Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 164/2011
PDF · 185.89 KB
No categories available
II. ÚS 164/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť PaedDr. M. H., T., zastúpeného advokátom JUDr. T. S., T.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 138/2009 a jeho rozsudkom
z 30. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť PaedDr. M. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2011
doručená sťažnosť PaedDr. M. H., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 138/2009 a jeho rozsudkom z 30. júna 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný
súd“) rozsudkom č. k. 16 C 19/2007-64 z 22. mája 2008 zamietol návrh žalobcov, ktorým sa
domáhali neplatnosti výpovede nájmu bytu zo strany sťažovateľa (v procesnom postavení
žalovaného). Na základe odvolania sa žalobcov proti rozhodnutiu okresného súdu
o odvolaní rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.
9 Co 220/2008-101 z 18. novembra 2008 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a určil, že
písomná výpoveď sťažovateľa je neplatná. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ
najvyššiemu súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 138/2009
z 30. júna 2010 zamietol.
Podľa sťažovateľa týmto rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné
právo na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1/ Základné právo PaedDr. M. H. na spravodlivé prejednanie veci pred súdom
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorými je
Slovenská republika viazaná postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo
138/2009 a na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
porušené bolo.
2/ Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. júna 2009
sp. zn. 5 Cdo 138/2009 a vracia sa vec tomuto súdu na ďalšie konanie.
3/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť PaedDr. M. H. trovy
právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci v sume 314,18 Eur... k rukám advokáta
JUDr. T. S...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie veci
pred súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 138/2009 z 30. júna 2010.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Jedným z aspektov práva na spravodlivý súdny proces chránených v čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, súčasťou
ktorého je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého
nedostatočnosť v danom prípade sťažovateľ namietal.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie
označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 138/2009 z 30. júna 2010,
ktorým zamietol dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 220/2008
z 18. novembra 2008, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:
«Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 OSP, dovolací súd sa predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie v
tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ OSP (t.j či v
danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť
účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, o
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku
návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad
odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
Žalovaný vady konania v zmysle § 237 OSP nenamieta] a v dovolacom konaní
žiadna z týchto vád ani nevyšla najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 OSP, nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP nevyšli v dovolacom
konaní najavo.
Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý žalovaný v do volám výslovne
uplatňuje (napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci) vrátane
jeho obsahového vymedzenia. Dospel k záveru, že obsah jeho dovolania nie je spôsobilý
spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích
dôvodov výslovne v ňom uvedených.
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa dovolacieho súdu rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou
spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu veci.
Vzhľadom na argumentáciu žalovaného, že bolo jeho právom jednostranne zvýšiť
nájomné, považuje dovolací súd za potrebné k tomu na tomto mieste stručne uviesť, že
povaha právneho vzťahu nájmu včítane nájmu bytu, ako vzťahu obligačného, pojmovo
predpokladá vytvorenie maximálneho priestoru pre uplatnenie autonómie vôle a zmluvnej
voľnosti strán. Tomu zodpovedá a s tým korešponduje požiadavka, aby štátna moc uznávala
a aprobovala autonómne prejavy vôle jednotlivcov a im zodpovedajúce konania, pravda
pokiaľ také konania nezasahuje do práv tretích osôb. Predmetná ochrana autonómie vôle
strán má vplyv na ďalší príznačný princíp záväzkového práva pacta sunt servanda, v
ktorom je vyjadrená i zásada rovnosti strán záväzkového právneho vzťahu, ktorý sa
prejavuje tým, že strany nemajú možnosť meniť svojím vlastným prejavom vôle obsah
záväzkového právneho vzťahu. Jednostranné zásahy do záväzkového právneho vzťahu môžu
mať právnu relevanciu iba vtedy, ak tak zákon výslovne ustanovuje (§ 493 OZ).
Nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi
za nájomné byt do užívania (viď § 685 ods. 1 OZ); nájomná zmluva musí obsahovať
označenie predmetu a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia
spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu (viď § 686 ods. 1 veta prvá OZ). Keďže
ustanovenia o nájme bytu (§ 685 až § 716 OZ) majú vo vzťahu k všeobecnej právnej úprave
nájmu (§ 663 až § 684 OZ) postavenie osobitnej právnej úpravy, neplatí pri nájme bytu, že
nájomca je povinný platiť nájomné podľa zmluvy, inak nájomné obvyklé v čase uzavretia
zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania (§ 671 ods. 1 OZ).
