Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 113/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

jeho práv podľa čl. 3, čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 22. júna 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 30. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára

2011 doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

práv podľa čl. 3, čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 22. júna 2010

(ďalej len „namietaný rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. novembra 2010 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Ako odsúdený som bol umiestnený do výkonu trestu vo väznici... a to vo februári

2006.

V novembri 2007 som bol premiestnený do ÚVTOS..., t. j. väznice ktorá je vzdialená

od môjho domova 100 km viac ako väznica...

Z právneho hľadiska môžem vykonávať trest iba v dvoch väzniciach na Slovensku,

ktoré zodpovedajú udelenému trestu a umiestneniu do NVS, ako aj stupňa stráženia. Ide

o väznice...

Väznica v... sa nachádza od môjho bydliska a tým aj od bydliska mojich príbuzných

ktorí ma chodia navštevovať asi 20 km. Naviac návštevy sú stanovené na sobotu, takže

mojim blízkym vo väčšine prípadov nič nebránilo v tom, aby ma chodili navštevovať.

Právo prijať návštevu blízkych osôb raz za mesiac v trvaní min. 2 hodín mám

zaručované zákonom o výkone trestu, kde je uvedené o. i. aj to, že všetky práva ustanovené

týmto zákonom s zaručujú všetkým odsúdeným rovnako v súvislosti so zásadou rovnakého

zaobchádzania.

Po premiestnení do väznice v... som stratil možnosť realizácie svojho práva prijať

návštevu blízkych osôb v takom rozsahu akom mi to zaručuje zákon. Ide o vzdialenosť

127 km od môjho bydliska a teda aj bydliska mojich blízkych. Návštevy sú stanovené

vo väznici... na bežný pracovný deň a teda aj deň školského vyučovania. A naviac v čase

od 08.00 do 14.00 hod. – teda v pracovnom čase a čase školského vyučovania detí.

Všetky uvedené fakty vytvorili v mojom prípade tak závažné prekážky, ktoré mi

znemožnili účinne realizovať moje právo návštev blízkych osôb v rozsahu akom mi to

zaručuje zákon. K tomu sa pridružili aj také veci ako nie práve najlepšia finančná situácia

mojej rodiny a dlhotrvajúce zdravotné ťažkosti môjho otca, ktorý zabezpečoval dopravu

môjho syna na návštevy.

Pretrhnutie takýchto osobných väzieb s mojou rodinou je aj v rozpore so zákonom

o výkone trestu, kde je uvedené, že účelom výkon trestu je pre odsúdeného udržiavať

a rozvíjať pozitívny vzťah k rodine a s rodinou.“

Zo sťažnosti možno ďalej vyvodiť, že sťažovateľ v nadväznosti na uvedené dôvody

podal okresnému súdu žalobu „o náhradu škody“, v ktorej namietal najmä to, že jeho

premiestnením do výkonu trestu v... sa mu vytvorili prekážky, ktoré mu znemožňujú účinne

realizovať jeho práva na prijímanie návštev, a tým „neoprávnene zasahujú do jeho práva

na súkromný a rodinný život“.

Sťažovateľ argumentuje ďalej tým, že „Súd ma k veci nevypočul ale iba cestou

dožiadaného súdu mi položil niekoľko otázok, a potom žalobu odmietol s tým, že som

neuviedol veci, ku ktorým som nebol vypočutý a ku ktorým mi neboli položené otázky. Napr.

som navrhol vypočuť svedkov – mojich blízkych. Logický postup by bol taký vypočuť napr.

môjho otca, brata a pod. aby títo podali svedectvo o tom či za mnou chceli alebo nechceli

prísť, čo im bránilo v možnosti za mnou prísť, následne by výpoveďou označili dôkazy ako

napr. otec svoju zdravotnú dokumentáciu, brat doklady o výške mesačných splátok pôžičiek

a pod. Súd mal následne zisťovať či tieto prekážky boli spôsobilé brániť účinnému výkonu

môjho práva na návštevu, čím a kto tieto prekážky spôsobil. Či tieto prekážky vznikli

úmyselne alebo nedbanlivosťou zo strany orgánov štátu a pod.

Súd však spravil to, že odmietol predvolať a vypočuť svedkov čím znemožnil dokázať

porušenie mojich práv a potom žalobu odmietol s tým, že nedokázal porušenie mojich práv.

A Krajský súd Bratislava ako súd odvolací uviedol, že on nevidí žiadny nesprávny postup

súdu I. stupňa.“.

Sťažovateľ zároveň požiadal, aby mu bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený

právny zástupca z radov advokátov, pretože je vo výkone trestu odňatia slobody a nemá

finančné prostriedky na jeho zaplatenie.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo P. L. zaručované v čl. 3, 6, 8, 13 a 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudky Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 06. 2010

č. k. a Krajského súdu Bratislava zo dňa 30. 11. 2010 č. a vec

im vracia na ďalšie konanie.“

V rámci prípravy na predbežné prerokovanie veci ústavný súd v súčinnosti

s okresným súdom zistil, že sťažovateľ podal 23. februára 2011 proti rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 30. novembra 2010, ktorým bol potvrdený rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 22. júna 2010, dovolanie, o ktorom do predbežného

prerokovania sťažnosti nebolo rozhodnuté a predmetný spis nebol dosiaľ okresným súdom

postúpený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených

práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 22. júna 2010, ústavný súd vychádzal

z princípu subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice

právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva

na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy

(m. m. napr. , ). Podstatou účinnej ochrany základného práva

sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil vo vzťahu

k právam, porušenie ktorých svojou sťažnosťou namieta, a ktorý mu umožňoval odstrániť

stav, ktorým malo podľa neho dôjsť k porušeniu jeho práv.

Ústavný súd vzhľadom na spomínaný princíp subsidiarity nemá právomoc

preskúmavať namietaný rozsudok okresného súdu, pretože tento rozsudok preskúmal

krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto

časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie.

Aj pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti namietanému rozsudku

krajského súdu, je potrebné znovu poukázať na princíp subsidiarity, ktorý znamená, že

ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať

iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani

v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných

právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa

povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov

verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom

súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad

v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa ,

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona ústavnom súde

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 30. novembra 2010 z hľadiska rešpektovania označených práv

sťažovateľa, v dôsledku namietaného porušenia ktorých sa domáha tak v konaní pred

ústavným súdom, ako aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia napadnutého

rozhodnutia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie. V okolnostiach daného

prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány

súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach

právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým

mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom

na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza

uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu

ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol

sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť

až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu

do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, neznamená

samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom

(, , ).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa pre namietané

porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že

sťažovateľ nemá podľa , a stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany

využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi

k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí [(čl. 142

ods. 1 ), ].

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne ), že v prípade podania

opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto

opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto

sťažnosti bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48)

napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími

návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v tejto časti

odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011