Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 134/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 2. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra

2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. júla 2010.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: «Sťažovateľ zažaloval sudcu JUDr. M. S.,

ktorý bol zákonným sudcom vo veci sp. zn.: na Okresnom súde v Trnave.

Sudca S. konanie viedol spôsobom takým, že od počiatku dával najavo opovrhnutie nad

dôkazmi D. B. - keď žiadal pripojiť vyšetrovací spis ÚIS-418/1BA-PO-2004.

Žalobou sa sťažovateľ domáhal náhrady škody za protizákonné

zbavenie slobody por. R. S. v roku 2002, keď sťažovateľ bol zbavený slobody iba zo

„SRANDY“ por. S., ktorý tvrdí, že som nepreberal jeho predvolania na výsluch a keď som

predvolanie prebral, tak som sa nedostavil. A TO CELÉ JE LOŽ. Vo vyšetrovacom spise

ÚIS-418/1BA-P0-2004 mali byť vrátené predvolania, ale tam nebolo ani jedno; vo

vyšetrovacom spise mali byť vrátené doručenky ale nebola v ňom ani jedna.

Riaditeľ KR PZ v Trnave písomne potvrdil, že por. S. sťažovateľa nepredvolával

písomne, ako teda predvolával? TOTO zákonný sudca S. odmietol preskúmať. Jednoducho

súdne konanie zmaril spôsobom, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, zákonmi, SR

a Dohovorom.

I.B. Podľa Dohovoru čl. 5 - právo na slobodu a bezpečnosť ods. 5 - každý, kto bol

zatknutý alebo zbavený slobody v rozpore a ustanoveniami tohto článku, MÁ NÁROK NA

ODŠKODNENIE. Toto odškodnenie sudca M. S. zmaril, ale on nemá právo na zmarenie

odškodnenia, ale má povinnosť odškodniť pretože je Dohovorom viazaný, nemôže

rozhodovať svojvoľne a stavať sa nad Dohovor a to odmietaním dokazovania na

pojednávaní. Sudca S. nevidel vyšetrovací spis ÚIS-418/1BA-P0-2004.

I.C. Preto sťažovateľ zažaloval sudcu M. S. žalobou o „0chranu osobnosti a náhradu

nemajetkovej ujmy“.

Vec bola napokon postúpená na Okresný súd v Nitre pod sp. zn.: čo je

chybné rozhodnutie, pretože miestne príslušným súdom je zo zákona Okresný súd Bratislava

II.

I.D. Okresný súd v Nitre odmieta postúpiť spis na miestne príslušný súd OS BA II

a vymáha majetkové pomery sťažovateľa, hoci konanie je oslobodené od poplatkov.

Uznesením -125 OS Nitra nepriznal oslobodenie od poplatku, hoci

oslobodenie má byť zo .

Konanie zase, ako takmer vždy prebieha šikanózne a urážkami zákona, provokáciami

zo strany sudcu.

I.E. Prípisom zo dňa 30. 08. 2010 oznámil sťažovateľ súdu, že je podľa Rozhodnutia

Úradu práce B. je občanom v hmotnej núdzi a bez príjmov od mája 2006 naďalej.

I. F. Okresnému súdu uniká, že sudca M. S. skutočne zmaril konanie

protizákonným spôsobom, proti Dohovoru a sťažovateľ zakaždým musí bojovať vynútený

boj oslobodenie od poplatkov, musí bojovať proti pripisovanému FIKTÍVNEMU MAJETKU

a pritom je vždy vyprovokovaný k nadávkam, pretože sa nedá znášať urážanie pripisovaním

fiktívneho majetku alebo odmietanie oslobodenia od poplatku a následne zmarenie súdneho

konanie pre nezaplatenie poplatku.».

Na základe uvedeného sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„II. A. Krajský súd Bratislava porušil základné právo D. B. v konaní

-139 garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavný súd Slovenskej republiky

zrušuje uznesenie -139, zo dňa 02. 07. 2010 Krajského súdu Bratislava.

