Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 107/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. R. T.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2,

, a ,

a 4, čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júla

2010, postupom Okresnej prokuratúry P., postupom Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky a Ústavu na výkon väzby v B. v súvislosti s jeho premiestnením

z Ústavu na výkon väzby v B. do Nemocnice pre obvinených a odsúdených v T. a postupom

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. 47/2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2010

faxom a 11. októbra 2010 poštou doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 7, čl. 19

ods. 2 a (ďalej len „“),

a 4, čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“ ) sp. zn. z 27. júla 2010, postupom Okresnej prokuratúry P.

(ďalej len „okresná prokuratúra“), postupom Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej

republiky (ďalej len „ZVJS“) a Ústavu na výkon väzby v B. (ďalej len „ÚNV“) v súvislosti

s jeho premiestnením z Ústavu na výkon väzby v B. do Nemocnice pre obvinených

a odsúdených v T. a postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len

„špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 47/2010.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:

«Uznesením vyšetrovateľa Oddelenia vyšetrovania v T. Odboru Západ Úradu boja

proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ z 13.07.2009 ČVS: PPZ-112/BOK-Z-2008 mi

bolo vznesené obvinenie pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1

formou účastníctva podľa ods. I písm. b) na

skutkovom základe uvedenom v predmetnom uznesení.

V predmetnej trestnej veci som bol uznesením sudcu pre prípravné konanie

Okresného súdu v P. ... sp. zn. z 03.04.2010 v spojení s uznesením Krajského

súdu v Trenčíne z 15.04.2010 sp. zn. vzatý do väzby s tým, že väzba sa

začína dňa 01.04.2010 o 19.10 hod. a bude sa vykonávať v Ústave na výkon väzby MS Ž. ...

V konaní vedenom vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru Úradu

justičnej a kriminálnej polície v T. (ďalej aj ako „vyšetrovateľ“) pod ČVS: KRP-63/OVK-

TN-2008 som stíhaný pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa a iné na skutkovom základe uvedenom v uzneseniach

vyšetrovateľa.

Príkazom sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko

Banská Bystrica... sp. zn. 20/2009 zo 17.04.2009 bolo nariadené vyšetrenie môjho

duševného stavu. Príkaz špeciálneho súdu zo 17.04.2009 bol vydaný na základe návrhu

vyšetrovateľa zo 16.04.2009, ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 na vyšetrenie môjho duševného

stavu.

Následne uznesením vyšetrovateľa z 20.04.2009 boli pribratí do konania dvaja znalci

z odboru psychiatrie na vyšetrenie môjho duševného stavu a tiež znalec na vykonanie môjho

psychologického vyšetrenia...

Návrhu vyšetrovateľa zo 16.04.2009 a uzneseniu vyšetrovateľa z 20.04.2009

predchádzala moja generálna námietka zaujatosti voči všetkým policajtom Krajského

riaditeľstva Policajného zboru v T., ktorá bola podaná dňa 08.04.2009 (ďalej aj „námietka

zaujatosti z 08.04.2009“), o ktorej bolo rozhodnuté uznesením prezidenta Policajného

zboru č. p.: PPZ-92-16/JKP-OJP-2009 z 29.04.2009 tak, že trestná vec sa neodníma...

Proti uzneseniu vyšetrovateľa z 20.04.2009 som podal sťažnosť zo 06.05.2009...,

v ktorej som okrem vzniesol námietku zaujatosti do konania pribratých znalcov...

Uznesením prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky... sp. zn. VII/2 Gv 9/09 z 22.06.2009 bola moja sťažnosť zo 06.05.2009 ako

nedôvodná zamietnutá.

Dňa 24.06.2009 bol špeciálnemu súdu doručený návrh prokurátora úradu špeciálnej

prokuratúry na nariadenie môjho pozorovania v Nemocnici pre obvinených a odsúdených

v T. Sudca pre prípravné konanie špeciálneho súdu uznesením sp. zn. 32/2009

zo 16.07.2009 návrh prokurátora zamietol (ďalej aj ako „uznesenie špeciálneho súdu

zo 16.07.2009“).

Uznesením vedúceho oddelenia všeobecnej kriminality odboru justičnej polície

Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v T. ČVS:

KRP-63/OVK-TN-2008 z 18.08.2009 bol vyšetrovateľ pplk. I. K. vylúčený z vykonávania

úkonov trestného konania.

