Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 107/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. B., trvale bytom K., prechodne bytom K., zastúpenej

advokátkou JUDr. Z. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl.

46 ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v K. vo veci vedenej

pod sp. zn. Kc 21/10 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 22. novembra 2010 doručená sťažnosť

Ing. A. B., trvale bytom K., prechodne bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátkou JUDr. Z. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajskej prokuratúry v K. (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. Kc

21/10. V označenej veci krajská prokuratúra odložila podnet sťažovateľky, ktorým sa

domáhala podania mimoriadneho dovolania proti právoplatnému rozhodnutiu Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. októbra 2009

z dôvodov , ktorým krajský súd

potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bola sťažovateľke uložená pokuta v sume

50 € z titulu nerešpektovania právoplatného rozhodnutia súdu č. k. -120

z 24. septembra 2008 o styku maloletého P. B., s jeho otcom Ing. R. B.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že 8. decembra 2009 podala na Generálnej

prokuratúre Slovenskej republiky podnet na podanie „mimoriadneho dovolania proti

právoplatnému rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach, č. , zo dňa 14. 10.

2009, ktoré jej bolo doručené 4. 12. 2009 z dôvodov uvedených v ust. § 243f ods. 1 písm. c)

.

Dňa 12. 1. 2010 Krajská prokuratúra v K. potvrdila prijatie podnetu, zaevidované

pod č. Kc 21/10 s tým, že o výsledku preskúmania bude sťažovateľka upovedomená.“.

Obsahom podnetu bolo «nevykonanie dôkazov zo strany súdu pred jeho rozhodnutím,

čím došlo aj k porušeniu práva maloletého dieťaťa na ochranu zdravia, nakoľko

z objektívnych zdravotných dôvodov na strane maloletého dieťaťa nebolo možné realizovať

jeho styk s otcom tak, ako to ukladá právoplatné rozhodnutie súdu.

Sťažovateľka takto namietala voči uloženej pokute v rámci súdneho výkonu

rozhodnutia s tým, že poukazovala na skutočnosť, že zdravotný stav dieťaťa neumožňuje

styk v intenciách súdneho rozhodnutia, čo doložila relevantnými lekárskymi správami.

Poukazovala na skutočnosť, že pred uložením sankcie za nedodržanie súdneho rozhodnutia

exekučný súd mal skúmať, či naozaj zdravotný stav dieťaťa nebráni plneniu súdneho

rozhodnutia alebo či len z dôvodov na strane matky došlo k svojvoľnému nerešpektovaniu

súdneho rozhodnutia.

Zároveň poukázala aj na skutočnosť, že uložením pokuty budú splnené podmienky

pre začatie trestného stíhania voči jej osobe, kde otec dieťaťa opakovane už takéto trestne

stíhanie inicioval.

Namietala teda, že súd rozhodol o uložení sankcie bez toho, aby skúmal, či existujú

objektívne dôvody brániace plneniu v intenciách právoplatného súdneho rozhodnutia.

Následne, keďže aj došlo k trestnému stíhaniu sťažovateľky pre marenie výkonu

úradného rozhodnutia, boli v trestnom konaní vypracované znalecké posudky na zistenie, či

naozaj zdravotný stav dieťaťa neumožnil plnenie súdneho rozhodnutia alebo či sa jednalo

o svojvoľné nerešpektovanie súdneho rozhodnutia.

Oba znalecké posudky zhodne deklarovali, že styk maloletého s otcom tak, ako je

upravený v právoplatnom rozhodnutí súdu je pre dieťa neprijateľný a oba znalecké posudky

potvrdili obranu sťažovateľky, že predložené lekárske správy sú pravdivé a pokiaľ nemá

dôjsť k poškodeniu zdravia dieťaťa, oba znalecké posudky navrhovali úpravu styku otca

s dieťaťom tak, ako to označovala sťažovateľka na základe lekárskych potvrdení.

Sťažovateľka doložila znalecké posudky preukazujúce pravdivosť a opodstatnenosť

jej obrany do spisu prokurátora podaním zo dňa 7. 9. 2010.

Pred vyhotovením znaleckých posudkov v trestnom konaní bola sťažovateľke uložená

druhá pokuta v rámci výkonu rozhodnutia, voči ktorej sa sťažovateľka odvolala

a z uvedeného dôvodu bol „exekučný spis“ Okresného súdu Košice II, sp. zn.

odstúpený na Krajský súd v Košiciach na rozhodnutie, od februára 2010.

