Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 146/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. S., S., zastúpeného advokátom JUDr. D. M., P., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a vlastniť majetok podľa čl. 46

ods. 1 a a 4 , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2011

doručená sťažnosť J. S., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu a vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4

(ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. marca 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že kúpnou zmluvou z 27. júna 2008 sťažovateľ kúpil od F. B.

(ďalej len „predávajúci“) polovičný spoluvlastnícky podiel z pozemku v S. Neskôr bola

sťažovateľovi doručená žaloba M. a A. O. (ďalej len „žalobcovia“), ktorou sa domáhali

určenia, že oni sú vlastníkmi spoluvlastníckeho podielu, pretože ho údajne nadobudli

vydržaním na základe neformálnej kúpnej zmluvy údajne uzavretej 6. marca 1966.

Rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. -180

z 5. mája 2010 bolo žalobe vyhovené. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 9. decembra 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu za porušenie označených práv podľa

, dohovoru a dodatkového protokolu.

Predávajúci bol zapísaný ako vlastník, ktorý nehnuteľnosť nadobudol od svojho otca

dedením rovnako, ako aj jeho predchodca. Sťažovateľ teda dobromyseľne nadobudol

vlastníctvo od predávajúceho ako legitímneho vlastníka. Rozsudkami všeobecných súdov

bol sťažovateľ zbavený vlastníctva nadobudnutého zákonným spôsobom. Vzniká preto

otázka, či možno niekoho potom, ako majetok dobromyseľne nadobudol od osoby zapísanej

v katastri nehnuteľností, vlastníctva zbaviť s poukazom na to, že v skutočnosti táto osoba

vlastníkom nebola. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na niektoré závery českých

súdov.

Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného všeobecné súdy pochybili aj nesprávnou

interpretáciou inštitútu ochrany dobromyseľného nadobúdateľa, ktorý nadobudol vlastníctvo

od nepravého dediča v zmysle ustanovenia . Nesprávnou

interpretáciou tohto ustanovenia považovali predávajúceho za pravého dediča, avšak s tým,

že zdedil niečo, čo v skutočnosti poručiteľovi nepatrilo a čo preto zdediť nemal.

Napokon sťažovateľ namieta, že žalobca podľa príslušnej právnej úpravy nemohol

vôbec vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudnúť vydržaním k 1. aprílu 1983,

a to vzhľadom na ustanovenie v znení vtedy účinnom,

pretože podľa tohto znenia uplynutím zákonnej lehoty držby

nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku vydržaním ten, kto držbu vykonával, ale

štát. Neskoršia držba už nemohla vyvolať právne účinky vydržania.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom

krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby bol rozsudok krajského súdu

z 9. decembra 2010 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu

trov právneho zastúpenia advokátom v sume 314,18 €.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. decembra 2010 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -180 z 5. mája 2010. Podľa

názoru krajského súdu podstatou odvolacích námietok sťažovateľa boli okolnosti súvisiace

najmä s tým, že sťažovateľ bol dobromyseľný v tom, že oprávnene a v súlade so zákonom

nadobúda vlastníctvo od vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, teda s ohľadom na

zásadu ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tak vo všeobecnosti, ako aj osobitne podľa

v súvislosti s nadobudnutím vlastníctva od nepravého dediča.

Okrem toho namietal, že žalobcovia od 1. apríla 1983 nesplnili zákonné podmienky

vydržania vlastníctva voči štátu podľa v znení účinnom od

1. januára 1992. Poukazovali aj na skutočnosť, že dobromyseľnosť ich držby sa opierala

o neformálnu kúpnu zmluvu zo 6. marca 1966 uzavretú s pôvodným vlastníkom bez toho,

aby sa urobil o tom zápis v evidencii nehnuteľností. V súvislosti s názorom sťažovateľa,

podľa ktorého uplynutie vydržacej lehoty založenej na neformálnej kúpnej zmluve

znamenalo nadobudnutie spornej nehnuteľnosti štátom, pričom od 1. apríla 1983 žalobcovia

už nesplnili zákonnú podmienku vydržania vlastníctva voči štátu podľa § 134 Občianskeho

zákonníka účinného od 1. januára 1992, treba uviesť, že bolo potrebné vychádzať

z ustanovenia , v zmysle ktorého sa posudzujú aj právne

vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992, ale vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky

z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. V období

od 1. januára 19992 bolo preukázané, že žalobcovia splnili podmienky na nadobudnutie

vlastníckeho práva vydržaním, pretože so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní

v tom, že im vec patrí a mali vec v nepretržitej držbe po dobu viac ako desať rokov. Možno

akceptovať záver, že žalobcovia vstúpili do užívania spornej nehnuteľnosti uzavretím

neformálnej zmluvy 6. marca 1966. v znení účinnom od 1. apríla 1964

neupravoval možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, a to až do novelizácie

účinnej od 1. apríla 1983. Podľa novely vlastníctvo k pozemku alebo jeho časti bolo možné

nadobudnúť vydržaním, avšak iba v prospech štátu. Na základe novej právnej úpravy

vydržania účinnej od 1. januára 1992 mohol držiteľ pozemku nadobudnúť vlastnícke právo

vydržaním za predpokladu, že bol držiteľom oprávneným a uplynula doba desať rokov,

počas ktorých mal vec v držbe. V zmysle si držiteľ

mohol započítať do vydržacej doby aj dobu, po ktorú mal nehnuteľnosť v držbe on alebo

jeho právny predchodca aj pred účinnosťou novely. K tomu, aby nastali účinky vydržania,

nemusela preto celá vydržacia doba uplynúť až po 1. januári 1992, ale účinky vydržania

nemohli nastať skôr ako uvedeným dňom. Vzhľadom na zistené skutočnosti bolo dôvodné

uzavrieť, že žalobcovia spornú nehnuteľnosť nerušene a dobromyseľne užívali od roku

1966, teda viac ako desať rokov, a preto nadobudli vlastnícke právo vydržaním. Nebolo

možné súhlasiť so sťažovateľom tvrdiacim, že žalobcovia mohli vlastníctvo vydržať len pre

štát, nie pre seba. Rovnako nebolo možné súhlasiť ani s námietkou ochrany

dobromyseľného nadobúdateľa od nepravého dediča. Právneho predchodcu sťažovateľa nie

je možné považovať za nepravého dediča, pretože nesporne bol dedičom oprávneným.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd považuje závery všeobecných súdov za dostatočne zargumentované

a presvedčivé. V nijakom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené, a preto niet ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

V podstate ide o to, že na namietané právne otázky má sťažovateľ odlišný názor ako

všeobecné súdy. Táto skutočnosť však sama osebe bez ďalšieho nemôže znamenať

porušenie označených práv podľa , dohovoru a dodatkového protokolu. Hoci takú

právnu interpretáciu dotknutých ustanovení , akú zastáva

sťažovateľ, možno považovať nepochybne za legitímnu a možnú, rovnako treba posudzovať

aj právnu interpretáciu všeobecných súdov. Žiadna z nich sa nejaví ako ústavne

nekonformná.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011