Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 105/2011
PDF · 182.82 KB
No categories available
II. ÚS 105/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., právne zastúpenej advokátkou JUDr.
J. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 35/05 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti R., s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára
2011 doručená sťažnosť spoločnosti R., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 35/2005
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
Z odôvodnenia sťažnosti najmä vyplýva:
«a) Sťažovateľ (s. r. o. R.; resp. jeho právny predchodca s. r. o. A.) je žalobcom
v konaní vedenom pred Okresným súdom v Bratislave III pod sp. zn.: 27 Cb 35/2005. (...)
b) OS Ba III vytýčil v predmetnej kauze dve pojednávania (v decembri 2007 a
februári 2008). Tie sa však ukázali ako procesne neefektívne. Potom až do marca 2009 OS
Ba III nekonal vôbec. Žiadosť žalobcu o zámenu účastníkov bola súladne s platným právom
vyriešená až v decembri 2009.
c) Nepomohli ani sťažnosti adresované k rukám predsedu OS Ba III z 28. 06. 2010 a
30. 08. 2010. Ani posledné urgencie o efektívny procesný postup z 13. 12. 2009 neviedla
k žiadúcej náprave. Žalobca - sťažovateľ v predmetnom kontexte ústavnej sťažnosti - tvrdí,
že prvostupňový súd už viac ako šesť rokov pracoval a pracuje procesne neefektívne. Ide
:
v podstate o stav denegatio iustitiae. OS Ba III sťažovateľovi trvalo odmietaposkytnúť
ústavou garantovanú súdnu ochranu a možnosť riešiť svoju kauzu v spravodlivom procese.
d) Firma R. mimoriadne kriticky vníma aktuálnu situáciu. Konformne s autoritami
slovenskej právnej vedy chápeme denegatio iustitiae ako „nemožnosť dosiahnuť vydanie
súdneho rozhodnutia o právnom vzťahu, založenom na aplikovateľnom práve, a to
v dôsledku zlej (neefektívnej) organizácie alebo nefunkčnosti súdneho aparátu.“ Odopretie
spravodlivosti v súčasnom európskom vnímaní obsahovo patrí do širšieho pojmu
„porušenie práva na spravodlivý proces“. Pritom vymedzenie kritérií spravodlivého
procesu je všeobecne známe z dlhodobej judikatúry ESĽP. V podmienkach slovenskej
justície sú premisami § 3 a § 6 OSP. V civilnom konaní má všeobecný súd povinnosť
postupovať tak, aby bola ochrana práv a oprávnených záujmov spravodlivá, rýchla a
účinná. To je bázou pre realizáciu ústavného práva na súdnu ochranu, zakotvenú v čl. 46
Ústavy SR. Uvedené tri podmienky - spravodlivosť, rýchlosť a účinnosť súdnej ochrany - sú
bázami činnosti justície.
Procesnoprávny vzťah, ktorý vznikol iniciovaním konania medzi účastníkmi a súdom,
sa odopretím spravodlivosti deformuje až tak, že faktická realizácia procesných práv
účastníka sa stáva nemožnou. Odstránenie takéhoto neželaného stavu, reparáciu odopretia
spravodlivosti, nápravu jeho následkov dokážu zabezpečiť až inštitúty, ktoré však svojou
povahou a účelom netvoria integrálnu časť „štandardného“ civilného procesu: máme na
mysli dovolanie, mimoriadne i dovolanie, ústavnú sťažnosť a žalobu k ESĽP. (...)
Súd je povinný zavŕšiť proces platným právom predvídaným rezultátom. Za odopretie
spravodlivosti je teda nutné považovať neprejednanie veci. Dovedením našich doterajších
slov do všetkých konzekvencií možno dospieť k presnejšej definícii odopretia spravodlivosti:
„denegatio iustitiae je protiústavný stav, keď súd svojvoľne odmietne konať vo veci alebo
vo veci síce koná, nie však primerane rýchlo alebo nie účinne, čím účastníkovi významne
sťaží alebo až znemožní ochranu jeho subjektívnych práv“. Tempo a efektivitu konania
určuje konečný dopad súdneho procesu na „kvalitu“ súdnej ochrany subjektívnych práv
účastníka. V definícii je kľúčovým subjektívny parameter (významné sťaženie, znemožnenie
ochrany subjektívnych práv) v príčinnej súvislosti s objektívne svojvoľným konaním resp.