Dňa 21.05.2010 prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry podal na Špecializovaný

trestný súd (ďalej aj ako „špecializovaný trestný súd“) návrh sp. zn. VII/2 Gv 9/09

z 20.05.2010 na vyšetrenie môjho duševného stavu pozorovaním v Nemocnici pre

obvinených a odsúdených v T. ...

Uznesením sudcu pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu sp. zn.

47/2010 z 25.05.2010 bolo podľa nariadené moje

pozorovanie za účelom vyšetrenia duševného stavu v Nemocnici pre obvinených

a odsúdených v T. ..., ktoré bolo spolu s návrhom prokurátora z 20.05.2010 doručené

môjmu obhajcovi dňa 31.05.2010 a mne dňa 30.06.2010...

Proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 25.05.2010 som podal sťažnosť

jednak prostredníctvom obhajcu dňa 03.06.2010, jednak sám dňa 06.07.2010... Z pripojenej

kópie evidenčnej karty prijatej úradnej a doporučenej korešpondencie a podacích lístkov

obvineného vyplýva, že sťažnosť som adresoval priamo Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky a bola odovzdaná referentovi dňa 06.07.2010 (dni 03.07.2010 až 05.07.2010

pripadli na dni pracovného pokoja). Nakoľko kópiami mnou podávaných sťažností

nedisponujem, navrhujem pripojiť spis špecializovaného trestného súdu sp. zn. 47/2010.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27.07.2010 bola moja sťažnosť z 03.06.2010 zamietnutá... Uznesenie najvyššieho súdu

z 27.07.2010 mi bolo doručené dňa 06.08.2010.

Podaním z 11.08.2010 vyšetrovateľ požiadal Okresnú prokuratúru v P. ... o súhlas

s mojim preeskortovaním do Nemocnice pre obvinených a odsúdených v T. ..., s čím okresná

prokuratúra dňa 11.08.2010 vyslovila súhlas...

Následne som bol dňa 17.08.2010 preeskortovaný do nemocnice.

V dôsledku môjho premiestnenia do nemocnice mi dňa 24.08.2010 nebola umožnená

nároková návšteva, nakoľko vyšetrovateľ Oddelenia vyšetrovania v T. Odboru Západ

Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru Mgr. M. G. činný

vo väzobnej trestnej veci uprednostnil účasť na návšteve spoluobvineného V. H. v Ústave na

výkon väzby B.

Podaním z 31.08.2010 som požiadal špecializovaný trestný súd o preskúmanie

zákonnosti môjho pozbavenia slobody pozorovaním za účelom vyšetrenia duševného stavu

v nemocnici, ktoré som doplnil podaním zo 14.09.2010...

O žiadosti z 31.08.2010 nebolo do dnešného dňa rozhodnuté.

Porušenie práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody (čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2

a , č1. 5 ods. 1 písm. e), dohovoru)

Nakoľko návrhu vyšetrovateľa zo 16.04.2009 predchádzala námietka zaujatosti

z 08.04.2009. o ktorej bolo rozhodnuté uznesením PZ z 29.04.2009, návrh vyšetrovateľa bol

podaný v rozpore s ( a ). Úkon

vykonaný v rozpore so zákonom prenáša svoju nezákonnosť aj na ďalší úkon, ktorý

vychádza z nezákonného úkonu... Vzhľadom na túto skutočnosť príkaz špeciálneho súdu zo

17.04.2009 bol a je nezákonný.

Okrem toho uznesením vedúceho oddelenia všeobecnej kriminality odboru justičnej

polície Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v T.

ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 z 18.08.2009 bol vyšetrovateľ pplk. I. K. (vyšetrovateľ

podávajúci návrh vyšetrovateľa zo 16.04.2009) vylúčený z vykonávania úkonov trestného

konania. Vzhľadom na ustanovenie veta druhá návrh

vyšetrovateľa zo 16.04.2009 nemohol byť podkladom pre vydanie príkazu špeciálneho súdu

zo 17.04.2009, nakoľko tento nebol neodkladným ani neopakovateľným úkonom. I vzhľadom

na túto skutočnosť príkaz špeciálneho súdu zo 17.04.2009 bol a je nezákonný.

Bez vydania zákonného príkazu na vyšetrenie duševného stavu nemohlo byť ani

nariadené moje pozorovanie v nemocnici uznesením špecializovaného trestného súdu

z 25.05.2010.