II.B. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje postúpiť konanie

Okresnému súdu Bratislava II, Drieňová 5, Bratislava.

Sťažovateľ žiada o ustanovenie advokáta na konanie pred Ústavným súdom

zo známych dôvodov, sťažovateľ je invalid bez príjmu, je nositeľom ŤZP, zo zdravotných

dôvodov nemá možnosť zárobku, je občanom v hmotnej núdzi.“

Z priloženej dokumentácie k sťažnosti vyplývajú tieto skutočnosti:

Sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava 19. mája 2008 o ochranu

osobnosti a nemajetkovú ujmu domáha toho, aby Okresný súd Trnava uložil JUDr. M. S.,

sudcovi Okresného súdu Trnava, ktorý bol zákonným sudcom v jeho veci vedenej pod sp.

zn. , povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16

000 000 Sk. Toto konanie bolo vedené Okresným súdom Trnava pod sp. zn. .

Sudcovia Okresného súdu Trnava upozornili na existenciu okolnosti, na základe ktorej by

mohli vzniknúť pochybnosti o ich nezaujatosti spočívajúcej v tom, že žalovaný je sudcom

toho istého okresného súdu, a preto predložili vec podľa § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie, či sú, alebo nie sú

vylúčení z prerokúvania veci. V konaní o oznámení sudcov prvého stupňa vedenom na

Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. aj sudcovia Krajského súdu v Trnave

(s výnimkou jedného sudcu) oznámili Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), že aj na ich strane sú skutočnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o ich

nezaujatosti.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 18. júla 2008 rozhodol, že sudcovia

Krajského súdu v Trnave sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci až do jej

právoplatného skončenia; vec prikázal na prerokovanie a rozhodnutie krajskému súdu.

V nadväznosti na uvedené krajský súd uznesením č. k. -45 z 12. januára 2009

rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Trnava sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania

veci vedenej pod sp. zn. ; vec prikázal na prerokovanie Okresnému súdu Nitra

(ďalej len „okresný súd“).

Po prikázaní veci okresnému súdu sa vec na tomto súde vedie pod sp. zn.

. Okresný súd prípisom zo 6. apríla 2009 a opakovane 12. mája 2009 vyzval

sťažovateľa, aby v súvislosti s jeho žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov zaslal

okresnému súdu riadne vyplnené a potvrdené tlačivo o majetkových a zárobkových

pomeroch. Sťažovateľ na výzvu okresného súdu zareagoval tak, že podaním zo 7. mája

2009 a opakovane 25. júna 2009 oznámil okresnému súdu, že tento nie je miestne

príslušným súdom a že žaloba o ochranu osobnosti patrí Okresnému súdu Bratislava II,

pretože sťažovateľ žije v obvode tohto súdu, a preto žiada okresný súd o postúpenie

Okresnému súdu Bratislava II.

Okresný súd si v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o oslobodenie od súdnych

poplatkov a v nadväznosti na podania sťažovateľa vyžiadal doklady preukazujúce jeho

majetkové pomery z Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, z Okresného súdu

Trnava, zo Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, zo Správy

katastra P., zo Správy katastra Ž. a zo Správy katastra B. V nadväznosti na zistené

skutočnosti okresný súd uznesením č. k. -125 z 5. januára 2010 sťažovateľovi

oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.

Sťažovateľ na toto rozhodnutie zareagoval odvolaním, ktoré označil ako „Odvolanie

proti tupému uzneseniu zo dňa 05. 02. 2010 nezákonnej sudkyne, keď miestne príslušným

súdom vo veci samej je Okresný súd Bratislava II“. Okresný súd na toto odvolanie reagoval

prijatím uznesenia č. k. -130 z 12. marca 2010, ktorým vyzval sťažovateľa,

aby v lehote 10 dní od jeho doručenia doplnil odvolanie o zákonom predpísané náležitosti.