Občiansky zákonník v svojich ustanoveniach § 696 až § 699 (nájomné a úhrada za
plnenia poskytované s užívaním bytu) neupravuje spôsob výpočtu nájomného, úhrady za
plnenia poskytované s užívaním bytu a spôsob ich platenia a nevymedzuje ani prípady, v
ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia
poskytované s užívaním bytu, a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy. Ustanovenie
§ 696 ods. 1 OZ predpokladá, že tieto otázky upraví osobitný právny predpis („Spôsob
výpočtu nájomného, úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, spôsob ich platenia,
ako aj prípady, v ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu-
za plnenia poskytované s užívaním bytu a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy,
ustanovuje osobitný právny predpis“).
Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky R-11/1999, ani výnos
Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. V-l/2003 o regulácii
cien nájmu bytov a ani predošlé, resp. následné opatrenia, ktorými sa regulovala, resp.
reguluje cena nájmu bytov, a ani zákon č. 18/1996 Z. z. o cenách, nepredstavujú osobitný
právny predpis, ktorý predpokladá ustanovenie § 696 ods. 1 OZ, ako predpis upravujúci
okrem iného prípady, v ktorých prenajímateľ bytu má právnu možnosť jednostranne zvýšiť
nájomné za prenajatý byt a úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu. Tento záver je v
súlade s ustálenou súdnou praxou. V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
4. februára 2009 sp. zn. 3 M Cdo 6/2008 zaoberajúcom sa dosahom právnej úpravy o
regulácii cien nájmu bytov, ktoré schválilo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v máji 2009 na publikovanie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, sa upozornilo, že zo samej skutočnosti, že štát v
určitých prípadoch stanovením maximálnej výšky nájomného reguluje výšku nájomného za
účelom zamedzenia nežiaduceho cenového vývoja nájomného, nevyplýva oprávnenie
prenajímateľa jednostranne zvýšiť nájomné, v nadväznosti na zmeny v určení maximálnej
výšky nájomného. Právny vzťah založený zmluvou o nájme bytu je záväzkový vzťah, ktorý
bez súhlasu zmluvných strán nie je možno meniť; nie je preto bez dohody prenajímateľa s
nájomcom možno zmeniť výšku pôvodne dohodnutého nájomného, pokiaľ právny predpis
nestanovuje niečo iné (tak aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo
35/2008 z 25. júna 2009).
Zo spisu nevyplýva, že by sa žalovaný (ako prenajímateľ), resp. jeho právna
predchodkyňa a žalobcovia 1/ a 2/ (ako nájomcovia) zmluvne dohodli na možnosti niektorej
zo zmluvných strán jednostranne zmeniť výšku nájomného za byt.
Ak teda žalovaný, ako (nový) prenajímateľ bytu nemohol svojím jednostranným
úkonom právne účinným spôsobom zmeniť výšku pôvodne dohodnutého nájomného,
žalobcom, ako nájomcom bytu, nevznikla povinnosť platiť takto zvýšené nájomné. Žalobca
preto neplatne vypovedal nájom bytu z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d/ OZ.
Keďže rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§
241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) správny a pretože nebolo zistené, že by jeho konanie bolo
postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O. s. p. alebo inou vadou, ktorá by mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
žalovaného podľa § 243b ods. 1 O. s. p. rozsudkom zamietol.
Vzhľadom na predmet preskúmavaného konania, pre posúdenie správnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu postačoval vyššie uvedený záver o protiprávnosti
jednostranného zvýšenia nájomného. Dovolaciemu súdu, ako súdu všeobecnému,
neprislúcha právo zaoberať sa v tomto rozhodnutí námietkou žalovaného, že „v súčasnej
dobe je naprosto neprijateľné, aby bol občan - vlastník bytu - prenajímateľ poškodzovaný
len v dôsledku absencie príslušnej zákonnej úpravy a aby jeho pozícia a ochrana majetku -
bytu - bola iná (slabšia) než je to u vlastníka bytu - prenajímateľa, na ktorého sa vzťahuje
§ 696 ods. 1 OZ, pričom postup súdu je zároveň aj v rozpore s Čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, nakoľko nezabezpečuje v konkrétnom prípade rovnakú ochranu
vlastníckeho práva bytu ako u prenajímateľa, na ktorého sa vzťahuje ust. § 696 ods. 1 OZ.“
K tomu dovolací súd, nad rámec dovolacieho konania, poukazuje napr. na nález Ústavného
súdu Českej republiky z 28. februára 2006 Pl. ÚS 20/05 k absencii právnej úpravy
umožňujúcej jednostranné zvýšenie nájomného v bytoch.»
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa proti rozsudku
krajského súdu zamietol. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri
odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo
arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné právo
sťažovateľa nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.
V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov
najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu
je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2011