Nakoľko uznesenie najvyššieho súdu z 27.07.2010 sa vadami konania, ktoré

predchádzali vydaniu uznesenia špecializovaného trestného súdu z 25.05.2010 nezaoberal,

porušil moje právo na zákonné pozbavenie osobnej slobody zaručené čl. 17 ods. 1, ods. 2

a ods. 7 a a ods. 4 dohovoru. Pre úplnosť dodávam, že tieto vady

konania som v sťažnosti z 03. 06. 2010 (v mnou podanej sťažnosti a jej doplnení) namietal,

najvyšší súd sa s týmito v uznesení najvyššieho súdu z 27.07.2010 nevysporiadal. Vzhľadom

na posledne uvedené považujem uznesenie najvyššieho súdu z 27.07.2010 za

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, v dôsledku čoho boli porušené moje práva

zaručené , ods. 2 a ods. 7 a č1. 5 ods. 4 dohovoru.

Záver uvedený v uznesení špecializovaného trestného súdu z 25.05.2010, že

„Obvinený bol vypočutý dňa 21.12.2009 a dňa 21.04.2010, pričom napriek poučeniu

k možnosti nariadenia vyšetrovania jeho duševného stavu pozorovaním opakovane odmietol

sa vyjadriť k dôvodom odmietnutia spolupráce so znalcami pri ambulantnej forme

vyšetrenia potrebného pre podanie posudku.“ je arbitrárny.

Nikdy som neodmietol vyjadriť sa k spolupráci so znalcami pri ambulantnej forme

vyšetrenia potrebného pre podanie posudku. Takýto záver z obsahu vyšetrovacieho spisu

KRP-63/OVK-TN-2008 nevyplýva.

Pri mojom výsluchu ako obvineného dňa 21.12.2009 som v súvislosti so stanoviskom

k spolupráci so znalcami uviedol, že k tomuto sa vyjadrím pri výsluchu za prítomnosti

obhajcu, ktorý bude schopný a pripravený ma kvalifikovane obhajovať. Ako vyplýva so

zápisnice o mojom výsluchu dňa 21.12.2009, pri tomto úkone bol síce prítomný môj

ustanovený obhajca JUDr. J. Š., ktorý však moju obhajobu do predmetného výsluchu

skutočne neprevzal, nakoľko mu vyšetrovateľom nebola vyhotovená kópia celého

vyšetrovacieho spisu, o ktorú osobne požiadal ešte dňa 30.11.2009. Pre úplnosť dodávam,

že vypovedať som neodmietol, len som trval na rešpektovaní môjho práva na obhajobu.

Pokiaľ ide o môj výsluch dňa 21.04.2010, znovu som uviedol, že vypovedať k veci

chcem a budem, vyjadrím sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sú mi kladené za vinu,

rovnako sa vyjadrím k otázke súvisiacej so znaleckým posudzovaním môjho psychického

stavu, avšak za podmienok, keď moje právo na obhajobu bude aj z materiálneho hľadiska

naplnené. Inými slovami vypovedať budem v prítomnosti môjho obhajcu, ktorý pri tomto

úkone prítomný nebol. Pre úplnosť dodávam, že moje právo žiadať, aby som bol

vypočúvaný za účasti svojho obhajcu mi vyplýva z , z č1.6 ods. 3 písm. c)

dohovoru a z .

Z vyššieho uvedeného je zrejmé, že neboli splnené základné podmienky pre vydanie

nariadenia o mojom pozorovaní v nemocnici pre obvinených a odsúdených, ako to vyžaduje

ustanovenie .

Okrem uvedeného v uznesení špeciálneho súdu zo 16.07.2009 sa okrem iného

uvádza, že „Ak znalec oznámi príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní, že obvinený

pri vyšetrení duševného stavu odmieta spolupracovať, je nutné obvineného vypočuť, opýtať

sa ho na dôvody odmietania spolupráce a poučiť ho o možnosti nariadiť pozorovanie jeho

duševného stavu podľa vyššie zmieneného ustanovenia . Ak obvinený na

svojom odmietavom stanovisku zotrvá, znalcom sa predložia všetky podklady potrebné na

podanie znaleckého posudku, vrátane znaleckých posudkov založených v trestných spisoch

o predošlých odsúdeniach, prípadne v spisoch vedených na súde v občianskoprávnych

veciach, ak sú k dispozícii.“ Tento záver vyplýva aj z doterajšej judikatúry všeobecných

súdov... Hoci som v sťažnosti z 03.06.2010 okrem iného namietal aj skutočnosť, že môj

duševný stav bol znalcami skúmaný v trestnom konaní vedenom pre zločin útoku na

verejného činiteľa podľa , na základe

uznesenia vyšetrovateľa Odboru justičnej polície Úradu justičnej a kriminálnej polície

