Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 183/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1,

a a práva zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove z 12. januára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2011

doručená sťažnosť M. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu

verejnej správy zaručeného , základného práva na rovnosť účastníkov

konania zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 12. januára 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalovaný v konaní

pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn.

, ktorého predmetom bol návrh na uloženie povinnosti zaplatiť žalovanú sumu

(istinu a úrok z omeškania) S., B. (ďalej len „žalobca“).

Sťažovateľ kúpil v septembri 1994 osobné motorové vozidlo T. (podľa tvrdení

sťažovateľa za 7 000 Sk), pričom krátko po kúpe ho odpredal za kúpnu cenu, ktorá podľa

sťažovateľa predstavovala 6 000 Sk, kým podľa výpovede svedka, ktorý mal byť

kupujúcim, predstavovala 2 500 Sk. V označenom súdnom konaní sťažovateľ tvrdil, že „jak

v prípade kúpy motorového vozidla z mojej strany, tak aj následného odpredaja vozidla

mojou osobou... nebola na DI PZ v Prešove vykonaná zmena držiteľa motorového vozidla“.

Z listinných dôkazov vyžiadaných v konaní pred okresným súdom vyplynulo, že

od 5. septembra 1994 do 31. decembra 2004 bol ako držiteľ predmetného motorového

vozidla v evidencii Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresný dopravný

inšpektorát Prešov, vedený sťažovateľ.

Konkretizovaným motorovým vozidlom bola 24. augusta 2003 spôsobená na inom

osobnom motorovom vozidle škoda, ktorú poukázal 6. apríla 2006 na účet poškodeného

žalobca, keďže k osobnému motorovému vozidlu T. nebolo k dátumu spôsobenia škody

uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla. Žalobu proti sťažovateľovi žalobca podal 27. mája 2008.

Okresný súd rozsudkom č. k. -97 zo 14. mája 2010 uložil sťažovateľovi

povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume 5 442,74 € spolu s úrokom z omeškania v sume

9 % ročne z prisúdenej istiny od 5. augusta 2006 až do zaplatenia.

Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že „v čase

poistnej udalosti bol vlastníkom predmetného vozidla žalovaný“. Tvrdenie sťažovateľa, že

pred vznikom poistnej udalosti došlo k predaju predmetného motorového vozidla, okresný

súd vychádzajúc z ustanovenia § 90 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o premávke na pozemných komunikáciách“) nemal za preukázané,

pretože sťažovateľ „nepredložil žiaden dôkaz o prevode vozidla, v súlade s § 90 ods. 7

v znení neskorších predpisov povinnosti držiteľa vozidla má jeho

doterajší držiteľ, pokiaľ si majiteľ nesplní evidenčné úkony. Ako rozporuplnú a účelovú

vyhodnotil súd aj výpoveď svedka M. M., porovnávajúc kúpnu cenu ktorú mal vyplatiť

za vozidlo s výpoveďou žalovaného“.

Okresný súd neprihliadol ani na námietku premlčania vznesenú sťažovateľom,

pretože žalobca si svoj nárok uplatnil podľa o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o povinnom zmluvnom poistení“), „teda v trojročnej premlčacej lehote, plynúcej odo dňa

vyplatenia náhradného poistného plnenia z poistného garančného fondu (žalobca poukázal

plnenie 06.04.2006 a žalobu podal dňa 27.05.2008).“.

Rozsudok okresného súdu napadol odvolaním sťažovateľ tvrdiac, že okresný súd

nesprávne právne posúdil prerokúvanú vec. Okresný súd totiž podľa sťažovateľa „aplikoval

právnu normu na právne vzťahy a to i napriek tomu, že bolo nepochybne

preukázané, že žalovaný odpredal motorové vozidlo T. a to ešte v roku 1995 pričom

citovaný zákon nadobudol svoju platnosť a účinnosť dňom 14.11.1996. Pre úplnosť treba

poznamenať, že v období pred účinnosťou tohto zákona neexistovala právna úprava, ktorá

by upravovala povinnosť držiteľovi vozidla v takom rozsahu ako to bolo touto novelou

