Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 134/2011
PDF · 142.81 KB
No categories available
I. ÚS 134/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. L. a V. L., obaja bytom N., zastúpených advokátom
JUDr. J. Č., B., ktorou namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a práva pokojne
užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v exekučnom konaní u súdneho exekútora JUDr. M. Š. vedenom pod
č. EX 43/2009 a na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 16 Er 66/2003, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. A. L. a V. L. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. decembra 2010 doručená sťažnosť Ing. A. L. a V. L. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len ,,listina“) a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v exekučnom
konaní u súdneho exekútora JUDr. M. Š. (ďalej len „exekútor“) vedenom pod sp. zn. EX
43/2009 a na Okresnom súde Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 Er 66/2003.
2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že proti sťažovateľom ako povinným je vedené
exekučné konanie, na základe exekučného titulu notárskej zápisnice, kde ako dlžníci
zo zmluvy o pôžičke uznali svoj záväzok a súhlasili s jej vykonateľnosťou. Exekútor
sťažovateľov upovedomil, že exekúciu vykoná predajom nehnuteľnosti – rodinného domu,
ktorý je bydliskom sťažovateľov. Sťažovatelia namietajú, že v exekučnom konaní je od nich
vymáhané plnenie v sume 465 050 990 € (prevažne sankčné úroky zo zmluvy o pôžičke),
ktoré predstavuje 408-násobok sumy, ktorú zostali dlžní veriteľovi. Ďalej v sťažnosti
namietajú neplatnosť ustanovenia pôvodnej zmluvy o pôžičke z 15. mája 2003 v časti ,,V
prípade, že pôžička nebude včas, t. j. do 16. 9. 2003 splatená, je dlžník povinný platiť
sankčný úrok vo výške 30% mesačne až do dňa splatenia celého dlhu.“.
3. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že
v predmetnom exekučnom konaní boli porušené ich práva podľa čl. 20 ústavy, čl. 11 listiny
a čl. 1 dodatkového protokolu.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny má každý právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov na neverejnom
zasadnutí senátu, a keďže pri jej predbežnom prerokovaní zistil, že nemá právomoc na jej
prerokovanie a rozhodnutie, rozhodol o jej odmietnutí.
6. Z vlastnej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že sťažovatelia ako žalobcovia
iniciovali viacero súdnych konaní, predmetom ktorých bolo skúmanie neplatnosti zmluvy
o pôžičke z 15. mája 2003.
7. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom sp. zn. 22 C 95/04 z 13. októbra 2004
rozhodol tak, že ich žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke uzavretej so žalovanou
15. mája 2003 a notárskej zápisnice č. N 56/2003, Nz 36772/2003 spísanej 15. mája 2003
zamietol a súčasne im uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania. Krajský
súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) rozsudok prvostupňového súdu ako vecne
správny v celom rozsahu potvrdil rozsudkom č. k. 10 Co 8/05-62 z 20. apríla 2005.
Sťažovatelia na ústavnom súde sťažnosťou namietali porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy týmito rozhodnutiami všeobecných súdov,
pričom ústavný súd ich sťažnosť uznesením odmietol pre nedostatok právomoci vo vzťahu
k rozsudku prvostupňového súdu a pre oneskorenosť vo vzťahu k rozsudku odvolacieho
súdu (III. ÚS 204/06 z 21. júna 2006).
8. Žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava IV 3. novembra 2004 sa
sťažovatelia domáhali určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke uzatvorenej 15. mája 2003, ako
aj notárskej zápisnice č. N 56/2003, Nz 36772/2003 z 15. mája 2003, a to v časti týkajúcej
sa istiny v sume 3 319,39 € (100 000 Sk). Prvostupňový súd rozsudkom sp. zn. 7 C 391/04
z 21. mája 2008 návrh sťažovateľov zamietol a súčasne im uložil povinnosť zaplatiť
žalovanej náhradu trov konania. Proti označenému rozsudku okresného súdu podali
sťažovatelia odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Co 431/2008
z 27. januára 2009 rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Sťažovatelia na ústavnom súde sťažnosťou namietali porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy týmito rozhodnutiami všeobecných súdov,
pričom ústavný súd ich sťažnosť uznesením odmietol pre nedostatok právomoci vo vzťahu
k rozsudku prvostupňového súdu a pre oneskorenosť vo vzťahu k rozsudku odvolacieho
súdu (IV. ÚS 401/09 z 13. novembra 2009).
9. Otázka neplatnosti uvedených právnych úkonov tak v celosti, ako aj v časti teda
bola predmetom riadneho občianskeho súdneho konania pred všeobecnými súdmi a v týchto
konaniach bolo právoplatne rozhodnuté. Sťažnosti sťažovateľov proti rozsudkom
všeobecných súdov na ústavnom súde boli odmietnuté. Ústavný súd preto v tomto konaní
nemal právomoc skúmať platnosť, resp. neplatnosť predmetných právnych úkonov v celosti
alebo v častiach.
10. Ústavný súd však pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že nie
je daná ani jeho právomoc na poskytnutie ochrany sťažovateľom, pokiaľ ide o namietané
porušenie ich označených práv v exekučnom konaní. Princíp subsidiarity zakotvený
v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv
a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemohol, nemôže v súčasnosti
a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom
prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané
porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj
právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu
subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať
príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za
dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 153/2010).
11. V exekučnom konaní majú sťažovatelia ako povinní k dispozícii viaceré účinné
právne prostriedky ochrany ich práva vlastniť a pokojne užívať majetok. Medzi základné
a priamo uplatniteľné patria námietky proti exekúcii (§ 50 Exekučného poriadku), návrh
na odklad exekúcie (§ 56 Exekučného poriadku) a návrh na zastavenie exekúcie (§ 57
Exekučného poriadku). Využitie týchto účinných právnych prostriedkov nápravy zakladá
právomoc všeobecného (exekučného) súdu na konanie a rozhodovanie o nich v súlade
s ústavou, listinou a dodatkovým protokolom. Právomoc všeobecného súdu na takéto
konanie a rozhodovanie súčasne vylučuje právomoc ústavného súdu na rozhodovanie
o prípadnom porušení označených práv sťažovateľov v exekučnom konaní, a to pred
rozhodnutím všeobecného súdu. Keďže z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by sťažovatelia
využili tieto účinné právne prostriedky nápravy, a ústavný súd je sťažnosťou viazaný
(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), bolo na mieste odmietnuť sťažnosť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2011