Okresného riaditeľstva PZ B. zo dňa 23.03.2009, ČVS: ORP-352/1-OVK-B1-2009

a znalecký posudok sa nachádza v predmetnom vyšetrovacom spise, najvyšší súd sa touto

námietkou nezaoberal a v uznesení najvyššieho súdu z 27.07.2010 arbitrárne uzavrel, že

skúmanie duševného stavu v inej trestnej veci nie je prekážkou súdneho rozhodnutia.

Rovnako za arbitrárny považujem záver najvyššieho súdu uvedený v uznesení najvyššieho

súdu z 27.07.2010, že nie je nutné trvať na mojom vypočutí. Uplatňovanie môjho práva na

obhajobu a trvanie na prítomnosti obhajcu pri mojom výsluchu vyšetrovateľom (§ 34 ods. 1

) mi nemôže byť na ujmu.

I z posledne uvedených dôvodov uznesením najvyššieho súdu z 27.07.2010 bolo

porušené moje právo na zákonné pozbavenie osobnej slobody, právo na zákonné

a preskúmateľné súdne rozhodnutie a právo na obhajobu zaručené čl. 17 ods. 1, ods. 2

a ods. 7 , , a ods. 4 dohovoru a

písm. c) dohovoru.

Pozbavenie osobnej slobody pozorovaním v nemocnici je v rozpore so zákonom aj

z ďalšieho dôvodu.

Z ustanovenia a relevantných ustanovení zákona

o výkone väzby podľa môjho názoru vyplýva, že nariadiť pozorovanie v nemocnici možno

len v tej trestnej veci, v ktorej je obvinený stíhaný väzobne, nie však v inej väzobnej trestnej

veci

Z ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o výkone väzby vyplýva, že obvineného možno prijať

do väzby len na písomný príkaz súdu vydaný na základe rozhodnutia o vzatí do väzby,

pričom náležitosti príkazu ustanovuje Poriadok výkonu väzby. Podľa § 8 ods. 1 zákona

o výkone väzby obvineného možno premiestniť do iného ústavu len na písomný príkaz

prokurátora alebo súdu. Podľa § 3 ods. 2 zákona o výkone väzby ak zdravotný stav

obvineného vyžaduje zdravotnú starostlivosť, ktorú nemožno poskytnúť v ústave, alebo ak je

to potrebné na účely trestného konania, väzba sa na nevyhnutne potrebný čas vykonáva

v nemocnici pre obvinených a odsúdených...

Relevantné zákonné ustanovenia podľa môjho názoru neumožňujú nariadiť

pozorovanie v nemocnici za účelom vyšetrenia duševného stavu v inej ako väzobnej trestnej

veci. Opačný výklad by bol výkladom extenzívnym, ktorý je v prípade zásahu do základných

práv a slobôd vylúčený.

V tejto súvislosti možno primerane odkázať aj na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS

55/98 z 18.10.2001, v ktorom sa okrem iného uvádza, že ak sa vykonáva trestné stíhanie

obvineného súčasne v dvoch samostatných trestných konaniach, a v jednom z nich je

obvinený vo väzbe, je jeho osobná sloboda vo svojej podstate obmedzená aj v druhom

z nich. Preto sú orgány činné v trestnom konaní povinné postupovať s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením aj v tomto druhom trestnom konaní, samozrejme pokiaľ

konanie vykonávané vo väzbe takémuto postupu nebráni.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že ak by mal zákonodarca v úmysle umožniť

nariadenie pozorovania väzobne stíhaného obvineného v nemocnici aj v inej než väzobnej

trestnej veci, v ustanovení by upravil aj možnosť

pozorovania obvineného v nemocnici aj v prípade, ak je obvinený vo výkone trestu odňatia

slobody.

I z týchto dôvodov uznesením najvyššieho súdu z 27.07.2010 bolo porušené moje

právo na zákonné pozbavenie osobnej slobody a právo na zákonné a preskúmateľné súdne

rozhodnutie zaručené , ods. 2 a ods. 7 a a ods. 4

dohovoru.

