóriu, ktorá ako jeden z prejavov

nečinnosti rozoznáva prípady, v ktorých namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí

nedostatok právomoci a vec vybaví listom alebo informáciou, prípadne konanie zastaví

záznamom v spise a podobne (Občianske právo s vysvetlivkami, 2. zväzok, kol. aut. pod

vedením JUDr. Václava Nesrovnala, Csc).“.

Žalobu sťažovateľky najvyšší súd uznesením č. k. -43 z 12. júla 2010

zamietol z dôvodu, že „navrhovateľom označený odporca nie je v danom konaní proti

nečinnosti pasívne legitimovaný... Podľa názoru Najvyššieho súdu ... označený odporca nie

je oprávnený na základe o daňových orgánoch

v znení neskorších predpisov... konať a rozhodnúť tak, ako sa toho domáhal navrhovateľ,

teda konať a vydať rozhodnutia vo vyrubovacom konaní, Najvyšší súd ... nemohol odporcovi

ani požadovanú povinnosť uložiť.“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že obsahom protokolu daňového riaditeľstva

č. I/181/15821-2350/2010/Fec z 12. januára 2010 je pokyn, že «miestne príslušný správca

dane (Daňový úrad P.) nevyrubí rozdiel dane vyplývajúci z výsledku kontroly.

Následne Porušovateľ rovnako tak cituje z protokolu č. I/181/15399-2712/2010/Sza

zo dňa 13. januára 2010, v ktorom sa uvádza: „... Žalovaný nevydá dodatočné platobné

výmery a platobné výmery...“.

Z vyššie citovaných skutočností vyplýva, že na základe pokynu resp. usmernenia

Žalovaného nedošlo zo strany miestne príslušného správcu dane k vydaniu platobných

výmerov resp. dodatočných platobných výmerov.

Je teda zrejmé, že ak Žalovaný disponoval oprávnením konať a vydať pokyn resp.

usmernenie pre miestne príslušného správcu dane nevydať platobné výmery, má rovnako

tak oprávnenie konať a vydať pokyn resp. usmernenie pre správcu dane, aby vydal platobné

výmery. Žalovaný mohol konať v predmetnej právnej veci, to znamená má oprávnenie vydať

pokyn, a teda je pasívne legitimovaný minimálne vo vzťahu k návrhu uvedenému pod bod ad

1) uvedeným vyššie. ...

Podľa názoru Sťažovateľa zamietnutím Žaloby proti nečinnosti Žalovaného došlo

zo strany Porušovateľa k odmietnutiu spravodlivosti, a teda k porušeniu čl. 46 ods. 1

.».

V závere svojej argumentácie sťažovateľka opakovane vyslovila názor, podľa

ktorého „... ak aj Žalovaný nemal oprávnenie na vydanie platobných výmerov vzhľadom

k zákonnej úprave nachádzajúcej sa v § 4 ods. 3 písm. c) Zákona o daňových orgánoch,...

na základe citovaných protokolov bol Žalovaný oprávnený konať a vydať pokyn pre miestne

príslušného správcu dane, aby ten v súlade so zákonnou úpravou vydal platobné výmery“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: -43, zo dňa

12. júla 2010 boli porušené základné ústavné práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu, vyplývajúce z Čl. 46 ods. 2 a LISTINY

ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD;

zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa sp. zn.: 3 Sžnč

2/2010-43, zo dňa 12. júla 2010 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie;

priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu

alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , ). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne

oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory

všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili

skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je

v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí

(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý predchádzal vydaniu

napadnutých rozhodnutí, s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli

so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (podobne , ).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu,

ktorý jej návrh zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie odporcu s tým, že

postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu malo podľa nej dôjsť k porušeniu jej základného

práva podľa a listiny.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia č. k. -43 z 12. júla 2010 okrem

iného uviedol:

„Z obsahu administratívneho spisu odporcu najvyšší súd zistil, že Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky, odbor mimoriadnych kontrol, oddelenie výkonu

mimoriadnych kontrol P. začalo dňa 25. 11. 2008 daňovú kontrolu na základe podnetu

orgánov činných v trestnom konaní u daňového subjektu - žalobcu, predmetom ktorej boli

daň z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobia: rok 2001, rok 2002 a rok 2003,

daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2004 a daň z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobia: december 2002, január až december 2003 a január až december

2004.