nekonaním súdu. Zdôrazňuje sa efektivita ako procesný prejav užitočnosti v práve. Obdobný
pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ je definovaný priamo v zákone ako taký
závadný procesný postup alebo rozhodnutie súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní
realizácia jeho procesných práv. Ustanovenie § 221 ods. 1 písm. i) a § 237.písm. f) OSP ho
dáva do príčinnej súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením
veci vysloveným - v napadnutom rozhodnutí. Najčastejšie ide o postup súdu v rozpore so
zákonom, teda s konkrétnym ustanovením OSP. Za odopretie spravodlivosti nesie vždy
zodpovednosť súd, inými slovami, konštatovaním odopretia spravodlivosti sa zároveň
vyslovuje zavinenie súdu (či už úmyselné alebo nedbanlivostné). Môžeme tak rozlíšiť
odopretie spravodlivosti ad a) zavinené sudcom alebo ad b) zavinené iným pracovníkom
súdu. Toto delenie nie je banálne, či bezvýznamné. Je zásadné pri riadnom chápaní úlohy a
postavenia sudcu v procesno-právnom vzťahu. Signifíkantné znaky možno členiť do
nasledujúcich skupín: 1) prílišný formalizmus v práci, 2) arbitráraosť (svojvôľa)
v rozhodovaní a 3) nečinnosť, či zbytočné prieťahy v konaní. Tieto dôvodu neefektívnej
práce všeobecného súdu (in concreto OS Ba III) nie sú izolované, ich prieniky v konkrétnej
kauze sú markantné. (...)
Sťažovateľ pozná Nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS 52/2001. Teda k jeho pozícii
sťažovateľa sa viaže všeobecne známa, staršia a nespochybnená právna sentencia, že
sťažovateľ môže legitímne uplatňovať právo na spravodlivý proces aj pre štádium konania,
ktoré predchádzalo zmene účastníkov -I.ÚS 52/2001.
Určite nemohlo dôjsť k zrušeniu tohto principiálneho a právne logického názoru
Ústavného súdu SR. Preto dnešná pozícia sťažovateľa (teda firmy R.) pred ústavným súdom
musí involvovať aj jeho práva na spravodlivý proces v štádiu konania pred všeobecným
súdom, ktoré predchádzalo zmene účastníkov, lebo „rozkúskovanie“' práv a povinností pri
singulárnej sukcesii, či ináč povedané odlišné vnímanie práv a povinností pred
uskutočnením singulárnej sukcesie a po nej, ba snáď dokonca akési „zahladenie“
nezákonného, či protiústavného postupu orgánov verejnej moci pred uskutočnením
procesnej singulárnej sukcesie, je teórií práva- úplne neznáme, ak nechceme priamo použiť
slovo absurdné. (...)
Napriek opakovaným prosbám sťažovateľa, naposledy dokonca priamo adresovanej
predsedovi OS Ba III (podanie z 13. 12. 2010), ostal OS Ba III v danej veci nečinný.
Na podanie z 13. 12. 2010 sťažovateľ nedostal ani zdvorilostnú odpoveď. (...)
Pri určovaní, či sa dodržala ústavnoprávna garancia spravodlivého prejednania veci
v primeranej lehote, berie sa podľa judikatúry ESĽP do úvahy to, „čo je v hre pre
sťažovateľa“. Už sme povedali, že sťažovateľ šesť rokov čaká na výsledok prvostupňového
konania !
Forsírovaná rýchlosť a „usilovnosť“ postupu všeobecného súdnictva sa teda
predpokladá, ak ide o konanie kritické v dôsledkoch pre sťažovateľa, alebo konanie
s osobitnými „precedenčnými“ konzekvenciami.
Povahu zbytočných prieťahov v konaní, ktoré porušujú základné právo účastníka
konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, majú pritom aj kratšie obdobia nečinnosti
všeobecného súdu v konaní, ak sa vyskytujú častejšie, tak že vo svojom súhrne ovplyvnia
celkovú dĺžku konania a sú príčinou neprimeranej doby prerokovania veci - III. ÚS 56/2002
(opakujeme, že v kauze sťažovateľa stále nevidno „koniec“).
Pritom v predmetnom konaní pred OS Bratislava III nie je badateľný žiadny moment
výraznej právnej a faktickej zložitosti veci.
(...) tvrdíme, že pre reálny a efektívny postup všeobecného súdu (in concreto OS Ba
III) nemohol sťažovateľ už nič viac urobiť.
(...) Tvrdíme, že tento súd vec nerieši a nechce riešiť; „motá sa v nej“ a možno aj
zámerne odďaľuje jej ukončenie.