K porušeniu môjho práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody došlo aj postupom

okresnej prokuratúry, Zboru väzenskej a justičnej stráže a Ústavu na výkon väzby v B., keď

k môjmu premiestneniu z Ústavu na výkon väzby do nemocnice nedošlo na základe príkazu

prokurátora, ako to vyžaduje ustanovenie § 8 ods. 1 zákona o výkone väzby v spojení s § 61

ods. 1 zákona o výkone väzby. Súhlas okresnej prokuratúry z 11. 08. 2010 nemožno

považovať za príkaz, ktorý by okrem iného spĺňal aj náležitosti ustanovené § 2 ods. 1

Poriadku výkonu väzby. Z týchto dôvodov boli okresnou prokuratúrou, Zborom väzenskej a

justičnej stráže a na výkon väzby v B. porušené moje práva zaručené ,

ods. 2 a ods. 7 a a ods. 4 dohovoru.

Porušenie práva na kontradiktórne konanie a rovnosti zbraní (čl. 17 ods. 1, čl. 17

ods. 2 a , dohovoru)

Z rozhodnutí ESĽP vyplýva, že i keď konanie podľa čl. 5 ods. 4 nemusí vždy

poskytovať rovnaké záruky ako konanie podľa čl. 6 ods. 1 (...), musí mať súdny charakter

a obsahovať rovnaké záruky primerané povahe pozbavenia osobnej slobody, o ktoré ide

(vec Assenov proti Bulharsku z 28.10.1998, § 162; Jecius proti Litve z 31.07.2000, §100;

Wloch proti Poľsku z 19.10.2000, § 125). Možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody

vyjadriť sa je v niektorých prípadoch jednou zo základných procesných záruk

poskytovaných v prípade pozbavenia slobody. Napriek rozdielom v znení odseku 3 (právo

byť predvedený pred sudcu) a odseku 4 (právo podať návrh na súd) článku 5, judikatúra

ESĽP týkajúca sa týchto ustanovení sa prikláňa k nutnosti výsluchu osoby pred súdom (vec

Sanchez- Reisse proti Švajčiarsku z 21.10.1986, § 51). Rozhodovať o zákonnosti pozbavenia

osobnej slobody pozorovaním v zdravotníckom zariadení bez účasti obvineného je teda

v rozpore s čl. 5 ods. 4 (mutatis rmäandis Grauznis proti Litve z 10.10.2000,§34; Wloch

proti Poľsku z 19.10.2000, § 131)...

Nakoľko som nebol v súvislosti s konaním o návrhu prokurátora z 20.05.2010

špecializovaným trestným súdom vyslúchnutý, dokonca mi pred vydaním uznesenia

špecializovaného trestného súdu z 25.05.2010 návrh prokurátora z 20.05.2010 nebol ani

doručený, uznesením najvyššieho súdu z 27.07.2010 bolo porušené moje právo na

kontradiktórnee konanie a rovnosť zbraní vyplývajúce z č1. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 7

a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Porušenie práva na súkromie a práva na obhajobu (čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2

a čI. 17 ods. 7 , dohovoru)

Ako vyplýva zo skutočností uvedených v časti I. a II., v dôsledku môjho nezákonného

pozbavenia osobnej slobody pozorovaním v nemocnici za účelom vyšetrenia duševného

stavu a premiestnením do nemocnice bez príkazu bolo závažným spôsobom zasiahnuté aj do

môjho práva na obhajobu z dôvodu zvýšenia jej nákladov, keď do Ústavu na výkon väzby

v B. som bol premiestnení i z dôvodu hospodárnejšieho poskytovania právnych služieb.

Rovnako bolo zasiahnuté do môjho práva na súkromie, keď z dôvodu premiestnenia do

nemocnice bol znemožnený styk s mojimi rodinnými príslušníkmi a priateľmi.

Vzhľadom na vyššie uvedené uznesením najvyššieho súdu z 27.07.2010 a postupom

okresnej prokuratúry, Zboru väzenskej a justičnej stráže a Ústavu na výkon väzby v B. bolo

porušené moje právo na obhajobu zaručené a

dohovoru a právo na súkromie zaručené a a ods. 2

dohovoru.

Porušenie práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody

(, a , dohovoru)

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Hoci som sa žiadosťou z 31.08.2010 domáhal preskúmania zákonnosti môjho

pozbavenia slobody pozorovaním v nemocnici za účelom vyšetrenia duševného stavu

v nemocnici, špecializovaný trestný súd o žiadosti z 31.08.2010 doposiaľ nerozhodol,

v dôsledku čoho porušil moje právo na urýchlené preskúmanie zákonnosti pozbavenia

osobnej slobody zaručené , ods. 2 a ods. 7 a dohovoru.

