Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 164/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť PaedDr. M. H., T., zastúpeného advokátom JUDr. T. S., T.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 30. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť PaedDr. M. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2011

doručená sťažnosť PaedDr. M. H., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom č. k. -64 z 22. mája 2008 zamietol návrh žalobcov, ktorým sa

domáhali neplatnosti výpovede nájmu bytu zo strany sťažovateľa (v procesnom postavení

žalovaného). Na základe odvolania sa žalobcov proti rozhodnutiu okresného súdu

o odvolaní rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

-101 z 18. novembra 2008 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a určil, že

písomná výpoveď sťažovateľa je neplatná. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ

najvyššiemu súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 30. júna 2010 zamietol.

Podľa sťažovateľa týmto rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné

právo na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces podľa ,

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo PaedDr. M. H. na spravodlivé prejednanie veci pred súdom

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorými je

Slovenská republika viazaná postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo

138/2009 a na súdnu ochranu zaručené v

porušené bolo.

2/ Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. júna 2009

sp. zn. a vracia sa vec tomuto súdu na ďalšie konanie.

3/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť PaedDr. M. H. trovy

právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci v sume 314,18 Eur... k rukám advokáta

JUDr. T. S...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé prejednanie veci

pred súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júna 2010.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Jedným z aspektov práva na spravodlivý súdny proces chránených v čl. 46 ods. 1

a dohovoru je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, súčasťou

ktorého je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého

nedostatočnosť v danom prípade sťažovateľ namietal.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie

označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2010,

ktorým zamietol dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 18. novembra 2008, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:

«Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v , dovolací súd sa predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie v

tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ (t.j či v

danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť

účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, o

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku

návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad

odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom či súdom nesprávne obsadeným).

Žalovaný vady konania v zmysle nenamieta] a v dovolacom konaní

žiadna z týchto vád ani nevyšla najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v , nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Procesné vady konania v zmysle nevyšli v dovolacom

konaní najavo.

Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý žalovaný v do volám výslovne

uplatňuje (napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci) vrátane

jeho obsahového vymedzenia. Dospel k záveru, že obsah jeho dovolania nie je spôsobilý

spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích

dôvodov výslovne v ňom uvedených.

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa dovolacieho súdu rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou

spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu veci.

Vzhľadom na argumentáciu žalovaného, že bolo jeho právom jednostranne zvýšiť

nájomné, považuje dovolací súd za potrebné k tomu na tomto mieste stručne uviesť, že

povaha právneho vzťahu nájmu včítane nájmu bytu, ako vzťahu obligačného, pojmovo

predpokladá vytvorenie maximálneho priestoru pre uplatnenie autonómie vôle a zmluvnej

voľnosti strán. Tomu zodpovedá a s tým korešponduje požiadavka, aby štátna moc uznávala

a aprobovala autonómne prejavy vôle jednotlivcov a im zodpovedajúce konania, pravda

pokiaľ také konania nezasahuje do práv tretích osôb. Predmetná ochrana autonómie vôle

strán má vplyv na ďalší príznačný princíp záväzkového práva pacta sunt servanda, v

ktorom je vyjadrená i zásada rovnosti strán záväzkového právneho vzťahu, ktorý sa

prejavuje tým, že strany nemajú možnosť meniť svojím vlastným prejavom vôle obsah

záväzkového právneho vzťahu. Jednostranné zásahy do záväzkového právneho vzťahu môžu

mať právnu relevanciu iba vtedy, ak tak zákon výslovne ustanovuje ( ).

Nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi

za nájomné byt do užívania (viď ); nájomná zmluva musí obsahovať

označenie predmetu a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia

spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu (viď veta prvá ). Keďže

ustanovenia o nájme bytu ( až ) majú vo vzťahu k všeobecnej právnej úprave

nájmu ( až ) postavenie osobitnej právnej úpravy, neplatí pri nájme bytu, že

nájomca je povinný platiť nájomné podľa zmluvy, inak nájomné obvyklé v čase uzavretia

zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania ( ).

v svojich ustanoveniach až (nájomné a úhrada za

plnenia poskytované s užívaním bytu) neupravuje spôsob výpočtu nájomného, úhrady za

plnenia poskytované s užívaním bytu a spôsob ich platenia a nevymedzuje ani prípady, v

ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia

poskytované s užívaním bytu, a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy. Ustanovenie

predpokladá, že tieto otázky upraví osobitný právny predpis („Spôsob

výpočtu nájomného, úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, spôsob ich platenia,

ako aj prípady, v ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu-

za plnenia poskytované s užívaním bytu a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy,

ustanovuje osobitný právny predpis“).

Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky R-11/1999, ani výnos

Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. V-l/2003 o regulácii

cien nájmu bytov a ani predošlé, resp. následné opatrenia, ktorými sa regulovala, resp.

reguluje cena nájmu bytov, a ani o cenách, nepredstavujú osobitný

právny predpis, ktorý predpokladá ustanovenie , ako predpis upravujúci

okrem iného prípady, v ktorých prenajímateľ bytu má právnu možnosť jednostranne zvýšiť

nájomné za prenajatý byt a úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu. Tento záver je v

súlade s ustálenou súdnou praxou. V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo

4. februára 2009 sp. zn. zaoberajúcom sa dosahom právnej úpravy o

regulácii cien nájmu bytov, ktoré schválilo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v máji 2009 na publikovanie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a

rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, sa upozornilo, že zo samej skutočnosti, že štát v

určitých prípadoch stanovením maximálnej výšky nájomného reguluje výšku nájomného za

účelom zamedzenia nežiaduceho cenového vývoja nájomného, nevyplýva oprávnenie

prenajímateľa jednostranne zvýšiť nájomné, v nadväznosti na zmeny v určení maximálnej

výšky nájomného. Právny vzťah založený zmluvou o nájme bytu je záväzkový vzťah, ktorý

bez súhlasu zmluvných strán nie je možno meniť; nie je preto bez dohody prenajímateľa s

nájomcom možno zmeniť výšku pôvodne dohodnutého nájomného, pokiaľ právny predpis

nestanovuje niečo iné (tak aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo

35/2008 z 25. júna 2009).

Zo spisu nevyplýva, že by sa žalovaný (ako prenajímateľ), resp. jeho právna

predchodkyňa a žalobcovia 1/ a 2/ (ako nájomcovia) zmluvne dohodli na možnosti niektorej

zo zmluvných strán jednostranne zmeniť výšku nájomného za byt.

Ak teda žalovaný, ako (nový) prenajímateľ bytu nemohol svojím jednostranným

úkonom právne účinným spôsobom zmeniť výšku pôvodne dohodnutého nájomného,

žalobcom, ako nájomcom bytu, nevznikla povinnosť platiť takto zvýšené nájomné. Žalobca

preto neplatne vypovedal nájom bytu z dôvodu podľa .

Keďže rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§

241 ods. 2 písm. c/ ) správny a pretože nebolo zistené, že by jeho konanie bolo

postihnuté vadou uvedenou v ustanovení alebo inou vadou, ktorá by mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

žalovaného podľa rozsudkom zamietol.

Vzhľadom na predmet preskúmavaného konania, pre posúdenie správnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu postačoval vyššie uvedený záver o protiprávnosti

jednostranného zvýšenia nájomného. Dovolaciemu súdu, ako súdu všeobecnému,

neprislúcha právo zaoberať sa v tomto rozhodnutí námietkou žalovaného, že „v súčasnej

dobe je naprosto neprijateľné, aby bol občan - vlastník bytu - prenajímateľ poškodzovaný

len v dôsledku absencie príslušnej zákonnej úpravy a aby jeho pozícia a ochrana majetku -

bytu - bola iná (slabšia) než je to u vlastníka bytu - prenajímateľa, na ktorého sa vzťahuje

, pričom postup súdu je zároveň aj v rozpore s Čl. 20 ods. 1

Slovenskej republiky, nakoľko nezabezpečuje v konkrétnom prípade rovnakú ochranu

vlastníckeho práva bytu ako u prenajímateľa, na ktorého sa vzťahuje ust. .“

K tomu dovolací súd, nad rámec dovolacieho konania, poukazuje napr. na nález Ústavného

súdu Českej republiky z 28. februára 2006 k absencii právnej úpravy

umožňujúcej jednostranné zvýšenie nájomného v bytoch.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu zamietol. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné právo

sťažovateľa nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011