Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 183/2011
PDF · 208.15 KB
No categories available
III. ÚS 183/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., Advokátska
kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1,
čl. 46 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove z 12. januára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 97/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2011
doručená sťažnosť M. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu
verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov
konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 12. januára 2011 v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 Co 97/2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalovaný v konaní
pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn.
38 C 98/2009, ktorého predmetom bol návrh na uloženie povinnosti zaplatiť žalovanú sumu
(istinu a úrok z omeškania) S., B. (ďalej len „žalobca“).
Sťažovateľ kúpil v septembri 1994 osobné motorové vozidlo T. (podľa tvrdení
sťažovateľa za 7 000 Sk), pričom krátko po kúpe ho odpredal za kúpnu cenu, ktorá podľa
sťažovateľa predstavovala 6 000 Sk, kým podľa výpovede svedka, ktorý mal byť
kupujúcim, predstavovala 2 500 Sk. V označenom súdnom konaní sťažovateľ tvrdil, že „jak
v prípade kúpy motorového vozidla z mojej strany, tak aj následného odpredaja vozidla
mojou osobou... nebola na DI PZ v Prešove vykonaná zmena držiteľa motorového vozidla“.
Z listinných dôkazov vyžiadaných v konaní pred okresným súdom vyplynulo, že
od 5. septembra 1994 do 31. decembra 2004 bol ako držiteľ predmetného motorového
vozidla v evidencii Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresný dopravný
inšpektorát Prešov, vedený sťažovateľ.
Konkretizovaným motorovým vozidlom bola 24. augusta 2003 spôsobená na inom
osobnom motorovom vozidle škoda, ktorú poukázal 6. apríla 2006 na účet poškodeného
žalobca, keďže k osobnému motorovému vozidlu T. nebolo k dátumu spôsobenia škody
uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. Žalobu proti sťažovateľovi žalobca podal 27. mája 2008.
Okresný súd rozsudkom č. k. 38 C 98/2009-97 zo 14. mája 2010 uložil sťažovateľovi
povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume 5 442,74 € spolu s úrokom z omeškania v sume
9 % ročne z prisúdenej istiny od 5. augusta 2006 až do zaplatenia.
Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že „v čase
poistnej udalosti bol vlastníkom predmetného vozidla žalovaný“. Tvrdenie sťažovateľa, že
pred vznikom poistnej udalosti došlo k predaju predmetného motorového vozidla, okresný
súd vychádzajúc z ustanovenia § 90 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o premávke na pozemných komunikáciách“) nemal za preukázané,
pretože sťažovateľ „nepredložil žiaden dôkaz o prevode vozidla, v súlade s § 90 ods. 7
zákona č. 315/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov povinnosti držiteľa vozidla má jeho
doterajší držiteľ, pokiaľ si majiteľ nesplní evidenčné úkony. Ako rozporuplnú a účelovú
vyhodnotil súd aj výpoveď svedka M. M., porovnávajúc kúpnu cenu ktorú mal vyplatiť
za vozidlo s výpoveďou žalovaného“.
Okresný súd neprihliadol ani na námietku premlčania vznesenú sťažovateľom,
pretože žalobca si svoj nárok uplatnil podľa § 24c zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o povinnom zmluvnom poistení“), „teda v trojročnej premlčacej lehote, plynúcej odo dňa
vyplatenia náhradného poistného plnenia z poistného garančného fondu (žalobca poukázal
plnenie 06.04.2006 a žalobu podal dňa 27.05.2008).“.
