Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 175/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,

B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -56 z 30. júla

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. decembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka),

ktorou namietala porušenie práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -56 z 30. júla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynul tento skutkový stav:

«Sťažovateľ je právnickou osobou, založenou podľa slovenského práva; v rámci

svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmluvy o úvere (ďalej len „Zmluva“) zo dňa 21.12.2007 poskytol

sťažovateľ dlžníkovi meno, priezvisko: A. K., dátum narodenia:..., bytom J. (ďalej len

„dlžník“) úver vo výške 464,71 Eur. Zmluva o.i. obsahovala ustanovenia týkajúce sa

povinnosti dlžníka z tohto úverového vzťahu t.j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru a

ďalšie poplatky. Dlžník bol povinný uhrádzať sťažovateľovi poskytnutý úver v 12-ich

mesačných splátkach v sume 75,68 Eur mesačne od 20.01.2008.

Dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostal do omeškania so

splácaním úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, úver

okamžite splatný. Sťažovateľ opakovane vyzval dlžníka k úhrade úveru. Dlžník neuhradil

dlžnú čiastku, preto sťažovateľ zahájil rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom

zriadeného zriaďovateľom S. a.s., so sídlom B. v súlade s rozhodcovskou dohodou

uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom.

Dňa 07.08.2008 sa stal rozhodcovský nález rozhodcovského súdu vykonateľný. Tento

rozhodcovský nález má povahu exekučného titulu.

Dňa 23.09.2008 bola spísaná pred súdnym exekútorom zápisnica (alebo návrh)

oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia

udeleného Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „Okresný súd“) dňa 06.11.2008 začal

nútený výkon rozhodnutia, t.j. exekúcia.

Súdny exekútor doručil dňa 29.05.2009 Okresnému súdu návrh povinného na

zastavenie exekúcie. Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie

o exekučnej agende zahájil konanie o zastavení exekúcie, následne exekučné konanie bez

akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy k vyjadreniu sa účastníkom k návrhu

uznesením zo dňa 31.03.2010, sp. zn. -42 zastavil.

Sťažovateľ podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie proti uzneseniu Okresného

súdu.

Krajský súd v Nitre (ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací uznesením zo dňa

30.07.2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 31.03.2010 ako vecne a právne

správne.»

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej

právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku

zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka v sťažnostiach podrobne uviedla

okolnosti, ktoré podľa jej názoru znamenajú porušenie označených práv. Za tieto považuje

predovšetkým skutočnosť, že došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti

konania, keď Okresný súd Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) z podnetu

dlžníka/povinného začal konanie o zastavení exekúcie, pričom pred začatím tohto konania

ani v jeho priebehu nedal možnosť účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k začatiu

konania o zastavení exekúcie. Sťažovateľka namietala aj skutočnosť, že okresný súd

v priebehu konania o zastavení exekúcie opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace

doklady, teda vykonal dokazovanie, ku ktorému došlo bez znalosti vôle účastníkov konania,

keďže im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom, resp. možnosť

navrhnúť nové dôkazy.

Podľa názoru sťažovateľky v posudzovanom prípade došlo aj k zásahu do jej práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd a krajský súd

exekúciu zastavili, čím znemožnili nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol nárok na

základe zmluvy o úvere. Okresný súd, ako aj krajský súd podľa sťažovateľky neoznačili

ochraňovaný verejný záujem, ktorý by odôvodňoval zásah do vykonávacieho konania,

ktorým je zastavenie exekúcie.

Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný

súd vydal tento nález:

„1. Základné právo spoločnosti P., s.r.o. na spravodlivý proces vyplývajúce z článku

6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. -56 zo dňa

30.07.2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. -56 zo dňa 30.07.2010

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s.r.o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 1426,35 Eur (42970,22 Sk), ktoré mu zaplatí

krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť spoločnosti P., s.r.o. trovy právneho

zastúpenia v sume 153,18 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 76,59 EUR

s DPH) na účet právneho zástupcu J. H., advokáta... do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva na spravodlivý proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového

protokolu uznesením krajského súdu č. k. -56 z 30. júla 2010, ktorým bolo

v rámci odvolacieho konania potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -42

z 31. marca 2010 o zastavení exekučného konania.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Sťažovateľka namietala, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej

právo vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, že okresný súd z podnetu

dlžníka/povinného začal konanie o zastavení exekúcie, pričom účastníkom exekučného

konania neposkytol priestor vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. K porušeniu

označeného práva došlo podľa sťažovateľky aj tým, že okresný súd v priebehu konania

o zastavení exekúcie vykonal dokazovanie z vlastného podnetu a bez znalosti a vôle

účastníkov konania, pričom týmto nedal priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom

ani možnosť navrhnúť nové dôkazy. Podľa tvrdenia sťažovateľky okresný súd, ako aj

krajský súd svojimi rozhodnutiami „prelomili“ právnu istotu účastníkov exekučného

konania nastolenú vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ako aj legitímne očakávanie

sťažovateľky užívať svoj majetok – exekvovateľnú pohľadávku.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky skúmal, či ochranu

jej práva, porušenie ktorého namieta, neposkytujú všeobecné súdy na základe opravných

prostriedkov jej dostupných, ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v uvedenom prípade sťažovateľka

pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpala všetky právne prostriedky, ktoré jej

zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecného súdnictva účinne

poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, a to

napriek tomu, že sťažovateľkou v sťažnosti uvádzané dôvody predstavujú dovolací dôvod

podľa (ďalej len „OSP“). Podľa citovaného

ustanovenia dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ak teda

prvostupňový súd v označenej veci podľa tvrdenia sťažovateľky neposkytol účastníkom

konania možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom ani im nedal možnosť navrhnúť nové

dôkazy, ktoré by rozhodnutie o zastavení exekúcie zvrátili, potom exekučný súd, a teda aj

krajský súd namietaným uznesením odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom [§ 237

písm. f) ].

Vzhľadom na to, že sťažovateľka napriek uvedeným skutočnostiam dovolanie

v uvedenej veci nepodala, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci

sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2

.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.

V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu sťažovateľka vo svojej

sťažnosti namietala aj porušenie práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu. Z obsahu

sťažnosti vyplýva, že podstatou porušenia označeného práva je nesúhlas sťažovateľky

so zastavením exekučného konania, čím podľa jej názoru došlo k zásahu do pokojného

užívania majetku sťažovateľky, resp. k zbaveniu jej vlastníctva.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do práva

sťažovateľky pokojne užívať majetok zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné

súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že nebola preukázaná príčinná

súvislosť medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorého

sťažovateľka namieta, a napadnutým uznesením krajského súdu, preto prichádzalo do úvahy

odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v tejto časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011