Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 150/2011
PDF · 244.56 KB
No categories available
IV. ÚS 150/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. S., t. č. vo výkone väzby, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva podľa čl. 8 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd návrhom
Okresnej prokuratúry Galanta na vzatie do väzby sp. zn. 1 Pv 180/2010 z 25. februára 2010
a uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 1 Tp 11/2010 z 27. februára 2010, ako
aj základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 22/2011 z 8. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2011
doručená sťažnosť P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva podľa čl. 8 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) návrhom
Okresnej prokuratúry Galanta (ďalej len „okresná prokuratúra“) na vzatie do väzby sp. zn.
1 Pv 180/2010 z 25. februára 2010 a uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 11/2010 z 27. februára 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
okresného súdu“ alebo „uznesenie z 27. februára 2010“), ako aj základných práv podľa
čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 22/2011 z 8. februára 2011.
Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z informácií získaných v súčinnosti s okresným
súdom vyplýva, že sťažovateľ je na základe uznesenia vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Galanta, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru justičnej polície
vydaného pod sp. zn. ORP-107/JP-GA-2010 trestne stíhaný pre zločin útoku na verejného
činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona a za prečin krádeže
podľa § 212 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Trestného zákona. V tejto trestnej veci bol na návrh
okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pv 180/2010 z 25. februára 2010 uznesením okresného súdu
z 27. februára 2010 vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Proti
tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 15/2010
z 18. marca 2010 ako nedôvodnú zamietol. Toto uznesenie krajského súdu bolo
sťažovateľovi doručené 29. marca 2010.
Sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a jeho žiadosť okresný súd
uznesením sp. zn. 1 T 213/2010 z 26. januára 2011 zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu
okresného súdu podal sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 22/2011
z 8. februára 2011 taktiež ako nedôvodnú zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní a všeobecné súdy
konajúce v jeho trestnej veci porušili jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2
ústavy a podľa čl. 8 ods. 3 listiny, čo odôvodnil takto:
„I. porušenie čl. 8 ods. 3 listiny... namietam nedodržanie lehoty zo strany Okresnej
prokuratúry v Galante..., ktorá podala oneskorene návrh na vzatie do väzby obv. P. S.
na Okresný súd Galanta, sudcovi pre prípravné konanie, ktorý rozhodol o vzatí obvineného
do väzby.
Osobná sloboda mi bola obmedzená 24. 2. 2010 o 6.20 hod. Okresná prokuratúra
podala návrh na vzatie do väzby, 1 Pv 180/2010 dňa 25. 2. 2010 o 19.00 hod. na okresný
súd v Galante, čím bol jednoznačne porušený čl. 8 ods. 3 listiny..., ktorý hovorí, že
obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať iba v prípadoch
ustanovených v zákone. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania,
vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Zároveň
namietam nedodržanie lehoty zo strany okresného súdu..., ktorý rozhodoval o mojom vzatí,
resp. nevzatí do väzby.
Okresnou prokuratúrou Galanta som bol návrhom na vzatie do väzby
č. 1 Pv 180/2010 zo dňa 25. 02. 2010 o 19.00 hod. odovzdaný sudcovi pre prípravné
konanie na Okresný súd v Galante. Avšak Okresný súd Galanta rozhodoval o mojom vzatí
do väzby až 27. 02. 2010 o 11 hod., č. k. 1 Tp 11/2010, čím bol zo strany súdu porušený
čl. 8 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ktorý hovorí, že sudca musí zadržanú osobu
do 24 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu...
Taktiež som uvedené skutočnosti namietal vo svojej sťažnosti proti rozhodnutiu
o väzbe, o ktorej rozhodoval Krajský súd v Trnave dňa 08. 02. 2011 č. k. 5 Tos/22/2011,
ktorý sa uvedenými skutočnosťami absolútne nezaoberal a moju sťažnosť ako nedôvodnú
zamietol.
II. Porušenie čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR... namietam postup
a rozhodnutie Krajského súdu Trnava, ktorý dňa 08. 02. 2011 č. k. 5 Tos/822/2011 zamietol
moju sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe, kde som namietal a poukázal na nezákonnosť
jednotlivých dôkazov vykonaných v prípravnom konaní, vyšetrovateľom ORP v Galante,
ktorý bez mojej prítomnosti vykonal vyšetrovací pokus na rozpoznanie mojej osoby, dňa
15. 06. 2010 o 02.30 hod. a taktiež vyšetrovateľ ORPZ Galanta vykonal vyšetrovací pokus
simulácie útoku na policajta (rekonštrukcia spáchania skutku) dňa 15. 6. 2010 o 03.25 hod.
opäť bez mojej prítomnosti, čím mi bol jednoznačne porušený čl. 17 ods. 2 Ústavy a čl. 48
ods. 2 Ústavy SR...