Dňa 12. 01. 2010 bol vypracovaný protokol č. I/181/15821-2350/2010/Fec

o výsledku zistenia z daňovej kontroly začatej dňa 25. 11. 2008, kontrolovaného daňového

subjektu -žalobcu, predmetom ktorej bola daň z príjmov právnických osôb za kontrolované

obdobie rok 2001, v ktorej Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, odbor mimoriadnych

kontrol, oddelenie výkonu mimoriadnych kontrol P. konštatovalo, že miestne príslušný

správca dane, Daňový úrad P., nevyrubí rozdiel dane vyplývajúci z výsledku kontroly,

pretože daňová kontrola je podľa ustanovenia o správe

daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom

alebo jeho zástupcom. Dňom nasledujúcom po dni prerokovania protokolu sa začína

vyrubovacie konanie (). V zmysle ustanovení nemožno

vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo

vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať

daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť

bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu

vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane (§ 45 ods. 1).

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, odbor mimoriadnych kontrol, oddelenie

výkonu mimoriadnych kontrol P. začalo dňa 28. 10. 2009 daňovú kontrolu na základe

podnetu orgánov činných v trestnom konaní u daňového subjektu - žalobcu, predmetom

ktorej bola daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia: november 2001, december 2001

a január až november 2002.

Dňa 13. 01. 2010 bol vypracovaný protokol č. I/181/15399-2712/2010/Sza o

výsledku zistenia z daňovej kontroly začatej dňa 28. 10. 2009, kontrolovaného daňového

subjektu -žalobcu, predmetom ktorej bola daň z pridanej hodnoty za kontrolované

zdaňovacie obdobia november 2001 a december 2001, v ktorej Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky, odbor mimoriadnych kontrol, oddelenie výkonu mimoriadnych kontrol

P. konštatovalo, že na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly miestne príslušný

správca dane kontrolovaného daňového subjektu, Daňový úrad P., nevydá

1. dodatočné platobné výmery na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia

november 2001 a december 2001

2. platobné výmery na zvýšenie dane z pridanej hodnoty podľa § 44 ods. 3 zák. č.

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov - za zdaňovacie

obdobia november 2001 a december 2001,

nakoľko podľa ustanovenia zaniklo právo vyrubiť

daň za zdaňovacie obdobia november 2001 a december 2001 na dani z pridanej hodnoty. ...

Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal, aby súd uložil odporcovi - Daňovému

riaditeľstvu Slovenskej republiky povinnosť konať a vydať rozhodnutia - platobné výmery

v dôsledku skončenia daňových kontrol.

Z ustanovenia ale vyplýva, že rozhodnúť

v daňovom konaní, t. j. aj vo vyrubovacom konaní, vydať rozhodnutie môže len daňový úrad

a to aj v prípade, ak bola daňová kontrola vykonaná daňovým riaditeľstvom.

V danom prípade vykonalo daňové kontroly Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky, pracovisko P., avšak miestne a vecne príslušným daňovým úradom na vydanie

navrhovateľom požadovaných rozhodnutí by bol Daňový úrad P. Poukazujúc na uvedené,

senát Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že navrhovateľom označený odporca nie je v

tomto konaní proti nečinnosti, pasívne legitimovaný.

Predpokladom toho, aby súd mohol návrhu navrhovateľa v konaní proti nečinnosti

orgánu verejnej správy vyhovieť je okrem splnenia iných zákonných predpokladov, aby

orgán verejnej správy, proti ktorému návrh smeruje, nekonal bez vážneho dôvodu spôsobom

ustanoveným príslušným právnym predpisom. Preto aby bol navrhovateľ úspešný v tomto

konaní, musí byť podľa zákona ( ) navrhovateľom označený odporca

povinný konať a oprávnený vydať rozhodnutie, ktorého sa navrhovateľ v konaní o

nečinnosti domáha. Ak označený odporca požadovanou kompetenciou na základe zákona

nedisponuje (t. j. nie je zákonom oprávnený na vydanie požadovaného rozhodnutia), súd

návrh zamietne ako nedôvodný.

Vzhľadom k tomu, že v tomto prípade označený odporca nie je oprávnený na základe

konať a rozhodnúť tak, ako sa toho domáhal

navrhovateľ, teda vydať rozhodnutia vo vyrubovacom konaní, najvyšší súd nemohol

odporcovi ani požadovanú povinnosť uložiť. Na základe uvedeného návrh navrhovateľa ako

nedôvodný podľa veta štvrtá zamietol.“

V tomto prípade najvyšší súd konal a rozhodoval na základe návrhu sťažovateľky

podaného na najvyššom súde 15. apríla 2010. Predmetným podaním označeným ako

„Žaloba proti nečinnosti Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky“ sa sťažovateľka

domáhala, aby najvyšší súd uložil daňovému riaditeľstvu „povinnosť konať a vydať

rozhodnutie správneho orgánu vo veci daňových kontrol vedených pod číselnými

označeniami... do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.“

Aj v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti

sa v súlade s použijú primerane

ustanovenia prvej a druhej hlavy piatej časti , ak v štvrtej

hlave piatej časti nie je ustanovené inak. Prípadne v spojení s sa na

riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, použijú primerane ustanovenia

prvej, tretej a štvrtej časti . Konanie sa začína na návrh,

ktorý sa nazýva žalobou ( ), v žalobe musí ten, kto žalobu podáva, okrem

iných uviesť, aký konečný návrh robí ( ). Obdobne z návrhu na začatie

konania podľa musí byť okrem iných zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.