Keďže spis sa nachádzal (ak dnešnému dňu sa aj nachádza na Krajskom súde

v Košiciach), prokurátor konajúci vo veci podnetu na podanie mimoriadneho dovolania

priebežne oznamoval sťažovateľke, že nakoľko sa nemá možnosť z uvedeného dôvodu

oboznámiť s obsahom spisu, nemôže zatiaľ o jej podnete rozhodnúť.».

Právnej zástupkyni sťažovateľky 21. septembra 2010 prokurátor krajskej prokuratúry

oznámil, že nevzhliadol dôvod na podanie mimoriadneho dovolania, keď ju ešte predtým

prípisom č. k. Kc 21/10-24 z 25. júna 2010 informoval, že „vo veci Vášho podnetu na

podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 27. 4. 2009

č. k. -83 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.

-213 zo dňa 14. 10. 2009, ktorým Vám bola uložená pokuta Vám

oznamujem, že ani v predĺženej lehote som Váš podnet nemohol vybaviť, lebo mi doposiaľ

súd nedoručil na vec sa vzťahujúci spis. Lehota na vybavenie podnetu preto bola opätovne

predĺžená. Zapožičanie spisu urgujem.“.

Sťažovateľka nahliadnutím do spisu zistila, že spis sa nachádza na krajskom súde,

nebol ešte expedovaný na krajskú prokuratúru, a podľa jej tvrdenia neexistuje žiadny iný

záznam preukazujúci, že prokurátor krajskej prokuratúry skutočne naštudoval spis, napriek

tomu, že vo svojej odpovedi uviedol, že po preskúmaní spisu nevzhliadol dôvody na

podanie mimoriadneho dovolania.

Sťažovateľka z dôvodu, že „zo strany konajúceho prokurátora nedošlo k vyžiadaniu

spisu ani nahliadnutiu do spisu, má zato, že tento rozhodol o jej podnete bez toho, aby sa

s vecou riadne oboznámil, čím porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie“.

Sťažovateľka tvrdí, že prokurátor krajskej prokuratúry mal vychádzať z dostatočne

naštudovaných podkladov, v danom prípade z exekučného spisu Okresného súdu Košice II

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. v spojení s rozhodnutím krajského súdu

sp. zn. .

Z vybavenia podnetu sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania

prokurátorom krajskej prokuratúry prípisom č. k. -32 zo 14. septembra 2010, ktoré

sťažovateľka priložila k sťažnosti, vyplýva, že prokurátor krajskej prokuratúry vybavoval

podnet sťažovateľky z poverenia generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“). V označenom prípise uviedol, že preskúmal spis okresného súdu

sp. zn. a dospel k záveru, že: „Dôvod na podanie mimoriadneho dovolania

proti uzneseniu uvedeného súdu č. k. -83 zo dňa 27. 4. 2009 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -213 zo dňa 14. 10. 2009 som

ale nezistil.“

Znamená to, že na rozdiel od informácie poskytnutej sťažovateľke prípisom

z 25. júna 2010 pri vecnom posúdení jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania

prokurátor krajskej prokuratúry vychádzal z už uvedeného spisu. Svoje rozhodnutie

o odložení podnetu sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania odôvodnil takto:

„Predmetným uznesením súd vo veci starostlivosti súdu o maloletého P. B., nar. ...

zastúpeného kolíznym, opatrovníkom, dieťaťa rodičov Ing. A. B. a Ing. R. B., v konaní o

výkon rozhodnutia uložil matke pokutu 50 €, ktorú je povinná zaplatiť do 15 dní od

právoplatnosti uznesenia na účet súdu prvého stupňa. Dôvodom uloženia pokuty bolo

neplnenie povinnosti uloženej Vašej klientke rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k.

-14 zo dňa 8. 4. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

-120 zo dňa 24. 9. 2008, ktorým bol mimo iného upravený styk otca s

maloletým tak, že otec je oprávnený mať dieťa u seba každý párny týždeň v mesiaci od

soboty od 9,00 hod. do nedele do 18,00 hod. a každý rok 26. 12. od 9,00 hod. do 18,00 hod.

s tým, že si dieťa prevezme pred bytom v ktorom matka býva v určený čas, kde aj dieťa v

určený čas matke odovzdá. Matka je povinná dieťa na styk s otcom pripraviť a v určenom

čase a na určenom mieste dieťa otcovi odovzdať a od neho aj prevziať.