cestného zákona upravené v tých ustanoveniach, ktoré nesprávne spätne aplikoval

I. stupňový súd vo svojom rozhodnutí (§ 90, ods. 1 písm. a, ods. 7,8).“. Sťažovateľ tiež

v odvolaní namietal, že okresný súd „sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so vznesenou

námietkou premlčania, ktorú žalovaný vzniesol jednak vo svojom písomnom vyjadrení,

ktoré bolo doručené súdu dňa 4.9.2009, pričom s námietkou premlčania sa nevysporiadal

ani v odôvodnení svojho rozhodnutia...“. V tejto súvislosti sťažovateľ zdôraznil, že

„k dopravnej nehode... došlo dňa 24.08.2003... k výpočtu výšky škody malo dôjsť 4.10.2004,

a... k podaniu žaloby na súd zo strany žalobcu došlo dňa 27.5.2008 teda skoro po uplynutí

5 rokov od dopravnej nehody a skoro 4 rokov od výpočtu výšky škody“.

Krajský súd poukazujúc na ustanovenie

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) rozsudkom

z 12. januára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil. Dospel k záveru, že „súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné

dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil

správny právny záver“. Ďalej krajský súd dôvodil, že okresný súd „správne vyhodnotil

výpovede svedkov a vzhľadom na tieto výpovede nebol porušený ani princíp zákazu

retroaktivity. Keďže nebol preukázaný predaj motorového vozidla, bol žalovaný považovaný

za jeho vlastníka aj v čase vzniku dopravnej nehody, ku ktorému dátumu sa viažu povinnosti

vyplývajúce zo Nebolo možné preto zohľadniť námietku

žalovaného spočívajúcu v nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie. Správne súd prvého

stupňa posúdil aj vznesenú námietku premlčania a s touto sa vo svojom rozhodnutí aj

vyporiadal. Nárok žalobcu považoval za nepremlčaný s poukazom na ust. § 24c zákona č.

, ktorý pre daný prípad stanovuje presne začiatok behu premlčacej lehoty a

jej dĺžku.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ označuje rozsudok krajského súdu

v jeho veci za „nesprávny, nezákonný a diskriminačný“. Predovšetkým s poukazom

na stabilizovanú judikatúru ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) tvrdí, že krajský súd „pri svojom rozhodovaní nerešpektoval kautely určujúce

minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, naopak

rozhodol v rozpore s doterajšou ustálenou judikatúrou NS SR R 27/1977 (najmä v oblasti

začatia behu premlčacích lehôt)“. Nepodal totiž „náležitú odpoveď na podstatné argumenty

sťažovateľa“.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo M. M. zaručené v a 2, SR a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

Prešov, sp. zn. zo dňa 12.1.2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. zo dňa 12.1.2011 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania M. M., ktoré je povinný

zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. F. K., P., vo výške 314,18 Eur

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

S poukazom na závažné sociálne dôvody (sťažovateľ pracuje ako stavebný robotník,

je ženatý, manželka „z dôvodu svojho ťažko narušeného zdravotného stavu nepracuje“,

majú jedno maloleté dieťa) požiadal ústavný súd o odklad vykonateľnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu, a to až do rozhodnutia o podanej sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti predostrel v podstate jedinú námietku proti

napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorá spočívala v tvrdení o nedostatočnosti

odôvodnenia rozsudku, v dôsledku čoho sťažovateľ s poukazom na judikatúru ESĽP

i ústavného súdu zastáva názor o porušení jeho označených práv. Z koncepcie odôvodnenia

predloženej sťažnosti rovnako vyplýva, že sťažovateľ nedostatky odôvodnenia vidí hlavne

vo vysporiadaní sa žalovaného súdu s otázkou pasívnej legitimácie sťažovateľa ako

žalovaného v predmetnom konaní a s otázkou premlčania práva žalobcu na náhradu

poskytnutého poistného plnenia za škodu, ktorá pri popísanej škodovej udalosti vznikla.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne

vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a posúdi zistený

skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí

obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu ( ). Všeobecný súd pritom

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Recueil III/1997).