Rozsudok okresného súdu napadol odvolaním sťažovateľ tvrdiac, že okresný súd
nesprávne právne posúdil prerokúvanú vec. Okresný súd totiž podľa sťažovateľa „aplikoval
právnu normu zák. č. 315/1996 na právne vzťahy a to i napriek tomu, že bolo nepochybne
preukázané, že žalovaný odpredal motorové vozidlo T. a to ešte v roku 1995 pričom
citovaný zákon nadobudol svoju platnosť a účinnosť dňom 14.11.1996. Pre úplnosť treba
poznamenať, že v období pred účinnosťou tohto zákona neexistovala právna úprava, ktorá
by upravovala povinnosť držiteľovi vozidla v takom rozsahu ako to bolo touto novelou
cestného zákona upravené v tých ustanoveniach, ktoré nesprávne spätne aplikoval
I. stupňový súd vo svojom rozhodnutí (§ 90, ods. 1 písm. a, ods. 7,8).“. Sťažovateľ tiež
v odvolaní namietal, že okresný súd „sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so vznesenou
námietkou premlčania, ktorú žalovaný vzniesol jednak vo svojom písomnom vyjadrení,
ktoré bolo doručené súdu dňa 4.9.2009, pričom s námietkou premlčania sa nevysporiadal
ani v odôvodnení svojho rozhodnutia...“. V tejto súvislosti sťažovateľ zdôraznil, že
„k dopravnej nehode... došlo dňa 24.08.2003... k výpočtu výšky škody malo dôjsť 4.10.2004,
a... k podaniu žaloby na súd zo strany žalobcu došlo dňa 27.5.2008 teda skoro po uplynutí
5 rokov od dopravnej nehody a skoro 4 rokov od výpočtu výšky škody“.
Krajský súd poukazujúc na ustanovenie § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) rozsudkom
z 12. januára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 97/2010 napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil. Dospel k záveru, že „súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné
dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil
správny právny záver“. Ďalej krajský súd dôvodil, že okresný súd „správne vyhodnotil
výpovede svedkov a vzhľadom na tieto výpovede nebol porušený ani princíp zákazu
retroaktivity. Keďže nebol preukázaný predaj motorového vozidla, bol žalovaný považovaný
za jeho vlastníka aj v čase vzniku dopravnej nehody, ku ktorému dátumu sa viažu povinnosti
vyplývajúce zo zákona č. 315/1996 Z. z. Nebolo možné preto zohľadniť námietku
žalovaného spočívajúcu v nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie. Správne súd prvého
stupňa posúdil aj vznesenú námietku premlčania a s touto sa vo svojom rozhodnutí aj
vyporiadal. Nárok žalobcu považoval za nepremlčaný s poukazom na ust. § 24c zákona č.
381/2001 Z. z., ktorý pre daný prípad stanovuje presne začiatok behu premlčacej lehoty a
jej dĺžku.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ označuje rozsudok krajského súdu
v jeho veci za „nesprávny, nezákonný a diskriminačný“. Predovšetkým s poukazom
na stabilizovanú judikatúru ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) tvrdí, že krajský súd „pri svojom rozhodovaní nerešpektoval kautely určujúce
minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, naopak
rozhodol v rozpore s doterajšou ustálenou judikatúrou NS SR R 27/1977 (najmä v oblasti
začatia behu premlčacích lehôt)“. Nepodal totiž „náležitú odpoveď na podstatné argumenty
sťažovateľa“.
Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo M. M. zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
Prešov, sp. zn. 15Co 97/2010 zo dňa 12.1.2011 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15Co 97/2010 zo dňa 12.1.2011 zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania M. M., ktoré je povinný
zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. F. K., P., vo výške 314,18 Eur
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
S poukazom na závažné sociálne dôvody (sťažovateľ pracuje ako stavebný robotník,
je ženatý, manželka „z dôvodu svojho ťažko narušeného zdravotného stavu nepracuje“,
majú jedno maloleté dieťa) požiadal ústavný súd o odklad vykonateľnosti napadnutého
rozsudku krajského súdu, a to až do rozhodnutia o podanej sťažnosti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,
ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti predostrel v podstate jedinú námietku proti
napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorá spočívala v tvrdení o nedostatočnosti
odôvodnenia rozsudku, v dôsledku čoho sťažovateľ s poukazom na judikatúru ESĽP
i ústavného súdu zastáva názor o porušení jeho označených práv. Z koncepcie odôvodnenia
predloženej sťažnosti rovnako vyplýva, že sťažovateľ nedostatky odôvodnenia vidí hlavne
vo vysporiadaní sa žalovaného súdu s otázkou pasívnej legitimácie sťažovateľa ako
žalovaného v predmetnom konaní a s otázkou premlčania práva žalobcu na náhradu
poskytnutého poistného plnenia za škodu, ktorá pri popísanej škodovej udalosti vznikla.
