Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 125/2011
PDF · 138.21 KB
No categories available
I. ÚS 125/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť L. B., T., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného
advokátkou JUDr. I. L., N., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 To/60/2010 z 21. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. B. o d m i e t a pre nedostatok právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 23. februára
2011 doručená sťažnosť L. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To/60/2010 z 21. decembra 2010
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Nové Zámky (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 1 T 59/08 z 9. septembra
2010 uznaný vinným zo spáchania pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250
ods. 1 a ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005 (ďalej
len „Trestný zákon“), za spáchanie ktorého mu súd uložil nepodmienečný trest odňatia
slobody v trvaní 5 rokov a 6 mesiacov a k výkonu ktorého ho zaradil do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody v I. nápravnovýchovnej skupine. Predmetný rozsudok okresného
súdu napadol sťažovateľ odvolaním, ktoré krajský súd svojím uznesením sp. zn.
5 To/60/2010 z 21. decembra 2010 zamietol. Sťažovateľ z dôvodu svojho podozrenia
z porušenia ústavou a dohovorom garantovaných základných práv a slobôd napadol
rozhodnutie krajského súdu ústavnou sťažnosťou.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti napádal predovšetkým nesprávnosť skutkových
a právnych záverov, ku ktorým dospel okresný súd a ktoré potvrdil aj v odvolacom konaní
krajský súd, keď namietal: „V riadnom opravnom prostriedku som poukázal na mnohé
rozpory, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, ktorých závery
nemohli nepochybne korešpondovať s výrokom o mojej vine. Rovnako som poukázal na
skutočnosť, že nielen s predmetnými rozpormi, ale s niektorými dôkazmi svedčiacimi
výlučne v môj prospech sa súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal.
Taktiež sa nevysporiadal s mojou obranou a nebolo zrejmé akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení vykonaných dôkazov s takými rozpornými výsledkami. Odvolací súd sa však so
závermi súdu prvého stupňa plne stotožnil, mojimi námietkami ohľadne nedostatku
a rozpornosti vykonaných dôkazov sa bližšie nezaoberal.“
4. Proti postupu krajského súdu v odvolacom konaní sťažovateľ ďalej namietal
nedostatočný spôsob, akým sa mal/mohol vysporiadať s ním vznesenými námietkami
v odvolacom konaní. V dôsledku tohto postupu došlo k porušeniu jeho základných práv
v trestnom konaní: „Za porušenie môjho ústavne garantovaného práva na spravodlivý
proces považujem najmä to, že odvolací súd sa mojimi námietkami v napadnutom uznesení
nezaoberal, uzavrel vec s konštatovaním, že obrana je právne irelevantná. Som toho
názoru, že najmä ak ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, má byť dostatočne odôvodnené
v záujme jeho presvedčivosti, záväznosti a výchovného charakteru. V opačnom prípade je
rozhodnutie nepreskúmateľné, čím zároveň nie je garantované právo účastníka konania na
súdnu a inú právnu ochranu...“ Sťažovateľ taktiež vytkol postupu krajského súdu, že pri
svojej prieskumnej povinnosti prehliadol aj procesné pochybenia okresného súdu, na ktoré
ho výslovne upozornil vo svojom odvolaní: „... som... poukázal i na procesné pochybenia
súdu prvého stupňa, konkrétne že: na hlavnom pojednávaní... boli... prečítané výpovede
svedkov... hoci na to neboli splnené zákonné podmienky, konkrétne návrh procesnej
strany... súd prvého stupňa rozhodol nekonať o námietke zaujatosti... hoci... je potrebné
rozhodnutie senátu..., súd pri ukladaní trestu nebral do úvahy poľahčujúcu okolnosť, že som
doposiaľ viedol riadny život...“
5. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo L. B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
Uznesením Krajského súdu Nitra 5 To/60/2010 zo dňa 21. 12. 2010 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu Nitra 5 To/60/2010... za zrušuje...
3. L. B. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia 261,82 €...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na
ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj
vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
5. Sťažovateľ namietal porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn.
sp. zn. 5 To/60/2010 z 21. decembra 2010. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh
vyplýva, že v danom prípade sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje,
keďže nepodal proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, a to napriek tomu,
že ním namietané nedostatočné skutkové zistenia a nesprávne právne závery okresného
súdu potvrdené krajským súdom v odvolacom konaní v jeho trestnej veci sú zákonom
predpokladaným dôvodom dovolacieho konania. Sťažovateľom namietané okolnosti (body
3 a 4) je možné podľa názoru ústavného súdu subsumovať pod dovolacie dôvody podľa
§ 371 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších zmien (ďalej len
„Trestný poriadok“), a teda na podanie tohto účinného opravného prostriedku mal/má
sťažovateľ zákonný potenciál.
6. Ústavou daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo
na základe zákona. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak
fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany
svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako
účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv
a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých
sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry
ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa
sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými,
dovolenými a Trestným poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02,
7. Ako to vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane
týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu bolo/je možné s ohľadom na sťažovateľom uvádzané okolnosti
podať dovolanie, právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa
má najvyšší súd ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov bola preto aj táto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde uznesením odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
8. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011