Ako osoba, ktorej základné práva a slobody boli porušené, si uplatňujem primerané

zadosťučinenie, a to od najvyššieho súdu v sume 10 000 €, špecializovaného trestného súdu

v sume 3 000 €, okresnej prokuratúry v sume 3 000 € a od Zboru väzenskej a justičnej

stráže a Ústavu na výkon väzby v B. v sume 3 000 € z nasledovných dôvodov:

1. Postupom štátnych orgánov došlo k porušeniu niekoľkých mojich ústavných práv

ako aj k porušeniu mojich práv chránených dohovorom.

2. Porušenie mojich práv bolo osobitne svojvoľné a hrubé.

3. Porušenie práva na osobnú slobodu možno kvalifikovať ako jedno

z najzávažnejších porušení a dohovoru.

4. Zrejmé prehliadanie mojej osoby zo strany súdov a štátnych orgánov dolieha na

mňa osobitne nepriaznivo, nakoľko som zbavený osobnej slobody v rozpore s právnym

poriadkom.

5. K porušeniu mojich práv došlo rozhodovaním a postupom súdov, ktorých úlohou

je práve opak, a to ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb.

Vzhľadom na to som trpel pocitmi bezmocnosti, menejcennosti a bola u mňa v podstate

negovaná dôvera v možnosť poskytnutia spravodlivosti v štáte.

6. Štátne orgány vyššie uvedeným spôsobom postupovali napriek tomu, že som ako

osoba pozbavená osobnej slobody mohol legitímne očakávať zvýšenú a osobitnú

starostlivosť o ochranu mojich ústavných práv a práv zaručených dohovorom.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

z 27.07.2010 porušil , ods. 2 a ods. 7 a

písm. e) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti

s právom sťažovateľa na zákonné pozbavenie osobnej slobody.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

z 27.07.2010 porušil , ods. 2 a ods. 7 a

písm. e) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti

s právom sťažovateľa na zákonné a preskúmateľné súdne rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

z 27.07.2010 porušil , ods. 2 a ods. 7 a

písm. e) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti

s právom sťažovateľa kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

z 27.07.2010 porušil a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa

na obhajobu.

5. Postupom Okresnej prokuratúry v P., Zboru väzenskej a justičnej stráže

a Ústavu na výkon väzby v B. v súvislosti s premiestnením sťažovateľa dňa 17.08.2010

z Ústavu na výkon väzby v B. do Nemocnice pre obvinených a odsúdených v T. bol porušený

, ods. 2 a ods. 7 a a ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

6. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27.07.2010 a postupom Okresnej prokuratúry v P., Zboru väzenskej a justičnej stráže

a Ústavu na výkon väzby v B. v súvislosti s premiestnením sťažovateľa dňa 17.08.2010

z Ústavu na výkon väzby v B. do Nemocnice pre obvinených a odsúdených v T. bolo

porušené právo sťažovateľa na obhajobu zaručené

a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

7. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27.07.2010 a postupom Okresnej prokuratúry v P., Zboru väzenskej a justičnej stráže

a Ústavu na výkon väzby v B. v súvislosti s premiestnením sťažovateľa dňa 17.08.2010

z Ústavu na výkon väzby v B. do Nemocnice pre obvinených a odsúdených v T. bolo

porušené právo sťažovateľa na súkromie zaručené

a čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

8. Špecializovaný trestný súd postupom v konaní sp. zn. 47/2010 porušil čl.

17 ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa na urýchlené preskúmanie

zákonnosti pozbavenia osobnej slobody.

9. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27.07.2010 sa zrušuje.

10. Okresnej prokuratúre v P. a Zboru väzenskej a justičnej stráže sa prikazuje

premiestniť sťažovateľa z Nemocnice pre obvinených a odsúdených v T. do Ústavu na výkon

väzby v B.

11. Špecializovanému trestnému súdu sa prikazuje, aby urýchlene rozhodol

o žiadosti sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody z 31.08.2010.

12. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané

finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 10 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť

Najvyšší súd Slovenskej republiky, peňažnú sumu vo výške 3 000 €, ktorú mu je povinný

zaplatiť Špecializovaný trestný súd, peňažnú sumu vo výške 3 000 €, ktorú mu je povinná

zaplatiť Okresná prokuratúra v P. a peňažnú sumu vo výške 3 000 €, ktorú sú mu povinní

zaplatiť spoločne a nerozdielne Zbor väzenskej a justičnej stráže a Ústav na výkon väzby

v B., to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2

a práva zaručeného v dohovoru postupom špecializovaného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. 47/2010.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého postupu tohto súdu,

pretože na základe podanej sťažnosti jeho preskúmanie patrilo do právomoci najvyššieho

súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti uzneseniu prvostupňového súdu

sp. zn. 47/2010 25. mája 2010 podal riadny opravný prostriedok, sťažnosť, o ktorej

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. júla 2010.

Keďže ústavný súd nemá právomoc na konanie o tejto časti sťažnosti, podľa § 25

ods. 2 ju odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o porušovaní jeho základných práv postupom

okresnej prokuratúry, ZVJS a ÚNV v súvislosti s jeho premiestnením 17. augusta 2010

z ÚNV do nemocnice pre obvinených a odsúdených v T. ústavný súd konštatuje, že v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou zotrváva na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je

oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. , ).

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred

ústavným súdom (napr. , ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné orgány.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,

vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných

predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ mal právo podávať podnet na preskúmanie

jeho sťažnosti na nadriadený orgán prokuratúry, resp. mohol podávať opakovaný podnet,

pretože tento orgán je tým orgánom, ktorý je príslušný v tomto štádiu vybaviť jeho sťažnosti

a podnety. Z podaní sťažovateľa nevyplýva, že by tieto možnosti a práva podľa zákona

o prokuratúre využil, najmä vo vzťahu k ústavu na výkon väzby, proti postupu ktorého má

výhrady.

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou opakovane vyslovil, že nevyužitie tohto

účinného prostriedku nápravy (prokuratúry) nemožno nahradiť podaním pred ústavným

súdom, pretože by sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii

nielen zistiť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona

o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických

prekážok postupu príslušného orgánu činného v prípravnom konaní.

Keďže v danom prípade sťažovateľ uvedeným spôsobom nepostupoval, ústavný súd

dospel k záveru, že jeho sťažnosť je pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych

prostriedkov ochrany jeho základných opráv neprípustná, a preto rozhodol v tomto smere

tak, že ju odmietol pre neprípustnosť podľa .

3. Sťažovateľ namietal tiež porušenie svojich práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 7

, a a 4 dohovoru a a 2 dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júla 2010 v súvislosti s jeho

premiestnením 17. augusta 2010 z ÚNV do nemocnice pre obvinených a odsúdených v T.,

ako aj porušenie jeho práv zaručených v a dohovoru

v súvislosti na zákonné pozbavenie osobnej slobody.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného

činu je možné iba na písomný príkaz súdu.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť osobnej slobody okrem prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade

s konaním ustanoveným zákonom: písm. e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu

nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu...

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2) dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie

označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júla 2010,

ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie

špecializovaného súdu sp. zn. 47/2010 z 25. mája 2010, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Napadnutým uznesením rozhodol sudca pre prípravné konanie Špecializovaného

trestného súdu na návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky tak, že podľa nariadil, aby bol obvinený M. M.

pozorovaný za účelom vyšetrenia duševného stavu v Nemocnici pre obvinených

a odsúdených v T. Obvinený je vo výkone väzby v inej veci. Proti uzneseniu podal

v zákonnej lehote sťažnosť obvinený prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním.

V sťažnosti namieta porušenie svojich práv podľa

a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že mu nebol

pred rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie doručený návrh prokurátora na nariadenie

pozorovania za účelom vyšetrenia duševného stavu. Ďalej namieta konštatovanie uvedené

v napadnutom uznesení, že sa pri výsluchoch 21. decembra 2009 a 21. apríla 2010 odmietol

vyjadriť k dôvodom odmietnutia spolupráce so znalcami pri ambulantnej forme vyšetrenia

pre účely posúdenia duševného stavu. Dôvodom nevyjadrenia sa bola okolnosť, že na úkon

sa nedostavil obhajca obvineného a obvinený sa chce ku všetkým dotknutým otázkam

vyjadriť len v prítomnosti svojho obhajcu, na čo má ústavné i zákonné právo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nadriadený súd v zmysle § 190 ods. 2 písm. b/

preskúmal podľa správnosť výroku napadnutého uznesenia

a konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť nieje dôvodná. Nariadenie

pozorovania za účelom vyšetrenia duševného stavu zodpovedá stavu veci a zákonu, je

vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci nevyhnutné a iná možnosť na realizáciu

vyšetrenia ako pozorovanie v zdravotníckom zariadení nie je. Bližšie sú skutkové a právne

(procesné) podklady rozhodnutia rozobrané v odôvodnení napadnutého uznesenia a na tieto

aj sťažnostný súd v plnom rozsahu odkazuje.