Charakter námietok sťažovateľa podnecuje ústavný súd k zdôrazneniu stabilnej

judikatúry, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (), pretože prvostupňové a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie , podľa ktorého ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže

sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Judikatúra ústavného súdu i ustanovenie vo svojom súhrne

požadujú skúmanie dostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v súvislosti

s odôvodnením preskúmavaného prvostupňového rozhodnutia, a to obzvlášť vtedy, ak

v odvolaní nie sú uplatňované skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom

prvého stupňa ( ). Inými slovami, ak sa odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho

súdu samo osebe javí na prvý pohľad ako nedostatočné, nemožno dospieť k jeho ústavnej

neakceptovateľnosti, ak záver o nedostatočnosti celkom pominie po skúmaní dotknutého

odôvodnenia v súvislosti s odôvodnením odvolaním napadnutého preskúmavaného

prvostupňového rozhodnutia.

Ústavný súd dospel k názoru, že o takýto prípad išlo aj v sťažovateľovej kauze.

K otázke pasívnej legitimácie sťažovateľa na konanie o žalobe žalobcu okresný súd

zdôraznil skutkový i právny záver o existencii vlastníckeho práva sťažovateľa k osobnému

motorovému vozidlu v čase vzniku poistnej udalosti. Uvedený záver okresný súd vysvetlil

dokazovaním získanými poznatkami o skutočnostiach, ktoré medzi účastníkmi konania

neboli sporné (dopravná nehoda spôsobená predmetným motorovým vozidlom, časové

relácie dopravnej nehody a vyradenia motorového vozidla z evidencie, poukázanie sumy

zodpovedajúcej vzniknutej škode žalobcom poškodenému), i hodnotením výpovede svedka

M. M. ako rozporuplnej a účelovej vzhľadom na nezrovnalosti o sume kúpnej ceny

uvádzanej na jednej strane týmto svedkom a na strane druhej sťažovateľom.

Zároveň okresný súd považoval deň, kedy došlo k dopravnej nehode (24. august

2003), a deň vyradenia osobného motorového vozidla z evidencie (1. január 2005)

za rozhodujúce pre ustálenie aplikovateľnej právnej úpravy.

Podľa názoru ústavného súdu všetky uvedené rozhodujúce faktory dostatočne

odôvodňujú záver, že sťažovateľ mal v čase poistnej udalosti povinnosti držiteľa osobného

motorového vozidla vyplývajúce zo zákona o premávke na pozemných komunikáciách

i zo zákona o povinnom zmluvnom poistení a že mu teda svedčala pasívna vecná

legitimácia na sporné konanie.

Ak potom krajský súd ako súd odvolací doplnil odôvodnenie okresného súdu

zvýraznením záveru, že sťažovateľ bol vlastníkom osobného motorového vozidla „aj v čase

vzniku dopravnej nehody, ku ktorému dátumu sa viažu povinnosti vyplývajúce zo zákona

č. “, považuje ústavný súd takéto odôvodnenie napadnutého rozsudku

za dostatočné a ústavne akceptovateľné.

Oba konajúce súdy vychádzali z nesporných skutočností a v potrebnom rozsahu sa

vysporiadali aj s dôkazom, ktorý svedčal v prospech tvrdenia sťažovateľa, že v čase

dopravnej nehody už nebol vlastníkom osobného motorového vozidla.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za vhodné dodať, že sťažovateľova

argumentácia retroaktívnou aplikáciou zákona o premávke na pozemných komunikáciách je

v analyzovaných súvislostiach skutočne nedôvodná. Dokonca aj v čase, keď podľa tvrdenia

sťažovateľa predal osobné motorové vozidlo M. M., sa totiž uplatňovala povinnosť oznámiť

príslušnému správnemu orgánu prevod osobného motorového vozidla na iného držiteľa.