Po predložení veci krajskému súdu rozhodol krajský súd o odvolaní sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -125 z 5. januára 2010 v konaní o ochranu

osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy uznesením č. k. -138 z 2. júla 2010

tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť

16. novembra 2010. Uznesením č. k. -139 z 2. júla 2010 (právoplatné

19. augusta 2010) uložil sťažovateľovi poriadkovú pokutu v sume 100 € s odôvodnením, že

sťažovateľ použil hrubo urážlivé výrazy na adresu súdu a vec prerokúvajúcej sudkyni. Na

základe prehodnotenia takéhoto správania dospel k záveru, že obsah hrubo urážlivého

odvolania sťažovateľa v prerokúvanej veci odôvodňuje uloženie poriadkovej pokuty

sťažovateľovi podľa .

Sťažovateľ podaním z 30. augusta 2010 označeným ako „Odvolanie proti uzneseniu,

ktoré je protizákonné a protiústavne, zo dňa 02. 07. 2010, doručené dňa 19. 08. 2010“, opäť

s použitím hanlivých výrazov žiadal najvyšší súd ako odvolací súd, aby zrušil „hlúpe

uznesenie“ č. k. -139 z 2. júla 2010 ako rozhodnutie „protiústavne proti

čl. 12 ods. 4...“.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k.

-139 z 2. júla 2010 rozhodol uznesením sp. zn. z 22. septembra

2010 tak, že konanie o odvolaní zastavil. Toto uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo

právoplatnosť 15. októbra 2010.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, , , , ).

Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.

Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

( ). V danom prípade sťažovateľ v petite za porušovateľa svojich práv

označil krajský súd a domáha sa toho, aby ústavný súd vyslovil, že krajský súd porušil jeho

právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 2. júla 2010, a žiada toto uznesenie zrušiť. Ústavný súd sa preto zaoberal

len možným porušením základného práva sťažovateľa postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. júla 2010 súc viazaný návrhom

podľa . Konanie pred ústavným súdom je navyše

ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania

o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

1. Ústavný súd posúdil napadnuté uznesenie krajského súdu a postup, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, z hľadiska namietaného porušenia práva sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dospel k záveru, že odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti a je

ústavne konformné. Krajský súd dostatočným spôsobom odôvodnil aplikáciu § 53 ods. 1

na hrubo urážlivé vyjadrenia sťažovateľa a využil poriadkové opatrenia, ktoré sú mu

dané pre prípad takéhoto správania účastníkov konania. V nadväznosti na tento záver

ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť

podľa .

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. ústavný súd posúdil návrh sťažovateľa na rozhodnutie

o jeho sťažnosti a odôvodnenie tohto návrhu a dospel k záveru, že vzhľadom na formuláciu

návrhu na rozhodnutie a odôvodnenie sťažnosti, sťažovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť

medzi označeným konaním krajského súdu (ako celku) a namietaným porušením jeho práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na tomto

základe uzavrel, že obsah sťažnosti vzhľadom na absenciu preukázania príčinnej súvislosti

medzi postupom krajského súdu a označeným porušením jeho práva nesignalizuje možnosť

vyslovenia jeho porušenia po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. V nadväznosti na tento

záver ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších požiadavkách

sťažovateľa nerozhodoval.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti pri označení krajského súdu ako porušiteľa svojho

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietal aj porušenie práva zaručeného v čl. 13 dohovoru

zrejme z dôvodu svojej nespokojnosti s rozhodovaním krajského súdu v odvolacom konaní

v danej veci; preto sa domnieva, že využitie opravného prostriedku (odvolania), ktorým sa

domáhal zjednania nápravy, bol neúčinný. Aj keď sťažovateľ porušenie čl. 13 dohovoru

v petite nespomenul, ústavný súd nad rámec svojho rozhodnutia uvádza, že z čl. 13

dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy

mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia

ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho

z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim)

o porušení iného práva chráneného dohovorom (). Keďže ústavný súd

odmietol sťažnosť pre jej zjavnú neopodstatnenosť, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13

dohovoru. Vzhľadom na to, že namietané porušenie čl. 13 dohovoru nebolo v návrhu petitu,

ústavný súd o tejto časti sťažnosti nerozhodoval, len na túto skutočnosť upozorňuje.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2011