Vo vzťahu k námietkam obsiahnutým v sťažnosti obvineného platí nasledovné:

Pokiaľ ide o nedoručenie návrhu prokurátora na vyšetrenie duševného stavu

pozorovaním možno súhlasiť, že pre reálne naplnenie procesných práv mala byť

obvinenému aj bez priameho zákonného príkazu daná možnosť vyjadriť sa k návrhu ešte

pred rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie. Obsah návrhu je však rekapitulovaný

v napadnutom rozhodnutí a odôvodnenie tohto návrhu je obsahovo takmer úplne

pretransformované do odôvodnenia napadnutého uznesenia, keďže sudca pre prípravné

konanie sa s návrhom prokurátora aj v jeho dôvodoch stotožnil. V sťažnosti proti uzneseniu

sudcu pre prípravné konanie mal teda obvinený možnosť vyjadriť sa aj k návrhu, na základe

ktorého bolo toto rozhodnutie vydané. Keďže finálne vo veci rozhoduje v prípade podania

sťažnosti až nadriadený súd a keďže sťažnosť proti predmetnému rozhodnutiu má podľa

odkladný účinok, takže napadnuté uznesenie nie je ani predbežne

vykonateľné, neboli práva obvineného materiálne porušené. Treba dodať, že vecne

(z hľadiska účelu) obvinený podstatu prvostupňového rozhodnutia nenapáda ani

nevyjadruje ochotu so znalcami spolupracovať mimo pozorovania v zdravotníckom

zariadení.

K druhej sťažnostnej námietke obvineného najvyšší súd uvádza, že v nastalej

procesnej situácii, keď bol už obvinený dostatočne poučený o možnosti pozorovania za

účelom vyšetrenia duševného stavu v zdravotníckom zariadení (a právnu úpravu pozná, ako

tam nasvedčujú jeho vyjadrenia pri výsluchu 21. apríla 2010) nie je nutné trvať na vypočutí

obvineného ohľadom dôvodov odmietnutia spolupráce so znalcami (čo požaduje uznesenie

sudcu pre prípravné konanie zo 16. júla 2009). Túto nespoluprácu je potrebné brať do

úvahy ako fakt a rešpektovať ako súčasť taktiky obhajoby obvineného. Zákonným riešením

nastalej situácie je potom práve napadnuté rozhodnutie a jeho výkon (počas výkonu väzby

v inej trestnej veci však bude v tejto otázke potrebné postupovať v súlade so zákonom

o výkone väzby). Napokon, skúmanie duševného stavu obvineného v inej trestnej veci na

základe uznesenia z marca 2009 tiež nie je prekážkou súčasného rozhodnutia. Duševný stav

obvineného je potrebné posúdiť samostatným posudkom pre účely tohto konania a v jeho

obsahovom kontexte a znalci sami určia, do akej miery je predchádzajúci posudok

použiteľný ako jeden z podkladov pre ich súčasné závery.“

Na základe uvedeného najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa výrokom tohto uznesenia

ako nedôvodnú zamietol.

V citovanej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosťou napadnuté uznesenie

sudcu pre prípravné konanie špecializovaného súdu z 25. mája 2010 sp. zn. 47/2010

zamietol. Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci

sťažovateľa ústavný súd nepovažuje za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší

súd v danom prípade neporušil označené základné práva sťažovateľa nesprávnou

a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti podľa odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú.

V bode 11. návrhu petitu sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prikázal

špecializovanému súdu urýchlene rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o preskúmanie

zákonnosti pozbavenia osobnej slobody z 31. augusta 2010, pričom neoznačil číslo konania,

ktorého sa žiadosť týka. Keďže podľa označenie veci,

ktorej sa sťažnosť týka, je podstatnou náležitosťou konania o sťažnosti, neboli v tejto časti

splnené podmienky na začatie konania, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25

ods. 1 odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011