Podľa § 87 písm. a) vyhlášky Ministerstva vnútra č. 145/1956 Ú. v. o premávke na cestách

v znení neskorších predpisov (v čase údajného prevodu sťažovateľovho osobného

motorového vozidla bol tento právny predpis platný a účinný) totiž bol držiteľ vozidla

povinný oznámiť do 5 dní dopravnému inšpektorátu, u ktorého je vozidlo evidované, prevod

vozidla na iného držiteľa. Preto ak nesplnenie si tejto povinnosti sťažovateľom konajúce

súdy vyhodnotili ako relevantný príspevok k záveru o existencii vlastníckeho práva

sťažovateľa v čase dopravnej nehody a následne na základe nadobudnutia účinnosti zákona

o premávke na pozemných komunikáciách aplikovali na jeho prípad ustanovenie § 90 ods. 7

zákona o premávke na pozemných komunikáciách (ak okresný dopravný inšpektorát

nevykonal všetky evidenčné úkony, práva a povinnosti držiteľa vozidla má jeho doterajší

držiteľ), nemožno ich závery označiť ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce súčasne za následok

porušenie základného práva zaručeného i práva zaručeného

dohovoru (obdobne napr. , , ).

Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku týkajúcu sa premlčania práva žalobcu

na náhradu poistného plnenia poskytnutého podľa § 24 ods. 2 písm. b) zákona o povinnom

zmluvnom poistení, okresný súd citoval v odôvodnení svojho rozsudku ustanovenie § 24c

zákona o povinnom zmluvnom poistení, podľa ktorého právo Slovenskej kancelárie

poisťovateľov na náhradu poistného plnenia alebo náhradného poistného plnenia

poskytnutého z poistného garančného fondu podľa § 24, § 24a a § 24b sa premlčí do troch

rokov odo dňa vyplatenia poistného plnenia alebo náhradného poistného plnenia z poistného

garančného fondu. Pri poznaní relevantných skutkových okolností prípadu (deň poskytnutia

plnenia žalobcom a deň podania žaloby), ktoré napokon medzi účastníkmi predmetného

konania ani neboli sporné, niet žiadneho rozumného dôvodu akokoľvek spochybňovať

z hľadiska jeho ústavnej udržateľnosti záver krajského súdu, že „správne súd prvého stupňa

posúdil aj vznesenú námietku premlčania a s touto sa vo svojom rozhodnutí aj vyporiadal.

Nárok žalobcu považoval za nepremlčaný s poukazom na ust.

Z. z., ktorý pre daný prípad stanovuje presne začiatok behu premlčacej lehoty a jej dĺžku.“.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti dospel k záveru

o nedôvodnosti námietok sťažovateľa, ktorými argumentoval v prospech tvrdenia

o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu ( ) i práva

na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). V tejto časti je preto podaná sťažnosť

zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ nijak osobitne neodôvodnil navrhované vyslovenie

porušenia základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania ( ),

ústavný súd sa môže len domnievať, že nerovnosť mala byť spôsobená znevýhodnením

sťažovateľa oproti iným účastníkom súdneho konania, ktorým je meritórne rozhodnutie

všeobecného súdu odôvodnené v súlade s požiadavkami plynúcimi z

a z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie týchto ustanovení sa však zjavne sťažovateľovi

nepodarilo úspešne namietať, a preto aj v časti namietajúcej porušenie základného práva

zaručeného hodnotí ústavný súd predloženú sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú.

Napokon sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol ústavnému súdu vysloviť aj

porušenie jeho základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej

správy zaručeného . Z podstaty tohto základného práva vyplýva, že jeho

porušenie možno úspešne namietať iba v takom konaní všeobecného súdu, ktorého

predmetom je prieskum zákonnosti rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej správy.

Predmetom posudzovaného konania okresného súdu a krajského súdu bol „klasický“

civilný spor o povinnosť žalovaného zaplatiť peňažnú sumu žalobcovi. Táto povinnosť

pritom vyplýva z predpisov súkromného práva. Nešlo tu teda o prieskum zákonnosti

rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej správy. V tejto časti preto trpí predložená

sťažnosť zjavnou neopodstatnenosťou pre absenciu priamej súvislosti medzi označeným

základným právom ( ) a namietaným konaním okresného súdu

a krajského súdu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa predostretými v sťažnosti (náhrada trov konania,

odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2011