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne
vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a posúdi zistený
skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí
obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd pritom
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,
Recueil III/1997).
Charakter námietok sťažovateľa podnecuje ústavný súd k zdôrazneniu stabilnej
judikatúry, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie
z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže
sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Judikatúra ústavného súdu i ustanovenie § 219 ods. 2 OSP vo svojom súhrne
požadujú skúmanie dostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v súvislosti
s odôvodnením preskúmavaného prvostupňového rozhodnutia, a to obzvlášť vtedy, ak
v odvolaní nie sú uplatňované skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa (§ 205a OSP). Inými slovami, ak sa odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu samo osebe javí na prvý pohľad ako nedostatočné, nemožno dospieť k jeho ústavnej
neakceptovateľnosti, ak záver o nedostatočnosti celkom pominie po skúmaní dotknutého
odôvodnenia v súvislosti s odôvodnením odvolaním napadnutého preskúmavaného
prvostupňového rozhodnutia.
Ústavný súd dospel k názoru, že o takýto prípad išlo aj v sťažovateľovej kauze.
K otázke pasívnej legitimácie sťažovateľa na konanie o žalobe žalobcu okresný súd
zdôraznil skutkový i právny záver o existencii vlastníckeho práva sťažovateľa k osobnému
motorovému vozidlu v čase vzniku poistnej udalosti. Uvedený záver okresný súd vysvetlil
dokazovaním získanými poznatkami o skutočnostiach, ktoré medzi účastníkmi konania
neboli sporné (dopravná nehoda spôsobená predmetným motorovým vozidlom, časové
relácie dopravnej nehody a vyradenia motorového vozidla z evidencie, poukázanie sumy
zodpovedajúcej vzniknutej škode žalobcom poškodenému), i hodnotením výpovede svedka
M. M. ako rozporuplnej a účelovej vzhľadom na nezrovnalosti o sume kúpnej ceny
uvádzanej na jednej strane týmto svedkom a na strane druhej sťažovateľom.
Zároveň okresný súd považoval deň, kedy došlo k dopravnej nehode (24. august
2003), a deň vyradenia osobného motorového vozidla z evidencie (1. január 2005)
za rozhodujúce pre ustálenie aplikovateľnej právnej úpravy.
Podľa názoru ústavného súdu všetky uvedené rozhodujúce faktory dostatočne
odôvodňujú záver, že sťažovateľ mal v čase poistnej udalosti povinnosti držiteľa osobného
motorového vozidla vyplývajúce zo zákona o premávke na pozemných komunikáciách
i zo zákona o povinnom zmluvnom poistení a že mu teda svedčala pasívna vecná
legitimácia na sporné konanie.
Ak potom krajský súd ako súd odvolací doplnil odôvodnenie okresného súdu
zvýraznením záveru, že sťažovateľ bol vlastníkom osobného motorového vozidla „aj v čase
vzniku dopravnej nehody, ku ktorému dátumu sa viažu povinnosti vyplývajúce zo zákona
č. 315/1996 Z. z.“, považuje ústavný súd takéto odôvodnenie napadnutého rozsudku
za dostatočné a ústavne akceptovateľné.
Oba konajúce súdy vychádzali z nesporných skutočností a v potrebnom rozsahu sa
vysporiadali aj s dôkazom, ktorý svedčal v prospech tvrdenia sťažovateľa, že v čase
dopravnej nehody už nebol vlastníkom osobného motorového vozidla.
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za vhodné dodať, že sťažovateľova
argumentácia retroaktívnou aplikáciou zákona o premávke na pozemných komunikáciách je
v analyzovaných súvislostiach skutočne nedôvodná. Dokonca aj v čase, keď podľa tvrdenia
sťažovateľa predal osobné motorové vozidlo M. M., sa totiž uplatňovala povinnosť oznámiť
príslušnému správnemu orgánu prevod osobného motorového vozidla na iného držiteľa.