V návrhu podľa sa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá

tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným

príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže domáhať, aby súd

vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh na

rozhodnutie vo veci samej, teda petit, predstavuje ťažisko a podstatu každého návrhu, určuje

program konania a rozhodovania súdu ( ), ktorý súd v zásade nemôže

prekročiť. Výnimky z tohto pravidla sú výnimočné a vždy sú v príslušnom právnom

predpise výslovne uvedené (napr. , a ).

V nadväznosti na uvedené v danom prípade bol najvyšší súd oprávnený a povinný

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka ako navrhovateľka vo svojom návrhu domáhala,

z dôvodu, že nebola daná žiadna výnimka zo zásady viazanosti súdu, návrhom na

rozhodnutie vo veci samej. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že

najvyšší súd uvedenú zásadu správne aplikoval, keď konštatoval, že „navrhovateľ sa svojim

návrhom domáhal, aby súd uložil odporcovi - Daňovému riaditeľstvu... povinnosť konať

a vydať rozhodnutia - platobné výmery v dôsledku skončenia daňových kontrol“.

V konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa a nasl. musí súd

skúmať, či v návrhu označený orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom

ustanoveným príslušným právnym predpisom, tým, že je v konaní nečinný. Súd teda musí

ako predbežnú otázku okrem iných vyriešiť, či v návrhu označený orgán má právomoc

v návrhu označeným spôsobom konať a rozhodnúť. Súd je povinný dôsledne rešpektovať

a aplikovať ústavný princíp podľa , podľa ktorého štátne orgány môžu

konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Rozhodnutie súdu v konaní podľa a nasl. nemôže založiť právomoc orgánu

verejnej správy konať a rozhodnúť, teda súd nemôže uložiť označenému orgánu verejnej

správy povinnosť konať a rozhodnúť spôsobom, ktorý mu nevyplýva zo zákona.

V tejto súvislosti najvyšší súd skúmal pôsobnosť daňového riaditeľstva a daňových

úradov, pričom aplikoval a o daňových orgánoch a ktorým

sa mení a dopĺňa o správach finančnej kontroly (ďalej len „zákon

o daňových orgánoch“). Podľa § 3 ods. 6 písm. g) zákona o daňových orgánoch daňové

riaditeľstvo je oprávnené vykonať daňovú kontrolu alebo opakovanú daňovú kontrolu, ktorá

inak patrí do pôsobnosti daňových úradov.

Podľa § 4 ods. 3 písm. c) zákona o daňových orgánoch daňový úrad rozhoduje

v daňovom konaní podľa osobitného predpisu, a to aj v prípadoch, keď sa daň vyrubuje na

základe kontroly vykonanej dožiadaným daňovým úradom alebo daňovým riaditeľstvom

alebo vykonanej spoločne. Na základe týchto skutočností najvyšší súd konštatoval, že

„v danom prípade vykonalo daňové kontroly Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky,

pracovisko P., avšak miestne a vecne príslušným daňovým úradom na vydanie

navrhovateľom požadovaných rozhodnutí by bol Daňový úrad P. Poukazujúc na uvedené,

senát Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že navrhovateľom označený odporca nie je v

tomto konaní proti nečinnosti, pasívne legitimovaný.“.

Na základe týchto skutočností ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd pri vyslovení

svojho právneho názoru interpretoval relevantné právne predpisy ústavne konformným

spôsobom, čím je vylúčená arbitrárnosť alebo zjavná neodôvodnenosť predmetného

uznesenia. O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný

súd nie je oprávnený na jeho meritórne preskúmanie. Vzhľadom na uvedené nemá ústavný

súd žiaden dôvod spochybňovať závery, ku ktorým najvyšší súd dospel. Závery najvyššieho

súdu a jeho rozhodnutie sú ústavne akceptovateľné. Skutočnosť, že sa sťažovateľka

nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o porušení jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny

a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným.

Ústavný súd dospel k záveru, že medzi označeným postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva podľa

a čl. 36 ods. 2 listiny nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť

vyslovenia porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto

sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011