Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 147/2011
PDF · 171.93 KB
No categories available
I. ÚS 147/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., toho času vo výkone väzby, zastúpeného advokátom
Mgr. R. T., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom
pod sp. zn. 0 Tp 48/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 20. októbra
2010 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného
súdu sp. zn. 0 Tp 16/2010 z 3. apríla 2010 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71
ods. 1 písm. b) a c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 301/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Sťažovateľ podal
30. augusta 2010 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá bola 6. septembra 2010
Okresnou prokuratúrou Považská Bystrica predložená sudcovi pre prípravné konanie.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 48/2010 z 10. septembra 2010 bola žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ
sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením
sp. zn. 3 Tpo 39/2010 zo 4. októbra 2010 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil
a zároveň mu uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Ku dňu podania ústavnej sťažnosti
nebolo o predmetnej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 30. augusta
2010 právoplatne rozhodnuté.
3. Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojich označených základných práv postupom
okresného súdu takto: «Význam osobnej slobody jednotlivca sa prejavuje aj v čl. 5 ods. 4
dohovoru, podľa ktorého sa od súdu vyžaduje, aby konal „urýchlene“. Výraz „speedily“
jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade predmetom záujmu. Z uvedeného dôvodu, i keď
prípustnosť dĺžky lehôt bude závisieť od konkrétnych okolností, tieto sú v zásade veľmi
krátke, pričom z hľadiska čl. 5 ods. 4 Dohovoru nemožno akceptovať vôbec žiadne zbytočné
prieťahy. Za zodpovedajúce čl. 5 ods. 4 považoval Európsky súd pre ľudské práce (ďalej len
„ESĽP“) lehotu 14 dní (rozhodnutie ESĽP Touroude proti Francúzsku z 3. 10. 2000), nie
však už lehotu 17 dní (rozsudok ESĽP vo veci Kadem proti Malte zo dňa 9.1.2003), 23 dní
(rozsudok ESĽP vo veci Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000) a lehoty 30 dní, resp. 33
dní (rozsudky vo veciach G. B. a M. B. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000). ...
Nakoľko v stávke je osobná sloboda jednotlivca, štáty musia organizovať konania
takým spôsobom, aby tieto boli vedené s minimálnymi prieťahmi (správa Komisie vo veci
Zamir proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 11.10.1983, §§ 107-108; rozsudky ESĽP vo
veciach Mayzit proti Rusku zo dňa 20.1.2005, §49 a Sevk proti Turecku zo dňa 11.4.2006,
§37).
ESĽP ďalej opakovane judikoval, že prieťahy, ako ich má na mysli čl. 5 ods. 4
dohovoru, začínajú podaním žiadosti kompetentným vnútroštátnym orgánom a končia
dňom, kedy je rozhodnutie oznámené žiadateľovi alebo jeho obhajcovi (mutatis mutandis
rozsudky ESĽP vo veciach Koendjbiharie proti Holandsku zo dňa 25.10.1990, § 28; Singh
proti Českej republike zo dňa 25.1.2005, § 74; Sevk proti Turecku zo dňa 11.4.2006, §38).
Vo veci Kučera proti Slovenskej republike ESĽP konštatoval, že čas spotrebovaný
doručovaním rozhodnutia krajského súdu je taktiež relevantný vzhľadom na znenie § 72
ods. 2 Trestného poriadku, umožňujúce obvinenému opätovne podať žiadosť o prepustenie
až po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia o jeho predchádzajúcej
žiadosti, ak v nej neuvedie iné dôvody (rozsudok ESĽP vo veci Kučera proti Slovenskej
republike zo dňa 17.7.2007, §111).
Nakoľko konanie o žiadosti z 30.8.2010 trvá na okresnom súde od 06.09.2010 (s
výnimkou doby od 01.10.20010 do 04.10.2010, kedy sa spis nachádzal na krajskom súde),
postupom okresného súdu bolo porušené právo sťažovateľa na urýchlené preskúmanie
zákonnosti väzby (mutatis mutandis rozsudky ESĽP vo veci Kadem proti Malte zo dňa
9.1.2003, §§43-45; Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000, §§82-86).»
4. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní pod sp. zn. 0 Tp 48/2010, prikázal okresnému súdu neodkladne
rozhodnúť o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 30. augusta 2010, priznal
sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v sume 10 000 € a uložil okresnému súdu povinnosť
nahradiť trovy konania.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
9. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
10. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
11. Sťažovateľom označené práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru
obsahujú viaceré garancie súdneho preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnej slobody,
najmä právo na podanie návrhu na konanie o zákonnosti väzby, právo na kompetentnosť
súdu, právo na určitú kvalitu preskúmania podaného návrhu a napokon aj právo na
urýchlenosť preskúmania. Z obsahu sťažnosti, ako aj zo samotného petitu, ktorým je
ústavný súd viazaný (napríklad I. ÚS 380/09), je však zrejmé, že sťažovateľ namieta iba
porušenie práva na neodkladné a urýchlené konanie o žiadosti o prepustenie z väzby na
slobodu, ktoré tvorí obsahovú súčasť označených základných práv. Ústavný súd preto
posudzoval namietané porušenie označených práv iba z tohto pohľadu.
12. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
13. Trestný poriadok v § 55 ods. 3 zakotvuje inštitút sťažnosti pre nečinnosť, ktorou
sa ktorákoľvek zo strán trestného konania môže domáhať, aby nadriadený súd určil
primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu. Uvedenú sťažnosť na prieťahy je
potrebné podľa judikatúry ústavného súdu považovať za účinný prostriedok nápravy,
prostredníctvom ktorého sa sťažovateľ mohol účinne domáhať ochrany svojich základných
práv, ktorých porušenie namietal, pred nadriadeným, t. j. krajským súdom (porovnaj
I. ÚS 337/06). Z obsahu sťažnosti a vyžiadaného stanoviska okresného súdu ústavný súd
zistil, že sťažovateľ nevyužil túto zákonnú možnosť ochrany svojich základných práv,
a preto ústavný súd musel ústavnú sťažnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
odmietnuť pre neprípustnosť.
14. Keďže k rozhodovaniu o väzbe, ktorej účelom je iba dočasne a v nevyhnutnej
miere obmedziť osobnú slobodu jednotlivca, je potrebné pristupovať mimoriadne citlivo
a precízne, ústavný súd z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia dopĺňa, že existujú aj
ďalšie dôvody na odmietnutie podanej ústavnej sťažnosti.
15. Ústavný súd odhliadnuc od vyslovenej neprípustnosti sťažnosti preskúmal aj
namietaný postup, resp. rýchlosť konania okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním
o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 30. augusta 2010. Z obsahu sťažnosti, ako aj
zo stanoviska okresného súdu okrem už opísaného skutkového stavu vyplýva, že
30. septembra 2010 bola podaná na sťažovateľa obžaloba a právomoc sudcu pre prípravné
konanie prešla na zákonného sudcu, ktorý žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu
uznesením sp. zn. 2 T 248/2010 z 18. októbra 2010 zamietol. Z uvedeného vyplýva, že
okresný súd priamo konal a rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na
slobodu z 30. augusta 2010 od 6. septembra 2010 (keď bola žiadosť predložená sudcovi pre
prípravné konanie) do 10. septembra 2010 (keď okresný súd prvýkrát o žiadosti meritórne
rozhodol) a následne od 4. októbra 2010 (od rozhodnutia krajského súdu o zrušení uznesenia
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 48/2010 z 10. septembra 2010) do 18. októbra 2010 (keď bolo
vydané v poradí druhé meritórne rozhodnutie), t. j. okresný súd konal o žiadosti o prepustenie
z väzby súhrnne 20 dní. Prihliadajúc aj na to, že okresný súd musel vykonať aj ďalšie
nevyhnutné procesné úkony súvisiace so zabezpečením ďalšieho priebehu konania, ústavný
súd uvedenú lehotu nepovažuje za spôsobilú vyvolať porušenie sťažovateľom namietaného
porušenia čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto sťažnosť hodnotí aj ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nevytýkal porušenie označených základných práv
vo vzťahu ku krajskému súdu, ústavný súd sa konaním pred týmto súdom bližšie
nezaoberal. Pre úplnosť však dopĺňa, že konanie o žiadosti bolo právoplatne skončené
uznesením krajského súdu zo 16. decembra 2010, ktorým krajský súd zamietol sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 248/2010 z 18. októbra 2010. Aj
keď z pohľadu uvedeného časového rozpätia sa konanie o opravnom prostriedku na
krajskom súde môže javiť ako zdĺhavé, bolo to spôsobené námietkami sťažovateľa,
o ktorých rozhodoval inštančne nadriadený Najvyšší súd Slovenskej republiky. Ústavný súd
v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že za
neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka
konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takom prípade
nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (II. ÚS 52/99).
17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre neprípustnosť, resp. zjavnú
neopodstatnenosť, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2011