Podľa § 87 písm. a) vyhlášky Ministerstva vnútra č. 145/1956 Ú. v. o premávke na cestách
v znení neskorších predpisov (v čase údajného prevodu sťažovateľovho osobného
motorového vozidla bol tento právny predpis platný a účinný) totiž bol držiteľ vozidla
povinný oznámiť do 5 dní dopravnému inšpektorátu, u ktorého je vozidlo evidované, prevod
vozidla na iného držiteľa. Preto ak nesplnenie si tejto povinnosti sťažovateľom konajúce
súdy vyhodnotili ako relevantný príspevok k záveru o existencii vlastníckeho práva
sťažovateľa v čase dopravnej nehody a následne na základe nadobudnutia účinnosti zákona
o premávke na pozemných komunikáciách aplikovali na jeho prípad ustanovenie § 90 ods. 7
zákona o premávke na pozemných komunikáciách (ak okresný dopravný inšpektorát
nevykonal všetky evidenčné úkony, práva a povinnosti držiteľa vozidla má jeho doterajší
držiteľ), nemožno ich závery označiť ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce súčasne za následok
porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy i práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku týkajúcu sa premlčania práva žalobcu
na náhradu poistného plnenia poskytnutého podľa § 24 ods. 2 písm. b) zákona o povinnom
zmluvnom poistení, okresný súd citoval v odôvodnení svojho rozsudku ustanovenie § 24c
zákona o povinnom zmluvnom poistení, podľa ktorého právo Slovenskej kancelárie
poisťovateľov na náhradu poistného plnenia alebo náhradného poistného plnenia
poskytnutého z poistného garančného fondu podľa § 24, § 24a a § 24b sa premlčí do troch
rokov odo dňa vyplatenia poistného plnenia alebo náhradného poistného plnenia z poistného
garančného fondu. Pri poznaní relevantných skutkových okolností prípadu (deň poskytnutia
plnenia žalobcom a deň podania žaloby), ktoré napokon medzi účastníkmi predmetného
konania ani neboli sporné, niet žiadneho rozumného dôvodu akokoľvek spochybňovať
z hľadiska jeho ústavnej udržateľnosti záver krajského súdu, že „správne súd prvého stupňa
posúdil aj vznesenú námietku premlčania a s touto sa vo svojom rozhodnutí aj vyporiadal.
Nárok žalobcu považoval za nepremlčaný s poukazom na ust. § 24c zákona č. 381/2001
Z. z., ktorý pre daný prípad stanovuje presne začiatok behu premlčacej lehoty a jej dĺžku.“.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti dospel k záveru
o nedôvodnosti námietok sťažovateľa, ktorými argumentoval v prospech tvrdenia
o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) i práva
na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). V tejto časti je preto podaná sťažnosť
zjavne neopodstatnená.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ nijak osobitne neodôvodnil navrhované vyslovenie
porušenia základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania (čl. 47 ods. 3 ústavy),
ústavný súd sa môže len domnievať, že nerovnosť mala byť spôsobená znevýhodnením
sťažovateľa oproti iným účastníkom súdneho konania, ktorým je meritórne rozhodnutie
všeobecného súdu odôvodnené v súlade s požiadavkami plynúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy
a z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie týchto ustanovení sa však zjavne sťažovateľovi
nepodarilo úspešne namietať, a preto aj v časti namietajúcej porušenie základného práva
zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy hodnotí ústavný súd predloženú sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú.
Napokon sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol ústavnému súdu vysloviť aj
porušenie jeho základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy. Z podstaty tohto základného práva vyplýva, že jeho
porušenie možno úspešne namietať iba v takom konaní všeobecného súdu, ktorého
predmetom je prieskum zákonnosti rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej správy.
Predmetom posudzovaného konania okresného súdu a krajského súdu bol „klasický“
civilný spor o povinnosť žalovaného zaplatiť peňažnú sumu žalobcovi. Táto povinnosť
pritom vyplýva z predpisov súkromného práva. Nešlo tu teda o prieskum zákonnosti
rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej správy. V tejto časti preto trpí predložená
sťažnosť zjavnou neopodstatnenosťou pre absenciu priamej súvislosti medzi označeným
základným právom (čl. 46 ods. 2 ústavy) a namietaným konaním okresného súdu
a krajského súdu.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa predostretými v sťažnosti (náhrada trov konania,
odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2011