Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 132/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť doc. Ing. M. B., CSc., K., zastúpeného advokátom JUDr. T.

Š., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

a a a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 18. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť doc. Ing. M. B., CSc., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája

2010 doručená sťažnosť doc. Ing. M. B., CSc. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na riadny a spravodlivý proces priznaného čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva o oprávnenosti trestného

obvinenia proti nemu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na zákonné posúdenie jeho činu podľa čl. 49

a dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 18. marca 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 20. augusta 2009 uznaný vinným z prečinu krádeže podľa .

Okresný súd uložil sťažovateľovi podľa a peňažný trest

vo výške 166 €, pričom pre prípad jeho úmyselného zmarenia mu bol zároveň podľa § 57

ods. 3 ustanovený náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného

mesiaca. Proti rozsudku okresného súdu podal obvinený odvolanie, ktoré Krajský súd

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. z 5. novembra

2009 zamietol ako nedôvodné. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu

dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 18. marca 2010 odmietol

z dôvodu, že neboli splnené zákonné dôvody na jeho podanie podľa § 371 ods. 1 písm. i)

.

3. Podľa tvrdení sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo

k porušeniu ním označených práv zakotvených v ústave a dohovore, a to predovšetkým tým,

že najvyšší súd pochybil pri uznaní viny za spáchaný skutok; nezaoberal sa otázkou

možného skutkového omylu a jeho vplyvu na otázku viny; pri svojom rozhodovaní

vychádzal z právnej teórie, a nie z judikatúry, ktorá je pre súdy záväzná; neposkytol ochranu

vlastníckemu právu a nesprávne posúdil objekt trestného činu. Sťažovateľ zdôrazňuje, že

skutok smeroval proti nespôsobilému predmetu útoku.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci nálezom takto

rozhodol:

„1/ Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. vynesením

uznesenia, ktorým dňa 18. marca 2010 odmietol dovolanie sťažovateľa porušil jeho právo

na riadny a spravodlivý proces chránené / Dohovoru a / SR

a právo na zákonné posúdenie jeho viny podľa Dohovoru a SR.

2/ Ústavný súd SR uvedené uznesenie zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na

ďalšie konanie.

3/ Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, ). Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť podanú sťažovateľom považovať

za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,

ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva

trestným činom.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie , ústavný súd predovšetkým

zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená

len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali,

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis ,

, , , ).

Ústavný súd v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti opakovane

vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa

mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery,

ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

7. V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ podané

dovolanie odôvodnil tým, že „dominantným znakom subjektívnej stránky jeho konania má

byť nespochybniteľná vedomosť o tom, že si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil.

V tejto súvislosti poukázal i na dôvody svojho odvolania, ktoré bolo podľa jeho názoru

odvolacím súdom vyhodnotené povrchne. Z dvoch možností, ako vyložiť predmetný

občianskoprávny vzťah si zvolil tú, ktorá je pre neho jednak nepriaznivá, no najmä v reálnej

súdnej praxi neudržateľná. Obvinený uviedol, že odvolací súd tak v prvom rade porušil

výrazným spôsobom pravidlo in dubio pro reo, keďže sa spolu so súdom prvého stupňa

nebol schopný oboznámiť v celom známom rozsahu s problematikou riešenia sporov

o obsahu, najmä však o rozsahu kúpnych zmlúv všeobecne. Otázka, od ktorej je závislé

konštatovanie o subjektívnej stránke prečinu krádeže spolu s jeho objektom znie, ako by

skončil spor o vlastníctvo k plotu medzi nim a poškodeným a z čoho by súd v konaní

vychádzal. Odvolací súd spolu s prvostupňovým mali síce jednoznačne za to, že obvinený

predal spolu s pozemkom aj plot, no spôsob, akým došlo k danému prevodu vlastníckeho

práva mal viesť podľa názoru obvineného k celkom inému záveru. ... obvinený zdôraznil, že

vyhodnotenie predmetného občianskoprávneho vzťahu medzi nám a poškodeným zo stany

prvostupňového ako i odvolacieho súdu považuje za chybné, pričom rovnako chybný je aj

z toho vyplývajúci záver, že sa zmocnil cudzej veci. Uznanie viny v danom prípade tak

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutku.“. Na základe uvedených

dôvodov sťažovateľ navrhol, aby najvyšší súd po vyslovení porušenia zákona zrušil

rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu.

8. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie označených práv vyvodzuje

sťažovateľ z toho, že najvyšší súd pochybil pri uznaní viny za spáchaný skutok; nezaoberal

sa otázkou možného skutkového omylu a jeho vplyvu na otázku viny; pri svojom

rozhodovaní vychádzal z právnej teórie, a nie z judikatúry, ktorá je pre súdy záväzná;

neposkytol ochranu vlastníckemu právu a nesprávne posúdil objekt trestného činu.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že skutok smeroval proti nespôsobilému predmetu útoku.

9. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí odmietol podľa

, pretože nie sú splnené zákonné dôvody na jeho podanie

podľa . V odôvodnení uznesenia sp. zn.

z 18. marca 2010 k dovolacím námietkam sťažovateľa uviedol:

„Z dikcie ustanovenia obvineným uplatneného dovolacieho dôvodu (§ 371 ods. 1

písm. i/ ) vyplýva, že vo vzťahu k zistenému skutku je možné dovolaním vytýkať

výlučne vady právne, a teda to, že skutok, ako bol súdom zistený bol nesprávne právne

kvalifikovaný ako trestný čin, hoci o trestný čin nejde alebo ide o iný trestný čin, než za

ktorý bol obvinený uznaný vinným. Na podklade tohto dovolacieho dôvodu nemožno preto

preskúmať a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, na ktorých je napadnuté

rozhodnutie založené, ani preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť

vyhodnotenia dôkazov. Popri vadách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, možno

tiež vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie. Rozumie sa ním zhodnotenie otázky,

ktorá nespočíva priamo v právnej kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej

okolnosti majúcej význam z hľadiska hmotného práva.

Z pohľadu dovolacieho súdu treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne

uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu

takého dovolacieho dôvodu podľa

Z hľadiska napadnutého rozhodnutia a obsahu dovolania obvineného je s poukazom

na deklarovaný dovolací dôvod významná otázka, či odvolací súd ako aj prvostupňový

správne pristúpili k právnej kvalifikácii posudzovaného skutku ako trestného činu krádeže

podľa Dovolateľ totiž namietal, že oba súdy chybne hodnotili

existenciu subjektívnej stránky uvedeného trestného činu a nezohľadnili to, že podľa jeho

názoru sa poškodený vlastníkom oplotenia (príslušenstva veci) nikdy nestal. Obvinený

poukázal na to, že správnosť právneho posúdenia v tejto trestnej veci záleží na vyhodnotení

povahy občianskoprávneho vzťahu medzi ním a poškodeným, a v dôsledku toho na

posúdení, či v danom prípade ide alebo nejde o cudziu vec, ktorej sa zmocnil. Otázka,

či príslušenstvo veci patrí obvinenému alebo poškodenému, môže teda naplniť citovaný

dovolací dôvod (nesprávna aplikácia iných noriem hmotného práva – predpisov

občianskeho práva), pretože od jej vyriešenia je závislá trestnosť skutku, t. j. jeho

hmotnoprávne posúdenie buď ako trestného činu alebo ako činu beztrestného.“

Najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní v uvedenej časti posúdil charakter

príslušenstva veci daný vôľou vlastníka, ako aj faktický stav veci a dospel k záveru, že

príslušenstvo zdieľa právny režim hlavnej veci (accessio cedit rei principali), v dôsledku

čoho sa právne úkony, ktorých predmetom je hlavná vec (v danom prípade kúpna zmluva

o predaji pozemku) vzťahujú bez ďalšieho aj na veci, ktoré tvoria ich príslušenstvo.

Existenciu príslušenstva hlavnej veci (vlastníctvo plotu odkúpenej nehnuteľnosti) od

podpisu zmluvy sťažovateľ nespochybnil a nemá oporu ani v žiadnom z vykonaných

dôkazov. Najvyšší súd na základe obsahu spisu dospel k záveru, že tak okresný, ako aj

krajský súd starostlivo zhodnotili všetky relevantné úkony, ktoré mali význam pre právnu

kvalifikáciu konania sťažovateľa a jeho právne posúdenie. Najvyšší súd konštatoval, že

skutkom popísaným vo výroku okresného súdu boli naplnené znaky skutkovej podstaty

trestného činu krádeže podľa , v dôsledku čoho nie je daný

dovolací dôvod podľa a dovolanie odmietol.

10. Ústavný súd uvádza, že dovolanie ( a nasl. ) je

mimoriadnym opravným prostriedkom na nápravu procesných a hmotnoprávnych vád

predpokladaných zákonom, pričom v zásade platí, že tento opravný prostriedok neslúži na

revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa ani k preskúmavaniu

nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie je preto len skutočne výnimočným zásahom do

inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej

istoty. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je všeobecnou

treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa

a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho

dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby

ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať;

na objasnenie okolností potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd

len potrebné vyšetrovanie v obmedzenom rozsahu ( ).

11. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou uvádza, že na preskúmanie

prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných

lehôt, oprávnenosti takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia

iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje

o merite návrhu. Ústavný súd poznamenáva, že uvedené platí, aj pokiaľ ide o skúmanie

prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

12. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že „právo na súd“,

ktorého jedným z aspektov je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať

rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca

k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej

podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý

garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď

existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr.

Guérin c. Francúzsko, 1998).

13. Otázka posúdenia existencie zákonných dôvodov dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(mutatis mutandis , ). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej

podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa

nezistenia zákonných dôvodov dovolania v danej veci, pričom najvyšší súd odmietol

dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu s odôvodnením, že neboli splnené

dôvody dovolania podľa .

Podľa názoru ústavného súdu závery vyslovené najvyšším súdom v danej veci

nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V citovanej časti

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba dovolanie sťažovateľa odmietnuť, a preto

ich ústavný súd považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne

konformné. Právne závery najvyššieho súdu v jeho sťažnosťou napadnutom uznesení

nemožno považovať za vybočujúce z rámca platnej zákonnej úpravy.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by

v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (, ), čo však, ako už bolo

uvedené, v okolnostiach daného prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu

skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu má také nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv

sťažovateľa. Ústavný súd preto nemal dôvod do výkladu najvyššieho súdu, ktorý inak konal

plne v medziach svojich ústavných právomocí, zasahovať.

14. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa

v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej

súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a porušením označených práv

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

dohovoru v spojení s a dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to ústavný súd podľa rozhodol

tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

15. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci (o jeho návrhu na zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu

a úhradu trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011