Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 111/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., H., H., zastúpenej

advokátom JUDr. I. H., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a

inú právnu ochranu podľa v spojení s ,

základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na

spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 25. novembra 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., H. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., H., H. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. I. H., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. novembra

2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je ako žalovaná účastníkom

súdneho konania v právnej veci žalobcu – S. (ďalej len „žalobca“) – o zaplatenie sumy

26 111,58 € s príslušenstvom z titulu odmeny za šírenie zvukovo – obrazových záznamov

audiovizuálnych diel prostredníctvom káblovej retransmisie. Okresný súd Humenné (ďalej

len „okresný súd“) návrhu žalobcu vyhovel rozsudkom sp. zn. z 22. októbra

2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým zaviazal sťažovateľku zaplatiť

žalobcovi uplatnenú sumu s príslušenstvom a trovy konania.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom poukázala

predovšetkým na tieto skutočnosti:

1. Zmluvy, ktoré predložil žalobca na preukázanie svojho oprávnenia zastupovať

výrobcov zvukovo – obrazových záznamov, sa netýkajú zvukovo – obrazových záznamov,

ale audiovizuálnych diel, pričom podľa sťažovateľky, ako aj právneho názoru ďalších 18

všeobecných súdov ide o dva úplne odlišné „predmety ochrany s odlišnými právami

a odlišnými nositeľmi práv“.

2. V ôsmich skutkovo a právne identických prípadoch všeobecné súdy už právoplatne

rozhodli o zamietnutí žaloby žalobcu.

3. Žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno.

4. Suma odmeny uplatňovaná žalobcom je v rozpore s § 45 ods. 1 v spojení s § 71

ods. 2 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským

právom v znení neskorších predpisov (ďalej len „autorský zákon“).

O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. novembra

2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd

dospel k záveru, že pojmy producent a výrobca zvukovo – obrazového záznamu sú

identické, pričom žalobcom predložené zmluvy sa týkajú zvukovo – obrazových záznamov,

a preto sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, ako aj so

sumou priznanej odmeny, ktorú odvodil od pôvodne uzavretej zmluvy medzi sťažovateľkou

a žalobcom.

Sťažovateľka v súvislosti s rozdielnymi právnymi závermi 18 všeobecných súdov, ku

ktorým dospeli v skutkovo a právne identických prípadoch k odlišnému rozhodnutiu,

poukázala na porušovanie princípu právnej istoty v jej veci, ktorý v sebe zahŕňa aj

predvídateľnosť postupu súdu a jeho rozhodnutia. Sťažovateľka tiež predložila 8

právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými „zamietli podané žaloby z dôvodu,

že žalobca nepredložil ani jedinú zmluvu, ktorou by bol v rozhodnom období poverený na

kolektívnu správu práva, ktoré uplatňuje, teda práva na primeranú odmenu za káblovú

retransmisiu zvukovo – obrazových záznamov. Všetky zmluvy... sa týkali diel a žiadna sa

netýkala zvukovo – obrazových záznamov. Podľa názoru súdov sa žalobca snaží dodatočne

meniť obsah zmlúv, ktoré uzatvoril hoci z ich znenia jednoznačne vyplýva, že sa týkajú práv

k dielam a žalobca sa tento fakt snaží vyvrátiť účelovou argumentáciou.“.

Podľa názoru sťažovateľky je rozsudok krajského súdu arbitrárny, pretože

„neskúmal a nedával ústavne konformné odpovede na právne a skutkovo relevantné

námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní, pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

ani jednoznačne zrozumiteľne neuviedol, prečo tak neurobil, čo tiež znamená, že súd jasne

a zrozumiteľne neodôvodnil svoje rozhodnutie.“ Sťažovateľka ďalej uviedla, že

v napadnutom rozhodnutí krajský súd „dospel iba neprijateľným extenzívnym výkladom

k názoru, že zmluvy predložené žalobcom sa týkajú zvukovo – obrazových záznamov a nie

audiovizuálnych diel pričom išlo o neprípustný výklad ktorý vo svojej podstate dopĺňal

obsah zmlúv. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž môžeme dospieť k záveru, že

Krajský súd dospel k záveru, že zmluva sa týka zvukovo – obrazových záznamov preto, lebo

ju uzatvorili so žalobcom producenti – teda podľa názoru odvolacieho súdu výrobcovia

zvukovo – obrazových záznamov. Uvedený výklad však úplne obchádza a nereflektuje na

obsah predložených zmlúv.“.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu považuje sťažovateľka za neúplné,

nepresvedčivé a nepreskúmateľné, čo vedie k porušeniu jej základného práva na súdnu

ochranu podľa ( listiny), ako aj práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na judikatúru

ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že odôvodnenie

rozhodnutia súdu tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému

právu na súdnu ochranu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví:

„1. Základné právo na súdnu a spravodlivý proces sťažovateľa garantované čl. 46

ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 11. 2010, č. k.

-806, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 11. 201, č. k. -806,

sa zrušuje a vec sa vracia Krajského súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

254,88 € do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Ústavný súd v rámci prípravy na predbežné prerokovanie veci na okresnom súde

zistil, že sťažovateľka v prebiehajúcom súdnom konaní sp. zn. podala proti

namietanému rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom bude rozhodovať Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Dovolanie bolo krajským súdom pripustené

na otázku povinnosti prevádzkovateľa televíznych káblových rozvodov platiť primeranú

odmenu podľa autorského zákona výrobcov zvukovo – obrazových záznamov, ak túto

odmenu už platil vysielateľ. Dopytom na najvyššom súde ústavný súd zistil, že dovolacie

konanie je týmto súdom vedené pod sp. zn. .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Zmyslom a účelom uvedeného

princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné

vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa už citovaného

znenia in fine („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie rozsudku krajského súdu

najmä z hľadiska porušovania jej práva na súdnu a inú právnu ochranu (na spravodlivé

súdne konanie), v dôsledku ktorého sa domáhala nápravy ako v konaní pred ústavným

súdom, tak aj podaním dovolania najvyššiemu súdu.

Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáhala svojho práva na ústavnom súde

a zároveň bude namietané rozhodnutie krajského súdu posudzovať aj najvyšší súd ako súd

dovolací, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane

označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu

rozhodovať najvyšší súd.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. ), že v prípade podania

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je táto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie

takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími

návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale ju odmietol ako neprípustnú pre

predčasnosť podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011