Napriek výzve súdu zo dňa 18. 11. 2008 s upozornením na následky nerešpektovania

súdneho rozhodnutia matka dieťaťa opakovane túto povinnosť porušovala s odôvodnením,

že v dňoch určených súdnym rozhodnutím pre styk otca s dieťaťom bolo dieťa choré, čo

preukazovala aj lekárskymi správami. Súd toto konanie vyhodnotil ako účelové.

Ako dôvod na podanie mimoriadneho dovolania uvádzate nesprávne hodnotenie

dôkazov súdom, ak zdravotný stave maloletého podľa lekárskych správ nepovažoval súd za

prekážku, ktorá by neumožňovala styk maloletého s otcom. Nesúhlasíte ani s názorom súdu,

že nápadná zhoda chorobnosti maloletého s určenou dobou styku je účelová.

V priebehu šetrenia ste predložili aj lekárske správy predovšetkým MUDr. T. R. a

znalecké posudky PhDr E. K. a MUDr. K. A., ktoré by mali osvedčovať, že styk maloletého s

otcom nie je v záujme dieťaťa. Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že tieto lekárske

správy a znalecké posudky boli spracované až po právoplatnosti napádaného rozhodnutia a

preto k nim nemožno prihliadnuť. Podľa ustanovenia , pre rozhodnutie je

totiž rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára

poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú

povinnosť (povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie ich tvrdení) a toto právo ste aj využili.

Podľa , dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo

za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Mimoriadnym dovolaním nemožno úspešne napádať ani prípadné pochybenia súdu

spočívajúce v otázke správnosti a úplnosti skutkových zistení, účinný

od 1. 9. 2003 tento dovolací dôvod („rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré

nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní“) vypustil.

Dovolací dôvod podľa , by mohol byť daný za

predpokladu, že skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ak výsledok

hodnotenia dôkazov súdom nezodpovedá ustanoveniu , lebo:

súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov

účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo,

súd pominul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo

vyšli za konania najavo,

v hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov,

alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, resp.

vierohodnosti je logický rozpor,

alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené

spôsobom vyplývajúcim z ustanovení až 135 .

V prejednávanej veci som však nezistil naplnenie žiadneho z uvedených dôvodov.

Súdy vo svojich odôvodneniach uznesení sa vysporiadali s vykonanými dôkazmi, tieto

podrobne vyhodnotili a zaoberali sa aj skutočnosťami, pre ktoré k niektorým dôkazom

neprihliadli. Odôvodnenia uznesení sú vecne správne, výstižné a presvedčivé a zo zisteného

skutkového stavu súdy vyvodili aj správny právny záver.

S poukazom na uvedené dôvody som nezistil podmienky pre podanie mimoriadneho

dovolania a preto Váš podnet odkladám.“

Podľa názoru sťažovateľky „Keďže mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

sťažovateľka sa pokúsila využiť je prípustný len v lehote jedného roka od právoplatnosti

rozhodnutia voči ktorému podnet smeruje, je v zásade už vylúčená z možnosti jeho

uplatnenia, čím jej bola úplne odňatá možnosť využitia tohto inštitútu a je teda vylúčená

z ústavnej možnosti uplatnenia práva na spravodlivú právnu ochranu.

Z uvedeného dôvodu, kde postupom orgánu štátu bola definitívne vylúčená

z uplatnenia svojich ústavných práv žiada zároveň priznať finančné zadosťučinenie vo výške

10.000,-€.

Keďže spis bol nepretržite od podania podnetu na mimoriadne dovolanie na

Krajskom súde v Košiciach, čo deklaroval v konečnom dôsledku aj konajúci prokurátor,

v súdnom spise sa nenachádza žiadny doklad preukazujúci štúdium spisu zo strany

prokuratúry, kde o tejto skutočnosti by v zmysle kancelárskeho a spravovacieho poriadku

musel existovať doklad, má sťažovateľka zato, že je dôvodné tejto jej sťažnosti vyhovieť

a navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom.“.

Sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila podaním doručeným ústavnému súdu

11. februára 2011, v ktorom poukazuje na ďalšie skutočnosti, ktoré by mali preukazovať

dôvodnosť jej sťažnosti. Poukazuje na to, že prvostupňový súd rozhodol o uložení pokuty

rozhodnutím, ktoré nie je opatrené odtlačkom úradnej pečiatky, ani podpisom zodpovednej

osoby, namieta skutočnosť, že voči rozhodnutiu prvostupňového súdu rozhodoval odvolací

senát „CoP“, pričom mal rozhodovať senát „CoE“, „súd“ nevyhovel jej žiadosti o odklad

výkonu rozhodnutia s tým, že podala mimoriadny opravný prostriedok, súdy nevykonávali

dôkazy navrhované matkou, paradoxne až v trestnom stíhaní, a potvrdili tvrdenia

sťažovateľky.

Pritom ale sťažovateľka tvrdí, že „nenapáda rozhodnutie po jeho meritórnej stránke,

(nevyhovenie jej podnetu) len poukazuje na skutočnosť, že v prípade dodržania postupu

zo strany prokurátora by tento taktiež mal možnosť dospieť aj k iným (objektívnym)

skutkovým zisteniam relevantným pre jeho rozhodnutie minimálne v časti, kde súd konal

v rozpore s paragrafovými zneniami záväzných noriem, ktoré spôsobovali napr. aj

zmätočnosť konania, kde takýto postup nemôže byť zhojený následným doručovaním

rozhodnutí súdu v priebehu, resp. po odvolacom konaní, naviac v čase, kedy odvolací súd

vo veci rozhodol na základe listín, ktoré nemajú charakter súdneho rozhodnutia.“.

Odvolávajúc sa na sťažovateľka tvrdí,

že „nemala kde inde uplatniť ako v mimoriadnom opravnom prostriedku uplatniť svoje

práva účastníka konania, ktoré ako sa už v súčasnosti preukázalo boli uplatňované

dôvodne.

Sťažovateľka má zato, že pokiaľ by prokurátor mal k dispozícii obsah súdneho spisu,

bol by vzhliadol aj procesné pochybenia súdu, kde táto skutočnosť má vplyv na jej právo na

spravodlivé súdne konanie a riadne využitie deklarovaného mimoriadneho opravného

prostriedku.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Postupom Krajskej prokuratúry v K. v konaní Kc 21/10 právo sťažovateľky

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa

SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

Priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- € .

Priznáva sťažovateľke trovy konania titulom trov právneho zastupovania vo výške

254,88 € (2úkony: prevzatie, podanie sťažnosti, podľa vyhl. č. )

Sťažovateľka netrvá na verejnom pojednávaní senátu Ústavného súdu.“

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti 23. marca

2011 nahliadnutím do na vec sa vzťahujúceho spisu krajskej prokuratúry zistil, že vo veci

podnetu sťažovateľky príslušný prokurátor krajskej prokuratúry 13. septembra 2010

preskúmal „z hľadiska podmienok pre podanie mimoriadneho dovolania“ na krajskom súde

spis okresného súdu vedený pod sp. zn. .

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. Kc 21/10

neakceptovaním jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania bez náležitého

preskúmania spisov vedených okresným súdom pod sp. zn. v spojení

s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. zo 14. októbra 2009.

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e

a nasl. . Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide

o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne

generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by

bolo možné zahrnúť pod (prípadne právo podľa dohovoru).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických

osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,

t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,

a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej

úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne

dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie

mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna

ochrana (, , , ). Vychádzajúc zo svojej

stabilizovanej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitím práva generálneho

prokurátora podať proti rozhodnutiu krajského súdu č. k. -213

zo 14. októbra 2009 mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označeného

základného práva sťažovateľky, keďže platná zákonná úprava nezakladá jej právo (právny

nárok) na vyhovenie jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho

prokurátora.

Z citovaného textu vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne

neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jeho prijatí na ďalšie konanie (). Keďže v danom prípade nevyužitím práva

generálneho prokurátora podať proti označenému rozhodnutiu krajského súdu mimoriadne

dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky

(a nadväzne na to aj v sťažnosti uvedených článkov a dohovoru), ústavný súd

sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011