Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 146/2011
PDF · 118.6 KB
No categories available
II. ÚS 146/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. S., S., zastúpeného advokátom JUDr. D. M., P., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a vlastniť majetok podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn.
16 Co 140/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2011
doručená sťažnosť J. S., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu a vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.
16 Co 140/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. marca 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že kúpnou zmluvou z 27. júna 2008 sťažovateľ kúpil od F. B.
(ďalej len „predávajúci“) polovičný spoluvlastnícky podiel z pozemku v S. Neskôr bola
sťažovateľovi doručená žaloba M. a A. O. (ďalej len „žalobcovia“), ktorou sa domáhali
určenia, že oni sú vlastníkmi spoluvlastníckeho podielu, pretože ho údajne nadobudli
vydržaním na základe neformálnej kúpnej zmluvy údajne uzavretej 6. marca 1966.
Rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 81/2009-180
z 5. mája 2010 bolo žalobe vyhovené. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 140/2010
z 9. decembra 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu za porušenie označených práv podľa
ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.
Predávajúci bol zapísaný ako vlastník, ktorý nehnuteľnosť nadobudol od svojho otca
dedením rovnako, ako aj jeho predchodca. Sťažovateľ teda dobromyseľne nadobudol
vlastníctvo od predávajúceho ako legitímneho vlastníka. Rozsudkami všeobecných súdov
bol sťažovateľ zbavený vlastníctva nadobudnutého zákonným spôsobom. Vzniká preto
otázka, či možno niekoho potom, ako majetok dobromyseľne nadobudol od osoby zapísanej
v katastri nehnuteľností, vlastníctva zbaviť s poukazom na to, že v skutočnosti táto osoba
vlastníkom nebola. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na niektoré závery českých
súdov.
Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného všeobecné súdy pochybili aj nesprávnou
interpretáciou inštitútu ochrany dobromyseľného nadobúdateľa, ktorý nadobudol vlastníctvo
od nepravého dediča v zmysle ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka. Nesprávnou
interpretáciou tohto ustanovenia považovali predávajúceho za pravého dediča, avšak s tým,
že zdedil niečo, čo v skutočnosti poručiteľovi nepatrilo a čo preto zdediť nemal.
Napokon sťažovateľ namieta, že žalobca podľa príslušnej právnej úpravy nemohol
vôbec vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudnúť vydržaním k 1. aprílu 1983,
a to vzhľadom na ustanovenie § 135a Občianskeho zákonníka v znení vtedy účinnom,
pretože podľa tohto znenia Občianskeho zákonníka uplynutím zákonnej lehoty držby
nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku vydržaním ten, kto držbu vykonával, ale
štát. Neskoršia držba už nemohla vyvolať právne účinky vydržania.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom
krajským súdom pod sp. zn. 16 Co 140/2010 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu
z 9. decembra 2010 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu
trov právneho zastúpenia advokátom v sume 314,18 €.
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 140/2010 z 9. decembra 2010 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 81/2009-180 z 5. mája 2010. Podľa
názoru krajského súdu podstatou odvolacích námietok sťažovateľa boli okolnosti súvisiace
najmä s tým, že sťažovateľ bol dobromyseľný v tom, že oprávnene a v súlade so zákonom
nadobúda vlastníctvo od vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, teda s ohľadom na
zásadu ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tak vo všeobecnosti, ako aj osobitne podľa
§ 486 Občianskeho zákonníka v súvislosti s nadobudnutím vlastníctva od nepravého dediča.
Okrem toho namietal, že žalobcovia od 1. apríla 1983 nesplnili zákonné podmienky
vydržania vlastníctva voči štátu podľa § 134 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od
1. januára 1992. Poukazovali aj na skutočnosť, že dobromyseľnosť ich držby sa opierala
o neformálnu kúpnu zmluvu zo 6. marca 1966 uzavretú s pôvodným vlastníkom bez toho,
aby sa urobil o tom zápis v evidencii nehnuteľností. V súvislosti s názorom sťažovateľa,
podľa ktorého uplynutie vydržacej lehoty založenej na neformálnej kúpnej zmluve
znamenalo nadobudnutie spornej nehnuteľnosti štátom, pričom od 1. apríla 1983 žalobcovia
už nesplnili zákonnú podmienku vydržania vlastníctva voči štátu podľa § 134 Občianskeho
zákonníka účinného od 1. januára 1992, treba uviesť, že bolo potrebné vychádzať
z ustanovenia § 868 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa posudzujú aj právne
vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992, ale vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky
z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. V období
od 1. januára 19992 bolo preukázané, že žalobcovia splnili podmienky na nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním, pretože so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní
v tom, že im vec patrí a mali vec v nepretržitej držbe po dobu viac ako desať rokov. Možno
akceptovať záver, že žalobcovia vstúpili do užívania spornej nehnuteľnosti uzavretím
neformálnej zmluvy 6. marca 1966. Občiansky zákonník v znení účinnom od 1. apríla 1964
neupravoval možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, a to až do novelizácie
účinnej od 1. apríla 1983. Podľa novely vlastníctvo k pozemku alebo jeho časti bolo možné
nadobudnúť vydržaním, avšak iba v prospech štátu. Na základe novej právnej úpravy
vydržania účinnej od 1. januára 1992 mohol držiteľ pozemku nadobudnúť vlastnícke právo
vydržaním za predpokladu, že bol držiteľom oprávneným a uplynula doba desať rokov,
počas ktorých mal vec v držbe. V zmysle § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka si držiteľ
mohol započítať do vydržacej doby aj dobu, po ktorú mal nehnuteľnosť v držbe on alebo
jeho právny predchodca aj pred účinnosťou novely. K tomu, aby nastali účinky vydržania,
nemusela preto celá vydržacia doba uplynúť až po 1. januári 1992, ale účinky vydržania
nemohli nastať skôr ako uvedeným dňom. Vzhľadom na zistené skutočnosti bolo dôvodné
uzavrieť, že žalobcovia spornú nehnuteľnosť nerušene a dobromyseľne užívali od roku
1966, teda viac ako desať rokov, a preto nadobudli vlastnícke právo vydržaním. Nebolo
možné súhlasiť so sťažovateľom tvrdiacim, že žalobcovia mohli vlastníctvo vydržať len pre
štát, nie pre seba. Rovnako nebolo možné súhlasiť ani s námietkou ochrany
dobromyseľného nadobúdateľa od nepravého dediča. Právneho predchodcu sťažovateľa nie
je možné považovať za nepravého dediča, pretože nesporne bol dedičom oprávneným.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Ústavný súd považuje závery všeobecných súdov za dostatočne zargumentované
a presvedčivé. V nijakom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne či zjavne
neodôvodnené, a preto niet ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.
V podstate ide o to, že na namietané právne otázky má sťažovateľ odlišný názor ako
všeobecné súdy. Táto skutočnosť však sama osebe bez ďalšieho nemôže znamenať
porušenie označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu. Hoci takú
právnu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho zákonníka, akú zastáva
sťažovateľ, možno považovať nepochybne za legitímnu a možnú, rovnako treba posudzovať
aj právnu interpretáciu všeobecných súdov. Žiadna z nich sa nejaví ako ústavne
nekonformná.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2011