Z ustanovení § 157 (vyšetrovací pokus) ods. 3 Tr. por. vyplýva, že na vyšetrovacom
pokuse sa zúčastní podozrivý, obvinený, poškodený a svedok. Z § 159 ods. 2 Tr. por.
vyplýva, že pri rekonštrukcii sa primerane použijú ustanovenia o vyšetrovacom pokuse.“
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom „zrušil
rozhodnutie Okresnej prokuratúry zo dňa 25. 2. 2010, č. 1 Pv 180/2010, rozhodnutie okres.
súdu zo dňa 27. 02. 2010, č. k. 1 Tp 11/2010 a rozhodnutie Krajského súdu Trnava zo dňa
08. 02. 2011, č. k. 5 Tos 22/2011 a rozhodol novým rozhodnutím – uznesením, ktorým mi
prizná primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4 500 € a taktiež ma svojim
rozhodnutím prepustí z väzby na slobodu“. Ďalej žiada „uhradiť trovy právneho zastúpenia
na účet právneho zástupcu“. Zároveň sťažovateľ požiadal o ustanovenie advokáta na svoje
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 8 ods. 3 listiny obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno
zadržať iba v prípadoch ustanovených v zákone. Zadržaná osoba musí byť ihneď
oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu
alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť
a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie v sťažnosti označených základných
práv návrhom okresnej prokuratúry na vzatie sťažovateľa do väzby sp. zn. 1 Pv 180/2010
z 25. februára 2010 uznesením okresného súdu z 27. februára 2010, na základe ktorého bol
sťažovateľ vzatý do väzby, a napokon uznesením krajského súdu z 8. februára 2011, ktorým
bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 213/2010
z 26. januára 2011, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Zo sťažnosti
sťažovateľa nesporne vyplýva, že jeho námietky sú spojené výlučne so zásahom do jeho
osobnej slobody v súvislosti s jeho väzbou. Svedčia o tom aj ním v sťažnosti označené
základné práva chránené ústavou a listinou, k porušeniu ktorých podľa jeho názoru malo
dôjsť. Ústavný súd preto mohol posudzovať sťažnosť iba z tohto hľadiska a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 8 ods. 3 listiny
návrhom okresnej prokuratúry na vzatie do väzby sp. zn. 1 Pv 180/2010 z 25. februára
2010 a uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 11/2010 z 27. februára 2010
Sťažovateľ namieta, že návrhom okresnej prokuratúry na jeho vzatie do väzby
z 25. februára 2010, ako aj uznesením okresného súdu z 27. februára 2010 o jeho vzatí
do väzby bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 8 ods. 3 listiny, a to tým, že okresná
prokuratúra podala návrh na jeho vzatie do väzby okresnému súdu oneskorene. Sťažovateľ
tak usudzuje z toho, že jeho osobná sloboda bola obmedzená 24. februára 2010 o 6.20 h
a návrh na jeho vzatie do väzby bol okresnému súdu predložený 25. februára 2010
o 19.00 h, ktorý rozhodol o jeho vzatí do väzby až 27. februára 2010 o 11.00 h.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom
prípade sťažovateľ mal možnosť uvedené skutočnosti namietať v sťažnosti podanej proti
uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby z 27. februára 2010. Proti uzneseniu okresného
súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť
ochranu označeným právam sťažovateľa podľa ústavy mal krajský súd v opravnom konaní.
Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ
využil riadny opravný prostriedok a krajský súd (ktorého postup však sťažovateľ v sťažnosti
podanej ústavnému súdu nenamietal) o ňom rozhodol uznesením sp. zn. 5 Tpo 15/2010
z 18. marca 2010. Predmetné uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 29. marca 2010.
Ústavný súd preto v súlade s princípom subsidiarity odmietol sťažnosť v tej časti,
v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 8 ods. 3 listiny návrhom
okresnej prokuratúry na jeho vzatie do väzby z 25. februára 2010 a uznesením okresného
súdu z 27. februára 2010 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Navyše je sťažnosť v tejto časti podaná oneskorene. Podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri
opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom
zásahu dozvedieť.
