Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 111/2011
PDF · 138.78 KB
No categories available
I. ÚS 111/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., H., H., zastúpenej
advokátom JUDr. I. H., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Cob 83/2009 z 25. novembra 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., H. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., H., H. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. I. H., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Cob 83/2009 z 25. novembra
2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je ako žalovaná účastníkom
súdneho konania v právnej veci žalobcu – S. (ďalej len „žalobca“) – o zaplatenie sumy
26 111,58 € s príslušenstvom z titulu odmeny za šírenie zvukovo – obrazových záznamov
audiovizuálnych diel prostredníctvom káblovej retransmisie. Okresný súd Humenné (ďalej
len „okresný súd“) návrhu žalobcu vyhovel rozsudkom sp. zn. 12 Cb 6/2009 z 22. októbra
2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým zaviazal sťažovateľku zaplatiť
žalobcovi uplatnenú sumu s príslušenstvom a trovy konania.
Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom poukázala
predovšetkým na tieto skutočnosti:
1. Zmluvy, ktoré predložil žalobca na preukázanie svojho oprávnenia zastupovať
výrobcov zvukovo – obrazových záznamov, sa netýkajú zvukovo – obrazových záznamov,
ale audiovizuálnych diel, pričom podľa sťažovateľky, ako aj právneho názoru ďalších 18
všeobecných súdov ide o dva úplne odlišné „predmety ochrany s odlišnými právami
a odlišnými nositeľmi práv“.
2. V ôsmich skutkovo a právne identických prípadoch všeobecné súdy už právoplatne
rozhodli o zamietnutí žaloby žalobcu.
3. Žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno.
4. Suma odmeny uplatňovaná žalobcom je v rozpore s § 45 ods. 1 v spojení s § 71
ods. 2 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským
právom v znení neskorších predpisov (ďalej len „autorský zákon“).
O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Cob 83/2009 z 25. novembra
2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozsudok
okresného súdu potvrdil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd
dospel k záveru, že pojmy producent a výrobca zvukovo – obrazového záznamu sú
identické, pričom žalobcom predložené zmluvy sa týkajú zvukovo – obrazových záznamov,
a preto sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, ako aj so
sumou priznanej odmeny, ktorú odvodil od pôvodne uzavretej zmluvy medzi sťažovateľkou
a žalobcom.
Sťažovateľka v súvislosti s rozdielnymi právnymi závermi 18 všeobecných súdov, ku
ktorým dospeli v skutkovo a právne identických prípadoch k odlišnému rozhodnutiu,
poukázala na porušovanie princípu právnej istoty v jej veci, ktorý v sebe zahŕňa aj
predvídateľnosť postupu súdu a jeho rozhodnutia. Sťažovateľka tiež predložila 8
právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými „zamietli podané žaloby z dôvodu,
že žalobca nepredložil ani jedinú zmluvu, ktorou by bol v rozhodnom období poverený na
kolektívnu správu práva, ktoré uplatňuje, teda práva na primeranú odmenu za káblovú
retransmisiu zvukovo – obrazových záznamov. Všetky zmluvy... sa týkali diel a žiadna sa
netýkala zvukovo – obrazových záznamov. Podľa názoru súdov sa žalobca snaží dodatočne
meniť obsah zmlúv, ktoré uzatvoril hoci z ich znenia jednoznačne vyplýva, že sa týkajú práv
k dielam a žalobca sa tento fakt snaží vyvrátiť účelovou argumentáciou.“.
Podľa názoru sťažovateľky je rozsudok krajského súdu arbitrárny, pretože
„neskúmal a nedával ústavne konformné odpovede na právne a skutkovo relevantné
námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní, pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
ani jednoznačne zrozumiteľne neuviedol, prečo tak neurobil, čo tiež znamená, že súd jasne
a zrozumiteľne neodôvodnil svoje rozhodnutie.“ Sťažovateľka ďalej uviedla, že
v napadnutom rozhodnutí krajský súd „dospel iba neprijateľným extenzívnym výkladom
k názoru, že zmluvy predložené žalobcom sa týkajú zvukovo – obrazových záznamov a nie
audiovizuálnych diel pričom išlo o neprípustný výklad ktorý vo svojej podstate dopĺňal
obsah zmlúv. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž môžeme dospieť k záveru, že
Krajský súd dospel k záveru, že zmluva sa týka zvukovo – obrazových záznamov preto, lebo
ju uzatvorili so žalobcom producenti – teda podľa názoru odvolacieho súdu výrobcovia
zvukovo – obrazových záznamov. Uvedený výklad však úplne obchádza a nereflektuje na
obsah predložených zmlúv.“.
Odôvodnenie rozsudku krajského súdu považuje sťažovateľka za neúplné,
nepresvedčivé a nepreskúmateľné, čo vedie k porušeniu jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na judikatúru
ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že odôvodnenie
rozhodnutia súdu tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému
právu na súdnu ochranu.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví:
„1. Základné právo na súdnu a spravodlivý proces sťažovateľa garantované čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1
ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 11. 2010, č. k.
4 Cob/83/2009-806, porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 11. 201, č. k. 4 Cob/83/2009-806,
sa zrušuje a vec sa vracia Krajského súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
254,88 € do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
Ústavný súd v rámci prípravy na predbežné prerokovanie veci na okresnom súde
zistil, že sťažovateľka v prebiehajúcom súdnom konaní sp. zn. 12 Cb 6/2009 podala proti
namietanému rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom bude rozhodovať Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Dovolanie bolo krajským súdom pripustené
na otázku povinnosti prevádzkovateľa televíznych káblových rozvodov platiť primeranú
odmenu podľa autorského zákona výrobcov zvukovo – obrazových záznamov, ak túto
odmenu už platil vysielateľ. Dopytom na najvyššom súde ústavný súd zistil, že dovolacie
konanie je týmto súdom vedené pod sp. zn. 1 Obdo 7/2011.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Zmyslom a účelom uvedeného
princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné
vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa už citovaného
znenia čl. 127 ods. 1 in fine ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie rozsudku krajského súdu
najmä z hľadiska porušovania jej práva na súdnu a inú právnu ochranu (na spravodlivé
súdne konanie), v dôsledku ktorého sa domáhala nápravy ako v konaní pred ústavným
súdom, tak aj podaním dovolania najvyššiemu súdu.
Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáhala svojho práva na ústavnom súde
a zároveň bude namietané rozhodnutie krajského súdu posudzovať aj najvyšší súd ako súd
dovolací, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane
označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu
rozhodovať najvyšší súd.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že v prípade podania
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je táto
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie
takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími
návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale ju odmietol ako neprípustnú pre
predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011