(...) Z popísanej nečinnosti OS Ba III vyplýva, že porušovateľ svojím postupom
porušil právo sťažovateľov priznané čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V právnom
štáte nesmie dochádzať k narušeniu princípu právnej istoty a spravodlivosti, tak ako sa to
deje v prípade sťažovateľov. Princíp právnej.istoty (ako jeden z princípov právneho štátu)
spočíva vtom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne
orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov; že ich budú správne
interpretovať a aplikovať. K princípom právneho štátu patrí aj predvídateľnosť spôsobu,
akým štátny orgán právnu normu uplatní. Jedným z imanentných znakov právneho štátu je
vytváranie právnej istoty zo strany štátnych orgánov, pri uplatňovaní zákonov a všeobecne
záväzných právnych predpisov. Pre dodržanie princípu spravodlivosti a materiálneho
právneho štátu sa vyžaduje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. Štátne orgány sa
musia správať spôsobom, ktorý určuje právny poriadok. Aby si štát zachoval atribúty
materiálneho právneho štátu, musí byť v celom štáte a všetkými štátnymi orgánmi dôsledne
uplatňované a dodržiavané právo. Orgány verejnej moci musia uplatňovať všeobecne
záväzné právne predpisy. Každá právna norma musí byť zo strany štátnych orgánov
aplikovaná tak, aby sa zabezpečila jednota uplatnenia právnej úpravy v rovnakých
prípadoch. Subjekt práva musí vedieť predvídať správanie, ktoré právna norma dovoľuje či
ukladá. Tak sa ale v prípade sťažovateľa nestalo a nedeje. Porušovateľ je v rozpore
s uvedenými princípmi nečinný, a preto došlo a dochádza k zásahu do práv sťažovateľa.
Porušovateľ svojim postupom porušil aj právo sťažovateľa priznané čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ľudských právach a základných slobodách. Porušovateľ nepostupuje v zmysle platných
ustanovení procesných a hmotne-právnych noriem. Tak došlo a dochádza k zásahu do
ústavne garantovaných práv sťažovateľa a k zásahu do jeho práva na spravodlivý súdny
proces.
(...) Pre výraznú intenzitu zásahu do práv sťažovateľa (spor trvá od konca r. 2004 a
ďalší postup je hatený aj pasivitou predsedu OS Ba III a konfúznou organizáciou práce
súdu) žiada sťažovatelia, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 6.000,-
€.»
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.: 27 Cb 35/2005 porušil
právo s. r. o. R., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu Bratislava III sa v konaní vedenom pod sp. zn.: 27 Cb 35/2005
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi s. r. o. R. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
6.000,- €(...), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava III je povinný uhradiť sťažovateľovi s. r. o. R., trovy
konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia
tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. (...)
Súhlasíme, aby Ústavný súd SR v konaní postupoval podľa § 30 ods. 2 zák.
č. 38/1993 Z. z. v platnom znení a prerokoval vec bez ústneho pojednávania, ak dospeje
k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Pre tento
prípad vyčísľujeme trovy právneho zastúpenia sumou 471,27 €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 35/05 dochádza k porušovaniu jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd vo fáze predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že o obsahovo
rovnakej sťažnosti sťažovateľky rozhodoval svojím uznesením č. k. II. ÚS 466/2010-14
z 10. novembra 2010, ktoré bolo sťažovateľke doručené 13. decembra 2010. Sťažnosť
v časti týkajúcej sa sťažovateľky bola odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
vzhľadom na to, že postup okresného súdu v hodnotenom období štyroch mesiacov
(od vstupu sťažovateľky do konania 25. júna 2010 do pojednávania uskutočneného
22. septembra 2010, pozn.) nesignalizuje reálnu možnosť existencie zbytočných prieťahov
v napadnutom konaní.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na
konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že
porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).
Z prehľadu procesných úkonov vykonaných po 22. septembri 2010, ktoré ústavný
súd zistil v spolupráci s okresným súdom, je zrejmé, že okresný súd prakticky koná
priebežne, pričom od 4. októbra 2010 do 22. novembra 2010 bol spis zapožičaný ústavnému
súdu z dôvodu rozhodovania o spomenutej sťažnosti vedenej pod sp. zn. II. ÚS 466/2010.
Dňa 30. novembra 2010 a 17. decembra 2010 sťažovateľ podal do rúk predsedu súdu
sťažnosti na prieťahy v konaní. Dňa 16. novembra 2010 sťažovateľ podal vo veci vedenej
pred okresným súdom pod sp. zn. 27 Cb 22/05 námietku zaujatosti proti všetkým sudcom
okresného súdu a vo všetkých konaniach vedených na tomto okresnom súde. Dňa
15. decembra 2010 bolo sťažovateľovi zaslané vyjadrenie predsedu súdu k námietke
zaujatosti. Dňa 17. februára 2011 bol nariadený termín pojednávania na 15. jún 2011.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného chronologického prehľadu podstatných
úkonov okresného súdu sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to, že
doterajší priebeh konania pred okresným súdom v zásade smeroval k odstráneniu stavu
právnej neistoty sťažovateľky a nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov
v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie. Ústavný súd zobral taktiež do úvahy, že samotná ústavná sťažnosť bola podaná
dva mesiace od doručenia predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu v tej istej veci.
Aj z tohto dôvodu možno opätovne konštatovať absenciu reálnej možnosti existencie
zbytočných prieťahov v označenom konaní.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2011