Zo sťažnosti je zrejmé, že k podaniu návrhu okresnej prokuratúry na vzatie
sťažovateľa do väzby došlo 25. februára 2010. Uznesenie krajského súdu sp. zn.
5 Tpo 15/2010 z 18. marca 2010, ktorým bolo rozhodnuté o jeho sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu o vzatí do väzby, mu bolo doručené 29. marca 2010. Od tohto dátumu
mohol sťažovateľ, ak bol presvedčený o porušení svojich základných práv alebo slobôd,
podať do dvoch mesiacov sťažnosť ústavnému súdu. Pokiaľ tak sťažovateľ neurobil
(v lehote dvoch mesiacov), ústavný súd v takom prípade nemôže rozhodnúť inak, iba takúto
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako podanú oneskorene.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2
ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 22/2011 z 8. februára 2011
Podstatou sťažnosti vo vzťahu k tejto jej časti je nesúhlas sťažovateľa so závermi
krajského súdu v reakcii na argumentáciu obsiahnutú v jeho sťažnosti podanej proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 213/2010 z 26. januára 2011, v ktorej poukázal
na nezákonnosť jednotlivých dôkazov vykonaných v prípravnom konaní, keď krajský súd
v napadnutom uznesení k tejto jeho námietke uviedol, že „v súčasnom štádiu konania mu
neprislúcha podrobne hodnotiť jednotlivé dôkazy vykonané v prípravnom konaní a ich
zákonnosť, pretože toto je úlohou súdu I. stupňa v rámci dokazovania vykonanom
na hlavných pojednávaniach“. Takéto vysporiadanie sa krajského súdu s jeho
argumentáciou považuje sťažovateľ za porušenie svojich v sťažnosti označených práv.
V nadväznosti na to je predovšetkým potrebné zdôrazniť, že v konaní pred krajským
súdom bolo rozhodované o sťažnosti sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu, ktorým
bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.
Preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovej
námietke ústavný súd zistil, že krajský súd sa s námietkou sťažovateľa o nezákonnosti
vykonania dôkazov uplatnenou v jeho sťažnosti vysporiadal ústavne akceptovateľným
spôsobom. Krajskému súdu totiž pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti
zamietajúcemu prvostupňovému uzneseniu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
neprislúchalo posudzovať námietky založené na takých dôvodoch, ako boli formulované
sťažovateľom, pretože tieto neboli relevantné pre rozhodnutie o väzbe. Tieto námietky bude
môcť posudzovať príslušný súd až pri meritórnom rozhodovaní v trestnej veci sťažovateľa.
Nezákonnosť vykonania dôkazov bude mať sťažovateľ možnosť namietať v priebehu
trestného konania uplatnením práva na obhajobu až do jeho právoplatného skončenia, teda
vrátane využitia riadnych opravných prostriedkov a v prípade závažných procesných
pochybení zásadného charakteru aj po jeho právoplatnom skončení využitím mimoriadneho
opravného prostriedku.
Vo svojej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa
obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,
pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna
alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tomto prípade nezistil existenciu príčinnej
súvislosti medzi sťažnostnými námietkami sťažovateľa a tvrdeným zásahom do jeho
označených základných práv napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 22/2011
z 8. februára 2011, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol pri jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Navyše ústavný súd poukazuje na to, že prostredníctvom čl. 48 ods. 2 ústavy sa
garantuje okrem iného aj právo na to, aby sa účastník konania mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom (z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta
porušenie práve tohto atribútu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej
vyplýva, že na rozhodovanie súdu o väzbe sa vzťahujú ustanovenia čl. 17 ústavy (príp.
ustanovenia čl. 5 dohovoru), ktoré zahŕňajú tak hmotné, ako aj procesné atribúty základného
práva na osobnú slobodu, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné
len tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1
ústavy o práve na súdnu ochranu (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07), príp. ustanovenia
tvoriace obsah základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré sú zásadne aplikovateľné
len v konaní vo veci samej, t. j. v trestnom konaní v rámci konania a rozhodovania o vine
a treste.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s uznesením krajského súdu namietal porušenie
takého svojho základného práva, ktoré na konanie a rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom
trvaní nie je aplikovateľné, a preto k jeho porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok
príčinnej súvislosti medzi v sťažnosti označeným základným právom a namietaným
rozhodnutím.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je vo vzťahu
k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy potrebné odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (analogicky
napr. III. ÚS 68/08, III. ÚS 383/09).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu stratilo už opodstatnenie, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti
(napr. žiadosť o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným
súdom).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2011